.vaša séria historických románov, ktorá vyšla aj v slovenčine, sa odohráva v Byzantskej ríši počas 7. storočia. Ide o čas a priestor, ktorý dnešní spisovatelia príliš nevyužívajú. Prečo ste sa začali venovať práve tomuto obdobiu a práve Byzancii?
Krátka odpoveď je obsiahnutá už vo vašej otázke. Románopisci z tohto obdobia príliš nečerpajú. Existujú desiatky historických próz v anglickom jazyku o Caesarovi, či Alexandrovi Veľkom. Ak by ste chceli napísať ďalší dobrý román o Caesarovi, museli by ste veľmi vytŕčať z radu a mať aj veľa šťastia. Naproti tomu, o Byzantskej ríši toho bolo napísané relatívne málo. Ja som románopisec, ktorý sa špecializuje na toto konkrétne obdobie, čo v podstate znamená, že mám celý tento segment trhu iba pre seba.
.to je krátka odpoveď. Existuje ešte dlhá?
Vždy ma zaujímal staroveký svet. Keď som mal dvanásť rokov, po prvýkrát som začal čítať Edwarda Gibbona (pozn. red. anglický historik z 18. storočia, známy vďaka svojmu šesťzväzkovému veľdielu Dejiny úpadku a pádu Rímskej ríše). On ma vzal ďaleko za hranice časových období, o ktorých sa bežne v Anglicku vyučuje. Vzal ma ďaleko za obdobie zániku Západorímskej ríše. Predtým som o tom nikdy nerozmýšľal, no zrazu som sa ocitol v Byzancii a zdalo sa mi to nesmierne fascinujúce. Zvyšok života som popri mnohých iných veciach strávil úsilím naučiť sa všetko, čo len bolo možné, o byzantských dejinách.
.napokon, vzdelaním ste historik.
Môj prvý akademický titul bol z dejín, čo zo mňa historika robí. Na univerzite som sa zaoberal raným stredovekom. To sa Byzancie trošku dotýkalo, no mojou hlavnou špecializáciou bolo Anglicko v 18. a 19. storočí. U nás je to inak ako u vás. Byzancia nie je príliš študovanou témou. Buď si nájdete nejaké veľmi špecializované pracovisko alebo si to naštudujete na vlastnú päsť.
.spomenuli ste, že na trhu s historickými románmi z byzantského obdobia máte monopol a nerobíte tajnosti, že ste začali písať aj z finančných dôvodov. Ako sa vaše knihy predávajú?
Ak nepíšete pre peniaze, ste blázon. Napísal som šesť románov, ktoré vydalo mainstreamové vydavateľstvo. A preložené boli do španielčiny, taliančiny, slovenčiny, gréčtiny, maďarčiny, indonézštiny a čínštiny. Takže dopyt tu je a knihy sa predávajú.
.ste človek, ktorý sleduje dianie okolo, román zo súčasnosti či blízkej minulosti vás nikdy nelákal?
Ono je problém, keď píšete o všeobecne známych osobnostiach v dobre známych epochách. Mohol by som napríklad napísať román, ktorý by sa odohrával v Londýne v roku 1981 a hlavnou postavou by bola Margaret Thatcherová. Trh by sa pre taký príbeh našiel. Milióny ľudí v mojej krajine vtedy už boli na svete a radi by si prečítali dobrú rekonštrukciu obdobia začiatku 80. rokov. Problém je, že milióny ľudí si rok 1981 pamätajú lepšie ako ja. A mohli by namietať, že napríklad Margaret Thatcherová predsa takým alebo onakým spôsobom nerozprávala. Alebo by mi vyčítali, že tá a tá stanica londýnskeho metra bola v roku 1981 zavretá kvôli opravám. Vaše autorské možnosti sú teda veľmi obmedzené.
.hlavným hrdinom vašich románov je bystrý mladík menom Aelric, ktorý sa zapletie do politicko-náboženských intríg a z barbarskej Británie sa cez Rím postupne dostane až na byzantský dvor. Odkiaľ prišla inšpirácia pre túto postavu?
Sú dva spôsoby ako vytvárať charakter. Hollywoodsky spôsob je, že máte tím ľudí, ktorí si sadnú a dohodnú sa na určitých charakteristikách. Od toho sa odvíja všetko ostatné. A tento spôsob funguje. No ja to robím tak, že si sadnem, začnem písať a sám sa nechám sústavne prekvapovať, ako sa dej vyvíja ďalej. Na začiatku som nemal poňatia, ako sa tie romány vyvinú a počas písania väčšinou neviem, čo sa stane za ďalším rohom.
