Streda 30. júla večer, horúci betón Varšavy čaká na západ slnka, zatiaľ čo tisícky ľudí vstupujú po schodoch na národný futbalový štadión. Odohrá sa tu slávnostná premiéra filmu Miasto 44 (Mesto 44) mladého režiséra Jana Komasu (ročník 1981). V hľadisku sedí pätnásťtisíc divákov, čestné miesto majú dve skupiny, bojovníci Krajinskej armády, o ktorých nový veľkofilm bude a poľské celebrity. Štadión je klimatizovaný, spara mesta sa vytratila. Prítomný je prezident krajiny a význam potvrdzuje aj zoznam sponzorov nového filmu: nechýbajú v ňom početné štátne inštitúcie a banky. A hoci zajtrajšia kritika film pomerne ostro napadne, dnes večer je všetko inak. „Tento film venujem najmä hrdinom a bojovníkom z povstania, bojovníkom Krajinskej armády,“ hovorí pred filmom mladý režisér, potlesk opakovane zaznieva pre staručkých mužov a ženy s poľskou dukolórou na ruke, ktorú aj dnes hrdo nosia.
Viaceré scény filmu vyrážajú dych. Film napriek tomu zrejme nečaká svetový úspech, to, čo sa tu udialo na konci druhej svetovej vojny, je až príliš nepochopiteľné pre ľudí za hranicami Poľska. Vraciame sa do júla 1944, spoznáme dvadsaťročných chlapcov a dievčatá, ich lásky a trápenia, potupovanie nacistami aj radosti skrývané pre vlastnú rodinu. A veľké odhodlanie bojovať. Prísaha, pár vystrelených nábojov a krátky výcvik. A potom vyhlásenie povstania. Až po prvého zastreleného kamaráta cítiť medzi budúcimi povstalcami ľahkovážnosť, akoby išlo o zábavu s istým koncom. Krutosť otvorenej vojny všetko zmení z hodiny na hodinu a povstanie, ktoré malo trvať menej ako týždeň, sa skončí o 63 nekonečných dní. Stefan (Józef Pawłowski), ústredná postava filmu, má platonický vzťah s Kamou (Anna Pruchniaková), spozná však Biedronku (Zofia Wichłaczová), lásku na prvý pohľad. Nacistická krutosť zvalcuje čisté ideály, ostane len zaťatosť bojovať za každú cenu. Až do konca. Stefan vidí, ako mu na Woli, kde sa odohrala jedna z najväčších civilných vrážd počas vojny, zastrelia matku a brata, ešte len malého chlapca. Matkin pohľad ho nájde krátko predtým, než ju zastrelia. Otec, vojak, je mŕtvy už dávnejšie. Mladý človek už nemá nikoho a nič, len záväzok, ktorý dal svojmu novému nadriadenému pred pár dňami. A platonický vzťah k dievčaťu. Najsilnejšími stránkami filmu sú emócie, vďaka nim prežijeme, ako celá jedna generácia mladých Varšavčanov prišla o nevinnosť, ktorá bola utopená v krvi. Biedronka sa snaží Stefana vytrhnúť z virvaru povstania, je zranený, zachráni mu život, ale on sa vždy vracia k boju. Keď Krajinskej armáde dojdú náboje a sily a vedenie armády kapituluje, obidvaja prežijú. Preplávajú na druhú stranu Visly a hľadajú v svojich očiach odpoveď, či dokážu po tom všetkom žiť. Normálne žiť. Technická stránka filmu je ohromujúca: mesto sa zmení na ruiny, podzemné kanály sa stanú uličkami, ktorými sa uteká z dobytej časti mesta, krv je všade. Prší dokonca z nebies, spolu s prstami a kusmi ľudských tiel.
Pointa prichádza na záver: dve ľudské trosky, mladý povstalec Stefan a sanitárna dobrovoľníčka Biedronka, sa opatrne túlia k sebe a pozerajú na ruiny na druhej strane rieky, ktoré sa na záver pomaly premenia na obraz súčasnej Varšavy. A práve to je najsilnejšia emócia celého filmu. Mysľou v tej chvíli otriasa otázka: možno identitu mesta vybudovať na niečom tak strašnom, ako bolo Varšavské povstanie z roku 1944?
