Pár hodín presedíte pri internete, aby ste zistili, že slušné zájazdy za slušné ceny sú vypredané a zvyšok potvrdzuje pravidlo, že v auguste sa všetko predáva za dvojnásobok toho, čo to stálo na začiatku júla. A tak si vezmete mapu a zadívate sa, kde je najbližšie more. Kým pre vás z Bratislavy to bude asi Istria alebo Terst, pre nás z Prahy je to poľské a nemecké pobrežie Baltu. V ideálnom prípade oboje, čo v sebe skrýva poľská časť ostrova Usedom, kde sa nachádza jediné poľské mesto ležiace na západ od Odry a Nisy, poľsky Swinoujscie, česky Svinoústí, nemecky Swinemünde.
.do Poľska po nemeckej diaľnici
Je nedeľa ráno, do kufra auta sme pre istotu pribalili stan, pretože rezervácia ubytovania v súkromí by síce mala byť, ale je to len na čestné slovo. A hoci ideme do Poľska, vyrážame smerom na Nemecko. Nedá sa nič robiť, k poľskému Baltu, aspoň tej jeho západnejšej časti, sa stále najrýchlejšie dostanete po nemeckých diaľniciach. Tie sú v bývalom východnom Nemecku po štvrťstoročí prílivu pomoci zo starých spolkových krajín nielen skutočne špičkové, ale navyše stále ešte zdarma, čo v Poľsku už nie. My Česi síce ešte stále dostavujeme posledných dvadsať kilometrov pred hranicou, ale cesta Bránou Česka, teda miestom, kadiaľ sa Labe prediera pred Ústím nad Labem do Nemecka, je sama osebe taká krásna, že mi to polhodinové zdržanie hádam ani nevadí.
A diaľnica potom ďalej vedie sústavou tunelov pred Krušné Hory, čím cesta k moru prišla o podivnú atrakciu v podobe nevestincov v Dubí pri Tepliciach, kde bolo na preslávenej E55 asi najviac prostitútok na štvorcový meter v Európe. Diaľnica celý tento „sexuálny priemysel" zlikvidovala a z cesty z Ústí do Drážďan urobila fádny dvadsaťminútový výlet, ktorý okorení len krásny výhľad na pieskovcové masívy česko-saského Švajčiarska.
Diaľničným okruhom okolo Drážďan len presvištíme, za metropolou Saska sa dá naladiť lužicko-srbské vysielanie rádia MDR, jeden z posledných dôkazov, že Lužickí Srbi, so 60 tisíckami ľudí najmenší slovanský národ, v Nemecku nevymreli a lužická srbčina, dosť podobná češtine, ešte nezmizla. Pred Berlínom ešte porozmýšľam, či neodbočiť do Spreewaldu, krásneho labyrintu kanálov a ramien Sprévy, kde už tamojší pôvodní obyvatelia Lužickí Srbi vymreli a na lodiach s bidlami tu nemeckých turistov v lužicko-srbských krojoch vozia Nemci. Ale viac nás to ťahá k moru.
Okruh okolo Berlína je stavaný s nemeckou dôslednosťou, tri široké pruhy a taká vzdialenosť od centra, že by Berlín mohol mať aj desať miliónov obyvateľov. Potom prichádzajú lesy a jazerá, Meklenbursko-Predné Pomoransko, najchudobnejšie a najviac sa vyľudňujúce spolkové krajiny. Krajina je príjemne pustá, plná veterných elektrární, ale polia sú tu osiate, mestá opravené a všade nejaká tá prírodná rezervácia. Diaľnica od Berlína je vlastne hlavne diaľnicou dodnes poľského polmiliónového Štetína, aspoň do tých miest, kde sa štiepi. Tam sa my vydávame smerom na Stralsund a Rujanu. Pri Usedome sa presviedčame, že ideme skutočne na ostrov. Na jediný most, navyše zdvíhací, cez prieliv pri obrovskom Štetínskom zálive, čaká poriadny rad. Potom už ideme cez Usedom s peknými dedinami a mestečkami, kde je na väčšine domov ceduľa, ponúkajúca voľné izby. Takmer na všetkých je však nápis „belegt", teda obsadené. Nemci totiž dovolenku pri „svojom mori" jednoducho milujú. Po ďalších dvadsiatich kilometroch sa rovná asfaltka náhle mení na hrboľatú dláždenú cestu. Sme v Poľsku. Vo Swinoujscí.
