5 500 mien padlých vojakov, ktorí sú pochovaní na bratislavskom Slavíne. Neznamená to, že svoje meno tu bude mať každý, koho tu pochovali, pretože tu je v hroboch uložených až 6 845 vojakov Červenej armády. Ale znamená to, že väčšina padlých, ktorí sú pochovaní v jednom zo šiestich masových hrobov, už bude mať na nejakej tabuli aspoň svoje meno, dátum narodenia i hodnosť. To pietne miesto nad Bratislavou bude aj vďaka tomu o čosi osobnejšie. A sedemdesiate výročie oslobodenia Bratislavy, ktoré pripadne na budúcu jar, je ideálna príležitosť odhaliť tie nové tabule s menami vojakov. Ľudia, ktorí padli v boji proti najväčšiemu zlu 20. storočia, fašizmu, – a zároveň mnohí z nich trpeli aj v pomeroch neľudského Sovietskeho zväzu, si to určite zaslúžia. Je to minimum úcty, ktoré im môžeme preukázať – vrátiť im k hrobu aspoň identitu. A bolo by dôstojné, keby sa celú akciu podarilo ukončiť k 4. aprílu 2015, keď budú oslavy oslobodenia Bratislavy. No riaditeľ mestského pohrebníctva hovorí, že to bude problém, lebo keby sa tieto práce realizovali klasicky, ručnou prácou, tak by to trvalo tri roky. Bude vraj treba zvoliť nejaké iné riešenie.
V tej nenápadnej správičke o identifikácii mien vojakov Červenej armády sa však objavila aj ďalšia dôležitá informácia – že to bude stáť veľa peňazí, odhady hovoria, že až 360 000 eur. V príspevku redaktora Slovenského rozhlasu odznelo aj toto: „Pohrebníctvo Marianum (ktoré Slavín spravuje) i rezort vnútra ho zo svojich rozpočtov vylučujú. Zaplatiť ho tak bude musieť pravdepodobne ruské veľvyslanectvo.“ V správe, ktorú vydala SITA, sa už píše, že projekt bude financovaný z prostriedkov Veľvyslanectva Ruskej federácie a Slovenskej republiky.
Pokúšali sme sa zistiť, či naozaj ani mesto, ani ministerstvo nemajú dosť vlastných zdrojov, aby nemuseli ísť pýtať na tabuľky peniaze od ruského veľvyslanectva. Odpoveď do času našej uzávierky neprišla, iba neoficiálne sme sa dozvedeli, že sa v tejto veci rokuje s ruskou stranou.
Môžeme si o tom, čo teraz Rusko stvára na Kryme či Ukrajine, myslieť hocičo, no pred 70 rokmi padlo pri oslobodzovaní Bratislavy a západného Slovenska takmer sedemtisíc obyvateľov bývalého Sovietskeho zväzu, čo je jedno menšie mesto – povedzme ako je Krásno nad Kysucou. Máme tu v Bratislave cintorín jedného ruského mestečka. A ďalšie cintoríny s hrobmi sovietskych vojakov máme vo Svidníku, v Žiline, v Štúrove... Môžeme si myslieť čokoľvek o tom, aké je dnes Rusko alebo o tom, ako sa tu Rusi správali po oslobodení či v päťdesiatych rokoch alebo po okupácii, no faktom je, že tu pri oslobodzovaní Slovenska zahynuli mladí muži, ktorí si vojnu nevybrali, ale museli zanechať svoje rodiny, povolania, domovy a ísť bojovať až kdesi do cudzích krajín. A bojovať v armáde totalitného štátu, ktorá mala minimálnu úctu k ľudskému životu, zrejme nebolo ľahkým chlebíkom.
Je pravda, že Nemecko veľa investuje do vojnových hrobov svojich vojakov a je pravda, že niektoré cintoríny s nemeckými padlými vyzerajú dnes oveľa lepšie ako cintoríny vojakov víťazných mocností. Ale Nemecko cíti, že ako krajina, ktorá rozpútala druhú svetovú vojnu, má povinnosť postarať sa o svojich a nemôže sa veľmi spoliehať na veľkorysosť víťazov. No s vojakmi Červenej armády je to trochu inak. Máme k nim väčšie záväzky ako k hrobom padlých Nemcov (hoci civilizovaná krajina sa dokáže dôstojne postarať aj o mŕtvych nepriateľov).
