.medzi najhoršie novinárske zlozvyky patrí, že začnete písať sami o sebe. Viem to. Preto sa láskavému čitatelovi týmto vopred ospravedlňujem. V príbehu, ktorý vám chcem porozprávať, sa však tomuto nešváru nemôžem vyhnúť. Príbeh, ktorý korupčnými peniazmi spojil naše rozdelené krajiny, ma totiž nakoniec pohltil viac, než by som si na začiatku dokázal predstaviť.
.zmenená identita
Bola zima, začiatok roku 2010, vonku najhoršia snehová búrka roku. Vnútri luxusnej limuzíny však bolo teplo a celkom príjemne. No päťdesiatkilometrová rýchlosť na diaľnici bola už po hodine únavná. Občas som zrýchlil, a po pár kilometroch zase spomalil: je to jeden z najjednoduchších spôsobov, ako prípadným „špehom“ skomplikovať život. Paranoja, ktorou občas trpí každý novinár, opakoval som si celú cestu. Ako sa ukázalo neskôr, veľmi som sa mýlil.
Bolo pritom jasné, že by nebolo dobré, keby nás niekto sledoval počas schôdzky v hoteli v centre Viedne, kam som práve smeroval. Išlo totiž o druhé rokovanie s exmanažérmi významnej rakúsko-americkej zbrojovky Steyr, ktorá mala dodať Českej republike obrnené transportéry Pandur za 14,5 miliardy korún (vyše 500 miliónov eur). Wolfgang Habitzl – muž s „roztekanými“ očami bývalého vojenského spravodajského dôstojníka a Herwig Jedlaucnik – dokonale oblečený, navoňaný obchodník drobnej postavy – zatiaľ neodhalili, že som v skutočnosti novinár.
Predstavil som sa ako biznismen. Na vizitke bolo meno spoločnosti, ktorú sme zaregistrovali niekoľko mesiacov predtým a potom jej spätne vyrábali minulosť. Aj preto sa prípravy na túto reportáž natiahli na niekoľko mesiacov. Habitzl a Jedlacnik so mnou hovorili len preto, že ma považovali za obchodníka ich razenia, ktorý chcel zarobiť na špinavom obchode. A tak celkom otvorene priznali, že mali pripravené úplatky pre českých politikov rádovo v stovkách miliónov korún.
.policajná razia
O niekoľko týždňov neskôr vyšla prvá zo série reportáží v denníku Mladá fronta DNES. Na druhý deň sa nám ozvala rakúska polícia, aby sme jej poskytli aspoň niektoré záznamy z rozhovorov, ktoré sme si tajne nahrali. Vyhoveli sme. O ďalšie dva dni prehľadali nielen byty oboch manažérov, ale aj sídlo spoločnosti Steyr. Zabavili stohy dokumentov, medzi nimi aj jeden veľmi dôležitý s názvom „Memo chronology of CZ Pandur program“ (Memorandum, chronológia českého programu Pandur). Mimochodom, česká polícia v tom čase nerobila nič, vyšetrovanie začala až o niekoľko týždňov neskôr.
Autorom spomínaného memoranda bol istý Stephan Szücz: človek, ktorý sa priamo podieľal na vyjednávaní s českou vládou a nástupca dvojice, ktorú som poznal zo spomínanej viedenskej schôdzky. Dokument vznikol v roku 2007, keď sa rakúsko-americká zbrojovka Steyr pripravovala na prípadnú arbitráž s Českou republikou. Szücz sa s novinármi odmietol baviť. „Nehnevajte sa, ale na vaše otázky nebudem odpovedať,“ povedal, keď som ho požiadal o stretnutie.
Rakúskej polícii však svedectvo neodoprel. K jeho výpovedi sa dostali aj české úrady, ktoré ju však uložili do trezoru. Až do doby, kým sa nám ju nepodarilo získať, sa nedialo nič. Tento moment si, prosím, zapamätajte – je dôležitý, ešte sa k nemu vrátime. Ale teraz si poďme povedať, čo také dôležité vlastne mladý manažér Szücz polícii povedal.
