.väčšina povstalcov, vojakov a dobrovoľníkov boli pritom katolíci. Boli to však najmä obyčajní ľudia, katolícka elita odmietla ísť v roku 1944 do konfliktu s vlastným „katolíckym“ štátom. Našli sa však aj výnimky. Azda najznámejší je problematický kňaz a vojenský duchovný Dezider Kišš-Kalina, ktorý počas povstania vstúpil do komunistickej strany, podobne ako ďalší kňazi Ľudovít Veselý a Jozef Straka z banskobystrickej diecézy.
Našli sa však aj iní kňazi, rovnako protifašistickí ako protikomunistickí, ako Jozef Fiala-Udavský, Vincent Šimkovič-Petrovský zo Spiša či gréckokatolícky kňaz Andrejkovič. Na celom Slovensku sa však do Povstania zapojilo len asi tucet katolíckych kňazov a o málo viac evanjelických pastorov. Neznamenalo to pritom potrebu bojovať, naopak, mnohí veriaci povstalci sa dožadovali slúženia omší a bohoslužieb, čo bez kňazov nebolo možné. Uvedomoval si to aj banskobystrický biskup Andrej Škrábik, ktorý odmietol opustiť „povstaleckú“ Bystricu a samotné povstanie ani neodsúdil, ani otvorene nepodporil. Ostatní biskupi, s istou výnimkou Pavla Gojdiča, ktorý bol najotvorenejším kritikom Tisovho režimu, zachovávali prísnu pasivitu a mlčali. Ukázalo sa to aj neskôr, po potlačení Povstania, keď čelili tlaku, aby napísali spoločný pastiersky list, v ktorom by odsúdili Povstanie. Ten list však odkladali až na december 1944 a napísali ho tak alibisticky, že Nemci ho považovali za „výzvu k defétizmu“ napísanú spôsobom, kde sa „obetavosť a hrdinstvo vojakov a obyvateľov môže práve tak dobre vzťahovať na Nemcov, Slovákov, ako aj Angličanov, Američanov a Rusov“.
Nebyť jedného muža, dalo by sa povedať, že účasť katolíckej elity v Slovenskom národnom povstaní nestojí za významnejšiu zmienku. V septembri roku 1943 však na Slovensko prišiel Tomislav Kolakovič, chorvátsky jezuita, ktorý ovplyvnil novú generáciu katolíckej inteligencie, pričom Tisov štát nazýval „nekresťanským“. A bol to práve tento Chorvát a niektorí jeho žiaci, ktorí v temnej hodine slovenského katolicizmu našli odvahu a postavili sa proti „vlastnému“ štátu, čím neskôr významne ovplyvnili dejiny slovenského 20. storočia. Až doteraz sa pritom v časti katolíckeho disentu tradovalo, že Kolakovič išiel do povstania preto, aby sa vďaka ruským partizánom dostal do Ruska. Ukazuje sa však, že to celé bolo trochu inak.
.politizujúci kňaz
Jezuitský kláštor s barokovou Bazilikou Najsvätejšieho srdca Ježišovho stojí v tichej ulici v zástavbe mestských domov v širšom centre Záhrebu. Tento kostol, s impozantnou nástennou maľbou Kristovej poslednej večere, je miestom, kde v rokoch 1937 až 1941 pôsobil a kázal jezuita Kolakovič, vtedy čerstvo doštudovaný tridsiatnik, ktorý sa práve vrátil z Belgicka. Priezvisko Kolakovič začal používať až po odchode z Chorvátska a tak v týchto časoch ho všetci ešte poznali pod menom Poglajen.
Dnes v kostole slúži večernú omšu otec Peter. Keď mu po omši hovoríme, že hľadáme informácie o Poglajenovi, mladý jezuita len rezignovane krčí ramenami. Počul o ňom, vie, že bol jezuitom, ale viac o ňom nevie povedať. Naviguje nás však k pátrovi Vladimirovi Horvatovi, ktorý bol v rokoch 1975 až 1985 riaditeľom chorvátskej katolíckej misie v Paríži a s Kolakovičom sa niekoľkokrát stretol.
