A manželka na to: „Stále lepšie než akvarista,“ a smiala sa. Napriek možnému znemožneniu sa, porozprávam vám príbeh rybičiek, ktoré som v tomto živote dostal do opatery. Kolegu, statočného chlapa, poslali do výslužby. V jeho kancelárii zostalo malé akvárium s jednou smutnou rybou. Tá ryba celé dni stála na jednom mieste a mala na háku. Ak by ju lovil nejaký rybár, nemal by šancu. Jedine, že by mu ona sama v zajatí melanchólie či z autodeštrukčnej samopaše skočila na háčik. Rybár však neprichádzal. Bolo to v zime, keď záblesky svetla sú vzácnosťou, no o to viac inšpirujú. Priniesol som tej osamelej smutnej rybe štyri nové rybky. V obchode som znalecky vyslovil: „Potrebujem ryby, samorodky.“ „Hádam živorodky,“ ohrnula gambu pehavá predavačka. „Nie, perlorodky!“ ozvala sa urazená mužská pýcha. Nakoniec som ich odnášal v igelitovom vrecku. Šupol som ich k apatickej rybe. Ožila. Začala svoj svet novým rybám ukazovať. Tu je rastlinka, tu slimáky, tu je mušľa. Dve z toho vypätia hneď zdochli. Pochoval som ich pod fikus. Vonku padal sneh a ja som kávovou lyžičkou kopal hroby. Potom sa to začalo. Stará ryba bol kaprík. Švihácky zavrtel plutvou a dnes je v tom malom akváriu päťdesiat rybičiek. Práve sme s kolegom, s tým statočným chlapom, ten vodný svet čistili. Na stolík vedľa sme položili veľkú sklenenú rybu, aby mali rybky k čomu vzhliadať a aj vzhliadajú. Majú nový filter, učia sa plávať proti prúdu. Jesť im chutí. Milí priatelia, kráčame malí pod obrovským nebom. Zrodení pre veľké veci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.