V dejinách mnohých národov sa vyskytuje výnimočná udalosť, ktorá má podobu masového ozbrojeného vystúpenia. Táto udalosť potom na desaťročia či dokonca stáročia formuje čosi ako národnú identitu a hrdosť. Vo väčšine Francúzov dodnes trochu horí revolúcia, v Američanoch vojna za nezávislosť, v Rusoch druhá svetová vojna. Ako je to s nami?
Čo tvorí našu národnú hrdosť? Bez snahy o nejaký hlbší rozbor môžeme konštatovať, že ju spoluvytvárajú „bájne“ geografické prvky (Tatry, Dunaj) a spolu s nimi aj „bájne“ prvky historické (Štúrovci, Štefánik, SNP). Práve Povstanie by mohlo byť tou udalosťou, tým bojom, akými sú pre iné národy ich veľké vojny a revolúcie.
Ale je to tak? Má SNP tento potenciál? Alebo je to skôr tak, že celý „odkaz SNP“ je vlastne len jedna z mnohých fráz, ktoré používame, ale nič pri nich necítime? Vnímame teda Povstanie ako niečo, čo sa nás dodnes týka, alebo je to len jedna z kapitol v učebniciach dejepisu?
Dôvodov nášho nie celkom jasného postoja k týmto otázkam môže byť viac, ale jedným z nich je celkom určite naše slabé historické povedomie. Pretože, ruku na srdce, kto z nás vie o Povstaní oveľa viac, než napríklad o Jánošíkovi? Lenže ak sú naše znalosti o bojoch v roku 1944 len na úrovni povestí (hôrni chlapci I, hôrni chlapci II), potom nemožno očakávať, že z nich dokážeme čerpať tú inšpiráciu, akú dokážu poskytnúť príklady naozajstných ľudí a ich činov, ktoré poznáme, chápeme a v nejakom zmysle sa s nimi stotožňujeme. Nám ale takéto poznanie v súvislosti s Povstaním veľmi často chýba. Prečo je to tak?
Odpoveď nestačí hľadať pred sedemdesiatimi rokmi. Veľká časť odpovede je totiž ukrytá práve v tom, čo sa dialo počas tých sedemdesiatich rokov. Máloktorá historická udalosť bola v druhej polovici 20. storočia dezinterpretovaná a prekrucovaná tak brutálne, ako SNP.
.komunisti
Najvýraznejšie a najdôslednejšie prekrúcali priebeh Povstania komunisti. Už pred februárovým prevratom v roku 1948, ale najmä po ňom, začal vznikať takzvaný prokurátorsko-policajný výklad dejín SNP. Základnými historickými prameňmi sa v ňom namiesto dobových materiálov stali vykonštruované obvinenia a vynútené priznania z vyšetrovní ŠtB. Hlavnými hrdinami v tomto výklade boli Karol Bacílek a Viliam Široký (a rozhodne sa nesmelo zabudnúť na súdruha Gottwalda, ktorý celé povstanie vlastne pripravoval a riadil z Moskvy).
Nuž, a ako to už u komunistov chodí, tak iní komunisti – medzi nimi Gustáv Husák, Karol Šmidke a Ladislav Novomeský – boli v tomto výklade nepriateľmi, zradcami a záškodníkmi. O nekomunistických členoch odboja nehovoriac, tí boli nepriateľmi ľudu už z definície a do Povstania sa vždy len z nejakých temných dôvodov „votreli“ a potom škodili republike.
Zhruba v polovici 60. rokov sa karta obrátila a hlavnými organizátormi a hrdinami sa stali Husák, Šmidke a Novomeský. Z tohto obdobia pochádza známa Husákova kniha Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, ktorá sa postupne mala stať novým kánonom. V porovnaní s predchádzajúcim oficiálnym výkladom bolo Svedectvo posunom od najhorších bludov k triezvejšiemu hodnoteniu udalostí. Dokonca sa tu objavuje aj nekomunistický odboj, čo nie je až také prekvapujúce, keďže Husák mal ako člen 5. ilegálneho výboru Komunistickej strany Slovenska za úlohu spolupracovať pri príprave povstania aj s nekomunistickou zložkou. Ale celé Povstanie je aj podľa tejto knihy najmä partizánskym bojom pod vedením komunistov.
