Pre diskusiu o daniach sú kľúčové dve presvedčenia takmer štyristotisíc živnostníkov, ale aj veľkej časti politických elít a komentátorov.
Znejú asi takto: malí podnikatelia sú kostrou nielen našej spoločnosti, ale aj jej verejných financií. Ich príspevok k výberu daní je kľúčový, a ich príjmy sú dlhodobo nadpriemerne žmýkané štátom. Čoraz viac. A keby aj nie, pre spoločnosť sú omnoho prínosnejší než zamestnanci či veľké firmy. Preto je správne, ak z vôle parlamentu alebo miernym ohýbaním zákonov platia menej, než iní. Obidve tézy sú ťažko obhájiteľné.
Živnostníci zaplatili minulý rok 83 miliónov eur dane z príjmu. No zamestnanci 1,8 miliardy, a celkové daňové príjmy boli takmer 12 miliárd. Podiel živnostenského stavu na dani z príjmu nebol ani 4,5 percenta, na celkových daňových príjmoch ani trištvrte percenta.
V druhej polovici 90. rokov platili samostatne zarábajúci zo svojho príjmu o štvrtinu vyššie dane a odvody ako zamestnanci. V súčasnosti sa to otočilo, podiel zaplatenej dane z príjmu a odvodov je u živnostníkov len tretinou toho, čo platí v priemere zamestnanec. Priemerná daňovo-odvodová povinnosť živnostníkov je v súčasnosti nižšia, ako bola v druhej polovici deväťdesiatych rokov aj v absolútnom vyjadrení, napriek nárastu cien o 80 percent. Nečudo, že viacerí ekonómovia hovoria súkromne o „mŕtvej dani“.
Ako je to možné? Príjmy fyzických osôb z práce aj podnikania sú zaťažené rovnakými sadzbami. No živnostníci si vedia zadeklarovať časť osobnej a rodinnej spotreby medzi výdavky na podnikanie. Okrem toho, živnostníci majú oproti zamestnancom viac možností nepriznávať všetky svoje príjmy. A niektoré úľavy, hoci v posledných rokoch obmedzované, boli priamo v zákonoch.
V krízovom roku 2009 sa daň zo samostatného podnikania prepadla na tretinu, a do minulého roka stúpla len o 20 percent, napriek konsolidačnému balíčku. Pre porovnanie, korporátna daň z príjmu sa počas krízy tiež znížila, no dnes je – aj po zvýšení sadzby – na predkrízových úrovniach. Dane platené zamestnancami ich prekonali už v roku 2011.
Tu niekde môže prameniť druhé presvedčenie – to, že si živnostníci vcelku významnú daňovú úľavu oproti zamestnancom najmä v ťažkých časoch zaslúžia. Lebo nesú väčšie riziká, vytvárajú príležitosti pre iných, inovujú a sú spoločensky prínosnejší než zamestnanci. Nebudem sa púšťať do tejto etickej, politickej a v konečnom dôsledku nezmyselnej debaty. Neviem totiž, nakoľko je príjem môjho otca rizikovejší, než práca policajta, či je inovatívnejší, než bol vo svojom pôvodnom džobe programátora, ani či je spoločenský prínos práce mojej mamy vyšší, než keď pred 20 rokmi pracovala na poliklinike.
Z ekonomického pohľadu je to aj tak jedno. Ak sú živnostníci prínosnejší, inovatívnejší a nesú vyššie riziká, na dobre fungujúcich, konkurenčných trhoch ich za to majú odmeniť vyššie príjmy od zákazníkov, nie nižšie dane.
Ak niektoré trhy zásadným spôsobom zlyhávajú, úlohou štátu je to napraviť. Napríklad lepšou ochranou práv subdodávateľov veľkých, dominantných firiem. Daňová dotácia by bola oprávnená len v prípade, ak drobní podnikatelia stimulujú inovácie aj mimo svojich podnikov, generujú pozitívne externality či spoluvytvárajú verejné statky. Medzinárodná literatúra je v tomto skeptická, slovenská prakticky neexistuje.
Ak ste zástancovia daňového zvýhodnenia drobných podnikateľov, mohli by ste sa pokúsiť túto medzeru vyplniť.
