Dvetisícosem.
Rok s osmičkou na konci býva pre Slovensko prelomový. Ale tentoraz nebude.
V roku 1908 sa svet chystal na prvú vojnu, ktorej ukrutnosť a masová technológia smrti skazila dušu moderného človeka. Ale u nás, doma, sme sa nechystali na nič. Lenivo a bez odporu sme sa prepadali do blaženej neexistencie. Hneď prvý rok s osmičkou na konci bol teda tuctový.
V roku 1918 vzniklo Československo, a hoci to naši nacionalisti nechcú vidieť, bol to štát, ktorý zachránil túto ospalú provinciu pred úplnou bezvýznamnosťou a slovenský národ pred postupným zánikom. Vďaka Prvej ČSR sme sa začali vzdelávať, začali sme s priemyslom, prišla hviezdna chvíľa našej kultúry, a celkový rozvoj ako nikdy predtým. Prebudili sme sa.
V roku 1928 prichádzala na svet hospodárska kríza, ktorá zrodila najväčšie štátne zásahy v dejinách, a teda aj mylný úsudok, že štát krízy nespôsobuje, ale rieši. Západ za to blúznenie dodnes draho platí. Ale u nás, doma, sme žili v závetrí Prahy. Bol to druhý bezvýznamný rok s číslom osem.
V roku 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda, a táto zrada spojencov stála Československo slobodu a Slovensko nevinnosť. V Nemecku prebehla Krištáľová noc a aj u nás, doma, sme sa nadýchli k tomu najhoršiemu, čo sme kedy spáchali, k deportáciám našich židov.
V roku 1948, po druhej vojne, ktorá úplne vygumovala cenu života a ochromila tým svedomie Západu, prišli k moci komunisti. Bol to kolosálny podvod pod dohľadom Moskvy, ale bola to aj naivita a zlyhanie Beneša. U nás doma sa tým začalo najčernejších 40 rokov našej histórie, doba oveľa horšia ako tie, v ktorých nás meruzradila Viedeň, maďarizovala Budapešť a podupal Horthyho biely kôň. Stali sme sa otrokmi a zradcami samých seba.
V roku 1958 sa nestalo nič. Tupo sa plnili päťročnice, a rozbíjali sa všetky slobodnejšie ústa. Tretí rok s osmičkou, čo nestojí za reč.
V roku 1968 prišli naši komunisti s piesňami o ľudskosti. Zmagorená západná Európa tlieskala, ale bol to len falošný song tých, čo chceli ďalej panovať. S menším mrazom, odmäkovo, ale panovať. Šani skákal odvážne hlavičky z mostíkov, ale Brežnevovi sa neodvážne vzdal. Prišiel znovu mráz, ale opäť nielen z Kremľa. Aj náš.
V roku 1978 mrzlo veselo ďalej. Antikomunista Karol Wojtyla bol zvolený za pápeža, a dejiny sa tým začali meniť, ale u nás ešte nie – tu sa rozprestrela iba nenormálna normalizácia. Nič viac. Ani Charta, ani svetový titul v hokeji, ako rok predtým, ani belehradské futbalové zlato 1976. Bol to štvrtý rok s osmičkou, ktorý doma nič neznamenal.
V roku 1988 prišli väčšie protesty disidentov v Prahe a u nás legendárna sviečková demonštrácia. Tisíce veriacich sa odvážilo postaviť vodným delám, takže ešte aj ten bezcitný režim na to neveriacky hľadel z okien hotela Carlton. Bol to rok, v ktorom sme sa trochu narovnali a trochu sa zbavili strachu. Aj preto prišla tak rýchlo sloboda.
V roku 1998 sme už boli celkom iní. O dve tretiny menší, o tunelovanie bohatší, o únos vinnejší a o Remiášov život chudobnejší. Takmer sme vtedy o slobodu, nie celkom zaslúženú, úplne zaslúžene prišli. Až namáhavá porážka mečiarovského režimu nám ju zachovala. Skvelý rok, až na ten premrhaný potenciál slušnosti v nasledujúcich ôsmich rokoch.
Je rok 2008. Ako sa o ňom bude raz písať? Bude znovu „magický“, alebo to bude piaty bezvýznamný rok s osmičkou v mene? Zatiaľ to vyzerá na celkom slušnú nudu. O socíku v hlavách vlády už predsa vieme z minulého roka, a starí Slováci z Veľkej Moravy, poklona Jánošíkovi a vlastenectvo vynucované troma grobianmi je síce celkom chutná koaličná komédia, ale na program a pečať roka je to zúfalo málo. Ticho a stav oponentov je zasa celkom fajnová opozičná tragédia, ale prázdno hádam nemôže byť hitom roka. U nás doma nemá číslo 2008 šancu zaujať.
Nebude to žiadna magická osmička. Bude to „len“ rok namáhavého hľadania alternatívy.
