Taliansko je strategickou krajinou Európskej únie. No z úplne iných dôvodov, než z akých bývajú krajiny strategické. Je to veľká a bohatá ekonomika, ale hlavne má obrovský a rastúci dlh. Ak sa veci výrazne nezmenia, krajinu čaká náraz na maximálnu hranicu svojej možnosti zadlžovania. Keď si zaspomíname, aký rozruch vznikol v takomto momente pri Grécku, neznie to ako banalita.
Najviac na to teraz musí myslieť Matteo Renzi, najnovší taliansky premiér. Renzi sa premiérom stal ako 39-ročný, čím prekonal historický rekord Benita Mussoliniho. Seniorita je pritom v talianskom verejnom živote silno zakorenená a spája sa s dôveryhodnosťou. Napríklad, nestane sa, aby večerné spravodajstvo vo verejnoprávnej či súkromnej televízií divákom prinášala pekná mladá tvár. Aj v Taliansku však zvíťazil pocit, že veci sa zmenia generačnou výmenou.
.blair à la italiana
Renzi, niekdajší primátor Florencie, sa štylizuje do polohy moderného, technologického, štátnického ľavičiara. Ako mladší hovorieval, že jeho vzorom je Tony Blair.
Premiérom sa stal bez volieb, vďaka pádu predchádzajúcej vlády, čo sa v Taliansku nepovažuje za výnimočný spôsob, ako sa stať premiérom. Od prezidenta dostal poverenie na zostavenie novej a získal širokú parlamentnú podporu. Rozhovory o zostavení vlády s budúcimi partnermi sa prenášali v priamom prenose cez internet.
Okamžite po vymenovaní vlády začal s gestami, ktoré mali generačnú výmenu v politike potvrdzovať. Rozpredal veľkú časť luxusného vládneho autoparku, v ktorom boli značky ako Maserati či Jaguar. Dal si záležať, aby formálne naplnil kritériá rodovej rovnosti vo vláde, kde je dnes polovica žien a do štátnych korporácií nominoval mnoho top manažérok.
Zmenu nálady bolo cítiť aj v zahraničnej politike, najmä smerom k Rusku. Taliansko je desaťročia tichým, ale blízkym spojencom Ruska v EÚ. Spája ich najmä spolupráca v energetike. Nielenže je Taliansko silno odkázané na dovoz energie a jej nosičov, ale talianske energetické korporácie v Rusku majú aj zvláštny status, ktorý im umožňuje pôsobiť v krajine dosť citlivej na cudzí kapitál v tomto sektore. Matteo Renzi hovorí tiež o otvorení dverí veľkým strategickým investorom, doterajšie vlády hrali skôr na pocit, že veľké firmy, štátne aj neštátne, majú zostať v domácich rukách.
Vec, do ktorej sa nový premiér trochu prekvapivo pustil s najväčšou vervou hneď po nástupe na čelo vlády, je čistenie politického systému od nesystémových strán. Presadil zákon, aby jedna z parlamentných komôr ‒ senát ‒ prestal byť prístupný pre strany bez klasických regionálnych štruktúr. Členov senátu už totiž nebudú voliť občania, ale regionálni politici. Znamená to oslabenie protestných strán, ktorým na úspech stačil dobrý predvolebný marketing zameraný na výsmech tradičných politikov. Keď sa ho pýtali, prečo ako prvú vec mení pravidlá politickej hry a nepúšťa sa odvážnejšie do ekonomických reforiem, povedal, že najprv treba vždy nastaviť správny PIN, aby veci fungovali.
.marketing to nerieši
Blairovský marketing však neznamená, že veci začnú fungovať. Zatiaľ, čo sa Renzi zaoberá novými politickými pravidlami, ekonomické hodiny tikajú. Verejný dlh krajiny je na úrovni 135 percent. Ťažko povedať, ako ďaleko je to od úrovne, ktorú trhy ešte budú akceptovať, ale určite to nie je veľmi ďaleko. Krajina si zatiaľ užíva podpory Európskej centrálnej banky, ktorá sa tvári, že v prípade nesolventnosti akejkoľvek krajiny peniaze dodá ona. Ale ani centrálna banka to nemôže robiť len tak, ak nechce úplne stratiť dôveru trhov.
