Odvahu!

Asi ako keby ste Svedka Jehovovho poprosili, či by vám neporozprával o svojej viere. Od istého času však už v hudbe nie som evanjelizátor, ale skôr mystik. Verím, že niektoré veci prílišná analýza oberá o čaro. Ako keď nasilu skúmame, prečo radšej nosíme džínsy ako obleky, prečo máme radšej horory ako romantické komédie alebo prečo nám je niekto ľahostajný a do niekoho sa zamilujeme na celý život...
Nedokážem určiť presný okamih, keď som sa „zamiloval“ do metalu. No odmalička ma fascinovala hudba a vždy ma to ťahalo k jej tvrdšej, hlučnejšej, divokejšej podobe. Viac ma oslovovali elektrické gitary než klavír, z rockovej histórie mi boli sympatickejší Rolling Stones než Beatles...
Naplno sa to prejavilo v prvých dotykoch s hardrockom a heavy metalom. Keď som na otcovom kotúčovom magnetofóne Sonet Duo počúval Van Halen a ich album Fair Warning, akoby som zachytil vysielanie z inej galaxie. Keď ma otec ako maloletého prepašoval na môj prvý koncert tvrdej kapely, začínajúcej Tublatanky, ocitol som sa v džínsovom mori a na pódium vyšli tri vlasaté postavy v krojoch, mal som pocit, že som svedkom pristátia mimozemšťanov. Keď sa mi na gramofóne rozkrútila na pár hodín požičaná platňa Highway To Hell od AC/DC, nemohol som uveriť, ako môže byť niečo také temné a zároveň radostne energické. A už ako decku mi bolo intuitívne jasné, že tie čertovské rožky na obale a peklo a satan v textoch sú myslené tak akosi... oné... obrazne a že kvôli tejto hudbe sa zo mňa nemusí stať satanista ani sériový vrah.
Zato sa zo mňa stal metalista. V skapínajúcom sivom socializme bol pre mňa metal synonymom slobody a vzdoru, tak ako pre iných punk alebo folk. V osemdesiatych rokoch navyše prežíval obdobie rozmachu. Dnes už legendárne kapely ako Iron Maiden, Judas Priest, Venom, Manowar, Bathory, Helloween alebo W.A.S.P. vydávali svoje najlepšie albumy. Z undergroundu sa drali nekompromisné trashmetalové kapely ako Metallica, Slayer, Anthrax, Megadeth, Kreator a posúvali hranice rýchlosti, tvrdosti, dravosti a agresivity. A vzápätí novú definíciu hudobnej, textovej aj vizuálnej brutality priniesli deathmetalové kapely ako Death, Obituary, Morbid Angel alebo Cannibal Corpse...
Metal sa postupne rozvetvil do nespočetných subžánrov: na jednej strane symfonický power metal, na druhej špinavý black metal, na jednej strane ultra pomalý doom metal, na druhej svižný speed metal, na jednej strane konzervatívny heavy metal, na druhej experimentálny metal a postmetal. Niektoré metalové kapely využívajú vplyvy džezu, folklóru, elektroniky alebo rapu, medzi metalom a hardcorom sa pohybujú žánre ako grindcore, metalcore, mathcore, deathcore... Rovnaká pestrosť sa vyskytuje v textoch: nájdeme tu zastúpené fantasy a sci-fi motívy, spoločenskú reflexiu aj hlboko osobné témy, satanizmus, ateizmus, východnú spiritualitu aj kresťanstvo...
Niečo spoločné však majú takmer všetky metalové kapely. Je to dôraz na energiu, plné nasadenie, na fyzickú stránku hudby – metalový koncert sa pre kapelu aj publikum rovná takmer športovému výkonu. Keď zo seba takýmto spôsobom vydáte všetko, aj negatívne emócie, prichádza katarzia. A tie na prvý pohľad strašidelné extrémne metalové výtvory pôsobia rovnako ako majstrovské hororové diela: poskytujú závratný pohľad do priepasti, do temných hlbín ľudskej psychiky, na aký treba odvahu. Ale kto sa bojí, nech nechodí do lesa...
.vladislav Gális, prekladateľ a bývalý redaktor .týždňa