.ubytovací biznis
Ak Nemci milujú dovolenku pri Balte, o Poliakoch to platí rovnako. A štyridsať miliónov Poliakov, ku ktorým sa pridá sem-tam nejaký sporivý Nemec a pár exotov z Česka či Škandinávie, stačí na to, aby tu v auguste bolo úplne, ale úplne plno. Hotely vo Swinoujscí si bez začervenania zapýtajú sto i stopäťdesiat eur za noc, lacnejšie penzióny majú plno už celé týždne vopred a súkromníci prenajímajúci byty a izby sú u turistov prichádzajúcich ako my, na poslednú chvíľu, na roztrhanie.
My máme, našťastie, rezerváciu, a tak ideme do cestovnej kancelárie naisto. Lenže sa ukazuje, že dvojlôžkovú izbu so sprchou stihla pani, u ktorej ju mal holohlavý šéf „ubytovacej kancelárie" rezervovanú, už medzitým obsadiť. Zostala voľná už len menšia, s rozkladacím gaučom. Spať na ňom so štrnásťročným synom nie je nič príjemné, ale po prísľube, že je to iba na deň, kým sa uvoľní väčšia izba, súhlasíme. Z 900 zlotých na šesť nocí, teda asi 210 eur, si oddelí vyše tri stovky, na ktoré sa ani neobťažuje dať účtenku. Ale je päť hodín popoludní a my chceme ísť k moru ...
Izbička je skôr pre jedného než pre dvoch, more je dobré dva kilometre ďaleko, ale bývame. Napriek tomu, že sa zaťahuje, ideme k moru. O chvíľu sa však zamračí úplne a v celom päťdesiattisícovom Swinoujscí vypadne prúd. Kým sa nám podarí nájsť úkryt, zažijeme menšie tornádo s centimetrovými krúpami, potokmi vody, vzduchom lietajúcimi konármi. Keď sa všetko skončí, vydávame sa hladní a smädní smerom k promenáde, piesočným dunám a pláži. Krčmy a reštaurácie sú zatvorené, alebo tam posedáva zopár klientov potme, len pri sviečkach. Zachraňuje nás jeden malý obchodík, kde si ľudia vyberajú pri svite mobilných telefónov tovar. Pokladňa, zrejme s nejakým záložným batériovým zdrojom, funguje. Kupujeme vodu, chlieb, poľský kabanos a pokračujeme k pláži. Je z bieleho baltického piesku, obklopená dunami, široká a zdanlivo nekonečná. Kým poľská časť Usedomu zostáva temná, prúd ani po niekoľkých hodinách nejde a svietia len lode vychádzajúce z prístavu a maják, nemecké letoviská pár kilometrov od nás žiaria do noci.
Ráno sa vyjasňuje. Obrazne aj doslova. Elektrina už ide. Sťahujeme sa do väčšej izby, len Poľka, ktorá prenajíma vo svojom dome asi šesť izieb, si pýta ďalších 150 zlotých, vraj z tých 300 zlotých „provízie", ktoré sme dali holohlavému, nič neuvidí. Nedáme si pokaziť náladu a vyrážame cez mesto k „poľskému moru".
.mesto a letovisko
Swinoujscie, to sú dva rôzne svety. Päťdesiattisícové Swinoujscie je mix starých predvojnových nemeckých a väčšinou už opravených domov, socialistických panelákov aj štvrtí s vilkami. Krásnu atmosféru mu dodáva veľký prístav s obrími trajektmi do Škandinávie, ale aj základňou poľskej flotily, kde môžete vidieť veľké vojnové lode.
