Keď sme sa pred pár rokmi v jednom rozhovore Alty Vášovej spýtali, čo práve číta, povedala: „O úlohe náhody v našom živote. Čítam stále a je to akoby cezo mňa tiekol potok. Nič vo mne neostane, ale stále ma to osviežuje. A to, čo potrebujem, aby ostalo, to si zapíšem.“ A potom sa usmiala. Neviem, či Menoslov vznikal týmto spôsobom, ale zdá sa mi to pravdepodobné.
.od Anity po Žofiu
Menoslov. Napríklad v triednej knihe. Alebo v telefónnom zozname. Podľa abecedy, a preto náhodný. Každé meno je kódovým označením skutočného človeka. Človeka s príbehom. S celkom jasným začiatkom a neistým koncom. Menoslov pani Alty nie je dlhý – je v ňom 26 mien, teda 26 skutočných ľudí. Označení sú po islandsky, teda krstným menom. A číslom od 11 do 88, ktoré označuje vek. Anita, 41; Angela, 44; Bohuš, 72 – až po Zdenka, 43 a Žofiu, 53. Krstné meno naznačuje bezprostrednosť, či priam intimitu. Číslo, hoci matematicky strohé, označuje miesto (presnejšie povedané: čas), kde (kedy) sme človeka zastihli.
Každú z postáv zachytíme na kúsku cesty a chvíľu s ňou kráčame. Keby bola Alta Vášová klasická spisovateľka, nasvietila by nám hrdinov a hrdinky menoslovu v zlomových, dramatických okamihoch ich životov. Alta Vášová si však môže dovoliť anekdotickú zápletku vynechať. Teda vynechať ju z prvého, slovami obsiahnutého plánu a nechať ju – nenápadne, placho – zaznieť z magického priestoru medzi riadkami, slovami a písmenami.
Angela (44) má deň naplnený starostlivosťou o deti a pritom premýšľa o tom, ako deťom – a asi aj jej – chýba sloboda. S Jelou (12) absolvujeme vzrušujúci deň za školou. Slavena (83) sa obáva, že jej manžel „skončí s poondeným životom radšej sám“ a preto ukryje všetky nože v dome, no vzápätí zistí, že ukryté nože nie sú na svojich miestach. Táňa (18) sa so svojou dcérkou ocitla na ulici. Vierke (14) dáva jej matka (tiež Vierka) inštrukcie o mužoch, ktorých ešte len stretne a zdá sa jej, že slová staršej Vierky tej mladšej „len prefrčali okolo uší“, no my sa dozvieme, že to tak nie je. Oskar (88) leží v nemocnici a nikomu nepovie, že by už chcel odísť. Nie z nemocnice. Zo života.
Ľudia z menoslovu pani Alty nie sú výnimoční. Presnejšie povedané, sú výnimoční tak, ako je výnimočný a neopakovateľný každý človek, ktorého stretávame v práci, v kaviarni či na ulici. Hilda (65), Ivan (50), Kamil (63) či Udo (51) sa snažia zmysluplne vyrovnať s nástrahami vlastných životov. Sú všetci viac či menej osamelí – ak majú spoločnú vlastnosť, tak presne toto je ona. A všetci cítia isté, niekedy dosť podstatné napätie medzi svojimi predstavami a túžbami na jednej strane a prežívanou skutočnosťou na strane druhej.
Jednoducho povedané: do menoslovu pani Alty by sme mohli dopísať naše vlastné mená, naše vlastné príbehy.
.nenápadne, potichu
Alta Vášová je autorka viacerých noviel, románov, poviedkových zbierok a autobiografických textov, ako aj niekoľkých knižiek pre deti. Napísala tiež niekoľko filmových scenárov (napríklad Sladké hry minulého leta, ktoré v roku 1969 režíroval Juraj Herz) a libretá pre viacero muzikálov (Cyrano z predmestia a Neberte nám prin ceznú). Jej posledné tri knihy (Úlety, Ostrovy nepamäti a Sfarbenia) sa vyznačujú priznanou autobiografickosťou a nenápadnou, tichou hĺbavosťou.
