V roku 1968 prežívala Marta Kubišová vrcholné obdobie svojej kariéry. V januári sa spolu s Helenou Vondráčkovou a Václavom Neckářom zúčastnila na festivale MIDEM v Cannes, v apríli nasledovalo mesačné angažmán v parížskej Olympii. V júni získala zlatú Bratislavskú lýru za pieseň Cesta. „Pražská jar bola úžasná,” hovorí vo filme Magický hlas rebelky jedna z najvýraznejších speváčok, aké sme kedy v Československu mali.
.sláva
„Akurát som absolvovala Bratislavskú lýru a v podstate ‒ ‚vlítli sem bratři‘,“ konštatuje s odstupom rokov Marta Kubišová. O pár záberov ďalej vidíme časť televízneho spravodajstva z prvých dní okupácie. „Odpoviem slovami Jiřího Suchého: Neskočím z mostu, čo myslíte, iba mi nie je do spevu,” hovorí bodrému redaktorovi, ktorý chce vedieť, ako sa cíti.
„Piesne majú zaujímavé osudy, ale žiadna taký, ako Modlitba pro Martu,” hovorí vo filme Olgy Sommerovej hudobný kritik Jiří Černý. Vysvetľuje, že to bola „úplne bežná pesnička do televízneho seriálu Píseň pro Rudolfa III.“ Pieseň bola skomponovaná a zaranžovaná a kým sa v pražských uliciach sovietske tanky pretláčali s neozbrojenými občanmi, Marta ju v štúdiu Na Petýnce nahrala. Spolu s Krylovým Bratříčkom sa stala soundtrackom sovietskej okupácie.
V auguste 1968 sa slávne obdobie Marty Kubišovej neskončilo. V novembri vzniklo trio Golden Kids (Kubišová – Vondráčková – Neckář), Marta sa stala druhýkrát Zlatou slávicou. V roku 1969 jej populárnu cenu ešte verejne, pred televíznymi kamerami, odovzdali, o rok neskôr sa už odovzdanie uskutočnilo len v redakcii Mladého světa. Ešte aj v roku 1971 (za rok 1970) dostala v ankete suverénne najviac hlasov, no okrem redaktorov, ktorí výsledky spracúvali (a politrukov, čo ich kontrolovali) sa o tom nikto nedozvedel.
To, čo si dnes predstavíme pod pojmom „slávna speváčka”, vystihuje postavenie Marty Kubišovej na konci šesťdesiatych rokov len čiastočne. Marta bola v prvom rade vynikajúca speváčka. Doslova: nad svojimi kolegyňami a kolegami totiž zjavne vynikala. Mala a stále má ten zriedkavý typ hlasu, ktorý má krásnu farbu, veľký rozsah, bezchybnú intonáciu a zároveň je jemne zdrsnený, vďaka čomu aj keď spieva melodické kantilény, vždy v nich cítiť cigaretový dym džezového klubu. Marta vie so svojím hlasom bravúrne narábať: keď počúvate jej staršie piesne, oceníte citlivé džezové či šansónové frázovanie, keď počúvate jej neskoršie songy s tanečným orchestrom, jej spev je zrazu „veľký”. Ak máte to šťastie a vlastníte nahrávku jej moravských balád s Jaroslavom Hutkom (aj o okolnostiach vzniku nahrávky hovorí film), tak sa vám zdá, ako keby nič iné, než ľudové piesne nespievala.
Okrem toho bola a stále je – neobyčajne krásna žena. Žena temná, žena s tajomstvom, „žena vamp”, ako jej vo filme hovorí Fero Fenič. A okrem toho mala svoju hlavu, mala odvahu, bola slobodným človekom. Na začiatku roku 1970 nebola jednou z najpopulárnejších československých speváčok. Ona bola suverénne najpopulárnejšia.
.sloboda
Marta Kubišová mohla spievať, podobne ako Helena Vondráčková či Václav Neckář a v podstate všetci jej kolegovia z oblasti československej popmusic, a viac či menej presvedčivo tvoriť socpopové krovie Husákovým normalizátorom. Stačil formálny súhlas s „bratskou pomocou” a označenie vlastných protiokupačných aktivít za prejav nerozvážnosti, spôsobenej dobovou hystériou.
Marta však ani chvíľu neváhala a v priebehu pár týždňov sa z najpopulárnejšej československej speváčky stala neznámou obyvateľkou dedinky s pôvabným názvom Pohled. Živila sa lepením vreciek, žila v dome bez tečúcej vody a dokonale zmizla z médií. Mnohí ľudia, samozrejme, doma starostlivo opatrovali jej LP Songy a balady z roku 1969, no ešte v lete 1989, keď ju Fero Fenič zavolal do štúdia, aby zaspievala v jeho odvážnom filme Zvláštní bytosti, viacero ľudí zo štúdia okamžite odišlo so zdeseným konštatovaním „Veď to je Kubišová!” Báli sa, že by zo spolupráce s ňou mohli mať problémy.