Čulý osemdesiatnik Horvat žije v zariadení pre starších kňazoch a rehoľníkov v okrajovej, takmer vidieckej časti Záhrebu. Návšteva novinárov ho očividne teší a nachystal aj niekoľko kníh v chorvátštine. Hneď na začiatku upozorňuje na knižné vydanie Kolakovičových kázní a článkov, ktoré v roku 2010 vyšli v Záhrebe pod názvom Kresťanský personalizmus. Obsahuje texty, ktoré vznikli na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov a Kolakovič v nich okrem komunizmu veľmi jednoznačne odsúdil aj nastupujúci nacizmus. „Viem, že u vás na Slovensku je známy skôr ako zakladateľ podzemnej cirkvi, ktorá bojovala proti komunizmu, v Chorvátsku sa však na neho pozeráme aj ako na intelektuála, ktorý z pozícií katolíckej cirkvi jednoznačne odmietol nacionálny socializmus. Niektoré jeho protifašistické kázne si ľudia pamätali aj po dvadsiatich rokoch,“ hovorí Horvat.
Tento pohľad na Kolakoviča potvrdzuje aj katolícky novinár a publicista Goran Andrijanič, ktorý o Kolakovičovi napísal niekoľko textov. Jeho meno v Chorvátsku určite nepozná každý školák, ale nie je podľa neho ani úplne neznáme. Bol vydaný preklad jeho pamätí, ktoré pod názvom Božie podzemie vyšli pôvodne v angličtine v USA a opäť boli publikované aj niektoré jeho staršie texty, najmä z obdobia, keď pôsobil v Záhrebe. Kolakovič tu v rokoch 1937 až 1941 pracoval ako redaktor časopisu Život, ktorý bol v tom čase najvplyvnejším katolíckym periodikom v krajine. Podľa Andrijaniča nebolo v tom čase v Chorvátsku veľa katolíckych kňazov, ktorí by sa tak otvorene a kriticky vyjadrovali o politike. Niektoré z Kolakovičových kázní boli dokonca odvysielané v rozhlase. „Bol pod ochranou záhrebského arcibiskupa Aloisa Stepinaca, ktorý bol veľkým podporovateľom Katolíckej akcie, hnutia, ktoré sa snažilo aktivizovať katolíckych laikov. Stepinac síce podporil vznik nezávislého chorvátskeho štátu v roku 1941, ustašovcov, ktorí ho riadili, však neskôr ich za ich politiku kritizoval. Najmä za perzekúcie voči Srbom. Na hrozbu fašizmu a komunizmu mal Kolakovič veľmi podobné názory ako Stepinac, preto sa tešil jeho osobitej priazni,“ vysvetľuje Andrijanič.
V roku 1941 však už Kolakovičovi nedokázal zaručiť bezpečnosť ani arcibiskup a tak musel zo Záhrebu odísť do Splitu, ktorý bol vtedy pod správou talianskych fašistov. Tu pôsobil až do roku 1943, keď mu opäť hrozilo nebezpečenstvo a tak sa vďaka iniciatíve slovenského diplomata Jozefa Ciekera presunul na Slovensko. Ani v Splite si totiž vo svojich kázňach nedával servítku pred ústa. Vyzýval napríklad Chorvátov, aby zabudli na staré spory a solidarizovali sa so Srbmi v ich boji proti Nemcom. Jeho kázne v Splite boli verejnou udalosťou a okrem katolíkov na ne chodili, ako píše sám Kolakovič, aj Židia, sociálni demokrati, či dokonca komunisti.
.padla noc
Jedným z najsilnejších Kolakovičových textov z obdobia pôsobenia v Záhrebe je esej Padla noc, ktorá vyšla v časopise Život v roku 1939. Kolakovič v nej reaguje na uzatvorenie paktu Molotov-Ribbentrop. Píše, že pakt má aj jednu dobrú stránku, ktorou je koniec jednej veľkej lži. Pakt by mal preto priniesť vytriezvenie pre všetkých tých, ktorí verili, že Hitler môže zastaviť expanziu komunizmu, ako aj pre tých, ktorí sa na komunizmus pozerali ako na systém stojaci na ušľachtilých ideáloch. „Krajiny, ktoré nevidia iných bohov ako Hitlera a Stalina, budú rovnako zlé, ako sú ich bohovia. Nepriatelia Boha, ktorí doteraz žili v dvoch rôznych domoch, zničili stenu, ktorá ich oddeľovala. Alebo skôr múr sa sám rozpadol, pretože bol nadbytočným,“ napísal Kolakovič.
Téme pomýlených očakávaní, že totalitné systémy vyriešia veľké problémy doby, sa venoval už v roku 1938 v eseji Nebezpečné lavírovanie. V tomto texte zároveň kritizoval časť chorvátskej elity za to, že nechce rezolútne odmietnuť Hitlerov národný socializmus. Toto lavírovanie môže mať podľa neho pre chorvátsky národ osudový význam. „Viacerí sa na nacizmus pozerajú ako na bariéru proti komunizmu a zabúdajú, že Hitler má s Kominternou rovnakého menovateľa. Zabúdajú, že Scylle sa nedá vyhnúť objatím Charybdy a veľké sociálne a kultúrne problémy nemožno riešiť ich negáciou. Diabla nemožno vyháňať pohanským Bálom a militantný ateizmus neporazí militantná mytológia, medzeru medzi človekom a spoločnosťou nemôžu vyplniť polobôžikovia, ani Vodca, ale len jediný pravý Boh“.
V eseji Koniec Rakúska: Epilóg, alebo Prológ?, ktorou reagoval na nemecký anšlus Rakúska, Kolakovič s veľkou presnosťou predpovedal aj následné udalosti týkajúce sa Československa. Podľa neho Československo anšlusom Rakúska stratilo schopnosť sa efektívne vojensky brániť a bolo vydané na milosť Hitlerovi. Kolakovič tiež varoval, že ak sa Európa nebola schopná postaviť Nemecku v prípade Rakúska, neurobí tak ani vtedy, keď pôjde o Československo. „Československá severná a západná hranica sú českou Maginotovou líniou opevnené, južná hranica s Rakúskom však nie. Keď sa nikto v Európe neozval pri okupovaní Rakúska, neurobí tak ani pri Československu. Len ďalej napred, tak ako v roku 1914, na Paríž, na Paríž... Potom však príde – Versailles!“ predpovedal Kolakovič už v roku 1938 výsledok nemeckého ťaženia Európou.
.zachrániť katolíkov
Kolakovič sa o plánovaní povstania, podľa vlastných spomienok, dozvedel ešte v Chorvátsku, od slovenského diplomata Ciekera. Malo to svoju logiku, v roku 1943 už boli spojenci na juhu Talianska, Červená armáda vyhrala pri Stalingrade a front sa približoval k strednej Európe. V roku 1943 padlo rozhodnutie aj o povstaní v Poľsku a generál Čatloš a guvernér Slovenskej národnej banky Karvaš, každý po svojom, pripravovali zázemie pre budúce povstanie.
Kolakovič sa na Slovensku rýchlo udomácnil, vybudoval si tu silné zázemie a – ako sa malo ukázať o pár rokov – aj nezanedbateľný vplyv. Snažil sa ovplyvniť myslenie o dvadsať rokov staršieho prezidenta Tisa, ten ho však ignoroval. Kolakovič sa potom radšej sám vyhýbal kontaktom s ľuďmi, ktorí boli až príliš prepojení s Tisovým režimom a ktorých podozrieval z nekritického vzťahu k Berlínu. Neznamenalo to však, že sa utiahol. O pár mesiacov medzi bratislavskými študentami vybudoval organizáciu s názvom Rodina, ktorá okrem vzdelávania čoraz viac pôsobila ako konšpiračná skupina. Dôležití členovia dostali pseudonymy a pripravovali sa na prípadný útlak a pôsobenie v represívnejších podmienkach. To všetko neskôr viedlo k vzniku slovenskej podzemnej cirkvi, ktorá bola azda najúspešnejšou organizáciou svojho druhu v komunistických krajinách.
Najdôležitejšie politické rozhodnutie profesora Kolakoviča však prišlo 29. augusta 1944. Keď sa dozvedel o vypuknutí Povstania, okamžite sa zbalil a cez Nitru, Zlaté Moravce a Hronský Beňadik sa dostal do Banskej Bystrice. Jeden z jeho najbližších študentov bol dvadsaťtriročný Václav Vaško. Jeho matka bola sestrou Mirka a Milana Veselovcov, dôstojníkov, ktorí boli aktívni v Povstaní. V dome Vaškovcov sa konalo zasadnutie novovyhlásenej Slovenskej národnej rady a istý čas tu pobýval aj Kolakovič. Ako spomína vo svojej knihe Václav Vaško, Kolakovič sa obával, že „slovenský katolicizmus, hlavne klérus, bude po vojne silno skompromitovaný prílišnou spätosťou so slovenským štátom“ a preto Kolakovič chcel, aby sa katolíci čo najaktívnejšie zapojili do Povstania. Na povstaleckom území sa snažil získať medzi kňazmi pre Povstanie podporu, prípadne na kňazov vplývať, aby mu nebránili. Mal v tomto tichú podporu biskupa Škrábika, u ktorého neskôr býval. Chorvátsky kňaz sa usiloval zohrať čo najvýznamnejšiu rolu, rokoval – ako píše historik Jozef Jablonický – s komunistami Šmidkem a Husákom z vedenia SNR aj so sovietskym partizánskym veliteľom Alexejom Jegorovom. Husákovi išlo o to, aby obchádzal kňazov a snažil sa získať ich podporu a zázemie (na čo mu udelil špeciálne povolenie) a Kolakovičovi išlo o zabezpečenie náboženskej slobody, najmä slúženia omší a bohoslužieb, pre povstalcov. Rusov si získal svojou úrovňou ruštiny a neskôr aj rozhovormi o Bohu a politike. Volali ho „báťuška“ a cenili si, že práve vtedy čítal Tolstého a Marxa, obidvoch v ruštine.