.poklona prezidenta Gaucka
Na jednej strane stojí nepochybný historický triumf: mesto, ktoré malo byť z vôle Adolfa Hitlera navždy zničené, povstalo a patrí medzi najdôležitejšie mestá dnešnej Európy. Mein Führer,“ povedal po vypuknutí povstania šéf Gestapa a Waffen-SS Heinrich Himmler svojmu vodcovi, „táto chvíľa je zložitá. Z historického hľadiska je však akcia Poliakov požehnaním. Skoncujeme s nimi. Varšava bude zničená. Toto mesto (...) prestane existovať. A samotní Poliaci už nebudú predstavovať problém pre naše deti a pre všetkých, ktorí prídu po nás.“ Nestalo sa. A keď koncom júla tohto roku bola v Berlíne v Topografii teroru, v sídle SS, odhalená výstava o Varšavskom povstaní, pamiatke tohto povstania sa poklonil aj nemecký prezident Joachim Gauck. „Poliaci boli schopní odpustiť, keď Nemci ukázali pokánie. Poliaci boli schopní prekonať nenávisť, hnev a nedôveru, keď Nemci priznali svoju vinu a hanbu,“ hovoril v Berlíne prezident Gauck. „Varšavské povstanie nám pomáha pochopiť, prečo si tak veľa Poliakov váži slobodu a nezávislosť,“ hovorí nemecký prezident a dodá, že to bol poľský príklad, ktorý počas komunizmu inšpiroval aj východných Nemcov.
Historicky je teda Varšava, postavená na ruinách zničeného mesta, triumf. Ľahšie bolo postaviť nové mesto, ale Poliaci obnovili Varšavu na pôvodných základoch. Keď som v predvečer výročia povstania stál pri kanáli, ktorým ušli stovky ľudí z varšavského Starého Mesta na dnešné Námestie Krasińských, kde sa nachádza pomník povstania, a počúval „Volanie“ vojaka dnešnej poľskej armády, dovolávajúcej sa pamiatky hrdinov a obetí, cítil som ten symbol do morku kostí. Spolu s tisíckami prítomných. A azda ešte viac som to cítil prvého augusta o piatej popoludní, v takzvanej Hodine W, keď som na okruhu de Gaulla v centre Varšavy videl, ako sa zastavila doprava, stovky ľudí stíchli a bolo počuť iba sirény. Žiadna kamera nezachytí dojímavosť tej chvíle. Ani slzu, ktorú si utrie neznáma žena, stojaca vedľa vás.
.spor o povstanie
Keď som však kráčal po premiére filmu Miasto 44 ponad Vislu späť do mesta, emócia spojená s tou istou udalosťou bola presne opačná: Je vôbec možné vybudovať identitu mesta na niečom takom strašnom? Pri tej otázke totiž nejde o obete medzi povstalcami. Hrôzu celému povstaniu dodávajú najmä desaťnásobne vyššie obete medzi civilistami. Podľa dnešných odhadov vo Varšave zahynulo 130 000 civilných obyvateľov mesta, viac ako tretina z nich na varšavskej Woli. Dnes tento masaker na území o málo väčšom ako mestská ulica pripomínajú pomníčky, mnoho malých murovaných pomníčkov, na ktorých sa líšia len cifry zavraždených obetí.
Lenže tá otázka pretrváva, nemožno ju vytesniť. Film zobrazil niektorých povstalcov ako fanatikov, ktorí dokážu strieľať, nie myslieť. Ale keď som sa na nádvorí Múzea Varšavského povstania pred pár dňami pozeral do tvárí povstalcov, do tvárí ich detí a vnúčat, neboli to tváre fanatikov. Iste, čas dokáže mnohé zmeniť, ale všetci tí ľudia, ktorí dostávali štátne vyznamenania, ktorí rečnili a ďakovali, všetci pôsobili mierne a hovorili o láske a mieri. Napriek tomu rozpor roku 1944 trvá. Dnes sú najhlasnejšími kritikmi povstania pravicoví publicisti a historici. Najostrejší text kritizujúci povstanie napísal v čase výročia Slawomir Cenckiewicz v týždenníku Do Rzeczy a najtvrdšiu knižnú kritiku Piotr Zychowicz. Všetci kritici majú slávnych predchodcov. Povstanie vo Varšave odmietla významná časť vojenskej elity, najmä armádna elita spätá s Józsefom Pilsudským. Jednoznačne ho odmietal generál Kazimierz Sosnkowski, vrchný veliteľ armády a člen exilovej vlády v Londýne, ale aj generál Wladyslaw Anders, ktorý sa preslávil dobytím Monte Cassina. Krátko po jeho vypuknutí ho dokonca prirovnal k zločinu: „Vypuknutím Varšavského povstania som bol absolútne šokovaný. Považujem ho v našej situácii za najväčšie nešťastie. Povstanie nemalo najmenšiu šancu na úspech a vystavilo všetky časti našej krajiny, ktoré okupovali Nemci, novým, strašným represiám. Nikto, kto nie je nečestný alebo slepý, nemohol mať najmenšie ilúzie, že všetko, čo sa stalo, sa muselo stať. Teda nielenže Sovieti odmietnu pomôcť našej milovanej hrdinskej Varšave, ale že sa budú s najväčším potešením prizerať krvácaniu nášho národa. (...) V dobe, keď sa nemecká obrana rozpadá a prichádzajú boľševici a zabíjajú našich najlepších ľudí, tak, ako to robili v roku 1939, nemá povstanie žiadny zmysel, je dokonca zločinom...“
Ale nejde len o Andersa, ktorého slová sa – tragicky – do bodky splnili. Jedno z najväčších a najemotívnejších odsúdení povstania napísala hneď po vojne Stanislava Kuszelewska-Rayska, ktorá pod pseudonymom Alžbeta bojovala v časti Mokotow, kde sa povstanie začalo. V povstaní zahynula jej dcérka Ewa. V knihe Kobiety (Ženy), ktorá vyšla vďaka Jerzy Giedroycovi v Ríme v roku 1946, napísala: „Po pekle povstania, po všetkých tých všiach a dvadsaťhodinovej jazde postojačky vo vozíku v ľadovom daždi októbrovej noci, medzi natlačenými ľuďmi, utrápenými hladom a zúfalstvom, omdlievajúcimi v dôsledku zranení, ktorí pod seba púšťajú stolicu a moč a rodia deti – tiež postojačky – vzdychajúcimi a väznenými v neznáme, smerujúcimi možno kdesi do osviečimských pecí – teraz máme byť znovu ľuďmi?“ Stanislava Kuszelewska-Rayska to nedokázala a do „červenej Varšavy“ sa už nikdy nevrátila. Niečo z tohto pocitu trvá dodnes, ako potvrdzuje súčasná poľská spisovateľka Dorota Masłowska: „Nenávidím to mesto! Metro vrrr, električky bruuu, v autobusoch smrad, a kamkoľvek sa vydáš, ideš po mŕtvolách, po mŕtvolách po mŕtvolách!!“
Ako potom všetkom môže Varšavské povstanie spájať? Väčšina Poliakov si dnes myslí, že môže. Podľa výskumu verejnej mienky, ktorý publikoval denník Gazeta wyborcza, až 61 percent z nich považuje Varšavské povstanie za potrebné a správne, o desať percent viac ako pred dvadsiatimi rokmi. Najväčšími zástancami povstania sú pritom mladí ľudia, 25- až 34-roční. Dvadsaťdva percent Poliakov si myslí opak a sú skôr starší, najmä nad 65 rokov. A zdá sa, že povstanie môže byť aj centrom identity novodobej Varšavy. Sedemdesiate výročie, teda čas, keď ešte žije asi tritisíc povstalcov, na to ponúklo jedinečnú príležitosť. A vedenie Múzea varšavského povstania a elity, ktorá sa k pamiatke tohto krajne odvážneho činu hlási, preto urobilo mnoho. „Musíme byť schopní predstaviť si povstalcov, ako chodia po dnešnej Varšave a posedávajú v pivných záhradách, rovnako ako my. A rovnako si musíme byť schopní predstaviť samých seba v ich situácii. Nič viac, nič menej. Práve tak vzniká a udržuje sa živé spoločenstvo,“ povedal Dariusz Gawin, podpredseda Múzea Varšavského povstania.
Spor o povstanie však neprestane. Nikdy. Ako povedal spomínaný Gawin: „Poliaci sa budú o zmysel povstania hádať vždy – kým bude existovať Poľsko.“
.kristus medzi národmi
Ako možno pochopiť národ, taký blízky a v niečom taký vzdialený? V roku 1939 sa vrhol ako jediný do vojny proti Hitlerovi a bojoval v nej – bez štátu, po Katyni, aj po Varšave – až do konca. Mimo Židov (a mnohí z nich boli poľskými Židmi) nikto netrpel viac ako Poliaci. A okrem Česka nebol nikto nacistami okupovaný dlhšie ako Poľsko.
