O pár rokov neskôr nám už tak nemecké roly nechutili. Prečo? Detstvo som prežil v Starej Turej a veľakrát som od učiteľov počul, čo sa dialo cez Povstanie po okolitých kopcoch. Pár kilometrov od nás je, totiž bola, osada Nárcie, v ktorej nacisti zaživa upálili deväť partizánov a domy následne zrovnali so zemou. Frázy zo školy sa vo mne lámali o pocit strašnej bolesti z ohňa, v ktorom zomierali mne neznámi ľudia len preto, že nesúhlasili s okupáciou svojej krajiny. Neviem, či to presvedčilo ešte niekoho z mojich spolužiakov, ale mne to ostalo až dodnes.
Povstanie je najvýznamnejšia udalosť moderných slovenských dejín, len vďaka nemu sme neostali porazenou, kolaborujúcou krajinou, ale mohli sme sa pridať na stranu víťazov so všetkými konzekvenciami. Len letmo k tomu, že SNP bolo útokom na prvú našu štátnosť, a že nebolo Slovákom lepšie než sa monsignora Tisa. Áno, veď k majetku vďaka arizácii prišli všetci „súci rodáci“ a životná úroveň bola oveľa vyššia než v okolitých krajinách. Nemeckí dôstojníci si sem vybavovali služobné cesty, z ktorých sa vracali obťažkaní vajíčkami, klobásou a iným nedostatkovým tovarom. Bratislavu premenovali z Pressburgu na Fressburg, teda na „mesto, kde sa žerie“. Blahobyt, ktorý stál na štátnej krádeži menom arizácia a na odvoze desiatok tisíc spoluobčanov so žltou hviezdou na kabáte, je, s dovolením, hnusný blahobyt.
Povstanie sa objavilo v troch mojich hrách. Najprv v surrealisticky hravých Ohňoch ohnivých, kde som ako francúzsku partizánku priviedol Bretonovu Nadju. Bola to čisto estetická voľba mladého autora. Druhá hra, Dr. Gustáv Husák, bola obrazom prisvojenia si Povstania jedným mužom a jednou stranou. Mužom, ktorému rodní súdruhovia o desať rokov po SNP vybili zuby v krimináloch, ktoré donedávna ako povereník vnútra sám riadil. Toto už bola autorova voľba rozumom, pokus o analýzu politika, ktorý ovplyvnil toľko životov. A tretia hra, Holokaust, je autorova voľba srdcom. Z osudu mladej židovskej dievčiny, ktorej predobrazom – so všetkou poetickou licenciou – bola žijúca osoba, vznikla hra viac o arizácii, ako o SNP, ale je asi najdôslednejším umeleckým príspevkom autora týchto riadkov k téme.
Nikde tak dôsledne ako v Nemecku neprebehla po vojne denacifikácia, takže dnešné deti sa už na Nemcov asi nehrávajú. Čo naši mladí? Mám pocit, že je to pre nich vyvanuté retro z čias, kedy babka mala na povale guľomet. Bol by som rád, keby ich estetickou voľbou bolo pochopenie, že ich vlastní dedkovia neboli nijakí zbabelci a odvážili sa strieľať na tých, ktorí obsadili ich domovy. Že konali tak, ako sme nekonali v roku 1968 a že obetovali oveľa, oveľa viac, že strácali rodiny, bratov, deti, vypaľovali im domy a vešali kamarátov, že riskovali všetko, nie iba nádchu, ako keď sme v Novembri 1989 zvonili na slovenských námestiach my. Pamäť súčasnej generácie siaha maximálne k novembrovému prevratu – bože, aké to bolo ľahké: chceli sme a zlá totalita padla! Takúto šancu naši predkovia nemali a nedostaneme ju druhý raz už ani my, ani naše deti a obávam sa, že ani deti ich detí. O dôvod viac myslieť na Povstanie ako na živý nôž v nehybnej slanine.
.autor je divadelník.
Povstanie je najvýznamnejšia udalosť moderných slovenských dejín, len vďaka nemu sme neostali porazenou, kolaborujúcou krajinou, ale mohli sme sa pridať na stranu víťazov so všetkými konzekvenciami. Len letmo k tomu, že SNP bolo útokom na prvú našu štátnosť, a že nebolo Slovákom lepšie než sa monsignora Tisa. Áno, veď k majetku vďaka arizácii prišli všetci „súci rodáci“ a životná úroveň bola oveľa vyššia než v okolitých krajinách. Nemeckí dôstojníci si sem vybavovali služobné cesty, z ktorých sa vracali obťažkaní vajíčkami, klobásou a iným nedostatkovým tovarom. Bratislavu premenovali z Pressburgu na Fressburg, teda na „mesto, kde sa žerie“. Blahobyt, ktorý stál na štátnej krádeži menom arizácia a na odvoze desiatok tisíc spoluobčanov so žltou hviezdou na kabáte, je, s dovolením, hnusný blahobyt.
Povstanie sa objavilo v troch mojich hrách. Najprv v surrealisticky hravých Ohňoch ohnivých, kde som ako francúzsku partizánku priviedol Bretonovu Nadju. Bola to čisto estetická voľba mladého autora. Druhá hra, Dr. Gustáv Husák, bola obrazom prisvojenia si Povstania jedným mužom a jednou stranou. Mužom, ktorému rodní súdruhovia o desať rokov po SNP vybili zuby v krimináloch, ktoré donedávna ako povereník vnútra sám riadil. Toto už bola autorova voľba rozumom, pokus o analýzu politika, ktorý ovplyvnil toľko životov. A tretia hra, Holokaust, je autorova voľba srdcom. Z osudu mladej židovskej dievčiny, ktorej predobrazom – so všetkou poetickou licenciou – bola žijúca osoba, vznikla hra viac o arizácii, ako o SNP, ale je asi najdôslednejším umeleckým príspevkom autora týchto riadkov k téme.
Nikde tak dôsledne ako v Nemecku neprebehla po vojne denacifikácia, takže dnešné deti sa už na Nemcov asi nehrávajú. Čo naši mladí? Mám pocit, že je to pre nich vyvanuté retro z čias, kedy babka mala na povale guľomet. Bol by som rád, keby ich estetickou voľbou bolo pochopenie, že ich vlastní dedkovia neboli nijakí zbabelci a odvážili sa strieľať na tých, ktorí obsadili ich domovy. Že konali tak, ako sme nekonali v roku 1968 a že obetovali oveľa, oveľa viac, že strácali rodiny, bratov, deti, vypaľovali im domy a vešali kamarátov, že riskovali všetko, nie iba nádchu, ako keď sme v Novembri 1989 zvonili na slovenských námestiach my. Pamäť súčasnej generácie siaha maximálne k novembrovému prevratu – bože, aké to bolo ľahké: chceli sme a zlá totalita padla! Takúto šancu naši predkovia nemali a nedostaneme ju druhý raz už ani my, ani naše deti a obávam sa, že ani deti ich detí. O dôvod viac myslieť na Povstanie ako na živý nôž v nehybnej slanine.
.autor je divadelník.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.