Koncom júla 1831 zachvátili severovýchodné stolice Uhorska nepokoje. Roľníci odmietali platiť dane, útočili na panské sídla, rabovali a vyháňali z nich vrchnosť, niektorých zabili. Hnev ľudu vyvolali predovšetkým opatrenia prijaté štátom, aby sa zamedzilo šíreniu cholery. Najskôr bol vytvorený zdravotný kordón na hranici medzi Haličou a Uhorskom, ale po tom, ako epidémia prekročila Karpaty, boli uzavreté rozsiahle regióny na severovýchode Uhorska. Kordóny, ktorých funkciou bolo izolovať postihnuté oblasti, však prekážali pri žatve a zablokovali aj dopravu, a tým aj dovoz obilia do chudobnejších oblastí. Ďalšie kroky ako úradné zásahy do pohrebných obradov či nie vždy správne používanie liekov a dezinfekcie, prispeli k ďalšiemu rastu nespokojnosti. Medzi roľníkmi sa šírilo podozrenie, že obmedzenie slúži na zvýšenie cien obilia a po niekoľkých prípadoch predávkovania bizmutom, ktorý sa používal ako liek, sa rozšírila zvesť, že „páni” chcú roľníkov vlastne otráviť...
Napätie a miestne vzbury nakoniec vyústili do rozsiahleho povstania v Spišskej, Zemplínskej, Šarišskej a Abovskej župe. Menšie nepokoje boli aj na Gemeri a v ďalších častiach Uhorska. Revolta bola síce spontánna a neorganizovaná, ale podarilo sa ju potlačiť až vďaka armáde v priebehu augusta. O udalostiach bola natočená aj historická dráma Do zbrane, kuruci!
.frustrácia a nezáujem štátu
Nepokoje mali veľký vplyv aj na dobový verejný diškurz. Povstanie roľníkov a hlavne jeho dôvody uhorské elity nielen ohromilo, ale viedlo trochu aj k ich vytriezveniu. Mnoho osvietenejších šľachticov a intelektuálov si začalo uvedomovať, že pomery v krajine – spoločenská a hospodárska situácia sedliakov a nevoľníctvo – sú čím ďalej, tým menej udržateľné. Zarážajúca bola aj nedôvera, ktorú „prostý ľud” cítil voči vrchnosti a štátnym autoritám. Spoločenské reformy – zrušenie feudálnych bariér medzi šľachtou a ľudom – boli teda nielen potrebné, ale nevyhnutné. Povstanie tým de facto podporilo argumenty liberálne orientovanej šľachty a inteligencie, ktoré tieto reformy presadzovali na uhorských snemoch už od 20. rokov 19. storočia.
Pred desiatimi rokmi vypukli v rovnakom regióne – na východe Slovenska – sociálne nepokoje, ktoré boli v maďarskej tlači označované ako „hladové vzbury”. Akcie mali skôr spontánny ráz, napriek tomu trvalo vyše dvoch týždňov, než došlo k upokojeniu. Dôvodom nepokojov boli životné podmienky a dopad reforiem Dzurindovej vlády. Medzi Rómami v najchudobnejších oblastiach prevládol pocit, že sa o nich už nikto nestará a už aj tak marginalizovaní stratili zvyšky dôvery voči štátu a väčšinovej spoločnosti.
Podobná situácia je aj vo východnom Maďarsku. Spoločenské a hospodárske procesy, ktoré prišli po páde komunistického režimu, mali na čiastočne alebo neúplne integrované rómske populácie v celom regióne podobné dopady a dôsledky. Naštartovali sa tým nebezpečné trendy, ktorých následkom musíme dnes – v Maďarsku aj na Slovensku – čeliť.
Maďarskí sociológovia síce bijú na poplach už od konca 80. rokov, ale až počas posledného desaťročia sa táto téma stala jednou z ústredných otázok maďarského verejného diškurzu. Žiaľ, muselo predtým dôjsť k mnohým tragickým udalostiam: k vraždám osamelo žijúcich starých ľudí pre smiešne nízke finančné sumy, k smrti učiteľa, ktorý takmer autom zrazil rómske dievčatko, za čo bol lynčovaný rozzúrenými príbuznými, k sérii chladnokrvne naplánovaných vrážd Rómov pred niekoľkými rokmi a k bezpočtu ďalších menších aj väčších konfliktov.