Porovnanie s Poliakmi znesú len dva národy: Rusi a Židia. Rusi pred príchodom Napoleona radšej vypálili Moskvu a neskôr v Petrohrade jedli ľudské mäso, aby sa nevzdali. Židia majú zase Masadu, miesto, kde v prvom storočí radšej spáchali masovú samovraždu, aby nepadli do rúk Rimanom. Môže však iný národ napodobniť Rusov, ktorí sa dokážu zjednotiť v mene myšlienky „aj proti faktom“, ako to napísal básnik alebo azda možno napodobiť Bohom vyvolený národ? Nie je v tom, prepytujem, aj kus rúhania? Veď ktorý generál má právo obetovať desiatky tisícov civilných obetí kvôli svojmu – akokoľvek morálnemu – ideálu? Vojna predsa nie je len otázkou morálky, k rozhodnutiu o vojne patrí aj otázka primeranosti a šance na úspech. Len tak môže byť spravodlivá a oprávnená.
Poľský národ v svojich dejinách opakovane cíti istú misiu, poslanie. Žiadny iný národ v strednej Európe nemá v sebe viac mesianizmu, ako práve Poliaci. Často samých seba označujú za „Krista národov“, poprípade národ, ktorý je ako „Kristus ukrižovaný medzi dvoma lotrami“ – Rusmi a Nemcami.
Už Adam Mickiewicz, najvýznamnejší básnik poľského romantizmu, básnil o misii svojho národa. O prvej poľskej republike, ako píše Elzbieta Cizewska, si myslel, že: „poľskí republikáni odmietli racionálne doktríny Západu právom. Mali pravdu, usilovali totiž o uskutočnenie vyššieho ideálu – a založení moci na ‚nadšení, len a len na nadšení', o vytvorení spoločnosti, ktorá by sa riadila výlučne ‚vnútornými pohnútkami a dobrou vôľou'“.
O niečom podobnom píše vo svojich pamätiach aj Czeslaw Milosz, ktorý v tom však vidí aj stereotypné rozmýšľanie o vlastných dejinách. K oslobodeniu malo podľa Milosza prísť v dôsledku „porážky rovnako Nemecka, ako aj Ruska, pretože sa to stalo už v prvej svetovej vojne.“ Lenže „každá hra sa na javisku histórie uvádza len raz, no ak sa podarí druhýkrát, do tragédie sa primiešajú prvky krvavej grotesky“.
Poliaci zaplatili za svoju misiu strašnú cenu, napriek tom, že sa ocitli medzi víťazmi. A nielen pre počet obetí a následnú sovietizáciu. Poľsko, ktoré poznáme dnes, je do značnej miery zmeneným, historicky novým Poľskom. Má iné hranice, v porovnaní s jeho pôvodnými hranicami posunuté ďaleko na západ, je iné demograficky aj kultúrne. „Niekdajšia Varšava roku 1939 duchovne zmizla,“ napísal Milosz a tento postreh ešte viac prehĺbil Ryszard Legutko vo svojej knihe Esej o duši poľskej: „V druhej svetovej vojne zažil poľský národ straty v rozsahu, ktoré nikdy predtým nezažil a ktoré nepredpokladal. Poliaci boli zdecimovaní a neexistovala jediná spoločenská vrstva, ktorá by netrpela. Bola zlikvidovaná značná časť inteligencie, ktorá tvorila elitu Druhej republiky. Povraždení boli Poliaci židovského pôvodu. Poľský národ bol po druhej svetovej vojne vlastne iným národom. A to nielen v psychologickom zmysle, pre skúsenosti z vojny, ale aj v zmysle sociálno-biologickom.“
Niečo sa však nezmenilo. Keď poľský týždenník Wprost priniesol prepisy súkromných rozhovorov poľských politikov a bankárov, väčšina to považovala za škandál. Jedna vec však trochu neprávom unikla pozornosti. Boli to slová poľského ministra zahraničných vecí Radoslawa Sikorského, ktorý otvorene kritizoval Britov a Američanov. David Cameron ho vraj preto znenávidel a chce blokovať jeho ďalšiu kariéru v Bruseli. Sikorski však upozornil na niečo podstatné, na skutočnú lekciu z poľských dejín: Poliaci nemôžu hrať rolu na všetko odhodlaných rytierov, ak sú ich spojenci takí vzdialení a nezainteresovaní ako Briti a Američania. Dôkazom je práve Varšavské povstanie. Američanom v roku 1944 Poliaci nestáli za významenejšiu aktivitu a medzi Britmi mali málo takých spojencov, ako bol George Orwell, ktorý kritiku Poliakov v anglickej tlači označoval za „hanebnú, zbabelú a podlú“ či Winston Churchill. Hoci Churchill povedal, že „neexistuje chyba, ktorú Poliaci nespravili,“ takmer všetko, čo pre Varšavu urobili, bola jeho osobná zásluha. Médiá a verejnosť nejavili o Poliakov záujem, prípadne nimi pohŕdali. Ale ani pre Churchilla nemali Poliaci takú cenu, ako Rusi a exilovú vládu v Londýne tlačil do ústupkov voči Stalinovi.