Na rozdiel od mesta, ktoré pripomína, že západná časť Poľska zažila príbeh českého pohraničia s vyhnaním Nemcov a prílivom prisťahovalcov, v tomto prípade Poliakov z Haliče, tu je „prímorská štvrť". Tá bola už za Nemcov honosnejšou časťou mesta a zostala ňou dodnes. Hotely sú väčšinou opravené, reštaurácie luxusnejšie, promenáda má vodostreky a parkovú úpravu, len niekoľko desiatok metrov od dún na pláži vznikla celá nová štvrť luxusných apartmánov.
Navyše je tu veľa stánkov, rybích grilov, predajní kebabov či „zapiekanek“, poľského variantu pizze, rôznych púťových atrakcií. Pláž ani zďaleka nie je prázdna, no niekde je aj dvesto metrov široká, takže sa sem tie davy mora chtivých turistov zmestia. Oproti dobe pred štyrmi rokmi to tu trochu zdraželo, lacnejšia večera vyjde na desať eur, pivo na dve, káva tiež. Ale pribudlo aj Nemcov, najmä dôchodcov, ktorí si užívajú rovnaké more, ako je to nemecké, ale za polovičné ceny, ako sú pri nemeckom Balte.
Atrakciou Swinoujscia je potom kilometrová tržnica pri hranici s Nemeckom, len na rozdiel od Česka, kde predajcov tvoria Vietnamci, tu predávajú Poliaci. Sortiment je podobný, len tu nenájdete alkohol, zato cigariet je doslova záplava. Nemci sú vítaní, Swinoujscie sa hrdo hlási k tradícii nemeckého kúpeľného mesta. Ale cítiť tu aj určitú poľskú hrdosť, žiadne nemecké nápisy, nemecky písané menu, žiadne plániky mesta v nemčine. „Viem po nemecky, ale nedávam to veľmi najavo. Len nech sa Nemec snaží. Je v Poľsku, tak by mal vedieť aspoň pár slov po poľsky,“ hovorí jeden miestny taxikár.
.nemecké kúpele
To skôr Nemci vyzerajú, akoby miestnym Poliakom aj poľským turistom pochlebovali. Do Swinoujscia natiahli Nemci železnicu, ktorou sa dá supermoderným vlakom cez celý Usedom dôjsť až do Stralsunde. Poliakov smerujúcich do Nemecka je toľko ako Nemcov, ktorí vystupujú z vlaku vo Swinoujscí. Nie div. V neďalekom Ahlebecku alebo Herindsdorfe sa môžu vrátiť o storočia späť. Oboje „morské kúpele“ majú patinu luxusného letoviska začiatku storočia vrátane päťhviezdičkových hotelov, mondénnych reštaurácií, a zvláštneho pokoja, ktorý sa prenáša aj na pláž. Zatiaľ čo na poľskej strane panuje taký demokratický chaos, v nemeckom variante sú vyrovnané bielo-modré kukane, je tu aj menej kriku, detského výskania. O dva kilometre ďalej, smerom k poľskej hranici, je ešte niečo, čo na poľskej „katolíckej“ strane rozhodne neuvidíte ‒ klasická nemecká nudistická pláž. Bez plotov, ohrád a presného určenia. Prosto zrazu stretávate prevažne nahých ľudí.
Ale inak na poľských návštevníkov berú väčší ohľad, než by človek čakal. Sem-tam už niekto hovorí po poľsky, predovšetkým v predajniach suvenírov. A hoci sa Poliaci namiesto v reštauráciách zastavia skôr v stánkoch s bratwurstom či rybami v žemli, sú tu váženými hosťami, ktorým sa podlizujú aj reklamy na akvaparky, morské akvárium alebo múzeum V1 a V2 v Peenemünde. „Musíme tu za tri mesiace zarobiť na celý zvyšok roka. A aj Poliaci sú stále len zákazníci,“ vysvetľuje predavač so suvenírmi, ktorý už sa naučil obstojné množstvo slov po poľsky. „Navyše, na rozdiel od Nemcov míňajú každým rokom trochu viac, asi sa im darí,“ dodáva.