Spoločnosť povstalcov si užíval aj Kolakovič: „Uvedomil som si, že sme získali jednu z najlepších vecí, ktorú život môže dať: druhov, ktorí sú pripravení podeliť sa o poslednú kôrku... a bezpečnosť pred Nemcami, aspoň na čas. A právo vznášať sa ponad naše malé úbohé kasárne s milovanou vlajkou slobody,“ napísal neskôr v pamätiach.
.musíme pomôcť Židom
Keď bolo v októbri 1944 povstanie vojensky porazené a prezident Tiso začal s prípravou „oslavy“ víťazstva v Banskej Bystrici (Škrábik bol najskôr proti, neskôr sa im snažil aspoň vyhnúť), Kolakovičova skupina sa skrývala už v horách. Útočisko – či skôr úkryt – našli na istý čas neďaleko Ľubietovej v chate na Hrbe pod Veprom. Aj tu prejavil Kolakovič zdravý úsudok včas: vedel, že Nemci ich úkryt objavia, preto si súčasne pripravovali ďalší úkryt vyššie v horách. Našli pritom zásoby, ktoré tu pre potreby povstania dal skryť Imrich Karvaš a žili z nich až do februára 1945, kým prišla Červená armáda. Kolakovič sa nepodieľal na žiadnych vojenských akciách. V širšom okruhu – z obáv pred ruskými komunistami – tajil aj svoju kňazskú identitu a vystupoval ako lekár. Neskôr, keď v Slovenskom rudohorí prežívali vďaka podpore dedinčanov a zásobám v tajnom bunkri, si dal záležať, aby obchádzal širšie okolie a pomáhal Židom, ktorí sa skrývali v horách. Zima z roku 1944 na rok 1945 bola tuhá, v horách bývalo aj mínus 30 stupňov a mnohí partizáni Židmi pohŕdali. Kolakovičovi, ako píše Vaško, sa však spolu s Juklom podarilo partizánov presvedčiť, aby sa s nimi podelili o časť jedla a nevyhnutných liekov.
.vatikánsky špión
Keď vojna skončila, všetko malo byť inak. Kolakovič sa stal pre komunistov vatikánskym špiónom, spolu s viacerými jeho študentmi ho zatkli a uväznili. V čase obmedzenej demokracie sa ešte dostali na slobodu, rozhodujúci útok mal prísť až po roku 1948. To však už Kolakovič nežil v Československu, ale v Belgicku – a o krátko na to v New Yorku v USA, kde pre svoje antikomunistické plány získal tamojšieho arcibiskupa Fultona Sheena. Jeho najbližší žiaci, Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, prešli s desiatkami ďalších členov Rodiny väzením, aby sa neskôr v 60. rokoch stali vodcami podzemnej cirkvi. A okrem všetkého, čo sa od Kolakoviča naučili, ťažili aj z jednej dodnes trochu nedocenej veci: že vďaka účasti v povstaní neboli diskreditovaní svojím postojom k Tisovmu totalitnému režimu. Vďaka tomu dnes odkaz Povstania spája všetkých, vrátane katolíkov.
Tomislav Poglajen-Kolakovič/
Narodil sa v roku 1906 v Podgoraci, v Chorvátsku. Študoval teológiu, filozofiu a sociológiu v Belgicku a Francúzsku. Bol kňazom a členom jezuitského rádu. V rokoch 1937 až 1941 pôsobil v Záhrebe ako redaktor časopisu Život a stal sa verejne známy svojimi protikomunistickými a protinacistickými postojmi. Neskôr sa musel presťahovať do Splitu. V rokoch 1943 až 1946 pôsobil na Slovensku a zúčastnil sa Povstania. Bol charizmatickým lídrom hnutia katolíckych laikov a na Slovensku zakladal krúžky takzvanej Rodiny, ktoré sa stali základom podzemnej cirkvi. V roku 1946 odišiel z Československa do Belgicka. Zomrel v roku 1990 v Paríži.