Roky 1968 a 1969 priniesli výrazné zmeny v hodnotení celej nedávnej minulosti. A dotklo sa to, samozrejme, aj SNP. V roku 1969, päť rokov po Husákovom Svedectve, vyšla kniha Z ilegality do povstania od Jozefa Jablonického. Jablonický s Husákom v mnohých veciach otvorene polemizuje, občiansky odboj považuje za rovnocenný komunistickému, boje armády za rovnako dôležité ako partizánske boje, a podobne.
Ďalší osud tejto knihy je typickou ukážkou komunistických kotrmelcov z konca 60. a začiatku 70. rokov. V roku 1970 je kniha ocenená Cenou socialistickej akadémie, v roku 1973 je však ako nevyhovujúca stiahnutá z predaja aj zo všetkých verejných knižníc. Husákovo Svedectvo sa na pätnásť rokov stáva jedinou pravdou, ktorej zjednodušená podoba je vtĺkaná deťom do hláv na hodinách dejepisu a občianskej výchovy. V priebehu 70. a 80. rokov preto vedel priemerný školák pohotovo vymenovať členov 5. ilegálneho výboru KSS, ale nikdy nepočul o generáloch Golianovi a Viestovi.
.ľudáci
Podmienky pre realistický pohľad na SNP vytvoril až November 89. Ako prví sa však nechopili šance historici, ale obdivovatelia Tisovho slovenského štátu. Odrazu sa sem dostala exilová literatúra, ktorá mala k Povstaniu postoj presne opačný, než aký tu v rôznych obmenách vládol štyridsať rokov. Ľudia ako František Vnuk (jeho Neuveriteľné sprisahanie, vojenské a politické akcie proti Slovenskej republike v roku 1944 vyšlo v tom istom roku ako Husákovo Svedectvo) našli na ponovembrovom Slovensku veľa dychtivých čitateľov.
Z dnešného pohľadu to vyzerá len ako krátkodobá epizóda, ale začiatkom 90. rokov bol zápas o interpretáciu SNP súčasťou širšieho, rozhodne nie nevinného zápasu.
Polemika o minulosti bola v skutočnosti polemikou o budúcnosti. Ľudácka verzia sa nakoniec nijako významnejšie nepresadila, ale priniesla do problematiky SNP nové, svieže dezinformácie a dezinterpretácie. A zrejme sa jej na nejaký čas podarilo zamútiť vody natoľko, že keď sa blato usadilo, ľudia už boli z celého sporu o SNP unavení.
Čo si mal na základe dostupných informácií o Povstaní myslieť bežný človek? Ak si chcel urobiť obraz na základe komunistických aj ľudáckych verzií, nevyhnutne mu vychádzalo, že v roku 1944 na Slovensku ľud zaútočil na národ. Ak sa nepokúšal o takúto nezmyselnú „objektivitu“, potom väčšinou zrejme prijal mäkšiu formu Husákovskej verzie, ale v zásade ho to príliš nezaujímalo. Bežný človek mal dosť svojich starostí a interpretácia moderných slovenských dejín nepatrila medzi tie najpálčivejšie.
.ľudia
Ak je SNP napriek všelijakým oslavám v skutočnosti niekde na periférii záujmu verejnosti, potom môže len ťažko slúžiť ako zdroj naozajstnej hrdosti. Z toho ešte automaticky nevyplýva, že by takým zdrojom mohlo a malo byť. Ale ak by tu taká možnosť existovala, jej premárnenie by nebolo múdre.
Takže ako to vlastne je? Bolo SNP udalosťou, na ktorú máme byť hrdí a považovať ju za svoju súčasť? Ak áno, sme na SNP naozaj hrdí? Ak nie, aké sú príčiny? A dá sa s tým niečo robiť? O krátku úvahu nad týmito otázkami sme požiadali štyroch ľudí. Profesionálneho historika, amatérskeho historika, učiteľa dejepisu a autora divadelnej hry o SNP. Ich názory, ktoré prinášame na nasledujúcich stranách, všeličo napovedajú.
