V role užitočného idiota

Výraz „nezmyselný“ je prisilný a až taký krajný, že bez silného emocionálneho zaujatia by ho nikto nepoužil. Ani skutočnosť, že Fico osobne sympatizuje v ukrajinskom konflikte s Moskvou, mu však nedáva mandát vrážať klin do európskej pozície. Tá bola dosiahnutá naozaj krvopotne a jej vysoká hodnota je v tom, že zvrátila početné predpovede o nemožnosti zaujať jednotný postoj k ruskej agresii. Aj keby nešlo o najvážnejšiu krízu v Európe od balkánskych vojen, i tak by bolo vrcholne nelojálne k partnerom, aby niekto označil za „nezmyselnú“ takú dohodu, ku ktorej musel dať sám súhlas. Na škandálnosti veci nemení nič ani korekcia tlačového odboru, že premiér myslel sankcie obojstranné, čiže aj ruské. A problém nezmierňuje ani to, že podobne sa vyslovil Miloš Zeman a Viktor Orbán zasa vyzval Úniu na prehodnotenie sankcií, lebo vraj viac škodia Maďarsku ako Rusku.
Reči o spomalení rastu, strate trhov, zvýšení nezamestnanosti a podobne, čo je Ficovo „protisankčné“ argumentárium, boli predsa zvažované všetkými vládami. To nie je žiadne múdro, na ktoré prišiel akurát náš premiér (a ešte Zeman s Orbánom). Vyjadrenia nemeckých, fínskych či poľských lídrov, ktorí sa za sankcie postavili aj s odkazom priemyselníkom, poľnohospodárom a voličom, že pravidlá medzinárodného spolužitia musia byť nadradené ekonomickým dôsledkom, stavajú Fica (Zemana, Orbána) do polohy bezzásadového, oportunistického politika s „nezápadne“ nastavenými hodnotami – teda že HDP je nad princípy. Od serióznych kritikov sankcií, teda komentátorov, analytikov či expolitikov (napríklad Petra Nečasa, ktorý si tiež myslí, že „sankcie nič neriešia“) sa Fico odlišuje tým, že ani len nepredstiera dilemu, vnútorný spor pragmatizmu s princípmi. Slovenský premiér priamočiaro deklaruje, že v mene HDP je ustupovanie násiliu a agresii to správne riešenie.
Iste, debata o správnosti sankcií – nech sú akokoľvek principiálnou reakciou – je sama osebe legitímna. Eskalácia obchodnej vojny do horúceho celoeurópskeho konfliktu je napríklad scenár, nad ktorým sa pri povahe Putinovho režimu nedajú zatvárať oči, ani nahovárať voličom, že neexistuje. A otázku, či Ukrajina za to riziko stojí, si nielen môže, ale aj musí – či sám, či v kruhu poradcov – položiť každý zodpovedný politik. Navyše odpoveď, že pre mier a pokoj v Európe, (a áno, aj pre HDP) nepredstavuje ustupovanie a appeasment o nič menšie riziko než sankcie, je síce historicky podložená, ale nie je zjavná už na prvý pohľad.
Takáto debata teda prípustná je. Čo je neprípustné, je slúžiť komunikačnej ofenzíve Kremľa ako užitočný idiot, ktorého môže Putin demonštrovať ako príklad svojim voličom. Presne ako v reči na Kryme, kde veselo šíril polopravdu, že „sankčný súboj je medzi európskymi politikmi nepopulárny“. Nie medzi európskymi politikmi – medzi Ficom, Zemanom a Orbánom.