Odtiaľto, zdola, to vyzerá tak, že rok 2007 patril mužovi bez úsmevu. Ty vieš, prečo sa nesmeje, my nie. A nie je to naša vec. Ale trochu sa už obávame, že to s tou jeho studenou tvárou, prísnym zostrihom a horúcou láskou k neslobode preháňa.
Najviac sa mračil, keď tvrdil, že skazeným bohatým ukáže a ukrivdeným chudobným pomôže. Lenže práve skazení bohatí sú od začiatku priamo pri ňom, a tým nikdy nič neukázal. Naopak, dvoch úplne najpodarenejších si zobral priamo k hodovému stolu. Občas, ako teraz koncom roka, ich vyhrešil, aby ich zmätení voliči videli, komu vďačia za nečakaný comeback milovaného nevkusu, ale inak mali voľné ruky. Tak prečo sa on, záchranca „poctivých privatizérov-mečiarovcov“, tvári ako tvoj miláčik z Assisi? Veď on tu nešíril pokoru, skromnosť, ani prajnosť, ale najmä závisť, triedny hnev a strach. Aj tento rok predsa zo všetkého najradšej vyvlastňoval, poštátňoval, urážal, už sa dokonca zastrájal aj väzením. Viem, takýchto ľútych milovníkov moci si už zažil tisíce, nič nové pod tvojím veľkorysým slnkom, ale v nás to ešte stále vyvoláva nepríjemné déja` vu. Zbytočne?
Odtiaľto, zdola, to tiež vyzerá tak, že rok 2007 nepatril napriek mimoriadne ľahkému terču moci jeho kritikom. Akoby nemali silu. Neprišli s nápadmi, nikoho nezaujali, strápňovali sa, zle si volili lídrov a najmä – spali. Dalo by sa to možno pochopiť po takom dlhom čase v reformnej akcii. Ale im už nechýba len energia, ale aj základná autorita. Ovocie ich rozumných reforiem žala tento rok naozaj nespravodlivo dosť čudná squadra, ale ovocie ich osemročných podrazov, intríg a neférovej hry žali spravodlivo oni sami. Má to logiku, preto nerepcem. Lenže ich dnešný kŕč ničí nádej, pretože bez zázraku sa už nedá rozchodiť. Je to trúfalé, ale skúsim – nebol by jeden možný? Zopár tipov by som mal.
Utešujeme sa zatiaľ aspoň tak, že rok 2007 bol rokom rastu. Tu dolu tomu hovoríme HDP a ten nám rástol ako nikdy. Ako tá stará veža – až do nebies. Z toho sme sa všetci tešili viac než z čohokoľvek iného v našom verejnom živote. Trochu prízemná radosť, uznávam, ale potrebovali sme ju. Ľudská duša, veď vieš. Hoci ten úklon je asi fakt príliš hlboký.
Ale zasa priznávam, že tu bola aj celkom nefalšovaná zábava – do Mlynskej sme zvolili a už aj odvolali ligotavého pána z autoservisu, dupli sme si so Srbmi, že Kosovo nedáme, poklonili sme sa radšej čechoslovakistovi Benešovi než vlastnej menšine, a ani Hlinkovi sme v ukrutnom hlade po vlastnej hodnote nedopriali svätý pokoj. A Európe sme odkázali, nech si s nami robí, čo len chce, na všetko jej radodajne kývneme. Len nech tečú eurofondy. V tom sme boli fakt rozkošní.
Napokon, ako vždy, bol rok 2007 najmä rokom jednotlivých ľudí. Pre mňa najmä študentky, ktorá bojovala o svoje meno, hoci ju celý národ nazýval klamárkou a potom ešte tých odsúdených, ktorí nikdy žiadnej medičke neublížili. Na nich, prosím, nezabudni.
Najviac sa mračil, keď tvrdil, že skazeným bohatým ukáže a ukrivdeným chudobným pomôže. Lenže práve skazení bohatí sú od začiatku priamo pri ňom, a tým nikdy nič neukázal. Naopak, dvoch úplne najpodarenejších si zobral priamo k hodovému stolu. Občas, ako teraz koncom roka, ich vyhrešil, aby ich zmätení voliči videli, komu vďačia za nečakaný comeback milovaného nevkusu, ale inak mali voľné ruky. Tak prečo sa on, záchranca „poctivých privatizérov-mečiarovcov“, tvári ako tvoj miláčik z Assisi? Veď on tu nešíril pokoru, skromnosť, ani prajnosť, ale najmä závisť, triedny hnev a strach. Aj tento rok predsa zo všetkého najradšej vyvlastňoval, poštátňoval, urážal, už sa dokonca zastrájal aj väzením. Viem, takýchto ľútych milovníkov moci si už zažil tisíce, nič nové pod tvojím veľkorysým slnkom, ale v nás to ešte stále vyvoláva nepríjemné déja` vu. Zbytočne?
Odtiaľto, zdola, to tiež vyzerá tak, že rok 2007 nepatril napriek mimoriadne ľahkému terču moci jeho kritikom. Akoby nemali silu. Neprišli s nápadmi, nikoho nezaujali, strápňovali sa, zle si volili lídrov a najmä – spali. Dalo by sa to možno pochopiť po takom dlhom čase v reformnej akcii. Ale im už nechýba len energia, ale aj základná autorita. Ovocie ich rozumných reforiem žala tento rok naozaj nespravodlivo dosť čudná squadra, ale ovocie ich osemročných podrazov, intríg a neférovej hry žali spravodlivo oni sami. Má to logiku, preto nerepcem. Lenže ich dnešný kŕč ničí nádej, pretože bez zázraku sa už nedá rozchodiť. Je to trúfalé, ale skúsim – nebol by jeden možný? Zopár tipov by som mal.
Utešujeme sa zatiaľ aspoň tak, že rok 2007 bol rokom rastu. Tu dolu tomu hovoríme HDP a ten nám rástol ako nikdy. Ako tá stará veža – až do nebies. Z toho sme sa všetci tešili viac než z čohokoľvek iného v našom verejnom živote. Trochu prízemná radosť, uznávam, ale potrebovali sme ju. Ľudská duša, veď vieš. Hoci ten úklon je asi fakt príliš hlboký.
Ale zasa priznávam, že tu bola aj celkom nefalšovaná zábava – do Mlynskej sme zvolili a už aj odvolali ligotavého pána z autoservisu, dupli sme si so Srbmi, že Kosovo nedáme, poklonili sme sa radšej čechoslovakistovi Benešovi než vlastnej menšine, a ani Hlinkovi sme v ukrutnom hlade po vlastnej hodnote nedopriali svätý pokoj. A Európe sme odkázali, nech si s nami robí, čo len chce, na všetko jej radodajne kývneme. Len nech tečú eurofondy. V tom sme boli fakt rozkošní.
Napokon, ako vždy, bol rok 2007 najmä rokom jednotlivých ľudí. Pre mňa najmä študentky, ktorá bojovala o svoje meno, hoci ju celý národ nazýval klamárkou a potom ešte tých odsúdených, ktorí nikdy žiadnej medičke neublížili. Na nich, prosím, nezabudni.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.