Ráno som sa zobudil ako nepopísaná stránka.
Včera večer som si totiž vlastnou hlúposťou zničil disk, kde bolo moje celoživotné dielo a len niečo z toho mám zálohované. Pocítil som veľké oslobodenie. Nevedel som, že je to také úžasné. Človek by mal raz za čas prísť o všetko, aby mohol začínať odznova. Teším sa, čo tam bude pribúdať.
Robím pod nátlakom, podľa toho, kto viac tlačí, kričí a vyhráža sa.
Pre mňa je práca to, čo horí, aj keď nie som hasič. Teraz sa trochu vraciam k písaniu, dva-tri mesiace predtým som iba maľoval, v sezóne som mal divadelné obdobie, ešte hudba, sú to také nárazy. Keď niečo robím tretí alebo štvrtý týždeň, tak sa už teším, že to odložím a budem robiť iné. Najviac ma láka to, čo práve v tej chvíli nemôžem robiť.
Objavil som krásu železiarstiev.
Začal som robiť malé objektíky, nehovorím tomu sochy, ale objekty, z odpadu, z klincov. Som zručný len v samoúčelných veciach, ktoré nikto nepotrebuje. Ale zložiť stôl podľa návodu z IKEA, na to treba inžiniersky titul, ani Nietzsche a Wittgenstein nie sú takí ťažkí na pochopenie.
Nešportujem a rád jem.
Keď „musím“ dodržiavať cirkevné pôsty, mám pocit, že to neprežijem, deň bez jedla je na hranici mojich schopností, neviem si sám seba predstaviť ako pustovníka. Pred dvoma rokmi som však bol u benediktínov v kláštore Sampor. Majú vyrovnaný režim dňa, vstávajú o piatej ráno, pracujú, zazvoní zvon, idú sa modliť, zvon, a zase práca. Bolo to veľmi očistné. Išiel som tam, lebo som pocítil potrebu sa od všetkého odpojiť, od všetkých impulzov, podnetov, vyhrážok, výziev ku všetkému sa vyjadrovať. Doteraz z toho čerpám.
Chodím dosť často peši a poslepiačky.
Začal som dvoma metrami, teraz dokážem ísť so zatvorenými očami aj tridsať metrov, potom je už nejaká lampa. Svet nevidiacich ma láka, je to veľká téma, aj literárna. Spoznal som veľa nevidiacich, sú to úžasní ľudia, v niečom vidia viac ako my.
Bojím sa, že ma v spánku niekto podreže britvou.
Nejaká temná bytosť. To mám odmalička, keď som spával obrátený k stene, aby som nevidel, ako ma podrezávajú. Nemohol by som bývať v chalupe či v rodinnom dome. Sníva sa mi veľa. Mám zbierku snov, ktoré som si roky zapisoval. Keď som si ich po rokoch čítal, zistil som, že veľa snov sa stalo v skutočnosti. Napríklad som mal sen, že bola vojna a vyvolali ju Juhoslovania. Dva roky pred vojnou na Balkáne. Alebo že Bohumil Hrabal zoskočil z veže Svätovítskeho chrámu, to bolo rok predtým, ako vyskočil alebo vypadol z balkóna.
Som hrdý človek, k pokore musím racionálne dospievať.
Predsa len som už niečo urobil, i keď to nie je len moja zásluha, mal som isté predpoklady, dar. Ale keď na štadióne spieva 15 000 ľudí vašu pesničku, chcem vidieť toho človeka, ktorým by to nezamávalo. Cítim satisfakciu, niečo sa podarilo. Nikdy som nikomu nezávidel úspech literárny, umelecký, skôr som mal radosť, že sa darí „konkurencii“, lebo v našej brandži nie je konkurencia, všetci pracujeme aj na toho druhého. Keď niekto niečo rozvinie a jeho príbehy sa čítajú, pracuje aj pre mňa, vytvára klímu, pritiahne nového čitateľa aj k mojim knihám, a naopak, môj úspech zužitkujú ostatní autori.