.18 miliónov eur
Hovoril hlavne o dvoch schôdzkach. Prvá sa uskutočnila v Brne 26. októbra 2007 a druhá v Prahe 8. novembra 2007. Na rokovaniach bola zvláštna spoločnosť. Na jednej strane vedenie rakúskej zbrojovky, ktorú už v tom čase vlastnil americký zbrojný gigant General Dynamics. To znamená riaditeľ Steyru John Ulrich, jeho zástupca Lutz Kampmann, spomínaný Szücz a bývalý americký diplomat Victor Jackovich, ktorý neskôr pracoval ako poradca Steyru. Na českej strane sedel vtedajší námestník ministerstva obrany Martin Barták, ktorý mal zákazku na starosti, významný český lobista Marek Dalík, blízky vtedajšiemu premiérovi Mirkovi Topolánkovi a Miroslav Výboh – údajný mecenáš strany Smer a osobný priateľ premiéra Roberta Fica.
Szücz polícii povedal, že v istom momente požiadal námestník Barták šéfa Steyru Ulricha o súkromný rozhovor, takže sa vzdialili. V tej chvíli teda pri stole sedeli Szücz, Jackovich, Dalík a Výboh. Následne sa ujal slova Dalík, ktorý si vraj vypýtal úplatok. „Povedal, že ak máme záujem na pokračovaní projektu, je nutné zaplatiť trikrát po šesť miliónov eur. Požiadal som ho, aby to bližšie vysvetlil, pretože hovorí o enormnej sume za veľmi nejasné plnenie. V podstate však ešte raz zopakoval to isté,“ tvrdil Szücz. Rozhovor trval asi desať minút.
Kto mal dostať spomínaných 18 miliónov eur, nebolo podľa Szücza jasné, keďže Dalík to bližšie nešpecifikoval. „Na základe predchádzajúcich vyjadrení som sa však domnieval, že tie peniaze by mal dostať on,“ vypovedal Szücz. A koho na rokovaniach zastupoval Výboh? „On bol už predtým uvedený ako sprostredkovateľ. Nebolo mi však jasné, čo mal sprostredkovať. Mal som dojem, že medzi Výbohom a Dalíkom je bližší vzťah.“
.izraelská spojka
Szüczovo svedectvo neskôr potvrdili aj ďalší účastníci schôdzky z rakúskej strany. Dalík priznal, že na stretnutiach bol, no o žiadnom úplatku vraj nehovoril. Ako zatiaľ jediný z aktérov kauzy dnes stojí pred súdom, kde čelí obžalobe z podvodu a korupcie. Rakúska polícia však vyšetruje aj úlohu Miroslava Výboha, ktorý na otázky nereagoval. Ešte predtým, než sa trochu bližšie pozrieme na jeho pozíciu v tejto kauze, je však dôležité vedieť, že korupčný tlak na firmu Steyr sa neskončil ani po spomínaných schôdzkach v Brne a v Prahe.
O niekoľko dní totiž prišiel do centrály spoločnosti Steyr v Rakúsku istý Lowa Drori – obchodný riaditeľ najvýznamnejšej izraelskej zbrojovky Rafael. Szücz popísal rokovanie s Drorim, ktorý sám seba označil za kuriéra, nasledovne: „Najskôr sa vyjadril, že česká strana sa cíti veľmi dotknutá priebehom rokovania z 8. novembra 2007. Vraj sa očakávalo niečo iné. Ďalej uviedol, že dostal správu, že k ďalšej realizácii zmluvy by bola potrebná už zmienená platba dvakrát po šesť miliónov eur. O tretej platbe by sa vraj ešte dalo vyjednávať.“
Drori zároveň ponúkol, že izraelská spoločnosť by peniaze pre Čechov vyprala. „Povedal, že keby sme to nevedeli urobiť, mohla by firma Rafael hodnotu zmluvy zodpovedajúcim spôsobom navýšiť. V súvislosti s príjemcami tých 18 miliónov eur tiež povedal, že ak by sme mali vo firme Steyr dojem, že tieto peniaze zostali u účastníkov rokovania z 8. novembra 2007, tak je to vraj chybné. Bolo by to viac-menej tak, že by za to bol aj súhlas zo strany českého premiéra.“ Drori tvrdil, že by bolo možné zorganizovať aj schôdzku so samotným Topolánkom – to, kto by s ním mal nadviazať alebo sprostredkovať kontakt, však nepovedal.