Toto rozdelenie, medzi Poliakmi samotnými a Poliakmi a svetom, nosí náš severný sused v svojej mysli dodnes. Ján Pavol II. počas svojej prvej návštevy Varšavy v roku 1979 povedal, že Varšavu nemožno pochopiť bez toho, čo sa tu stalo v roku 1944. Ťažko si predstaviť, čo k tomu možno povedať viac.
Viaceré scény filmu vyrážajú dych. Film napriek tomu zrejme nečaká svetový úspech, to, čo sa tu udialo na konci druhej svetovej vojny, je až príliš nepochopiteľné pre ľudí za hranicami Poľska. Vraciame sa do júla 1944, spoznáme dvadsaťročných chlapcov a dievčatá, ich lásky a trápenia, potupovanie nacistami aj radosti skrývané pre vlastnú rodinu. A veľké odhodlanie bojovať. Prísaha, pár vystrelených nábojov a krátky výcvik. A potom vyhlásenie povstania. Až po prvého zastreleného kamaráta cítiť medzi budúcimi povstalcami ľahkovážnosť, akoby išlo o zábavu s istým koncom. Krutosť otvorenej vojny všetko zmení z hodiny na hodinu a povstanie, ktoré malo trvať menej ako týždeň, sa skončí o 63 nekonečných dní. Stefan (Józef Pawłowski), ústredná postava filmu, má platonický vzťah s Kamou (Anna Pruchniaková), spozná však Biedronku (Zofia Wichłaczová), lásku na prvý pohľad. Nacistická krutosť zvalcuje čisté ideály, ostane len zaťatosť bojovať za každú cenu. Až do konca. Stefan vidí, ako mu na Woli, kde sa odohrala jedna z najväčších civilných vrážd počas vojny, zastrelia matku a brata, ešte len malého chlapca. Matkin pohľad ho nájde krátko predtým, než ju zastrelia. Otec, vojak, je mŕtvy už dávnejšie. Mladý človek už nemá nikoho a nič, len záväzok, ktorý dal svojmu novému nadriadenému pred pár dňami. A platonický vzťah k dievčaťu. Najsilnejšími stránkami filmu sú emócie, vďaka nim prežijeme, ako celá jedna generácia mladých Varšavčanov prišla o nevinnosť, ktorá bola utopená v krvi. Biedronka sa snaží Stefana vytrhnúť z virvaru povstania, je zranený, zachráni mu život, ale on sa vždy vracia k boju. Keď Krajinskej armáde dojdú náboje a sily a vedenie armády kapituluje, obidvaja prežijú. Preplávajú na druhú stranu Visly a hľadajú v svojich očiach odpoveď, či dokážu po tom všetkom žiť. Normálne žiť. Technická stránka filmu je ohromujúca: mesto sa zmení na ruiny, podzemné kanály sa stanú uličkami, ktorými sa uteká z dobytej časti mesta, krv je všade. Prší dokonca z nebies, spolu s prstami a kusmi ľudských tiel.
Pointa prichádza na záver: dve ľudské trosky, mladý povstalec Stefan a sanitárna dobrovoľníčka Biedronka, sa opatrne túlia k sebe a pozerajú na ruiny na druhej strane rieky, ktoré sa na záver pomaly premenia na obraz súčasnej Varšavy. A práve to je najsilnejšia emócia celého filmu. Mysľou v tej chvíli otriasa otázka: možno identitu mesta vybudovať na niečom tak strašnom, ako bolo Varšavské povstanie z roku 1944?
.poklona prezidenta Gaucka
Na jednej strane stojí nepochybný historický triumf: mesto, ktoré malo byť z vôle Adolfa Hitlera navždy zničené, povstalo a patrí medzi najdôležitejšie mestá dnešnej Európy. Mein Führer,“ povedal po vypuknutí povstania šéf Gestapa a Waffen-SS Heinrich Himmler svojmu vodcovi, „táto chvíľa je zložitá. Z historického hľadiska je však akcia Poliakov požehnaním. Skoncujeme s nimi. Varšava bude zničená. Toto mesto (...) prestane existovať. A samotní Poliaci už nebudú predstavovať problém pre naše deti a pre všetkých, ktorí prídu po nás.“ Nestalo sa. A keď koncom júla tohto roku bola v Berlíne v Topografii teroru, v sídle SS, odhalená výstava o Varšavskom povstaní, pamiatke tohto povstania sa poklonil aj nemecký prezident Joachim Gauck. „Poliaci boli schopní odpustiť, keď Nemci ukázali pokánie. Poliaci boli schopní prekonať nenávisť, hnev a nedôveru, keď Nemci priznali svoju vinu a hanbu,“ hovoril v Berlíne prezident Gauck. „Varšavské povstanie nám pomáha pochopiť, prečo si tak veľa Poliakov váži slobodu a nezávislosť,“ hovorí nemecký prezident a dodá, že to bol poľský príklad, ktorý počas komunizmu inšpiroval aj východných Nemcov.