Diskriminácia, marginalizovanosť a beznádejná situácia Rómov na jednej strane a pocit neistoty a strachu na strane druhej vedú k stupňovaniu napätia, osobitne v severnom a severovýchodnom Maďarsku. Obidve strany sporu, tak Rómovia ako väčšinová spoločnosť, sú situáciou frustrované, obidve si myslia, že ich druhá strana ohrozuje, zatiaľ čo štát ich opustil a nie je schopný riešiť tieto problémy. Tento stav, trvajúci už dlhé roky, viedol aj k vzniku Maďarskej gardy a k politickému úspechu strany Jobbik, pričom málokto dnes pochybuje, že v súčasnej atmosfére stačí málo, aby došlo k novým a ešte násilnejším konfrontáciám.
.potrebujeme spoločné riešenie
Čo spája roľnícke povstania 19. storočia a sociálne konflikty 21. storočia? Ak opomenieme geografickú paralelu, je to predovšetkým existencia dlhodobej krízy, ktorej riešenie elity odkladali a ktorá nakoniec vyústila (a môže opäť vyústiť) v katastrofu.
Situáciu v 19. storočí nakoniec čiastočne vyriešili spoločenské zmeny v roku 1848, ale ako to dopadne dnes? Neschyľuje sa medzi Miškovcom a Prešovom k podobnému konfliktu?
Hrozba je reálna, najmä ak budú momentálne negatívne trendy pokračovať. Keďže pomery sú podobné na obidvoch stranách maďarsko-slovenskej hranice, mohli by sme krízu vidieť aj ako spoločnú výzvu pre obidva naše štáty. Na východe Slovenska a Maďarska sa nachádzajú oblasti, ktoré sú negatívne poznamenané transformáciou spoločnosti, pričom celému sociálnemu problému dodáva etnické zafarbenie fakt, že tu žijú početné rómske komunity.
Rómovia sú viditeľne nadreprezentovaní medzi chudobnými a – podobne ako roľníci v minulosti – aj v ich radoch panuje hlboká nedôvera a odcudzenie voči väčšinovej spoločnosti. Riešením by mohli byť spoločné slovensko-maďarské projekty, ktoré by mohli získať aj podporu Európskej únie (aj keď Únia za nás tento problém určite nevyrieši). Región potrebuje jednak hospodársku revitalizáciu, podporu miestnych iniciatív a cielené investície (trebárs aj medzištátne), vďaka ktorým by ľudia mohli získať prácu. Z druhej strany je potrebné aktívne úsilie o reintegráciu tých, ktorí sa ocitli na periférii spoločnosti, podobne ako v roku 1848 bol do „národa” zahrnutý aj „ľud” bez privilégií. To a nekompromisné vystupovanie proti rasizmu a kriminalite, by azda mohlo pomocť tomuto inak tak pôvabnému pohraničnému regiónu.
Napätie a miestne vzbury nakoniec vyústili do rozsiahleho povstania v Spišskej, Zemplínskej, Šarišskej a Abovskej župe. Menšie nepokoje boli aj na Gemeri a v ďalších častiach Uhorska. Revolta bola síce spontánna a neorganizovaná, ale podarilo sa ju potlačiť až vďaka armáde v priebehu augusta. O udalostiach bola natočená aj historická dráma Do zbrane, kuruci!
.frustrácia a nezáujem štátu
Nepokoje mali veľký vplyv aj na dobový verejný diškurz. Povstanie roľníkov a hlavne jeho dôvody uhorské elity nielen ohromilo, ale viedlo trochu aj k ich vytriezveniu. Mnoho osvietenejších šľachticov a intelektuálov si začalo uvedomovať, že pomery v krajine – spoločenská a hospodárska situácia sedliakov a nevoľníctvo – sú čím ďalej, tým menej udržateľné. Zarážajúca bola aj nedôvera, ktorú „prostý ľud” cítil voči vrchnosti a štátnym autoritám. Spoločenské reformy – zrušenie feudálnych bariér medzi šľachtou a ľudom – boli teda nielen potrebné, ale nevyhnutné. Povstanie tým de facto podporilo argumenty liberálne orientovanej šľachty a inteligencie, ktoré tieto reformy presadzovali na uhorských snemoch už od 20. rokov 19. storočia.