Alta Vášová má dar stručnej, presnej a pritom celkom nenápadne poetickej vety. Tento dar v jej ostatných prózach dosahuje majstrovskú úroveň. Ako keď niekto rozpráva potichu a poslucháči visia na každom jednom jeho slove. Tak pani Alta píše. Vo svete preplnenom prázdnymi slovami, ktorým nechýba hlasitosť a sebavedomá intenzita, ona píše nenáhlivo, nežne. Akoby sa obávala prázdnych ornamentov a lacnej suverénnosti. Pani Alta je plachá, nenápadná a pravdivá.
„Auto dávno odišlo. A oni peši nazad. Domov. / Ona a ten druhý. Naďa už vedela, čo od nej chce. / Nehu, nehu. A napokon... Chce len to, čo ona. Toto jej dcéra nevydrží. Nevydrží, neznesie. / Znova rodinu. Znova otca. Znova byť treťou. Tou navyše. Pretože tí dvaja sa neustále dotýkajú. / Pohľadmi, telami. Priľahli mladý špenát. Zničili nové výhony, nedbajú na nič./ Nedbajú.“
Alta Vášová je pritom všetkom vynikajúca pozorovateľka. Díva sa, pozorne počúva. Hovorí málo. Videné a počuté nechá cez seba pretiecť. Ako potok. To, čo v nej zostáva, to si zapíše. Tak zrejme vznikol aj Menoslov. Počúvaním, pozeraním, zapísaním. A empatiou, ktorá umožňuje poznanie. Vďaka tomu nepotrebujeme poznať životopis Nadi (54), Erika (20) či Tea (11). Stačí naznačiť ich obrysy v úspornom, charakteristickom portréte. Meno sa mení na slovo a v menoslove spoznávame naozajstných ľudí.
Možno, že to je zrelosťou, možno vnútorným nastavením, možno múdrosťou, ktorú človek dostane ako dar. Nech je to čímkoľvek, môžeme s istotou povedať, že Alta Vášová je v slovenskej literatúre zjav mimoriadny a práve preto ťažko zaraditeľný. Ak by sme predsa len zaraďovali, tak hádam kOsamelým bežcom, k Štrpkovi, Laučíkovi a Repkovi, pre ktorých je – podobne ako pre Altu Vášovú – obyčajný život vzrušujúcou expedíciou (do jaskýň, na sever).
Menoslov pani Alty je nenápadný, tichý a preto cenný a krásny. Jeho čítanie osviežuje. „Takéto texty môže napísať len niekto, kto vie o sebe už takmer všetko a ešte stále takmer nič,“ napísal v doslove k Menoslovu (autorkin manžel) Peter Zajac. Tak nejako to bude.
.od Anity po Žofiu
Menoslov. Napríklad v triednej knihe. Alebo v telefónnom zozname. Podľa abecedy, a preto náhodný. Každé meno je kódovým označením skutočného človeka. Človeka s príbehom. S celkom jasným začiatkom a neistým koncom. Menoslov pani Alty nie je dlhý – je v ňom 26 mien, teda 26 skutočných ľudí. Označení sú po islandsky, teda krstným menom. A číslom od 11 do 88, ktoré označuje vek. Anita, 41; Angela, 44; Bohuš, 72 – až po Zdenka, 43 a Žofiu, 53. Krstné meno naznačuje bezprostrednosť, či priam intimitu. Číslo, hoci matematicky strohé, označuje miesto (presnejšie povedané: čas), kde (kedy) sme človeka zastihli.
Každú z postáv zachytíme na kúsku cesty a chvíľu s ňou kráčame. Keby bola Alta Vášová klasická spisovateľka, nasvietila by nám hrdinov a hrdinky menoslovu v zlomových, dramatických okamihoch ich životov. Alta Vášová si však môže dovoliť anekdotickú zápletku vynechať. Teda vynechať ju z prvého, slovami obsiahnutého plánu a nechať ju – nenápadne, placho – zaznieť z magického priestoru medzi riadkami, slovami a písmenami.
Angela (44) má deň naplnený starostlivosťou o deti a pritom premýšľa o tom, ako deťom – a asi aj jej – chýba sloboda. S Jelou (12) absolvujeme vzrušujúci deň za školou. Slavena (83) sa obáva, že jej manžel „skončí s poondeným životom radšej sám“ a preto ukryje všetky nože v dome, no vzápätí zistí, že ukryté nože nie sú na svojich miestach. Táňa (18) sa so svojou dcérkou ocitla na ulici. Vierke (14) dáva jej matka (tiež Vierka) inštrukcie o mužoch, ktorých ešte len stretne a zdá sa jej, že slová staršej Vierky tej mladšej „len prefrčali okolo uší“, no my sa dozvieme, že to tak nie je. Oskar (88) leží v nemocnici a nikomu nepovie, že by už chcel odísť. Nie z nemocnice. Zo života.