Historicky je teda Varšava, postavená na ruinách zničeného mesta, triumf. Ľahšie bolo postaviť nové mesto, ale Poliaci obnovili Varšavu na pôvodných základoch. Keď som v predvečer výročia povstania stál pri kanáli, ktorým ušli stovky ľudí z varšavského Starého Mesta na dnešné Námestie Krasińských, kde sa nachádza pomník povstania, a počúval „Volanie“ vojaka dnešnej poľskej armády, dovolávajúcej sa pamiatky hrdinov a obetí, cítil som ten symbol do morku kostí. Spolu s tisíckami prítomných. A azda ešte viac som to cítil prvého augusta o piatej popoludní, v takzvanej Hodine W, keď som na okruhu de Gaulla v centre Varšavy videl, ako sa zastavila doprava, stovky ľudí stíchli a bolo počuť iba sirény. Žiadna kamera nezachytí dojímavosť tej chvíle. Ani slzu, ktorú si utrie neznáma žena, stojaca vedľa vás.
.spor o povstanie
Keď som však kráčal po premiére filmu Miasto 44 ponad Vislu späť do mesta, emócia spojená s tou istou udalosťou bola presne opačná: Je vôbec možné vybudovať identitu mesta na niečom takom strašnom? Pri tej otázke totiž nejde o obete medzi povstalcami. Hrôzu celému povstaniu dodávajú najmä desaťnásobne vyššie obete medzi civilistami. Podľa dnešných odhadov vo Varšave zahynulo 130 000 civilných obyvateľov mesta, viac ako tretina z nich na varšavskej Woli. Dnes tento masaker na území o málo väčšom ako mestská ulica pripomínajú pomníčky, mnoho malých murovaných pomníčkov, na ktorých sa líšia len cifry zavraždených obetí.
Lenže tá otázka pretrváva, nemožno ju vytesniť. Film zobrazil niektorých povstalcov ako fanatikov, ktorí dokážu strieľať, nie myslieť. Ale keď som sa na nádvorí Múzea Varšavského povstania pred pár dňami pozeral do tvárí povstalcov, do tvárí ich detí a vnúčat, neboli to tváre fanatikov. Iste, čas dokáže mnohé zmeniť, ale všetci tí ľudia, ktorí dostávali štátne vyznamenania, ktorí rečnili a ďakovali, všetci pôsobili mierne a hovorili o láske a mieri. Napriek tomu rozpor roku 1944 trvá. Dnes sú najhlasnejšími kritikmi povstania pravicoví publicisti a historici. Najostrejší text kritizujúci povstanie napísal v čase výročia Slawomir Cenckiewicz v týždenníku Do Rzeczy a najtvrdšiu knižnú kritiku Piotr Zychowicz. Všetci kritici majú slávnych predchodcov. Povstanie vo Varšave odmietla významná časť vojenskej elity, najmä armádna elita spätá s Józsefom Pilsudským. Jednoznačne ho odmietal generál Kazimierz Sosnkowski, vrchný veliteľ armády a člen exilovej vlády v Londýne, ale aj generál Wladyslaw Anders, ktorý sa preslávil dobytím Monte Cassina. Krátko po jeho vypuknutí ho dokonca prirovnal k zločinu: „Vypuknutím Varšavského povstania som bol absolútne šokovaný. Považujem ho v našej situácii za najväčšie nešťastie. Povstanie nemalo najmenšiu šancu na úspech a vystavilo všetky časti našej krajiny, ktoré okupovali Nemci, novým, strašným represiám. Nikto, kto nie je nečestný alebo slepý, nemohol mať najmenšie ilúzie, že všetko, čo sa stalo, sa muselo stať. Teda nielenže Sovieti odmietnu pomôcť našej milovanej hrdinskej Varšave, ale že sa budú s najväčším potešením prizerať krvácaniu nášho národa. (...) V dobe, keď sa nemecká obrana rozpadá a prichádzajú boľševici a zabíjajú našich najlepších ľudí, tak, ako to robili v roku 1939, nemá povstanie žiadny zmysel, je dokonca zločinom...“