Krajina je však aktuálne opäť v recesii, čo jej hospodárenie ešte viac zaťažuje. Zdá sa, že konvenčné metódy (pomalé, trpezlivé a systematické manažovanie dlhu a zlepšovanie každoročného hospodárenia verejných financií) nebudú stačiť.
Preto sa opäť hovorí o tom, že bude musieť v nejakej miere dôjsť k reštrukturalizácii jej dlhu. Mix takej operácie by mohol obsahovať všeličo. Nejakú formu jednorazovej dane (napríklad z vkladov v bankách, podobne ako to bolo na Cypre), dohody s veriteľmi o nižších úrokoch, respektíve predĺžení termínov splatnosti a aj odpustenie časti dlhov. Ak by sa to aj podarilo, nasledovať musia ďalšie nepopulárne opatrenia, aby dlh nezačal opäť rásť.
Keď sa Renziho na toto všetko pýtajú, tak hovorí, že si nenechá od nikoho diktovať, čo má krajina robiť. A dodáva, že tým myslí Európsku centrálnu banku, Európsku komisiu a Medzinárodný menový fond.
No talianski novinári zistili, že utajovane navštevuje šéfa centrálnej banky Maria Draghiho, ktorý má vilu v talianskom regióne Umbria. Podrobnosti nie sú známe. No vzhľadom na situáciu bude blízka koordinácia medzi týmito dvoma Talianmi nevyhnutná. Hovorí sa, že Draghi špekuluje aj s hypotézou, že by v krajine opäť na istý čas vládla technokratická vláda, podobne ako keď pred tromi rokmi Angela Merkelová donútila Silvia Berlusconiho odstúpiť. No podrobnosti z ich stretnutia nie sú známe.
Urgentný boj Renziho proti nesystémovým stranám, ktoré by zo zlého vývoja ťažili najviac, sa v kontexte očakávaných problémov dostáva do jasnejšieho svetla. Premiér tuší, že veľmi ľahko môže skončiť len ako ďalší v rade, ktorého politicky zomelie boj za zdravšie verejné financie.
A napokon, opäť sa ukazuje, že nasadenie Taliana Draghiho do čela Európskej centrálnej banky nebolo len odbornou nomináciou. Ale že pre eurozónu, Úniu aj globálny finančný systém je dôležité mať v centrálnej banke niekoho, kto dokáže s talianskymi politikmi hovoriť ako krajan s krajanom.
Najviac na to teraz musí myslieť Matteo Renzi, najnovší taliansky premiér. Renzi sa premiérom stal ako 39-ročný, čím prekonal historický rekord Benita Mussoliniho. Seniorita je pritom v talianskom verejnom živote silno zakorenená a spája sa s dôveryhodnosťou. Napríklad, nestane sa, aby večerné spravodajstvo vo verejnoprávnej či súkromnej televízií divákom prinášala pekná mladá tvár. Aj v Taliansku však zvíťazil pocit, že veci sa zmenia generačnou výmenou.
.blair à la italiana
Renzi, niekdajší primátor Florencie, sa štylizuje do polohy moderného, technologického, štátnického ľavičiara. Ako mladší hovorieval, že jeho vzorom je Tony Blair.
Premiérom sa stal bez volieb, vďaka pádu predchádzajúcej vlády, čo sa v Taliansku nepovažuje za výnimočný spôsob, ako sa stať premiérom. Od prezidenta dostal poverenie na zostavenie novej a získal širokú parlamentnú podporu. Rozhovory o zostavení vlády s budúcimi partnermi sa prenášali v priamom prenose cez internet.
Okamžite po vymenovaní vlády začal s gestami, ktoré mali generačnú výmenu v politike potvrdzovať. Rozpredal veľkú časť luxusného vládneho autoparku, v ktorom boli značky ako Maserati či Jaguar. Dal si záležať, aby formálne naplnil kritériá rodovej rovnosti vo vláde, kde je dnes polovica žien a do štátnych korporácií nominoval mnoho top manažérok.