Marta Kubišová sa vo filme Olgy Sommerovej viackrát vracia k dôvodom radikálneho odmietnutia kolaborácie s komunistickým režimom. Anete Langerovej, s ktorou spolupracuje v inscenácii Touha zvaná Eidonis v Divadle Ungelt aj svojej dcére Kateřině, ale aj priamo do kamery hovorí, že jej v prvom rade išlo o vlastnú slobodu. Sloboda bola pre ňu dôležitejšia než spievanie, cennejšia než pohodlný život, ktorý mohla viesť.
V roku 1977 sa pani Marta stala jedným z prvých signatárov a hovorcov Charty 77, zblížila sa s českým undergroundom a disentom. Spomínajúc na toto obdobie hovorí, že keby išla cestou kompromisov a zostala by speváčkou, nezažila by toľko slobody a nestretla by tak veľa výborných ľudí.
Hneď po časti videoklipu k veľkému hitu Magdaléna zo šesťdesiatych rokov na samom začiatku filmu Magický hlas rebelky nasleduje kúsok z koncertu Marty Kubišovej na Pohode v roku 2009. Od novembra ’89 pani Marta vystupuje – častejšie v menších divadlách a kluboch (jej domácou scénou je už niekoľko rokov pražské Divadlo Ungelt), občas však aj na festivaloch, ako je Pohoda. Je totiž stále skvelou speváčkou a stále veľmi príjemným a charizmatickým človekom.
.film
Najväčšou devízou filmu Olgy Sommerovej sú archívne zábery zo šesťdesiatych rokov, vďaka ktorým si znovu uvedomíme, že Marta Kubišová bola skutočne mimoriadnym zjavom. Zaujímavá je aj ľahkosť, s akou spomína na nútené prerušenie (ktoré vtedy vyzeralo ako koniec) speváckej kariéry v roku 1970 ako aj otvorenosť, s ktorou hovorí o svojom živote. Vo filme je niekoľko veľmi silných momentov (napríklad keď najprv Marta povie Anete Langerovej, že odkedy zomrela jej matka, nedokáže zaspievať svoj veľký hit Mamá a potom tú pieseň hrá na gitare a spieva Aneta a Marta sa k nej pridá; alebo rozprávanie s Vlastom Třešňákom pri biliardovom stole či dojímavé vyznanie od Fera Feniča). Filmu však chýba jednotiaca línia: mieša sa v ňom aktuálna inscenácia Divadla Ungelt so spomienkami známych osobností a s osobnými spomienkami pani Marty. Charizmatická, skutočná a neromantizujúca Marta Kubišová to však celé udrží pohromade.
Magický hlas rebelky (Česká republika, 2014). Scenár a réžia: Olga Sommerová Kamera Olga Špátová Hudba: Aleš Březina Účinkujú: Marta Kubišová, Aneta Langerová, Kateřina Moravcová, Dana Němcová, Pavel Kohout, Vlasta Třešňák, Jaroslav Hutka, Václav Neckář, Iva Janžurová a ďalší
.sláva
„Akurát som absolvovala Bratislavskú lýru a v podstate ‒ ‚vlítli sem bratři‘,“ konštatuje s odstupom rokov Marta Kubišová. O pár záberov ďalej vidíme časť televízneho spravodajstva z prvých dní okupácie. „Odpoviem slovami Jiřího Suchého: Neskočím z mostu, čo myslíte, iba mi nie je do spevu,” hovorí bodrému redaktorovi, ktorý chce vedieť, ako sa cíti.
„Piesne majú zaujímavé osudy, ale žiadna taký, ako Modlitba pro Martu,” hovorí vo filme Olgy Sommerovej hudobný kritik Jiří Černý. Vysvetľuje, že to bola „úplne bežná pesnička do televízneho seriálu Píseň pro Rudolfa III.“ Pieseň bola skomponovaná a zaranžovaná a kým sa v pražských uliciach sovietske tanky pretláčali s neozbrojenými občanmi, Marta ju v štúdiu Na Petýnce nahrala. Spolu s Krylovým Bratříčkom sa stala soundtrackom sovietskej okupácie.
V auguste 1968 sa slávne obdobie Marty Kubišovej neskončilo. V novembri vzniklo trio Golden Kids (Kubišová – Vondráčková – Neckář), Marta sa stala druhýkrát Zlatou slávicou. V roku 1969 jej populárnu cenu ešte verejne, pred televíznymi kamerami, odovzdali, o rok neskôr sa už odovzdanie uskutočnilo len v redakcii Mladého světa. Ešte aj v roku 1971 (za rok 1970) dostala v ankete suverénne najviac hlasov, no okrem redaktorov, ktorí výsledky spracúvali (a politrukov, čo ich kontrolovali) sa o tom nikto nedozvedel.