Angažovanie sa spomínanej izraelskej firmy v tomto obchode nebolo náhodné: spoločnosť Rafael totiž dodáva pre české pandury špičkové zbrojné systémy. No firma Steyr vraj korupčné návrhy odmietla. Dá sa tomu veriť, pretože o nich informovala ambasádu v Prahe.
.mirova rola
A teraz sa vráťme k Miroslavovi Výbohovi. Dlho sme si kládli otázku, prečo bol na inkriminovaných schôdzkach a aká presne bola jeho úloha. Aspoň náznak odpovede prišiel o niekoľko mesiacov neskôr. Je ukrytý v inom príbehu, ktorý však s tým naším celkom úzko súvisí. Pátranie okolo pandurov nás totiž priviedlo k ďalšej, nemenej zaujímavej zbrojárskej kauze. V tomto tendri stála proti rakúskej firme Steyr fínska spoločnosť Patria, ktorá však vo finále neuspela. No keďže vedenie firmy poznalo nepoctivý prístup českej vlády, hrozilo arbitrážou. Ministerstvo obrany preto Patrii navrhlo, že by ako satisfakciu dostala iný obchod. Problém bol len v tom, ako sa vyhnúť výberovému konaniu. A to bolo možné jediným spôsobom.
V Európskej únii existuje málo známe pravidlo: keď sa aspoň dve krajiny dohodnú na spoločnom, takzvanom strategickom nákupe, nie je potrebné robiť verejnú súťaž. A s kým sa asi tak môžu Česi dohodnúť na zlodejine najľahšie? No predsa so Slovákmi. Aj preto sa niektoré rokovania medzi manažérom Patrie v ČR Stanislavom Marešom a vtedajším námestníkom ministerstva obrany Jaroslavom Kopřivom uskutočnili na Slovensku. Viaceré schôdzky sa nám podarilo nafotiť, na niektoré sme dostali aj skryté mikrofóny. Ako kľúčové sa však ukázalo stretnutie na recepcii v jednej vplyvnej právnickej kancelárii v centre Bratislavy. Kopřiva a Mareš hovorili uvoľnene, pričom meno dôležitého spoluorganizátora nákupu mínometov za 120 miliónov eur padlo niekoľkokrát: Miro Výboh.
Kopřiva napríklad v jednej chvíli vysvetľoval, ako vlastne mechanizmus spoločného nákupu prebehne. „Teraz bude chvíľu kľud. Musíme urobiť schôdzku s Mirom (Výbohom)... Slováci majú úplné hovno. To je samozrejme politické rozhodnutie, povedať im kúpte mínomety, veď majú holý zadok, nič nekúpia.“ Kopřiva sa s Výbohom naozaj stretol, čo sa nám, bohužiaľ, zmonitorovať nepodarilo. Na druhý deň však referoval Marešovi, že po schôdzke s týmto slovenským podnikateľom z okruhu premiéra Fica je všetko na dobrej ceste. Spoločný postup slovenskej vlády tak podľa všetkého zabezpečoval práve Výboh. Ako to však urobil? A mali byť provízie z tohto obchodu naozaj len preňho? To sú otázky, ktoré azda rozpletú kolegovia slovenskí investigatívni novinári.
.prečo ma odpočúvali
Na súde v kauze Pandur som musel svedčiť aj ja. O niekoľko dní neskôr vyšlo najavo, že polícia ma v tomto prípade odpočúvala. Chceli totiž zistiť, ako som sa dostal k dôležitému svedectvu manažéra rakúskej zbrojárskej firmy Steyr Stephana Szücza, ktoré ležalo u nich v trezore. Nezistili nič. Ale ukazuje sa, že to, že je človek paranoidný, ešte neznamená, že ho nikto nesleduje.