.to prekvapuje, keďže zápletky tých románov sú pomerne komplexné, čo pôsobí tak, že si dej plánujete dopredu.
Neexistuje jediný správny spôsob ako písať. Agatha Christie bola veľkou autorkou detektívnych románov. Najskôr napísala poslednú kapitolu a potom postupovala späť až k začiatku. Iní autori sedia, premýšľajú a všetko majú v hlave až po jednotlivé bodky a čiarky. Keď to majú pohromade, začnú písať. Ďalší si kapitoly dopredu metodicky rozvrhnú v notese a rozpíšu si: toto sa stane v prvej kapitole, toto v druhej, toto je hlavné postava, toto zase vedľajšia. Tiež som sa o to pokúšal, no u mňa to nefungovalo. Ja postupujem tak, že začnem s malou myšlienkou, ako by to asi mohlo skončiť. Začnem teda písať a dúfam, že príbeh sa vynorí a bude to fungovať. Pre mňa je písanie procesom objavovania.
.aelric je mladík, vyrastajúci v biednych pomeroch a potom vďaka svojmu šarmu, ctižiadosti a dôvtipu rýchlo stúpa v byzantskej hierarchii. Niektorí kritici vám vyčítajú, že príliš pripomína moderného selfmademana. Navyše je absolútne cynický, pokiaľ ide o politiku a náboženstvo, čo kritikom nezapadá príliš do 7. storočia.
Moja odpoveď na túto výčitku je, že ľudská prirodzenosť sa v čase a priestore príliš nemení. Priznávam, na Aelrica sa dá hľadieť aj ako na anglického liberála z 18. storočia, ktorý sa náhodou ocitne v gigantickom blázinci pod holým nebom, ktorým Byzantská ríša v 7. storočí nepochybne bola. No v jeho charaktere nie je nič absurdné alebo neuveriteľné. Vždy existovali ľudia, ktorí boli skeptickí, pokiaľ ide o politiku alebo náboženstvo. Niektorí tvrdia, že pred rokom 1600 bolo nemožné, aby bol človek filozofickým ateistom. Je to nezmysel. Povedať, že neverím v existenciu Boha, si nevyžaduje priveľa sofistikovanej filozofie. Stačí chýbajúca viera. A takých ľudí žilo dosť v každej generácii.
.ako vás ovplyvnil u nás populárny fínsky spisovateľ Mika Waltari? Z vašej webstránky je zrejmé, že ho poznáte.
Prvú knihu od neho som čítal, keď som mal dvanásť. Bol som natoľko unesený, že som ju hneď začal čítať znova. Prečítal som ju päť- alebo šesťkrát, kým som ju odložil a začal som sa obzerať po ďalších. Waltari je jeden z veľkých románopiscov 20. storočia, môj jediný problém s ním je, že jeho romány nemajú šťastné konce. Mám rád pozitívne konce, keď dobrí ľudia končia dobre a zlí ľudia zle.
.názvy vašich románov tvorí vždy nejaké emóciou nabité slovo a meno mesta, či už Ríma, Konštantínopolu, Alexandrie, Damašku, Atén alebo Babylonu. Máte tiež svoje obľúbené mesto?
Hlavným mestom Byzancie bol Konštantínopol, dnešný Istanbul. Je to úžasné mesto. Román Teror v Konštantínopole som napísal predtým, než som ho skutočne navštívil. A následne som musel knihu prepísať. Neuvedomoval som si totiž, koľko kopcov tam je. Pri písaní som mlčky predpokladal, že mesto bude rovinaté. Tie kopce úplne menia celý pocit, ktorý z Istanbulu máte.
.skončila sa vaša byzantská séria o Aelricovi týmito šiestimi knihami alebo napíšete ďalšie?
Potrebujem oddych, lebo napísať šesť hrubých kníh za šesť rokov je pomerne únavné. Aj keď píšem rýchlo, veľa času strávim tým, že vlastne nie som so svojou rodinou. Môžete sa nachádzať s nimi v tých istých miestnostiach, no v skutočnosti nie ste s nimi. Ste niekde inde.
.nežiarli vaša rodina na vaše literárne postavy?
Oceňujú peniaze, ktoré to prináša, takže samozrejme, že nie (úsmev).
.niektorí kritici vám vyčítajú opisy násilia. V románe Krv Alexandrie je mimoriadne odpudivá, niekoľkostranová scéna, kde vládna moc berie nevinných ľudí z ulice a napichuje ich na kôl. Nebojíte sa, že prílišnou názornosťou násilia odradíte časť čitateľov?