Rok s osmičkou na konci býva pre Slovensko prelomový. Ale tentoraz nebude.
V roku 1908 sa svet chystal na prvú vojnu, ktorej ukrutnosť a masová technológia smrti skazila dušu moderného človeka. Ale u nás, doma, sme sa nechystali na nič. Lenivo a bez odporu sme sa prepadali do blaženej neexistencie. Hneď prvý rok s osmičkou na konci bol teda tuctový.
V roku 1918 vzniklo Československo, a hoci to naši nacionalisti nechcú vidieť, bol to štát, ktorý zachránil túto ospalú provinciu pred úplnou bezvýznamnosťou a slovenský národ pred postupným zánikom. Vďaka Prvej ČSR sme sa začali vzdelávať, začali sme s priemyslom, prišla hviezdna chvíľa našej kultúry, a celkový rozvoj ako nikdy predtým. Prebudili sme sa.
V roku 1928 prichádzala na svet hospodárska kríza, ktorá zrodila najväčšie štátne zásahy v dejinách, a teda aj mylný úsudok, že štát krízy nespôsobuje, ale rieši. Západ za to blúznenie dodnes draho platí. Ale u nás, doma, sme žili v závetrí Prahy. Bol to druhý bezvýznamný rok s číslom osem.
V roku 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda, a táto zrada spojencov stála Československo slobodu a Slovensko nevinnosť. V Nemecku prebehla Krištáľová noc a aj u nás, doma, sme sa nadýchli k tomu najhoršiemu, čo sme kedy spáchali, k deportáciám našich židov.
V roku 1948, po druhej vojne, ktorá úplne vygumovala cenu života a ochromila tým svedomie Západu, prišli k moci komunisti. Bol to kolosálny podvod pod dohľadom Moskvy, ale bola to aj naivita a zlyhanie Beneša. U nás doma sa tým začalo najčernejších 40 rokov našej histórie, doba oveľa horšia ako tie, v ktorých nás meruzradila Viedeň, maďarizovala Budapešť a podupal Horthyho biely kôň. Stali sme sa otrokmi a zradcami samých seba.
V roku 1958 sa nestalo nič. Tupo sa plnili päťročnice, a rozbíjali sa všetky slobodnejšie ústa. Tretí rok s osmičkou, čo nestojí za reč.
V roku 1968 prišli naši komunisti s piesňami o ľudskosti. Zmagorená západná Európa tlieskala, ale bol to len falošný song tých, čo chceli ďalej panovať. S menším mrazom, odmäkovo, ale panovať. Šani skákal odvážne hlavičky z mostíkov, ale Brežnevovi sa neodvážne vzdal. Prišiel znovu mráz, ale opäť nielen z Kremľa. Aj náš.
V roku 1978 mrzlo veselo ďalej. Antikomunista Karol Wojtyla bol zvolený za pápeža, a dejiny sa tým začali meniť, ale u nás ešte nie – tu sa rozprestrela iba nenormálna normalizácia. Nič viac. Ani Charta, ani svetový titul v hokeji, ako rok predtým, ani belehradské futbalové zlato 1976. Bol to štvrtý rok s osmičkou, ktorý doma nič neznamenal.
V roku 1988 prišli väčšie protesty disidentov v Prahe a u nás legendárna sviečková demonštrácia. Tisíce veriacich sa odvážilo postaviť vodným delám, takže ešte aj ten bezcitný režim na to neveriacky hľadel z okien hotela Carlton. Bol to rok, v ktorom sme sa trochu narovnali a trochu sa zbavili strachu. Aj preto prišla tak rýchlo sloboda.
V roku 1998 sme už boli celkom iní. O dve tretiny menší, o tunelovanie bohatší, o únos vinnejší a o Remiášov život chudobnejší. Takmer sme vtedy o slobodu, nie celkom zaslúženú, úplne zaslúžene prišli. Až namáhavá porážka mečiarovského režimu nám ju zachovala. Skvelý rok, až na ten premrhaný potenciál slušnosti v nasledujúcich ôsmich rokoch.
Je rok 2008. Ako sa o ňom bude raz písať? Bude znovu „magický“, alebo to bude piaty bezvýznamný rok s osmičkou v mene? Zatiaľ to vyzerá na celkom slušnú nudu. O socíku v hlavách vlády už predsa vieme z minulého roka, a starí Slováci z Veľkej Moravy, poklona Jánošíkovi a vlastenectvo vynucované troma grobianmi je síce celkom chutná koaličná komédia, ale na program a pečať roka je to zúfalo málo. Ticho a stav oponentov je zasa celkom fajnová opozičná tragédia, ale prázdno hádam nemôže byť hitom roka. U nás doma nemá číslo 2008 šancu zaujať.
Nebude to žiadna magická osmička. Bude to „len“ rok namáhavého hľadania alternatívy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.