.autor vedie investigatívne oddelenie v Českom rozhlase.
.zmenená identita
Bola zima, začiatok roku 2010, vonku najhoršia snehová búrka roku. Vnútri luxusnej limuzíny však bolo teplo a celkom príjemne. No päťdesiatkilometrová rýchlosť na diaľnici bola už po hodine únavná. Občas som zrýchlil, a po pár kilometroch zase spomalil: je to jeden z najjednoduchších spôsobov, ako prípadným „špehom“ skomplikovať život. Paranoja, ktorou občas trpí každý novinár, opakoval som si celú cestu. Ako sa ukázalo neskôr, veľmi som sa mýlil.
Bolo pritom jasné, že by nebolo dobré, keby nás niekto sledoval počas schôdzky v hoteli v centre Viedne, kam som práve smeroval. Išlo totiž o druhé rokovanie s exmanažérmi významnej rakúsko-americkej zbrojovky Steyr, ktorá mala dodať Českej republike obrnené transportéry Pandur za 14,5 miliardy korún (vyše 500 miliónov eur). Wolfgang Habitzl – muž s „roztekanými“ očami bývalého vojenského spravodajského dôstojníka a Herwig Jedlaucnik – dokonale oblečený, navoňaný obchodník drobnej postavy – zatiaľ neodhalili, že som v skutočnosti novinár.
Predstavil som sa ako biznismen. Na vizitke bolo meno spoločnosti, ktorú sme zaregistrovali niekoľko mesiacov predtým a potom jej spätne vyrábali minulosť. Aj preto sa prípravy na túto reportáž natiahli na niekoľko mesiacov. Habitzl a Jedlacnik so mnou hovorili len preto, že ma považovali za obchodníka ich razenia, ktorý chcel zarobiť na špinavom obchode. A tak celkom otvorene priznali, že mali pripravené úplatky pre českých politikov rádovo v stovkách miliónov korún.
.policajná razia
O niekoľko týždňov neskôr vyšla prvá zo série reportáží v denníku Mladá fronta DNES. Na druhý deň sa nám ozvala rakúska polícia, aby sme jej poskytli aspoň niektoré záznamy z rozhovorov, ktoré sme si tajne nahrali. Vyhoveli sme. O ďalšie dva dni prehľadali nielen byty oboch manažérov, ale aj sídlo spoločnosti Steyr. Zabavili stohy dokumentov, medzi nimi aj jeden veľmi dôležitý s názvom „Memo chronology of CZ Pandur program“ (Memorandum, chronológia českého programu Pandur). Mimochodom, česká polícia v tom čase nerobila nič, vyšetrovanie začala až o niekoľko týždňov neskôr.
Autorom spomínaného memoranda bol istý Stephan Szücz: človek, ktorý sa priamo podieľal na vyjednávaní s českou vládou a nástupca dvojice, ktorú som poznal zo spomínanej viedenskej schôdzky. Dokument vznikol v roku 2007, keď sa rakúsko-americká zbrojovka Steyr pripravovala na prípadnú arbitráž s Českou republikou. Szücz sa s novinármi odmietol baviť. „Nehnevajte sa, ale na vaše otázky nebudem odpovedať,“ povedal, keď som ho požiadal o stretnutie.
Rakúskej polícii však svedectvo neodoprel. K jeho výpovedi sa dostali aj české úrady, ktoré ju však uložili do trezoru. Až do doby, kým sa nám ju nepodarilo získať, sa nedialo nič. Tento moment si, prosím, zapamätajte – je dôležitý, ešte sa k nemu vrátime. Ale teraz si poďme povedať, čo také dôležité vlastne mladý manažér Szücz polícii povedal.