Ale nejde len o Andersa, ktorého slová sa – tragicky – do bodky splnili. Jedno z najväčších a najemotívnejších odsúdení povstania napísala hneď po vojne Stanislava Kuszelewska-Rayska, ktorá pod pseudonymom Alžbeta bojovala v časti Mokotow, kde sa povstanie začalo. V povstaní zahynula jej dcérka Ewa. V knihe Kobiety (Ženy), ktorá vyšla vďaka Jerzy Giedroycovi v Ríme v roku 1946, napísala: „Po pekle povstania, po všetkých tých všiach a dvadsaťhodinovej jazde postojačky vo vozíku v ľadovom daždi októbrovej noci, medzi natlačenými ľuďmi, utrápenými hladom a zúfalstvom, omdlievajúcimi v dôsledku zranení, ktorí pod seba púšťajú stolicu a moč a rodia deti – tiež postojačky – vzdychajúcimi a väznenými v neznáme, smerujúcimi možno kdesi do osviečimských pecí – teraz máme byť znovu ľuďmi?“ Stanislava Kuszelewska-Rayska to nedokázala a do „červenej Varšavy“ sa už nikdy nevrátila. Niečo z tohto pocitu trvá dodnes, ako potvrdzuje súčasná poľská spisovateľka Dorota Masłowska: „Nenávidím to mesto! Metro vrrr, električky bruuu, v autobusoch smrad, a kamkoľvek sa vydáš, ideš po mŕtvolách, po mŕtvolách po mŕtvolách!!“
Ako potom všetkom môže Varšavské povstanie spájať? Väčšina Poliakov si dnes myslí, že môže. Podľa výskumu verejnej mienky, ktorý publikoval denník Gazeta wyborcza, až 61 percent z nich považuje Varšavské povstanie za potrebné a správne, o desať percent viac ako pred dvadsiatimi rokmi. Najväčšími zástancami povstania sú pritom mladí ľudia, 25- až 34-roční. Dvadsaťdva percent Poliakov si myslí opak a sú skôr starší, najmä nad 65 rokov. A zdá sa, že povstanie môže byť aj centrom identity novodobej Varšavy. Sedemdesiate výročie, teda čas, keď ešte žije asi tritisíc povstalcov, na to ponúklo jedinečnú príležitosť. A vedenie Múzea varšavského povstania a elity, ktorá sa k pamiatke tohto krajne odvážneho činu hlási, preto urobilo mnoho. „Musíme byť schopní predstaviť si povstalcov, ako chodia po dnešnej Varšave a posedávajú v pivných záhradách, rovnako ako my. A rovnako si musíme byť schopní predstaviť samých seba v ich situácii. Nič viac, nič menej. Práve tak vzniká a udržuje sa živé spoločenstvo,“ povedal Dariusz Gawin, podpredseda Múzea Varšavského povstania.
Spor o povstanie však neprestane. Nikdy. Ako povedal spomínaný Gawin: „Poliaci sa budú o zmysel povstania hádať vždy – kým bude existovať Poľsko.“
.kristus medzi národmi
Ako možno pochopiť národ, taký blízky a v niečom taký vzdialený? V roku 1939 sa vrhol ako jediný do vojny proti Hitlerovi a bojoval v nej – bez štátu, po Katyni, aj po Varšave – až do konca. Mimo Židov (a mnohí z nich boli poľskými Židmi) nikto netrpel viac ako Poliaci. A okrem Česka nebol nikto nacistami okupovaný dlhšie ako Poľsko.
Porovnanie s Poliakmi znesú len dva národy: Rusi a Židia. Rusi pred príchodom Napoleona radšej vypálili Moskvu a neskôr v Petrohrade jedli ľudské mäso, aby sa nevzdali. Židia majú zase Masadu, miesto, kde v prvom storočí radšej spáchali masovú samovraždu, aby nepadli do rúk Rimanom. Môže však iný národ napodobniť Rusov, ktorí sa dokážu zjednotiť v mene myšlienky „aj proti faktom“, ako to napísal básnik alebo azda možno napodobiť Bohom vyvolený národ? Nie je v tom, prepytujem, aj kus rúhania? Veď ktorý generál má právo obetovať desiatky tisícov civilných obetí kvôli svojmu – akokoľvek morálnemu – ideálu? Vojna predsa nie je len otázkou morálky, k rozhodnutiu o vojne patrí aj otázka primeranosti a šance na úspech. Len tak môže byť spravodlivá a oprávnená.