Ľudia z menoslovu pani Alty nie sú výnimoční. Presnejšie povedané, sú výnimoční tak, ako je výnimočný a neopakovateľný každý človek, ktorého stretávame v práci, v kaviarni či na ulici. Hilda (65), Ivan (50), Kamil (63) či Udo (51) sa snažia zmysluplne vyrovnať s nástrahami vlastných životov. Sú všetci viac či menej osamelí – ak majú spoločnú vlastnosť, tak presne toto je ona. A všetci cítia isté, niekedy dosť podstatné napätie medzi svojimi predstavami a túžbami na jednej strane a prežívanou skutočnosťou na strane druhej.
Jednoducho povedané: do menoslovu pani Alty by sme mohli dopísať naše vlastné mená, naše vlastné príbehy.
.nenápadne, potichu
Alta Vášová je autorka viacerých noviel, románov, poviedkových zbierok a autobiografických textov, ako aj niekoľkých knižiek pre deti. Napísala tiež niekoľko filmových scenárov (napríklad Sladké hry minulého leta, ktoré v roku 1969 režíroval Juraj Herz) a libretá pre viacero muzikálov (Cyrano z predmestia a Neberte nám prin ceznú). Jej posledné tri knihy (Úlety, Ostrovy nepamäti a Sfarbenia) sa vyznačujú priznanou autobiografickosťou a nenápadnou, tichou hĺbavosťou.
Alta Vášová má dar stručnej, presnej a pritom celkom nenápadne poetickej vety. Tento dar v jej ostatných prózach dosahuje majstrovskú úroveň. Ako keď niekto rozpráva potichu a poslucháči visia na každom jednom jeho slove. Tak pani Alta píše. Vo svete preplnenom prázdnymi slovami, ktorým nechýba hlasitosť a sebavedomá intenzita, ona píše nenáhlivo, nežne. Akoby sa obávala prázdnych ornamentov a lacnej suverénnosti. Pani Alta je plachá, nenápadná a pravdivá.
„Auto dávno odišlo. A oni peši nazad. Domov. / Ona a ten druhý. Naďa už vedela, čo od nej chce. / Nehu, nehu. A napokon... Chce len to, čo ona. Toto jej dcéra nevydrží. Nevydrží, neznesie. / Znova rodinu. Znova otca. Znova byť treťou. Tou navyše. Pretože tí dvaja sa neustále dotýkajú. / Pohľadmi, telami. Priľahli mladý špenát. Zničili nové výhony, nedbajú na nič./ Nedbajú.“
Alta Vášová je pritom všetkom vynikajúca pozorovateľka. Díva sa, pozorne počúva. Hovorí málo. Videné a počuté nechá cez seba pretiecť. Ako potok. To, čo v nej zostáva, to si zapíše. Tak zrejme vznikol aj Menoslov. Počúvaním, pozeraním, zapísaním. A empatiou, ktorá umožňuje poznanie. Vďaka tomu nepotrebujeme poznať životopis Nadi (54), Erika (20) či Tea (11). Stačí naznačiť ich obrysy v úspornom, charakteristickom portréte. Meno sa mení na slovo a v menoslove spoznávame naozajstných ľudí.
Možno, že to je zrelosťou, možno vnútorným nastavením, možno múdrosťou, ktorú človek dostane ako dar. Nech je to čímkoľvek, môžeme s istotou povedať, že Alta Vášová je v slovenskej literatúre zjav mimoriadny a práve preto ťažko zaraditeľný. Ak by sme predsa len zaraďovali, tak hádam kOsamelým bežcom, k Štrpkovi, Laučíkovi a Repkovi, pre ktorých je – podobne ako pre Altu Vášovú – obyčajný život vzrušujúcou expedíciou (do jaskýň, na sever).
Menoslov pani Alty je nenápadný, tichý a preto cenný a krásny. Jeho čítanie osviežuje. „Takéto texty môže napísať len niekto, kto vie o sebe už takmer všetko a ešte stále takmer nič,“ napísal v doslove k Menoslovu (autorkin manžel) Peter Zajac. Tak nejako to bude.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.