Našli sa však aj iní kňazi, rovnako protifašistickí ako protikomunistickí, ako Jozef Fiala-Udavský, Vincent Šimkovič-Petrovský zo Spiša či gréckokatolícky kňaz Andrejkovič. Na celom Slovensku sa však do Povstania zapojilo len asi tucet katolíckych kňazov a o málo viac evanjelických pastorov. Neznamenalo to pritom potrebu bojovať, naopak, mnohí veriaci povstalci sa dožadovali slúženia omší a bohoslužieb, čo bez kňazov nebolo možné. Uvedomoval si to aj banskobystrický biskup Andrej Škrábik, ktorý odmietol opustiť „povstaleckú“ Bystricu a samotné povstanie ani neodsúdil, ani otvorene nepodporil. Ostatní biskupi, s istou výnimkou Pavla Gojdiča, ktorý bol najotvorenejším kritikom Tisovho režimu, zachovávali prísnu pasivitu a mlčali. Ukázalo sa to aj neskôr, po potlačení Povstania, keď čelili tlaku, aby napísali spoločný pastiersky list, v ktorom by odsúdili Povstanie. Ten list však odkladali až na december 1944 a napísali ho tak alibisticky, že Nemci ho považovali za „výzvu k defétizmu“ napísanú spôsobom, kde sa „obetavosť a hrdinstvo vojakov a obyvateľov môže práve tak dobre vzťahovať na Nemcov, Slovákov, ako aj Angličanov, Američanov a Rusov“.
Nebyť jedného muža, dalo by sa povedať, že účasť katolíckej elity v Slovenskom národnom povstaní nestojí za významnejšiu zmienku. V septembri roku 1943 však na Slovensko prišiel Tomislav Kolakovič, chorvátsky jezuita, ktorý ovplyvnil novú generáciu katolíckej inteligencie, pričom Tisov štát nazýval „nekresťanským“. A bol to práve tento Chorvát a niektorí jeho žiaci, ktorí v temnej hodine slovenského katolicizmu našli odvahu a postavili sa proti „vlastnému“ štátu, čím neskôr významne ovplyvnili dejiny slovenského 20. storočia. Až doteraz sa pritom v časti katolíckeho disentu tradovalo, že Kolakovič išiel do povstania preto, aby sa vďaka ruským partizánom dostal do Ruska. Ukazuje sa však, že to celé bolo trochu inak.
.politizujúci kňaz
Jezuitský kláštor s barokovou Bazilikou Najsvätejšieho srdca Ježišovho stojí v tichej ulici v zástavbe mestských domov v širšom centre Záhrebu. Tento kostol, s impozantnou nástennou maľbou Kristovej poslednej večere, je miestom, kde v rokoch 1937 až 1941 pôsobil a kázal jezuita Kolakovič, vtedy čerstvo doštudovaný tridsiatnik, ktorý sa práve vrátil z Belgicka. Priezvisko Kolakovič začal používať až po odchode z Chorvátska a tak v týchto časoch ho všetci ešte poznali pod menom Poglajen.
Dnes v kostole slúži večernú omšu otec Peter. Keď mu po omši hovoríme, že hľadáme informácie o Poglajenovi, mladý jezuita len rezignovane krčí ramenami. Počul o ňom, vie, že bol jezuitom, ale viac o ňom nevie povedať. Naviguje nás však k pátrovi Vladimirovi Horvatovi, ktorý bol v rokoch 1975 až 1985 riaditeľom chorvátskej katolíckej misie v Paríži a s Kolakovičom sa niekoľkokrát stretol.
Čulý osemdesiatnik Horvat žije v zariadení pre starších kňazoch a rehoľníkov v okrajovej, takmer vidieckej časti Záhrebu. Návšteva novinárov ho očividne teší a nachystal aj niekoľko kníh v chorvátštine. Hneď na začiatku upozorňuje na knižné vydanie Kolakovičových kázní a článkov, ktoré v roku 2010 vyšli v Záhrebe pod názvom Kresťanský personalizmus. Obsahuje texty, ktoré vznikli na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov a Kolakovič v nich okrem komunizmu veľmi jednoznačne odsúdil aj nastupujúci nacizmus. „Viem, že u vás na Slovensku je známy skôr ako zakladateľ podzemnej cirkvi, ktorá bojovala proti komunizmu, v Chorvátsku sa však na neho pozeráme aj ako na intelektuála, ktorý z pozícií katolíckej cirkvi jednoznačne odmietol nacionálny socializmus. Niektoré jeho protifašistické kázne si ľudia pamätali aj po dvadsiatich rokoch,“ hovorí Horvat.