.poľské, alebo nemecké more?
Po Nemecku sa vydávame prievozom na východný breh, do Poľska za Odrou. Na rozdiel od konečnej nemeckého vlaku v západnej časti Swinoujscia tu končia vlaky poľské. Staršie a špinavšie. Ale dá sa nimi priamo dôjsť do Varšavy, Przemysla alebo Krakova.
My ideme len pätnásť kilometrov do poľského letoviska Miedzyzdroja. Na rozdiel od Swinoujscia, významného prístavu, neboli tieto kúpele, predtým tiež nemecké, za vojny zničené a mali podobnú povesť ako Ahlbeck alebo Heringsdorf. Lenže sedemdesiat rokov Poľska sa postaralo o to, že tu po nemeckej kúpeľnej patine veľa nezostalo. Za komunizmu pri pláži pribudli veľké hotely, ktoré dokončili zmenu charakteru „morských kúpeľov“ na „poľské letovisko“.
Na pláži s výhľadom na krásne volynské útesy a výšiny je trochu tesno a hlučno, plážoví predavači kukurice, palaciniek a piva sú všadeprítomní, plavčíci síce zakázali pre vysoké vlny vstup do mora, ale pár desiatok metrov od ich biotopu tisíce Poliakov veselo šantia vo vode.
Za obed na pešej zóne mestečka dáme päť eur, vlak má polhodinové meškanie, ale lístok je za euro, teda štyri zloté, a ako hovoria miestni, v baroch a diskotékach to tu každý večer žije až do rána. Jednoducho žiadne kúpele, ale letovisko.
Keď sa na konci pýtam syna, kde sa mu páčilo viac, kam by chcel ísť nabudúce, tak hovorí jasne: „V Nemecku je to krajšie, ale v Poľsku oveľa zábavnejšie. Ale aj nabudúce by som zostal zase niekde medzi.“ Teda Swinoujscie, jediné mesto na západ od Odry, jediné tak trochu nemecké Poľsko.
.autor je redaktor MF DNES
.do Poľska po nemeckej diaľnici
Je nedeľa ráno, do kufra auta sme pre istotu pribalili stan, pretože rezervácia ubytovania v súkromí by síce mala byť, ale je to len na čestné slovo. A hoci ideme do Poľska, vyrážame smerom na Nemecko. Nedá sa nič robiť, k poľskému Baltu, aspoň tej jeho západnejšej časti, sa stále najrýchlejšie dostanete po nemeckých diaľniciach. Tie sú v bývalom východnom Nemecku po štvrťstoročí prílivu pomoci zo starých spolkových krajín nielen skutočne špičkové, ale navyše stále ešte zdarma, čo v Poľsku už nie. My Česi síce ešte stále dostavujeme posledných dvadsať kilometrov pred hranicou, ale cesta Bránou Česka, teda miestom, kadiaľ sa Labe prediera pred Ústím nad Labem do Nemecka, je sama osebe taká krásna, že mi to polhodinové zdržanie hádam ani nevadí.
A diaľnica potom ďalej vedie sústavou tunelov pred Krušné Hory, čím cesta k moru prišla o podivnú atrakciu v podobe nevestincov v Dubí pri Tepliciach, kde bolo na preslávenej E55 asi najviac prostitútok na štvorcový meter v Európe. Diaľnica celý tento „sexuálny priemysel" zlikvidovala a z cesty z Ústí do Drážďan urobila fádny dvadsaťminútový výlet, ktorý okorení len krásny výhľad na pieskovcové masívy česko-saského Švajčiarska.