Poľský národ v svojich dejinách opakovane cíti istú misiu, poslanie. Žiadny iný národ v strednej Európe nemá v sebe viac mesianizmu, ako práve Poliaci. Často samých seba označujú za „Krista národov“, poprípade národ, ktorý je ako „Kristus ukrižovaný medzi dvoma lotrami“ – Rusmi a Nemcami.
Už Adam Mickiewicz, najvýznamnejší básnik poľského romantizmu, básnil o misii svojho národa. O prvej poľskej republike, ako píše Elzbieta Cizewska, si myslel, že: „poľskí republikáni odmietli racionálne doktríny Západu právom. Mali pravdu, usilovali totiž o uskutočnenie vyššieho ideálu – a založení moci na ‚nadšení, len a len na nadšení', o vytvorení spoločnosti, ktorá by sa riadila výlučne ‚vnútornými pohnútkami a dobrou vôľou'“.
O niečom podobnom píše vo svojich pamätiach aj Czeslaw Milosz, ktorý v tom však vidí aj stereotypné rozmýšľanie o vlastných dejinách. K oslobodeniu malo podľa Milosza prísť v dôsledku „porážky rovnako Nemecka, ako aj Ruska, pretože sa to stalo už v prvej svetovej vojne.“ Lenže „každá hra sa na javisku histórie uvádza len raz, no ak sa podarí druhýkrát, do tragédie sa primiešajú prvky krvavej grotesky“.
Poliaci zaplatili za svoju misiu strašnú cenu, napriek tom, že sa ocitli medzi víťazmi. A nielen pre počet obetí a následnú sovietizáciu. Poľsko, ktoré poznáme dnes, je do značnej miery zmeneným, historicky novým Poľskom. Má iné hranice, v porovnaní s jeho pôvodnými hranicami posunuté ďaleko na západ, je iné demograficky aj kultúrne. „Niekdajšia Varšava roku 1939 duchovne zmizla,“ napísal Milosz a tento postreh ešte viac prehĺbil Ryszard Legutko vo svojej knihe Esej o duši poľskej: „V druhej svetovej vojne zažil poľský národ straty v rozsahu, ktoré nikdy predtým nezažil a ktoré nepredpokladal. Poliaci boli zdecimovaní a neexistovala jediná spoločenská vrstva, ktorá by netrpela. Bola zlikvidovaná značná časť inteligencie, ktorá tvorila elitu Druhej republiky. Povraždení boli Poliaci židovského pôvodu. Poľský národ bol po druhej svetovej vojne vlastne iným národom. A to nielen v psychologickom zmysle, pre skúsenosti z vojny, ale aj v zmysle sociálno-biologickom.“
Niečo sa však nezmenilo. Keď poľský týždenník Wprost priniesol prepisy súkromných rozhovorov poľských politikov a bankárov, väčšina to považovala za škandál. Jedna vec však trochu neprávom unikla pozornosti. Boli to slová poľského ministra zahraničných vecí Radoslawa Sikorského, ktorý otvorene kritizoval Britov a Američanov. David Cameron ho vraj preto znenávidel a chce blokovať jeho ďalšiu kariéru v Bruseli. Sikorski však upozornil na niečo podstatné, na skutočnú lekciu z poľských dejín: Poliaci nemôžu hrať rolu na všetko odhodlaných rytierov, ak sú ich spojenci takí vzdialení a nezainteresovaní ako Briti a Američania. Dôkazom je práve Varšavské povstanie. Američanom v roku 1944 Poliaci nestáli za významenejšiu aktivitu a medzi Britmi mali málo takých spojencov, ako bol George Orwell, ktorý kritiku Poliakov v anglickej tlači označoval za „hanebnú, zbabelú a podlú“ či Winston Churchill. Hoci Churchill povedal, že „neexistuje chyba, ktorú Poliaci nespravili,“ takmer všetko, čo pre Varšavu urobili, bola jeho osobná zásluha. Médiá a verejnosť nejavili o Poliakov záujem, prípadne nimi pohŕdali. Ale ani pre Churchilla nemali Poliaci takú cenu, ako Rusi a exilovú vládu v Londýne tlačil do ústupkov voči Stalinovi.
Toto rozdelenie, medzi Poliakmi samotnými a Poliakmi a svetom, nosí náš severný sused v svojej mysli dodnes. Ján Pavol II. počas svojej prvej návštevy Varšavy v roku 1979 povedal, že Varšavu nemožno pochopiť bez toho, čo sa tu stalo v roku 1944. Ťažko si predstaviť, čo k tomu možno povedať viac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.