Tento pohľad na Kolakoviča potvrdzuje aj katolícky novinár a publicista Goran Andrijanič, ktorý o Kolakovičovi napísal niekoľko textov. Jeho meno v Chorvátsku určite nepozná každý školák, ale nie je podľa neho ani úplne neznáme. Bol vydaný preklad jeho pamätí, ktoré pod názvom Božie podzemie vyšli pôvodne v angličtine v USA a opäť boli publikované aj niektoré jeho staršie texty, najmä z obdobia, keď pôsobil v Záhrebe. Kolakovič tu v rokoch 1937 až 1941 pracoval ako redaktor časopisu Život, ktorý bol v tom čase najvplyvnejším katolíckym periodikom v krajine. Podľa Andrijaniča nebolo v tom čase v Chorvátsku veľa katolíckych kňazov, ktorí by sa tak otvorene a kriticky vyjadrovali o politike. Niektoré z Kolakovičových kázní boli dokonca odvysielané v rozhlase. „Bol pod ochranou záhrebského arcibiskupa Aloisa Stepinaca, ktorý bol veľkým podporovateľom Katolíckej akcie, hnutia, ktoré sa snažilo aktivizovať katolíckych laikov. Stepinac síce podporil vznik nezávislého chorvátskeho štátu v roku 1941, ustašovcov, ktorí ho riadili, však neskôr ich za ich politiku kritizoval. Najmä za perzekúcie voči Srbom. Na hrozbu fašizmu a komunizmu mal Kolakovič veľmi podobné názory ako Stepinac, preto sa tešil jeho osobitej priazni,“ vysvetľuje Andrijanič.
V roku 1941 však už Kolakovičovi nedokázal zaručiť bezpečnosť ani arcibiskup a tak musel zo Záhrebu odísť do Splitu, ktorý bol vtedy pod správou talianskych fašistov. Tu pôsobil až do roku 1943, keď mu opäť hrozilo nebezpečenstvo a tak sa vďaka iniciatíve slovenského diplomata Jozefa Ciekera presunul na Slovensko. Ani v Splite si totiž vo svojich kázňach nedával servítku pred ústa. Vyzýval napríklad Chorvátov, aby zabudli na staré spory a solidarizovali sa so Srbmi v ich boji proti Nemcom. Jeho kázne v Splite boli verejnou udalosťou a okrem katolíkov na ne chodili, ako píše sám Kolakovič, aj Židia, sociálni demokrati, či dokonca komunisti.
.padla noc
Jedným z najsilnejších Kolakovičových textov z obdobia pôsobenia v Záhrebe je esej Padla noc, ktorá vyšla v časopise Život v roku 1939. Kolakovič v nej reaguje na uzatvorenie paktu Molotov-Ribbentrop. Píše, že pakt má aj jednu dobrú stránku, ktorou je koniec jednej veľkej lži. Pakt by mal preto priniesť vytriezvenie pre všetkých tých, ktorí verili, že Hitler môže zastaviť expanziu komunizmu, ako aj pre tých, ktorí sa na komunizmus pozerali ako na systém stojaci na ušľachtilých ideáloch. „Krajiny, ktoré nevidia iných bohov ako Hitlera a Stalina, budú rovnako zlé, ako sú ich bohovia. Nepriatelia Boha, ktorí doteraz žili v dvoch rôznych domoch, zničili stenu, ktorá ich oddeľovala. Alebo skôr múr sa sám rozpadol, pretože bol nadbytočným,“ napísal Kolakovič.
Téme pomýlených očakávaní, že totalitné systémy vyriešia veľké problémy doby, sa venoval už v roku 1938 v eseji Nebezpečné lavírovanie. V tomto texte zároveň kritizoval časť chorvátskej elity za to, že nechce rezolútne odmietnuť Hitlerov národný socializmus. Toto lavírovanie môže mať podľa neho pre chorvátsky národ osudový význam. „Viacerí sa na nacizmus pozerajú ako na bariéru proti komunizmu a zabúdajú, že Hitler má s Kominternou rovnakého menovateľa. Zabúdajú, že Scylle sa nedá vyhnúť objatím Charybdy a veľké sociálne a kultúrne problémy nemožno riešiť ich negáciou. Diabla nemožno vyháňať pohanským Bálom a militantný ateizmus neporazí militantná mytológia, medzeru medzi človekom a spoločnosťou nemôžu vyplniť polobôžikovia, ani Vodca, ale len jediný pravý Boh“.