Diaľničným okruhom okolo Drážďan len presvištíme, za metropolou Saska sa dá naladiť lužicko-srbské vysielanie rádia MDR, jeden z posledných dôkazov, že Lužickí Srbi, so 60 tisíckami ľudí najmenší slovanský národ, v Nemecku nevymreli a lužická srbčina, dosť podobná češtine, ešte nezmizla. Pred Berlínom ešte porozmýšľam, či neodbočiť do Spreewaldu, krásneho labyrintu kanálov a ramien Sprévy, kde už tamojší pôvodní obyvatelia Lužickí Srbi vymreli a na lodiach s bidlami tu nemeckých turistov v lužicko-srbských krojoch vozia Nemci. Ale viac nás to ťahá k moru.
Okruh okolo Berlína je stavaný s nemeckou dôslednosťou, tri široké pruhy a taká vzdialenosť od centra, že by Berlín mohol mať aj desať miliónov obyvateľov. Potom prichádzajú lesy a jazerá, Meklenbursko-Predné Pomoransko, najchudobnejšie a najviac sa vyľudňujúce spolkové krajiny. Krajina je príjemne pustá, plná veterných elektrární, ale polia sú tu osiate, mestá opravené a všade nejaká tá prírodná rezervácia. Diaľnica od Berlína je vlastne hlavne diaľnicou dodnes poľského polmiliónového Štetína, aspoň do tých miest, kde sa štiepi. Tam sa my vydávame smerom na Stralsund a Rujanu. Pri Usedome sa presviedčame, že ideme skutočne na ostrov. Na jediný most, navyše zdvíhací, cez prieliv pri obrovskom Štetínskom zálive, čaká poriadny rad. Potom už ideme cez Usedom s peknými dedinami a mestečkami, kde je na väčšine domov ceduľa, ponúkajúca voľné izby. Takmer na všetkých je však nápis „belegt", teda obsadené. Nemci totiž dovolenku pri „svojom mori" jednoducho milujú. Po ďalších dvadsiatich kilometroch sa rovná asfaltka náhle mení na hrboľatú dláždenú cestu. Sme v Poľsku. Vo Swinoujscí.
.ubytovací biznis
Ak Nemci milujú dovolenku pri Balte, o Poliakoch to platí rovnako. A štyridsať miliónov Poliakov, ku ktorým sa pridá sem-tam nejaký sporivý Nemec a pár exotov z Česka či Škandinávie, stačí na to, aby tu v auguste bolo úplne, ale úplne plno. Hotely vo Swinoujscí si bez začervenania zapýtajú sto i stopäťdesiat eur za noc, lacnejšie penzióny majú plno už celé týždne vopred a súkromníci prenajímajúci byty a izby sú u turistov prichádzajúcich ako my, na poslednú chvíľu, na roztrhanie.
My máme, našťastie, rezerváciu, a tak ideme do cestovnej kancelárie naisto. Lenže sa ukazuje, že dvojlôžkovú izbu so sprchou stihla pani, u ktorej ju mal holohlavý šéf „ubytovacej kancelárie" rezervovanú, už medzitým obsadiť. Zostala voľná už len menšia, s rozkladacím gaučom. Spať na ňom so štrnásťročným synom nie je nič príjemné, ale po prísľube, že je to iba na deň, kým sa uvoľní väčšia izba, súhlasíme. Z 900 zlotých na šesť nocí, teda asi 210 eur, si oddelí vyše tri stovky, na ktoré sa ani neobťažuje dať účtenku. Ale je päť hodín popoludní a my chceme ísť k moru ...