Ak to niekoho odradí, je mi to ľúto. Lenže násilie nie je pekné. Ja ho neglorifikujem. Násilie je nechutné a opisuje ho rozprávač, ktorého tie výjavy odpudzujú. Čo myslíte, že práve robia tí rebeli ISIS v Iraku? Nechodia klopkať od dverí k dverám, roznášajúc letáky. Vraždia ľudí náhodne a vo veľkých množstvách. Mimochodom, keď k vám na konci vojny prišla sovietska armáda, tiež odvliekla množstvo vašich ľudí. Moc je hrubo zneužívaná počas celých ľudských dejín. Pričom násilie je v našich spoločnostiach endemické. Nenapadá mi žiadna spoločnosť, ktorá by v konečnom dôsledku nebola závislá od kata a mučiarne. Ignorovať násilie je horšie, než ukázať ľuďom, ako moc funguje.
.na druhej strane, pokiaľ ide o milostné scény, sú vaše opisy striedmejšie.
Má to mnoho dôvodov. Po prvé, je ľahké opísať, ako niekoho naťahujú na škripec. Bolesť je bolesť, poníženie je poníženie, hrôza je hrôza. No je nepomerne náročnejšie napísať slušný opis sexuálnej scény. V mnohých knihách je tento druh scén opísaný neeroticky, nerealisticky a vynechaním by dej nijako neutrpel. Po roku 1960 sú sexuálne scény do kníh vkladané hlavne kvôli tomu, lebo vydavateľ alebo spisovateľ si od toho sľubujú viac predaných výtlačkov. A zase, povedzme si úprimne, keď chce niekto čítať erotiku, na internete sú aj takejto literárnej pornografie tony.
.o vás je známe, že ste libertarián a zaujímajú vás širšie otázky organizácie spoločnosti. V 7. storočí, v ktorom sa odohrávajú vaše romány, sa Byzantská ríša z každej strany nachádzala pod vojenským tlakom susedov. Je to zároveň obdobie, keď vznikol islam. Arabi rýchlo dobyli Sýriu a Egypt, no nikdy sa im nepodarilo ovládnuť jadro byzantského územia. V tomto období podstúpila byzantská spoločnosť pozoruhodnú transformáciu, ktorá ju zachránila na niekoľko ďalších storočí. Ako sa jej to podarilo?
Odpoviem vám trochu okľukou. Keby ste sa spýtali ľudí, či by chceli žiť v starovekej Rímskej ríši, mnohí by odpovedali, že áno. Predstavia si senátorov v tógach, matróny v nádherných šatoch a všetky tie výstavné mestá. Lenže ľudia, ktorí si romantizujú minulosť, a možno by si v nej aj priali žiť, si vždy sami seba predstavujú ako členov vyššej spoločenskej vrstvy. Takýto život sa týkal možno dvoch až piatich percent obyvateľov toho obdobia. Zvyšok populácie živoril vo veľmi zlých podmienkach, na nízkej životnej úrovni. Často v otrockom postavení. Teda Rímska ríša bola pre bežných ľudí príšerným miestom pre život.
.ako súvisí kvalita života v Rímskej ríši s reformami v Byzancii?
Byzantská ríša bola vlastne Východorímskou ríšou. Pretrvala, aj keď Západorímska ríša v 5. storočí zanikla. Problémom Rímskej ríše ešte pred rozdelením bola obrovská byrokracia, ktorá ako upír vyciciavala na daniach ľudí. Bola tu veľká armáda, ktorú nikto nedokázal kontrolovať. A k tomu ešte parazitická šľachta, ktorá časom stratila zmysel. Na čele stál cisár, ktorý bol v mnohých prípadoch nekompetentný a krutý. Masa bežných ľudí bola zatiaľ postupne odzbrojená, zbavili ju vlastníctva pôdy, ktorú obrábala a sústavne ju obťažovali vyberači daní. Za týchto okolností asi neprekvapí, že keď barbari prekročili Rýn a Dunaj, a zaplavili Itáliu, Galiu a Hispániu, väčšina bežných ľudí ani nezdvihla hlavu od ich práce na poli. Nezáležalo im na tom, kto bude vládnuť, keďže ako faktickí otroci aj tak nemali žiadne slovo v spoločnosti.
.byzancia ako dedička Ríma zdedila toto usporiadanie spoločnosti?