To, čo si dnes predstavíme pod pojmom „slávna speváčka”, vystihuje postavenie Marty Kubišovej na konci šesťdesiatych rokov len čiastočne. Marta bola v prvom rade vynikajúca speváčka. Doslova: nad svojimi kolegyňami a kolegami totiž zjavne vynikala. Mala a stále má ten zriedkavý typ hlasu, ktorý má krásnu farbu, veľký rozsah, bezchybnú intonáciu a zároveň je jemne zdrsnený, vďaka čomu aj keď spieva melodické kantilény, vždy v nich cítiť cigaretový dym džezového klubu. Marta vie so svojím hlasom bravúrne narábať: keď počúvate jej staršie piesne, oceníte citlivé džezové či šansónové frázovanie, keď počúvate jej neskoršie songy s tanečným orchestrom, jej spev je zrazu „veľký”. Ak máte to šťastie a vlastníte nahrávku jej moravských balád s Jaroslavom Hutkom (aj o okolnostiach vzniku nahrávky hovorí film), tak sa vám zdá, ako keby nič iné, než ľudové piesne nespievala.
Okrem toho bola a stále je – neobyčajne krásna žena. Žena temná, žena s tajomstvom, „žena vamp”, ako jej vo filme hovorí Fero Fenič. A okrem toho mala svoju hlavu, mala odvahu, bola slobodným človekom. Na začiatku roku 1970 nebola jednou z najpopulárnejších československých speváčok. Ona bola suverénne najpopulárnejšia.
.sloboda
Marta Kubišová mohla spievať, podobne ako Helena Vondráčková či Václav Neckář a v podstate všetci jej kolegovia z oblasti československej popmusic, a viac či menej presvedčivo tvoriť socpopové krovie Husákovým normalizátorom. Stačil formálny súhlas s „bratskou pomocou” a označenie vlastných protiokupačných aktivít za prejav nerozvážnosti, spôsobenej dobovou hystériou.
Marta však ani chvíľu neváhala a v priebehu pár týždňov sa z najpopulárnejšej československej speváčky stala neznámou obyvateľkou dedinky s pôvabným názvom Pohled. Živila sa lepením vreciek, žila v dome bez tečúcej vody a dokonale zmizla z médií. Mnohí ľudia, samozrejme, doma starostlivo opatrovali jej LP Songy a balady z roku 1969, no ešte v lete 1989, keď ju Fero Fenič zavolal do štúdia, aby zaspievala v jeho odvážnom filme Zvláštní bytosti, viacero ľudí zo štúdia okamžite odišlo so zdeseným konštatovaním „Veď to je Kubišová!” Báli sa, že by zo spolupráce s ňou mohli mať problémy.
Marta Kubišová sa vo filme Olgy Sommerovej viackrát vracia k dôvodom radikálneho odmietnutia kolaborácie s komunistickým režimom. Anete Langerovej, s ktorou spolupracuje v inscenácii Touha zvaná Eidonis v Divadle Ungelt aj svojej dcére Kateřině, ale aj priamo do kamery hovorí, že jej v prvom rade išlo o vlastnú slobodu. Sloboda bola pre ňu dôležitejšia než spievanie, cennejšia než pohodlný život, ktorý mohla viesť.
V roku 1977 sa pani Marta stala jedným z prvých signatárov a hovorcov Charty 77, zblížila sa s českým undergroundom a disentom. Spomínajúc na toto obdobie hovorí, že keby išla cestou kompromisov a zostala by speváčkou, nezažila by toľko slobody a nestretla by tak veľa výborných ľudí.
Hneď po časti videoklipu k veľkému hitu Magdaléna zo šesťdesiatych rokov na samom začiatku filmu Magický hlas rebelky nasleduje kúsok z koncertu Marty Kubišovej na Pohode v roku 2009. Od novembra ’89 pani Marta vystupuje – častejšie v menších divadlách a kluboch (jej domácou scénou je už niekoľko rokov pražské Divadlo Ungelt), občas však aj na festivaloch, ako je Pohoda. Je totiž stále skvelou speváčkou a stále veľmi príjemným a charizmatickým človekom.
.film
Najväčšou devízou filmu Olgy Sommerovej sú archívne zábery zo šesťdesiatych rokov, vďaka ktorým si znovu uvedomíme, že Marta Kubišová bola skutočne mimoriadnym zjavom. Zaujímavá je aj ľahkosť, s akou spomína na nútené prerušenie (ktoré vtedy vyzeralo ako koniec) speváckej kariéry v roku 1970 ako aj otvorenosť, s ktorou hovorí o svojom živote. Vo filme je niekoľko veľmi silných momentov (napríklad keď najprv Marta povie Anete Langerovej, že odkedy zomrela jej matka, nedokáže zaspievať svoj veľký hit Mamá a potom tú pieseň hrá na gitare a spieva Aneta a Marta sa k nej pridá; alebo rozprávanie s Vlastom Třešňákom pri biliardovom stole či dojímavé vyznanie od Fera Feniča). Filmu však chýba jednotiaca línia: mieša sa v ňom aktuálna inscenácia Divadla Ungelt so spomienkami známych osobností a s osobnými spomienkami pani Marty. Charizmatická, skutočná a neromantizujúca Marta Kubišová to však celé udrží pohromade.
Magický hlas rebelky (Česká republika, 2014). Scenár a réžia: Olga Sommerová Kamera Olga Špátová Hudba: Aleš Březina Účinkujú: Marta Kubišová, Aneta Langerová, Kateřina Moravcová, Dana Němcová, Pavel Kohout, Vlasta Třešňák, Jaroslav Hutka, Václav Neckář, Iva Janžurová a ďalší
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.