Izbička je skôr pre jedného než pre dvoch, more je dobré dva kilometre ďaleko, ale bývame. Napriek tomu, že sa zaťahuje, ideme k moru. O chvíľu sa však zamračí úplne a v celom päťdesiattisícovom Swinoujscí vypadne prúd. Kým sa nám podarí nájsť úkryt, zažijeme menšie tornádo s centimetrovými krúpami, potokmi vody, vzduchom lietajúcimi konármi. Keď sa všetko skončí, vydávame sa hladní a smädní smerom k promenáde, piesočným dunám a pláži. Krčmy a reštaurácie sú zatvorené, alebo tam posedáva zopár klientov potme, len pri sviečkach. Zachraňuje nás jeden malý obchodík, kde si ľudia vyberajú pri svite mobilných telefónov tovar. Pokladňa, zrejme s nejakým záložným batériovým zdrojom, funguje. Kupujeme vodu, chlieb, poľský kabanos a pokračujeme k pláži. Je z bieleho baltického piesku, obklopená dunami, široká a zdanlivo nekonečná. Kým poľská časť Usedomu zostáva temná, prúd ani po niekoľkých hodinách nejde a svietia len lode vychádzajúce z prístavu a maják, nemecké letoviská pár kilometrov od nás žiaria do noci.
Ráno sa vyjasňuje. Obrazne aj doslova. Elektrina už ide. Sťahujeme sa do väčšej izby, len Poľka, ktorá prenajíma vo svojom dome asi šesť izieb, si pýta ďalších 150 zlotých, vraj z tých 300 zlotých „provízie", ktoré sme dali holohlavému, nič neuvidí. Nedáme si pokaziť náladu a vyrážame cez mesto k „poľskému moru".
.mesto a letovisko
Swinoujscie, to sú dva rôzne svety. Päťdesiattisícové Swinoujscie je mix starých predvojnových nemeckých a väčšinou už opravených domov, socialistických panelákov aj štvrtí s vilkami. Krásnu atmosféru mu dodáva veľký prístav s obrími trajektmi do Škandinávie, ale aj základňou poľskej flotily, kde môžete vidieť veľké vojnové lode.
Na rozdiel od mesta, ktoré pripomína, že západná časť Poľska zažila príbeh českého pohraničia s vyhnaním Nemcov a prílivom prisťahovalcov, v tomto prípade Poliakov z Haliče, tu je „prímorská štvrť". Tá bola už za Nemcov honosnejšou časťou mesta a zostala ňou dodnes. Hotely sú väčšinou opravené, reštaurácie luxusnejšie, promenáda má vodostreky a parkovú úpravu, len niekoľko desiatok metrov od dún na pláži vznikla celá nová štvrť luxusných apartmánov.
Navyše je tu veľa stánkov, rybích grilov, predajní kebabov či „zapiekanek“, poľského variantu pizze, rôznych púťových atrakcií. Pláž ani zďaleka nie je prázdna, no niekde je aj dvesto metrov široká, takže sa sem tie davy mora chtivých turistov zmestia. Oproti dobe pred štyrmi rokmi to tu trochu zdraželo, lacnejšia večera vyjde na desať eur, pivo na dve, káva tiež. Ale pribudlo aj Nemcov, najmä dôchodcov, ktorí si užívajú rovnaké more, ako je to nemecké, ale za polovičné ceny, ako sú pri nemeckom Balte.
Atrakciou Swinoujscia je potom kilometrová tržnica pri hranici s Nemeckom, len na rozdiel od Česka, kde predajcov tvoria Vietnamci, tu predávajú Poliaci. Sortiment je podobný, len tu nenájdete alkohol, zato cigariet je doslova záplava. Nemci sú vítaní, Swinoujscie sa hrdo hlási k tradícii nemeckého kúpeľného mesta. Ale cítiť tu aj určitú poľskú hrdosť, žiadne nemecké nápisy, nemecky písané menu, žiadne plániky mesta v nemčine. „Viem po nemecky, ale nedávam to veľmi najavo. Len nech sa Nemec snaží. Je v Poľsku, tak by mal vedieť aspoň pár slov po poľsky,“ hovorí jeden miestny taxikár.