V eseji Koniec Rakúska: Epilóg, alebo Prológ?, ktorou reagoval na nemecký anšlus Rakúska, Kolakovič s veľkou presnosťou predpovedal aj následné udalosti týkajúce sa Československa. Podľa neho Československo anšlusom Rakúska stratilo schopnosť sa efektívne vojensky brániť a bolo vydané na milosť Hitlerovi. Kolakovič tiež varoval, že ak sa Európa nebola schopná postaviť Nemecku v prípade Rakúska, neurobí tak ani vtedy, keď pôjde o Československo. „Československá severná a západná hranica sú českou Maginotovou líniou opevnené, južná hranica s Rakúskom však nie. Keď sa nikto v Európe neozval pri okupovaní Rakúska, neurobí tak ani pri Československu. Len ďalej napred, tak ako v roku 1914, na Paríž, na Paríž... Potom však príde – Versailles!“ predpovedal Kolakovič už v roku 1938 výsledok nemeckého ťaženia Európou.
.zachrániť katolíkov
Kolakovič sa o plánovaní povstania, podľa vlastných spomienok, dozvedel ešte v Chorvátsku, od slovenského diplomata Ciekera. Malo to svoju logiku, v roku 1943 už boli spojenci na juhu Talianska, Červená armáda vyhrala pri Stalingrade a front sa približoval k strednej Európe. V roku 1943 padlo rozhodnutie aj o povstaní v Poľsku a generál Čatloš a guvernér Slovenskej národnej banky Karvaš, každý po svojom, pripravovali zázemie pre budúce povstanie.
Kolakovič sa na Slovensku rýchlo udomácnil, vybudoval si tu silné zázemie a – ako sa malo ukázať o pár rokov – aj nezanedbateľný vplyv. Snažil sa ovplyvniť myslenie o dvadsať rokov staršieho prezidenta Tisa, ten ho však ignoroval. Kolakovič sa potom radšej sám vyhýbal kontaktom s ľuďmi, ktorí boli až príliš prepojení s Tisovým režimom a ktorých podozrieval z nekritického vzťahu k Berlínu. Neznamenalo to však, že sa utiahol. O pár mesiacov medzi bratislavskými študentami vybudoval organizáciu s názvom Rodina, ktorá okrem vzdelávania čoraz viac pôsobila ako konšpiračná skupina. Dôležití členovia dostali pseudonymy a pripravovali sa na prípadný útlak a pôsobenie v represívnejších podmienkach. To všetko neskôr viedlo k vzniku slovenskej podzemnej cirkvi, ktorá bola azda najúspešnejšou organizáciou svojho druhu v komunistických krajinách.
Najdôležitejšie politické rozhodnutie profesora Kolakoviča však prišlo 29. augusta 1944. Keď sa dozvedel o vypuknutí Povstania, okamžite sa zbalil a cez Nitru, Zlaté Moravce a Hronský Beňadik sa dostal do Banskej Bystrice. Jeden z jeho najbližších študentov bol dvadsaťtriročný Václav Vaško. Jeho matka bola sestrou Mirka a Milana Veselovcov, dôstojníkov, ktorí boli aktívni v Povstaní. V dome Vaškovcov sa konalo zasadnutie novovyhlásenej Slovenskej národnej rady a istý čas tu pobýval aj Kolakovič. Ako spomína vo svojej knihe Václav Vaško, Kolakovič sa obával, že „slovenský katolicizmus, hlavne klérus, bude po vojne silno skompromitovaný prílišnou spätosťou so slovenským štátom“ a preto Kolakovič chcel, aby sa katolíci čo najaktívnejšie zapojili do Povstania. Na povstaleckom území sa snažil získať medzi kňazmi pre Povstanie podporu, prípadne na kňazov vplývať, aby mu nebránili. Mal v tomto tichú podporu biskupa Škrábika, u ktorého neskôr býval. Chorvátsky kňaz sa usiloval zohrať čo najvýznamnejšiu rolu, rokoval – ako píše historik Jozef Jablonický – s komunistami Šmidkem a Husákom z vedenia SNR aj so sovietskym partizánskym veliteľom Alexejom Jegorovom. Husákovi išlo o to, aby obchádzal kňazov a snažil sa získať ich podporu a zázemie (na čo mu udelil špeciálne povolenie) a Kolakovičovi išlo o zabezpečenie náboženskej slobody, najmä slúženia omší a bohoslužieb, pre povstalcov. Rusov si získal svojou úrovňou ruštiny a neskôr aj rozhovormi o Bohu a politike. Volali ho „báťuška“ a cenili si, že práve vtedy čítal Tolstého a Marxa, obidvoch v ruštine.