Martin Filko/
Autor je riaditeľ Inštitútu pre finančnú politiku
Znejú asi takto: malí podnikatelia sú kostrou nielen našej spoločnosti, ale aj jej verejných financií. Ich príspevok k výberu daní je kľúčový, a ich príjmy sú dlhodobo nadpriemerne žmýkané štátom. Čoraz viac. A keby aj nie, pre spoločnosť sú omnoho prínosnejší než zamestnanci či veľké firmy. Preto je správne, ak z vôle parlamentu alebo miernym ohýbaním zákonov platia menej, než iní. Obidve tézy sú ťažko obhájiteľné.
Živnostníci zaplatili minulý rok 83 miliónov eur dane z príjmu. No zamestnanci 1,8 miliardy, a celkové daňové príjmy boli takmer 12 miliárd. Podiel živnostenského stavu na dani z príjmu nebol ani 4,5 percenta, na celkových daňových príjmoch ani trištvrte percenta.
V druhej polovici 90. rokov platili samostatne zarábajúci zo svojho príjmu o štvrtinu vyššie dane a odvody ako zamestnanci. V súčasnosti sa to otočilo, podiel zaplatenej dane z príjmu a odvodov je u živnostníkov len tretinou toho, čo platí v priemere zamestnanec. Priemerná daňovo-odvodová povinnosť živnostníkov je v súčasnosti nižšia, ako bola v druhej polovici deväťdesiatych rokov aj v absolútnom vyjadrení, napriek nárastu cien o 80 percent. Nečudo, že viacerí ekonómovia hovoria súkromne o „mŕtvej dani“.
Ako je to možné? Príjmy fyzických osôb z práce aj podnikania sú zaťažené rovnakými sadzbami. No živnostníci si vedia zadeklarovať časť osobnej a rodinnej spotreby medzi výdavky na podnikanie. Okrem toho, živnostníci majú oproti zamestnancom viac možností nepriznávať všetky svoje príjmy. A niektoré úľavy, hoci v posledných rokoch obmedzované, boli priamo v zákonoch.
V krízovom roku 2009 sa daň zo samostatného podnikania prepadla na tretinu, a do minulého roka stúpla len o 20 percent, napriek konsolidačnému balíčku. Pre porovnanie, korporátna daň z príjmu sa počas krízy tiež znížila, no dnes je – aj po zvýšení sadzby – na predkrízových úrovniach. Dane platené zamestnancami ich prekonali už v roku 2011.
Tu niekde môže prameniť druhé presvedčenie – to, že si živnostníci vcelku významnú daňovú úľavu oproti zamestnancom najmä v ťažkých časoch zaslúžia. Lebo nesú väčšie riziká, vytvárajú príležitosti pre iných, inovujú a sú spoločensky prínosnejší než zamestnanci. Nebudem sa púšťať do tejto etickej, politickej a v konečnom dôsledku nezmyselnej debaty. Neviem totiž, nakoľko je príjem môjho otca rizikovejší, než práca policajta, či je inovatívnejší, než bol vo svojom pôvodnom džobe programátora, ani či je spoločenský prínos práce mojej mamy vyšší, než keď pred 20 rokmi pracovala na poliklinike.
Z ekonomického pohľadu je to aj tak jedno. Ak sú živnostníci prínosnejší, inovatívnejší a nesú vyššie riziká, na dobre fungujúcich, konkurenčných trhoch ich za to majú odmeniť vyššie príjmy od zákazníkov, nie nižšie dane.
Ak niektoré trhy zásadným spôsobom zlyhávajú, úlohou štátu je to napraviť. Napríklad lepšou ochranou práv subdodávateľov veľkých, dominantných firiem. Daňová dotácia by bola oprávnená len v prípade, ak drobní podnikatelia stimulujú inovácie aj mimo svojich podnikov, generujú pozitívne externality či spoluvytvárajú verejné statky. Medzinárodná literatúra je v tomto skeptická, slovenská prakticky neexistuje.
Ak ste zástancovia daňového zvýhodnenia drobných podnikateľov, mohli by ste sa pokúsiť túto medzeru vyplniť.
Martin Filko/
Autor je riaditeľ Inštitútu pre finančnú politiku
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.