.nemecké kúpele
To skôr Nemci vyzerajú, akoby miestnym Poliakom aj poľským turistom pochlebovali. Do Swinoujscia natiahli Nemci železnicu, ktorou sa dá supermoderným vlakom cez celý Usedom dôjsť až do Stralsunde. Poliakov smerujúcich do Nemecka je toľko ako Nemcov, ktorí vystupujú z vlaku vo Swinoujscí. Nie div. V neďalekom Ahlebecku alebo Herindsdorfe sa môžu vrátiť o storočia späť. Oboje „morské kúpele“ majú patinu luxusného letoviska začiatku storočia vrátane päťhviezdičkových hotelov, mondénnych reštaurácií, a zvláštneho pokoja, ktorý sa prenáša aj na pláž. Zatiaľ čo na poľskej strane panuje taký demokratický chaos, v nemeckom variante sú vyrovnané bielo-modré kukane, je tu aj menej kriku, detského výskania. O dva kilometre ďalej, smerom k poľskej hranici, je ešte niečo, čo na poľskej „katolíckej“ strane rozhodne neuvidíte ‒ klasická nemecká nudistická pláž. Bez plotov, ohrád a presného určenia. Prosto zrazu stretávate prevažne nahých ľudí.
Ale inak na poľských návštevníkov berú väčší ohľad, než by človek čakal. Sem-tam už niekto hovorí po poľsky, predovšetkým v predajniach suvenírov. A hoci sa Poliaci namiesto v reštauráciách zastavia skôr v stánkoch s bratwurstom či rybami v žemli, sú tu váženými hosťami, ktorým sa podlizujú aj reklamy na akvaparky, morské akvárium alebo múzeum V1 a V2 v Peenemünde. „Musíme tu za tri mesiace zarobiť na celý zvyšok roka. A aj Poliaci sú stále len zákazníci,“ vysvetľuje predavač so suvenírmi, ktorý už sa naučil obstojné množstvo slov po poľsky. „Navyše, na rozdiel od Nemcov míňajú každým rokom trochu viac, asi sa im darí,“ dodáva.
.poľské, alebo nemecké more?
Po Nemecku sa vydávame prievozom na východný breh, do Poľska za Odrou. Na rozdiel od konečnej nemeckého vlaku v západnej časti Swinoujscia tu končia vlaky poľské. Staršie a špinavšie. Ale dá sa nimi priamo dôjsť do Varšavy, Przemysla alebo Krakova.
My ideme len pätnásť kilometrov do poľského letoviska Miedzyzdroja. Na rozdiel od Swinoujscia, významného prístavu, neboli tieto kúpele, predtým tiež nemecké, za vojny zničené a mali podobnú povesť ako Ahlbeck alebo Heringsdorf. Lenže sedemdesiat rokov Poľska sa postaralo o to, že tu po nemeckej kúpeľnej patine veľa nezostalo. Za komunizmu pri pláži pribudli veľké hotely, ktoré dokončili zmenu charakteru „morských kúpeľov“ na „poľské letovisko“.
Na pláži s výhľadom na krásne volynské útesy a výšiny je trochu tesno a hlučno, plážoví predavači kukurice, palaciniek a piva sú všadeprítomní, plavčíci síce zakázali pre vysoké vlny vstup do mora, ale pár desiatok metrov od ich biotopu tisíce Poliakov veselo šantia vo vode.
Za obed na pešej zóne mestečka dáme päť eur, vlak má polhodinové meškanie, ale lístok je za euro, teda štyri zloté, a ako hovoria miestni, v baroch a diskotékach to tu každý večer žije až do rána. Jednoducho žiadne kúpele, ale letovisko.
Keď sa na konci pýtam syna, kde sa mu páčilo viac, kam by chcel ísť nabudúce, tak hovorí jasne: „V Nemecku je to krajšie, ale v Poľsku oveľa zábavnejšie. Ale aj nabudúce by som zostal zase niekde medzi.“ Teda Swinoujscie, jediné mesto na západ od Odry, jediné tak trochu nemecké Poľsko.
.autor je redaktor MF DNES
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.