Pred desiatimi rokmi vypukli v rovnakom regióne – na východe Slovenska – sociálne nepokoje, ktoré boli v maďarskej tlači označované ako „hladové vzbury”. Akcie mali skôr spontánny ráz, napriek tomu trvalo vyše dvoch týždňov, než došlo k upokojeniu. Dôvodom nepokojov boli životné podmienky a dopad reforiem Dzurindovej vlády. Medzi Rómami v najchudobnejších oblastiach prevládol pocit, že sa o nich už nikto nestará a už aj tak marginalizovaní stratili zvyšky dôvery voči štátu a väčšinovej spoločnosti.
Podobná situácia je aj vo východnom Maďarsku. Spoločenské a hospodárske procesy, ktoré prišli po páde komunistického režimu, mali na čiastočne alebo neúplne integrované rómske populácie v celom regióne podobné dopady a dôsledky. Naštartovali sa tým nebezpečné trendy, ktorých následkom musíme dnes – v Maďarsku aj na Slovensku – čeliť.
Maďarskí sociológovia síce bijú na poplach už od konca 80. rokov, ale až počas posledného desaťročia sa táto téma stala jednou z ústredných otázok maďarského verejného diškurzu. Žiaľ, muselo predtým dôjsť k mnohým tragickým udalostiam: k vraždám osamelo žijúcich starých ľudí pre smiešne nízke finančné sumy, k smrti učiteľa, ktorý takmer autom zrazil rómske dievčatko, za čo bol lynčovaný rozzúrenými príbuznými, k sérii chladnokrvne naplánovaných vrážd Rómov pred niekoľkými rokmi a k bezpočtu ďalších menších aj väčších konfliktov.
Diskriminácia, marginalizovanosť a beznádejná situácia Rómov na jednej strane a pocit neistoty a strachu na strane druhej vedú k stupňovaniu napätia, osobitne v severnom a severovýchodnom Maďarsku. Obidve strany sporu, tak Rómovia ako väčšinová spoločnosť, sú situáciou frustrované, obidve si myslia, že ich druhá strana ohrozuje, zatiaľ čo štát ich opustil a nie je schopný riešiť tieto problémy. Tento stav, trvajúci už dlhé roky, viedol aj k vzniku Maďarskej gardy a k politickému úspechu strany Jobbik, pričom málokto dnes pochybuje, že v súčasnej atmosfére stačí málo, aby došlo k novým a ešte násilnejším konfrontáciám.
.potrebujeme spoločné riešenie
Čo spája roľnícke povstania 19. storočia a sociálne konflikty 21. storočia? Ak opomenieme geografickú paralelu, je to predovšetkým existencia dlhodobej krízy, ktorej riešenie elity odkladali a ktorá nakoniec vyústila (a môže opäť vyústiť) v katastrofu.
Situáciu v 19. storočí nakoniec čiastočne vyriešili spoločenské zmeny v roku 1848, ale ako to dopadne dnes? Neschyľuje sa medzi Miškovcom a Prešovom k podobnému konfliktu?
Hrozba je reálna, najmä ak budú momentálne negatívne trendy pokračovať. Keďže pomery sú podobné na obidvoch stranách maďarsko-slovenskej hranice, mohli by sme krízu vidieť aj ako spoločnú výzvu pre obidva naše štáty. Na východe Slovenska a Maďarska sa nachádzajú oblasti, ktoré sú negatívne poznamenané transformáciou spoločnosti, pričom celému sociálnemu problému dodáva etnické zafarbenie fakt, že tu žijú početné rómske komunity.
Rómovia sú viditeľne nadreprezentovaní medzi chudobnými a – podobne ako roľníci v minulosti – aj v ich radoch panuje hlboká nedôvera a odcudzenie voči väčšinovej spoločnosti. Riešením by mohli byť spoločné slovensko-maďarské projekty, ktoré by mohli získať aj podporu Európskej únie (aj keď Únia za nás tento problém určite nevyrieši). Región potrebuje jednak hospodársku revitalizáciu, podporu miestnych iniciatív a cielené investície (trebárs aj medzištátne), vďaka ktorým by ľudia mohli získať prácu. Z druhej strany je potrebné aktívne úsilie o reintegráciu tých, ktorí sa ocitli na periférii spoločnosti, podobne ako v roku 1848 bol do „národa” zahrnutý aj „ľud” bez privilégií. To a nekompromisné vystupovanie proti rasizmu a kriminalite, by azda mohlo pomocť tomuto inak tak pôvabnému pohraničnému regiónu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.