Spoločnosť povstalcov si užíval aj Kolakovič: „Uvedomil som si, že sme získali jednu z najlepších vecí, ktorú život môže dať: druhov, ktorí sú pripravení podeliť sa o poslednú kôrku... a bezpečnosť pred Nemcami, aspoň na čas. A právo vznášať sa ponad naše malé úbohé kasárne s milovanou vlajkou slobody,“ napísal neskôr v pamätiach.
.musíme pomôcť Židom
Keď bolo v októbri 1944 povstanie vojensky porazené a prezident Tiso začal s prípravou „oslavy“ víťazstva v Banskej Bystrici (Škrábik bol najskôr proti, neskôr sa im snažil aspoň vyhnúť), Kolakovičova skupina sa skrývala už v horách. Útočisko – či skôr úkryt – našli na istý čas neďaleko Ľubietovej v chate na Hrbe pod Veprom. Aj tu prejavil Kolakovič zdravý úsudok včas: vedel, že Nemci ich úkryt objavia, preto si súčasne pripravovali ďalší úkryt vyššie v horách. Našli pritom zásoby, ktoré tu pre potreby povstania dal skryť Imrich Karvaš a žili z nich až do februára 1945, kým prišla Červená armáda. Kolakovič sa nepodieľal na žiadnych vojenských akciách. V širšom okruhu – z obáv pred ruskými komunistami – tajil aj svoju kňazskú identitu a vystupoval ako lekár. Neskôr, keď v Slovenskom rudohorí prežívali vďaka podpore dedinčanov a zásobám v tajnom bunkri, si dal záležať, aby obchádzal širšie okolie a pomáhal Židom, ktorí sa skrývali v horách. Zima z roku 1944 na rok 1945 bola tuhá, v horách bývalo aj mínus 30 stupňov a mnohí partizáni Židmi pohŕdali. Kolakovičovi, ako píše Vaško, sa však spolu s Juklom podarilo partizánov presvedčiť, aby sa s nimi podelili o časť jedla a nevyhnutných liekov.
.vatikánsky špión
Keď vojna skončila, všetko malo byť inak. Kolakovič sa stal pre komunistov vatikánskym špiónom, spolu s viacerými jeho študentmi ho zatkli a uväznili. V čase obmedzenej demokracie sa ešte dostali na slobodu, rozhodujúci útok mal prísť až po roku 1948. To však už Kolakovič nežil v Československu, ale v Belgicku – a o krátko na to v New Yorku v USA, kde pre svoje antikomunistické plány získal tamojšieho arcibiskupa Fultona Sheena. Jeho najbližší žiaci, Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, prešli s desiatkami ďalších členov Rodiny väzením, aby sa neskôr v 60. rokoch stali vodcami podzemnej cirkvi. A okrem všetkého, čo sa od Kolakoviča naučili, ťažili aj z jednej dodnes trochu nedocenej veci: že vďaka účasti v povstaní neboli diskreditovaní svojím postojom k Tisovmu totalitnému režimu. Vďaka tomu dnes odkaz Povstania spája všetkých, vrátane katolíkov.
Tomislav Poglajen-Kolakovič/
Narodil sa v roku 1906 v Podgoraci, v Chorvátsku. Študoval teológiu, filozofiu a sociológiu v Belgicku a Francúzsku. Bol kňazom a členom jezuitského rádu. V rokoch 1937 až 1941 pôsobil v Záhrebe ako redaktor časopisu Život a stal sa verejne známy svojimi protikomunistickými a protinacistickými postojmi. Neskôr sa musel presťahovať do Splitu. V rokoch 1943 až 1946 pôsobil na Slovensku a zúčastnil sa Povstania. Bol charizmatickým lídrom hnutia katolíckych laikov a na Slovensku zakladal krúžky takzvanej Rodiny, ktoré sa stali základom podzemnej cirkvi. V roku 1946 odišiel z Československa do Belgicka. Zomrel v roku 1990 v Paríži.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.