.18 miliónov eur
Hovoril hlavne o dvoch schôdzkach. Prvá sa uskutočnila v Brne 26. októbra 2007 a druhá v Prahe 8. novembra 2007. Na rokovaniach bola zvláštna spoločnosť. Na jednej strane vedenie rakúskej zbrojovky, ktorú už v tom čase vlastnil americký zbrojný gigant General Dynamics. To znamená riaditeľ Steyru John Ulrich, jeho zástupca Lutz Kampmann, spomínaný Szücz a bývalý americký diplomat Victor Jackovich, ktorý neskôr pracoval ako poradca Steyru. Na českej strane sedel vtedajší námestník ministerstva obrany Martin Barták, ktorý mal zákazku na starosti, významný český lobista Marek Dalík, blízky vtedajšiemu premiérovi Mirkovi Topolánkovi a Miroslav Výboh – údajný mecenáš strany Smer a osobný priateľ premiéra Roberta Fica.
Szücz polícii povedal, že v istom momente požiadal námestník Barták šéfa Steyru Ulricha o súkromný rozhovor, takže sa vzdialili. V tej chvíli teda pri stole sedeli Szücz, Jackovich, Dalík a Výboh. Následne sa ujal slova Dalík, ktorý si vraj vypýtal úplatok. „Povedal, že ak máme záujem na pokračovaní projektu, je nutné zaplatiť trikrát po šesť miliónov eur. Požiadal som ho, aby to bližšie vysvetlil, pretože hovorí o enormnej sume za veľmi nejasné plnenie. V podstate však ešte raz zopakoval to isté,“ tvrdil Szücz. Rozhovor trval asi desať minút.
Kto mal dostať spomínaných 18 miliónov eur, nebolo podľa Szücza jasné, keďže Dalík to bližšie nešpecifikoval. „Na základe predchádzajúcich vyjadrení som sa však domnieval, že tie peniaze by mal dostať on,“ vypovedal Szücz. A koho na rokovaniach zastupoval Výboh? „On bol už predtým uvedený ako sprostredkovateľ. Nebolo mi však jasné, čo mal sprostredkovať. Mal som dojem, že medzi Výbohom a Dalíkom je bližší vzťah.“
.izraelská spojka
Szüczovo svedectvo neskôr potvrdili aj ďalší účastníci schôdzky z rakúskej strany. Dalík priznal, že na stretnutiach bol, no o žiadnom úplatku vraj nehovoril. Ako zatiaľ jediný z aktérov kauzy dnes stojí pred súdom, kde čelí obžalobe z podvodu a korupcie. Rakúska polícia však vyšetruje aj úlohu Miroslava Výboha, ktorý na otázky nereagoval. Ešte predtým, než sa trochu bližšie pozrieme na jeho pozíciu v tejto kauze, je však dôležité vedieť, že korupčný tlak na firmu Steyr sa neskončil ani po spomínaných schôdzkach v Brne a v Prahe.
O niekoľko dní totiž prišiel do centrály spoločnosti Steyr v Rakúsku istý Lowa Drori – obchodný riaditeľ najvýznamnejšej izraelskej zbrojovky Rafael. Szücz popísal rokovanie s Drorim, ktorý sám seba označil za kuriéra, nasledovne: „Najskôr sa vyjadril, že česká strana sa cíti veľmi dotknutá priebehom rokovania z 8. novembra 2007. Vraj sa očakávalo niečo iné. Ďalej uviedol, že dostal správu, že k ďalšej realizácii zmluvy by bola potrebná už zmienená platba dvakrát po šesť miliónov eur. O tretej platbe by sa vraj ešte dalo vyjednávať.“
Drori zároveň ponúkol, že izraelská spoločnosť by peniaze pre Čechov vyprala. „Povedal, že keby sme to nevedeli urobiť, mohla by firma Rafael hodnotu zmluvy zodpovedajúcim spôsobom navýšiť. V súvislosti s príjemcami tých 18 miliónov eur tiež povedal, že ak by sme mali vo firme Steyr dojem, že tieto peniaze zostali u účastníkov rokovania z 8. novembra 2007, tak je to vraj chybné. Bolo by to viac-menej tak, že by za to bol aj súhlas zo strany českého premiéra.“ Drori tvrdil, že by bolo možné zorganizovať aj schôdzku so samotným Topolánkom – to, kto by s ním mal nadviazať alebo sprostredkovať kontakt, však nepovedal.