Včera večer som si totiž vlastnou hlúposťou zničil disk, kde bolo moje celoživotné dielo a len niečo z toho mám zálohované. Pocítil som veľké oslobodenie. Nevedel som, že je to také úžasné. Človek by mal raz za čas prísť o všetko, aby mohol začínať odznova. Teším sa, čo tam bude pribúdať.
Robím pod nátlakom, podľa toho, kto viac tlačí, kričí a vyhráža sa.
Pre mňa je práca to, čo horí, aj keď nie som hasič. Teraz sa trochu vraciam k písaniu, dva-tri mesiace predtým som iba maľoval, v sezóne som mal divadelné obdobie, ešte hudba, sú to také nárazy. Keď niečo robím tretí alebo štvrtý týždeň, tak sa už teším, že to odložím a budem robiť iné. Najviac ma láka to, čo práve v tej chvíli nemôžem robiť.
Objavil som krásu železiarstiev.
Začal som robiť malé objektíky, nehovorím tomu sochy, ale objekty, z odpadu, z klincov. Som zručný len v samoúčelných veciach, ktoré nikto nepotrebuje. Ale zložiť stôl podľa návodu z IKEA, na to treba inžiniersky titul, ani Nietzsche a Wittgenstein nie sú takí ťažkí na pochopenie.
Nešportujem a rád jem.
Keď „musím“ dodržiavať cirkevné pôsty, mám pocit, že to neprežijem, deň bez jedla je na hranici mojich schopností, neviem si sám seba predstaviť ako pustovníka. Pred dvoma rokmi som však bol u benediktínov v kláštore Sampor. Majú vyrovnaný režim dňa, vstávajú o piatej ráno, pracujú, zazvoní zvon, idú sa modliť, zvon, a zase práca. Bolo to veľmi očistné. Išiel som tam, lebo som pocítil potrebu sa od všetkého odpojiť, od všetkých impulzov, podnetov, vyhrážok, výziev ku všetkému sa vyjadrovať. Doteraz z toho čerpám.
Chodím dosť často peši a poslepiačky.
Začal som dvoma metrami, teraz dokážem ísť so zatvorenými očami aj tridsať metrov, potom je už nejaká lampa. Svet nevidiacich ma láka, je to veľká téma, aj literárna. Spoznal som veľa nevidiacich, sú to úžasní ľudia, v niečom vidia viac ako my.
Bojím sa, že ma v spánku niekto podreže britvou.
Nejaká temná bytosť. To mám odmalička, keď som spával obrátený k stene, aby som nevidel, ako ma podrezávajú. Nemohol by som bývať v chalupe či v rodinnom dome. Sníva sa mi veľa. Mám zbierku snov, ktoré som si roky zapisoval. Keď som si ich po rokoch čítal, zistil som, že veľa snov sa stalo v skutočnosti. Napríklad som mal sen, že bola vojna a vyvolali ju Juhoslovania. Dva roky pred vojnou na Balkáne. Alebo že Bohumil Hrabal zoskočil z veže Svätovítskeho chrámu, to bolo rok predtým, ako vyskočil alebo vypadol z balkóna.
Som hrdý človek, k pokore musím racionálne dospievať.
Predsa len som už niečo urobil, i keď to nie je len moja zásluha, mal som isté predpoklady, dar. Ale keď na štadióne spieva 15 000 ľudí vašu pesničku, chcem vidieť toho človeka, ktorým by to nezamávalo. Cítim satisfakciu, niečo sa podarilo. Nikdy som nikomu nezávidel úspech literárny, umelecký, skôr som mal radosť, že sa darí „konkurencii“, lebo v našej brandži nie je konkurencia, všetci pracujeme aj na toho druhého. Keď niekto niečo rozvinie a jeho príbehy sa čítajú, pracuje aj pre mňa, vytvára klímu, pritiahne nového čitateľa aj k mojim knihám, a naopak, môj úspech zužitkujú ostatní autori.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.