Čo tvorí našu národnú hrdosť? Bez snahy o nejaký hlbší rozbor môžeme konštatovať, že ju spoluvytvárajú „bájne“ geografické prvky (Tatry, Dunaj) a spolu s nimi aj „bájne“ prvky historické (Štúrovci, Štefánik, SNP). Práve Povstanie by mohlo byť tou udalosťou, tým bojom, akými sú pre iné národy ich veľké vojny a revolúcie.
Ale je to tak? Má SNP tento potenciál? Alebo je to skôr tak, že celý „odkaz SNP“ je vlastne len jedna z mnohých fráz, ktoré používame, ale nič pri nich necítime? Vnímame teda Povstanie ako niečo, čo sa nás dodnes týka, alebo je to len jedna z kapitol v učebniciach dejepisu?
Dôvodov nášho nie celkom jasného postoja k týmto otázkam môže byť viac, ale jedným z nich je celkom určite naše slabé historické povedomie. Pretože, ruku na srdce, kto z nás vie o Povstaní oveľa viac, než napríklad o Jánošíkovi? Lenže ak sú naše znalosti o bojoch v roku 1944 len na úrovni povestí (hôrni chlapci I, hôrni chlapci II), potom nemožno očakávať, že z nich dokážeme čerpať tú inšpiráciu, akú dokážu poskytnúť príklady naozajstných ľudí a ich činov, ktoré poznáme, chápeme a v nejakom zmysle sa s nimi stotožňujeme. Nám ale takéto poznanie v súvislosti s Povstaním veľmi často chýba. Prečo je to tak?
Odpoveď nestačí hľadať pred sedemdesiatimi rokmi. Veľká časť odpovede je totiž ukrytá práve v tom, čo sa dialo počas tých sedemdesiatich rokov. Máloktorá historická udalosť bola v druhej polovici 20. storočia dezinterpretovaná a prekrucovaná tak brutálne, ako SNP.
.komunisti
Najvýraznejšie a najdôslednejšie prekrúcali priebeh Povstania komunisti. Už pred februárovým prevratom v roku 1948, ale najmä po ňom, začal vznikať takzvaný prokurátorsko-policajný výklad dejín SNP. Základnými historickými prameňmi sa v ňom namiesto dobových materiálov stali vykonštruované obvinenia a vynútené priznania z vyšetrovní ŠtB. Hlavnými hrdinami v tomto výklade boli Karol Bacílek a Viliam Široký (a rozhodne sa nesmelo zabudnúť na súdruha Gottwalda, ktorý celé povstanie vlastne pripravoval a riadil z Moskvy).
Nuž, a ako to už u komunistov chodí, tak iní komunisti – medzi nimi Gustáv Husák, Karol Šmidke a Ladislav Novomeský – boli v tomto výklade nepriateľmi, zradcami a záškodníkmi. O nekomunistických členoch odboja nehovoriac, tí boli nepriateľmi ľudu už z definície a do Povstania sa vždy len z nejakých temných dôvodov „votreli“ a potom škodili republike.
Zhruba v polovici 60. rokov sa karta obrátila a hlavnými organizátormi a hrdinami sa stali Husák, Šmidke a Novomeský. Z tohto obdobia pochádza známa Husákova kniha Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, ktorá sa postupne mala stať novým kánonom. V porovnaní s predchádzajúcim oficiálnym výkladom bolo Svedectvo posunom od najhorších bludov k triezvejšiemu hodnoteniu udalostí. Dokonca sa tu objavuje aj nekomunistický odboj, čo nie je až také prekvapujúce, keďže Husák mal ako člen 5. ilegálneho výboru Komunistickej strany Slovenska za úlohu spolupracovať pri príprave povstania aj s nekomunistickou zložkou. Ale celé Povstanie je aj podľa tejto knihy najmä partizánskym bojom pod vedením komunistov.