Angažovanie sa spomínanej izraelskej firmy v tomto obchode nebolo náhodné: spoločnosť Rafael totiž dodáva pre české pandury špičkové zbrojné systémy. No firma Steyr vraj korupčné návrhy odmietla. Dá sa tomu veriť, pretože o nich informovala ambasádu v Prahe.
.mirova rola
A teraz sa vráťme k Miroslavovi Výbohovi. Dlho sme si kládli otázku, prečo bol na inkriminovaných schôdzkach a aká presne bola jeho úloha. Aspoň náznak odpovede prišiel o niekoľko mesiacov neskôr. Je ukrytý v inom príbehu, ktorý však s tým naším celkom úzko súvisí. Pátranie okolo pandurov nás totiž priviedlo k ďalšej, nemenej zaujímavej zbrojárskej kauze. V tomto tendri stála proti rakúskej firme Steyr fínska spoločnosť Patria, ktorá však vo finále neuspela. No keďže vedenie firmy poznalo nepoctivý prístup českej vlády, hrozilo arbitrážou. Ministerstvo obrany preto Patrii navrhlo, že by ako satisfakciu dostala iný obchod. Problém bol len v tom, ako sa vyhnúť výberovému konaniu. A to bolo možné jediným spôsobom.
V Európskej únii existuje málo známe pravidlo: keď sa aspoň dve krajiny dohodnú na spoločnom, takzvanom strategickom nákupe, nie je potrebné robiť verejnú súťaž. A s kým sa asi tak môžu Česi dohodnúť na zlodejine najľahšie? No predsa so Slovákmi. Aj preto sa niektoré rokovania medzi manažérom Patrie v ČR Stanislavom Marešom a vtedajším námestníkom ministerstva obrany Jaroslavom Kopřivom uskutočnili na Slovensku. Viaceré schôdzky sa nám podarilo nafotiť, na niektoré sme dostali aj skryté mikrofóny. Ako kľúčové sa však ukázalo stretnutie na recepcii v jednej vplyvnej právnickej kancelárii v centre Bratislavy. Kopřiva a Mareš hovorili uvoľnene, pričom meno dôležitého spoluorganizátora nákupu mínometov za 120 miliónov eur padlo niekoľkokrát: Miro Výboh.
Kopřiva napríklad v jednej chvíli vysvetľoval, ako vlastne mechanizmus spoločného nákupu prebehne. „Teraz bude chvíľu kľud. Musíme urobiť schôdzku s Mirom (Výbohom)... Slováci majú úplné hovno. To je samozrejme politické rozhodnutie, povedať im kúpte mínomety, veď majú holý zadok, nič nekúpia.“ Kopřiva sa s Výbohom naozaj stretol, čo sa nám, bohužiaľ, zmonitorovať nepodarilo. Na druhý deň však referoval Marešovi, že po schôdzke s týmto slovenským podnikateľom z okruhu premiéra Fica je všetko na dobrej ceste. Spoločný postup slovenskej vlády tak podľa všetkého zabezpečoval práve Výboh. Ako to však urobil? A mali byť provízie z tohto obchodu naozaj len preňho? To sú otázky, ktoré azda rozpletú kolegovia slovenskí investigatívni novinári.
.prečo ma odpočúvali
Na súde v kauze Pandur som musel svedčiť aj ja. O niekoľko dní neskôr vyšlo najavo, že polícia ma v tomto prípade odpočúvala. Chceli totiž zistiť, ako som sa dostal k dôležitému svedectvu manažéra rakúskej zbrojárskej firmy Steyr Stephana Szücza, ktoré ležalo u nich v trezore. Nezistili nič. Ale ukazuje sa, že to, že je človek paranoidný, ešte neznamená, že ho nikto nesleduje.
.autor vedie investigatívne oddelenie v Českom rozhlase.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.