Obávam sa, že trvá, aj keď sa ako všetko mení. Môj indický bicykel ticho hrá svoju nočnú rágu, to detstvo, o ktorom hovorím, je nenávratne preč, nahradilo ho to nové, prinášajúce snové spomienky z dávnych dôb, ktoré sa ťažko utrieďujú.
Hľadanie strateného času. Longtemps, je me suis couché de bonne heure. Dlho som chodil skoro spať. Niekedy, sotva som zhasol sviečku, zatvárali sa mi oči tak rýchlo, že som nemal čas povedať: ,,Zaspávam.‘‘ Spánok má v hľadaní strateného času dôležitú úlohu, presne takú, ako v prvých vetách Proustovej knihy.
Ale ja nehľadám, len sa rád bicyklujem, tu som sa to naučil, trvalo to dlho, ale s pomocou priateľov sa to nakoniec podarilo. Nehľadám, ale nachádzam, povedal Pablo. Pablo okrem toho, že dobre maľoval a robil sochy, aj dobre hovoril. Inšpirácia existuje, ale musí ťa zastihnúť pri práci. Túto Pablovu vetu som rád hovoril svojim deťom, a teda aj sebe.
Tak teda píšem v nedeľnom ráne, je ticho, chladnička jemne chrčí, pripomínajúc vždy možnú dobu ľadovú, preletelo lietadlo, v diaľke zavrčal osí skúter a zase ticho.
Vidím sa, ako s partiou chalanov z dvora postávame pri detskom ihrisku. Na balkóniku prízemného bytu stojí mohutný chlap. Zakričí. Malý Teren, poď sem. Dáva mi malú bankovku. Pošli mi niekoho do trafiky po cigaretle. Básnik Rudo Fábry nemá čo fajčiť.
Ani ja, ale na dvore žiadne deti nie sú a trafiku už dávno odniesli aj so strateným časom.
Idem do ateliéru, tam mám dve škatuľky goluázok, čo mi doniesol Ižďo. Každý sa raz vráti …
Hľadanie strateného času. Longtemps, je me suis couché de bonne heure. Dlho som chodil skoro spať. Niekedy, sotva som zhasol sviečku, zatvárali sa mi oči tak rýchlo, že som nemal čas povedať: ,,Zaspávam.‘‘ Spánok má v hľadaní strateného času dôležitú úlohu, presne takú, ako v prvých vetách Proustovej knihy.
Ale ja nehľadám, len sa rád bicyklujem, tu som sa to naučil, trvalo to dlho, ale s pomocou priateľov sa to nakoniec podarilo. Nehľadám, ale nachádzam, povedal Pablo. Pablo okrem toho, že dobre maľoval a robil sochy, aj dobre hovoril. Inšpirácia existuje, ale musí ťa zastihnúť pri práci. Túto Pablovu vetu som rád hovoril svojim deťom, a teda aj sebe.
Tak teda píšem v nedeľnom ráne, je ticho, chladnička jemne chrčí, pripomínajúc vždy možnú dobu ľadovú, preletelo lietadlo, v diaľke zavrčal osí skúter a zase ticho.
Vidím sa, ako s partiou chalanov z dvora postávame pri detskom ihrisku. Na balkóniku prízemného bytu stojí mohutný chlap. Zakričí. Malý Teren, poď sem. Dáva mi malú bankovku. Pošli mi niekoho do trafiky po cigaretle. Básnik Rudo Fábry nemá čo fajčiť.
Ani ja, ale na dvore žiadne deti nie sú a trafiku už dávno odniesli aj so strateným časom.
Idem do ateliéru, tam mám dve škatuľky goluázok, čo mi doniesol Ižďo. Každý sa raz vráti …
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.