Roky 1968 a 1969 priniesli výrazné zmeny v hodnotení celej nedávnej minulosti. A dotklo sa to, samozrejme, aj SNP. V roku 1969, päť rokov po Husákovom Svedectve, vyšla kniha Z ilegality do povstania od Jozefa Jablonického. Jablonický s Husákom v mnohých veciach otvorene polemizuje, občiansky odboj považuje za rovnocenný komunistickému, boje armády za rovnako dôležité ako partizánske boje, a podobne.
Ďalší osud tejto knihy je typickou ukážkou komunistických kotrmelcov z konca 60. a začiatku 70. rokov. V roku 1970 je kniha ocenená Cenou socialistickej akadémie, v roku 1973 je však ako nevyhovujúca stiahnutá z predaja aj zo všetkých verejných knižníc. Husákovo Svedectvo sa na pätnásť rokov stáva jedinou pravdou, ktorej zjednodušená podoba je vtĺkaná deťom do hláv na hodinách dejepisu a občianskej výchovy. V priebehu 70. a 80. rokov preto vedel priemerný školák pohotovo vymenovať členov 5. ilegálneho výboru KSS, ale nikdy nepočul o generáloch Golianovi a Viestovi.
.ľudáci
Podmienky pre realistický pohľad na SNP vytvoril až November 89. Ako prví sa však nechopili šance historici, ale obdivovatelia Tisovho slovenského štátu. Odrazu sa sem dostala exilová literatúra, ktorá mala k Povstaniu postoj presne opačný, než aký tu v rôznych obmenách vládol štyridsať rokov. Ľudia ako František Vnuk (jeho Neuveriteľné sprisahanie, vojenské a politické akcie proti Slovenskej republike v roku 1944 vyšlo v tom istom roku ako Husákovo Svedectvo) našli na ponovembrovom Slovensku veľa dychtivých čitateľov.
Z dnešného pohľadu to vyzerá len ako krátkodobá epizóda, ale začiatkom 90. rokov bol zápas o interpretáciu SNP súčasťou širšieho, rozhodne nie nevinného zápasu.
Polemika o minulosti bola v skutočnosti polemikou o budúcnosti. Ľudácka verzia sa nakoniec nijako významnejšie nepresadila, ale priniesla do problematiky SNP nové, svieže dezinformácie a dezinterpretácie. A zrejme sa jej na nejaký čas podarilo zamútiť vody natoľko, že keď sa blato usadilo, ľudia už boli z celého sporu o SNP unavení.
Čo si mal na základe dostupných informácií o Povstaní myslieť bežný človek? Ak si chcel urobiť obraz na základe komunistických aj ľudáckych verzií, nevyhnutne mu vychádzalo, že v roku 1944 na Slovensku ľud zaútočil na národ. Ak sa nepokúšal o takúto nezmyselnú „objektivitu“, potom väčšinou zrejme prijal mäkšiu formu Husákovskej verzie, ale v zásade ho to príliš nezaujímalo. Bežný človek mal dosť svojich starostí a interpretácia moderných slovenských dejín nepatrila medzi tie najpálčivejšie.
.ľudia
Ak je SNP napriek všelijakým oslavám v skutočnosti niekde na periférii záujmu verejnosti, potom môže len ťažko slúžiť ako zdroj naozajstnej hrdosti. Z toho ešte automaticky nevyplýva, že by takým zdrojom mohlo a malo byť. Ale ak by tu taká možnosť existovala, jej premárnenie by nebolo múdre.
Takže ako to vlastne je? Bolo SNP udalosťou, na ktorú máme byť hrdí a považovať ju za svoju súčasť? Ak áno, sme na SNP naozaj hrdí? Ak nie, aké sú príčiny? A dá sa s tým niečo robiť? O krátku úvahu nad týmito otázkami sme požiadali štyroch ľudí. Profesionálneho historika, amatérskeho historika, učiteľa dejepisu a autora divadelnej hry o SNP. Ich názory, ktoré prinášame na nasledujúcich stranách, všeličo napovedajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.