Presne tak. Lenže keď Západorímska ríša padla, Byzancia na východe čoraz viac strácala svoju rímskosť. Napríklad sa trochu poľudštili trestné zákony. Cisár nemohol rozhodovať ako úplný samovládca a tak vládnutie bolo viac konsenzuálne. Lenže v 7. storočí nadišli zlé časy. Byzancia čelila Avarom a Slovanom v Európe, na východe zase Peržanom. Neskôr sa objavili Arabi. Ríša sa ocitla na pokraji kolapsu, neboli už peniaze na zaplatenie žoldnierov. Na to, aby prežila, musela uskutočniť ďalekosiahle vnútorné zmeny.
.v čom spočívali?
Byrokracia bola zosekaná a radikálne decentralizovaná, dane i výdavky sa znížili, razenie mincí sa stabilizovalo. Obrovské veľkostatky aristokracie sa prerozdelili v prospech roľníkov, ktorí na nich pracovali. Ponúkol sa im obchod, ktorému nemohli odolať: Pôda bude odteraz vaša, no musíte sa naučiť používať meč a brániť ju v miestnej domobrane v prípade nepriateľskej invázie. Roľníci dostali pôdu výmenou za vojenskú a civilnú službu, čím získali zištný záujem na zachovaní ríše. Cisár Hérakleios, ktorý túto revolúciu zhora inicioval, vďaka tomu dokázal zachrániť jadro byzantského územia na území dnešného Turecka.
.ríšu sa síce podarilo na niekoľko ďalších storočí zachrániť, lenže neskôr aj tak padla. Prečo?
Zmeny, ktoré sa zaviedli v 7. storočí, vydržali asi ďalších štyristo rokov. No okolo roku 1000 našla nová aristokracia cesty, ako opäť koncentrovať vlastníctvo pôdy do svojich rúk, kým roľníci boli tlačení do postavenia nevoľníkov. Cisár sa už následne nemohol spoliehať na miestne milície a musel opäť vydržiavať žoldnierske vojsko. Byzancia sa ocitla tam, kde bola pred reformami a išlo to s ňou dolu vodou.
.čo z toho vyplýva pre súčasnosť?
Jediným základom pre stabilnú a ako-tak slobodnú spoločnosť je súhrn nezávislých občanov, ktorí sú schopní brániť sami seba, živiť sa a držať si od tela politikov. Viete, ja som libertarián, a keďže patrím k strednej vrstve, je mi blízka tradícia myslenia, ktorá slobodu chápe hlavne ako možnosť príslušníkov strednej vrstvy venovať sa nerušene svojmu biznisu a zarábať peniaze. No libertariánstvo má aj druhú stranu, ktorá znamená, že chudobní majú právo zachovať si aj v chudobe svoju dôstojnosť.
.čo to presne znamená?
Neviem, ako to je na Slovensku, no v Británii majú príslušníci najnižšej vrstvy dve možnosti. Buď zostať v sociálnej sieti, ktorá dokáže byť veľkorysá, ak v nej viete chodiť a máte správny počet detí. Alebo si môžete nájsť mizernú a neistú prácu v supermarkete za minimálnu mzdu. Nečudujem sa, že mnohí chudobní ľudia si radšej vyberajú sociálny štát. V slobodnej spoločnosti, ako si ju predstavujem, by bolo menej sociálnych vymožeností, no zároveň viac možností aj pre chudobných ľudí bez vzdelania, ako sa dôstojne a nezávisle od druhých uživiť.
.napríklad?
Keď som bol študent, privyrábal som si ako taxikár. Vtedy si toto povolanie nevyžadovalo skoro žiadne vstupné náklady. Mohol ho robiť hociktorý chlap s autom. Na strane druhej, ženy sa mohli starať o malé deti zaneprázdnených rodičov za menší poplatok. Dnes sú obe tieto činnosti tak preregulované a zaťažené úradnými požiadavkami, licenciami, či poplatkami, že sú príslušníkom najnižšej spoločenskej vrstvy prakticky nedostupné. Toto sa udialo postupne v jednom povolaní za druhým.
.vaša posledná kniha The Break je zo žánru sci-fi. Súčasná Británia bola prenesená v čase tisíc rokov do minulosti a aby vláda situáciu zvládla, zavedie totalitný režim. Čo ste tým chceli povedať?