Zmenu nálady bolo cítiť aj v zahraničnej politike, najmä smerom k Rusku. Taliansko je desaťročia tichým, ale blízkym spojencom Ruska v EÚ. Spája ich najmä spolupráca v energetike. Nielenže je Taliansko silno odkázané na dovoz energie a jej nosičov, ale talianske energetické korporácie v Rusku majú aj zvláštny status, ktorý im umožňuje pôsobiť v krajine dosť citlivej na cudzí kapitál v tomto sektore. Matteo Renzi hovorí tiež o otvorení dverí veľkým strategickým investorom, doterajšie vlády hrali skôr na pocit, že veľké firmy, štátne aj neštátne, majú zostať v domácich rukách.
Vec, do ktorej sa nový premiér trochu prekvapivo pustil s najväčšou vervou hneď po nástupe na čelo vlády, je čistenie politického systému od nesystémových strán. Presadil zákon, aby jedna z parlamentných komôr ‒ senát ‒ prestal byť prístupný pre strany bez klasických regionálnych štruktúr. Členov senátu už totiž nebudú voliť občania, ale regionálni politici. Znamená to oslabenie protestných strán, ktorým na úspech stačil dobrý predvolebný marketing zameraný na výsmech tradičných politikov. Keď sa ho pýtali, prečo ako prvú vec mení pravidlá politickej hry a nepúšťa sa odvážnejšie do ekonomických reforiem, povedal, že najprv treba vždy nastaviť správny PIN, aby veci fungovali.
.marketing to nerieši
Blairovský marketing však neznamená, že veci začnú fungovať. Zatiaľ, čo sa Renzi zaoberá novými politickými pravidlami, ekonomické hodiny tikajú. Verejný dlh krajiny je na úrovni 135 percent. Ťažko povedať, ako ďaleko je to od úrovne, ktorú trhy ešte budú akceptovať, ale určite to nie je veľmi ďaleko. Krajina si zatiaľ užíva podpory Európskej centrálnej banky, ktorá sa tvári, že v prípade nesolventnosti akejkoľvek krajiny peniaze dodá ona. Ale ani centrálna banka to nemôže robiť len tak, ak nechce úplne stratiť dôveru trhov.
Krajina je však aktuálne opäť v recesii, čo jej hospodárenie ešte viac zaťažuje. Zdá sa, že konvenčné metódy (pomalé, trpezlivé a systematické manažovanie dlhu a zlepšovanie každoročného hospodárenia verejných financií) nebudú stačiť.
Preto sa opäť hovorí o tom, že bude musieť v nejakej miere dôjsť k reštrukturalizácii jej dlhu. Mix takej operácie by mohol obsahovať všeličo. Nejakú formu jednorazovej dane (napríklad z vkladov v bankách, podobne ako to bolo na Cypre), dohody s veriteľmi o nižších úrokoch, respektíve predĺžení termínov splatnosti a aj odpustenie časti dlhov. Ak by sa to aj podarilo, nasledovať musia ďalšie nepopulárne opatrenia, aby dlh nezačal opäť rásť.
Keď sa Renziho na toto všetko pýtajú, tak hovorí, že si nenechá od nikoho diktovať, čo má krajina robiť. A dodáva, že tým myslí Európsku centrálnu banku, Európsku komisiu a Medzinárodný menový fond.
No talianski novinári zistili, že utajovane navštevuje šéfa centrálnej banky Maria Draghiho, ktorý má vilu v talianskom regióne Umbria. Podrobnosti nie sú známe. No vzhľadom na situáciu bude blízka koordinácia medzi týmito dvoma Talianmi nevyhnutná. Hovorí sa, že Draghi špekuluje aj s hypotézou, že by v krajine opäť na istý čas vládla technokratická vláda, podobne ako keď pred tromi rokmi Angela Merkelová donútila Silvia Berlusconiho odstúpiť. No podrobnosti z ich stretnutia nie sú známe.
Urgentný boj Renziho proti nesystémovým stranám, ktoré by zo zlého vývoja ťažili najviac, sa v kontexte očakávaných problémov dostáva do jasnejšieho svetla. Premiér tuší, že veľmi ľahko môže skončiť len ako ďalší v rade, ktorého politicky zomelie boj za zdravšie verejné financie.
A napokon, opäť sa ukazuje, že nasadenie Taliana Draghiho do čela Európskej centrálnej banky nebolo len odbornou nomináciou. Ale že pre eurozónu, Úniu aj globálny finančný systém je dôležité mať v centrálnej banke niekoho, kto dokáže s talianskymi politikmi hovoriť ako krajan s krajanom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.