Predstava, že zástupcovia mesta Bratislavy či ministerstva idú rokovať s ruskou stranou, aby zaplatila alebo sa finančne podieľala na tabuľkách pre svojich padlých vojakov, lebo my na to nemáme, je trápna. Ide o sumu 360-tisíc eur, čo je iste dosť veľa, ale skúsme to s niečím porovnať. Napríklad štátny Transpetrol zaplatí ročne Slovanu za skybox 211-tisíc eur. Možno by sa ruským obchodným partnerom Transpetrolu páčilo, keby sa táto firma na rok vzdala hokejovej tribúnky a prispela na pamätné tabule pre padlých vojakov. Alebo by príležitosť mohli využiť kandidáti na primátora – mohli by sami prispieť, alebo zohnať domácich sponzorov na tie nešťastné tabuľky. Je to čistá utópia?
V tej nenápadnej správičke o identifikácii mien vojakov Červenej armády sa však objavila aj ďalšia dôležitá informácia – že to bude stáť veľa peňazí, odhady hovoria, že až 360 000 eur. V príspevku redaktora Slovenského rozhlasu odznelo aj toto: „Pohrebníctvo Marianum (ktoré Slavín spravuje) i rezort vnútra ho zo svojich rozpočtov vylučujú. Zaplatiť ho tak bude musieť pravdepodobne ruské veľvyslanectvo.“ V správe, ktorú vydala SITA, sa už píše, že projekt bude financovaný z prostriedkov Veľvyslanectva Ruskej federácie a Slovenskej republiky.
Pokúšali sme sa zistiť, či naozaj ani mesto, ani ministerstvo nemajú dosť vlastných zdrojov, aby nemuseli ísť pýtať na tabuľky peniaze od ruského veľvyslanectva. Odpoveď do času našej uzávierky neprišla, iba neoficiálne sme sa dozvedeli, že sa v tejto veci rokuje s ruskou stranou.
Môžeme si o tom, čo teraz Rusko stvára na Kryme či Ukrajine, myslieť hocičo, no pred 70 rokmi padlo pri oslobodzovaní Bratislavy a západného Slovenska takmer sedemtisíc obyvateľov bývalého Sovietskeho zväzu, čo je jedno menšie mesto – povedzme ako je Krásno nad Kysucou. Máme tu v Bratislave cintorín jedného ruského mestečka. A ďalšie cintoríny s hrobmi sovietskych vojakov máme vo Svidníku, v Žiline, v Štúrove... Môžeme si myslieť čokoľvek o tom, aké je dnes Rusko alebo o tom, ako sa tu Rusi správali po oslobodení či v päťdesiatych rokoch alebo po okupácii, no faktom je, že tu pri oslobodzovaní Slovenska zahynuli mladí muži, ktorí si vojnu nevybrali, ale museli zanechať svoje rodiny, povolania, domovy a ísť bojovať až kdesi do cudzích krajín. A bojovať v armáde totalitného štátu, ktorá mala minimálnu úctu k ľudskému životu, zrejme nebolo ľahkým chlebíkom.
Je pravda, že Nemecko veľa investuje do vojnových hrobov svojich vojakov a je pravda, že niektoré cintoríny s nemeckými padlými vyzerajú dnes oveľa lepšie ako cintoríny vojakov víťazných mocností. Ale Nemecko cíti, že ako krajina, ktorá rozpútala druhú svetovú vojnu, má povinnosť postarať sa o svojich a nemôže sa veľmi spoliehať na veľkorysosť víťazov. No s vojakmi Červenej armády je to trochu inak. Máme k nim väčšie záväzky ako k hrobom padlých Nemcov (hoci civilizovaná krajina sa dokáže dôstojne postarať aj o mŕtvych nepriateľov).
Predstava, že zástupcovia mesta Bratislavy či ministerstva idú rokovať s ruskou stranou, aby zaplatila alebo sa finančne podieľala na tabuľkách pre svojich padlých vojakov, lebo my na to nemáme, je trápna. Ide o sumu 360-tisíc eur, čo je iste dosť veľa, ale skúsme to s niečím porovnať. Napríklad štátny Transpetrol zaplatí ročne Slovanu za skybox 211-tisíc eur. Možno by sa ruským obchodným partnerom Transpetrolu páčilo, keby sa táto firma na rok vzdala hokejovej tribúnky a prispela na pamätné tabule pre padlých vojakov. Alebo by príležitosť mohli využiť kandidáti na primátora – mohli by sami prispieť, alebo zohnať domácich sponzorov na tie nešťastné tabuľky. Je to čistá utópia?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.