Skúmal som, ako by naša vláda a spoločnosť reagovali na situáciu, keby sa naša globalizovaná krajina, závislá od vonkajšieho sveta, ocitla zrazu v stredoveku. Je tam perspektíva anglického dievčaťa, ktorého otec vie po latinsky a vďaka tomu pašuje veci do Francúzska a späť. Potom je tam perspektíva Byzantíncov, ktorí zase pozorujú svojimi očami modernú Britániu a chcú tento vzťah využiť vo svoj prospech.
.žijeme v dobe výpravných televíznych seriálov ako Hra o tróny, ktoré sa vyznačujú zaujímavou kombináciou akcie, násilia a sexu, ale aj inteligentnými zápletkami a pointami. Čo by ste povedali, keby vám ponúkli, že z dobrodružstiev vášho Aelrica v stredovekej Byzancii urobia televízny seriál?
Povedal by som tri slová: Ok, za koľko?
Richard Blake/
Vlastným menom Sean Gabb je britský spisovateľ a publicista. Napísal sériu šiestich historických románov: Sprisahanie v Ríme, Teror v Konštantínopole, Krv Alexandrie, Meč Damašku, Duchovia Atén a Prekliatie Babylonu. Prvé tri vyšli aj v slovenčine vo vydavateľstve Slovart. Gabb zverejnil aj dve diela zo žánru science fiction pod vlastným menom (The Churchill Memorandum, The Break). Narodil sa v roku 1960 v meste Chatham, v anglickom Kente. Na začiatku 90. rokov pôsobil na Slovensku ako poradca vtedajšieho premiéra Jána Čarnogurského. Vo Veľkej Británii pôsobí ako libertariánsky aktivista. V lete navštívil Bratislavu s prednáškou pre Inštitút ekonomických a sociálnych štúdií (INESS).
Krátka odpoveď je obsiahnutá už vo vašej otázke. Románopisci z tohto obdobia príliš nečerpajú. Existujú desiatky historických próz v anglickom jazyku o Caesarovi, či Alexandrovi Veľkom. Ak by ste chceli napísať ďalší dobrý román o Caesarovi, museli by ste veľmi vytŕčať z radu a mať aj veľa šťastia. Naproti tomu, o Byzantskej ríši toho bolo napísané relatívne málo. Ja som románopisec, ktorý sa špecializuje na toto konkrétne obdobie, čo v podstate znamená, že mám celý tento segment trhu iba pre seba.
.to je krátka odpoveď. Existuje ešte dlhá?
Vždy ma zaujímal staroveký svet. Keď som mal dvanásť rokov, po prvýkrát som začal čítať Edwarda Gibbona (pozn. red. anglický historik z 18. storočia, známy vďaka svojmu šesťzväzkovému veľdielu Dejiny úpadku a pádu Rímskej ríše). On ma vzal ďaleko za hranice časových období, o ktorých sa bežne v Anglicku vyučuje. Vzal ma ďaleko za obdobie zániku Západorímskej ríše. Predtým som o tom nikdy nerozmýšľal, no zrazu som sa ocitol v Byzancii a zdalo sa mi to nesmierne fascinujúce. Zvyšok života som popri mnohých iných veciach strávil úsilím naučiť sa všetko, čo len bolo možné, o byzantských dejinách.
.napokon, vzdelaním ste historik.
Môj prvý akademický titul bol z dejín, čo zo mňa historika robí. Na univerzite som sa zaoberal raným stredovekom. To sa Byzancie trošku dotýkalo, no mojou hlavnou špecializáciou bolo Anglicko v 18. a 19. storočí. U nás je to inak ako u vás. Byzancia nie je príliš študovanou témou. Buď si nájdete nejaké veľmi špecializované pracovisko alebo si to naštudujete na vlastnú päsť.
.spomenuli ste, že na trhu s historickými románmi z byzantského obdobia máte monopol a nerobíte tajnosti, že ste začali písať aj z finančných dôvodov. Ako sa vaše knihy predávajú?
Ak nepíšete pre peniaze, ste blázon. Napísal som šesť románov, ktoré vydalo mainstreamové vydavateľstvo. A preložené boli do španielčiny, taliančiny, slovenčiny, gréčtiny, maďarčiny, indonézštiny a čínštiny. Takže dopyt tu je a knihy sa predávajú.
.ste človek, ktorý sleduje dianie okolo, román zo súčasnosti či blízkej minulosti vás nikdy nelákal?
Ono je problém, keď píšete o všeobecne známych osobnostiach v dobre známych epochách. Mohol by som napríklad napísať román, ktorý by sa odohrával v Londýne v roku 1981 a hlavnou postavou by bola Margaret Thatcherová. Trh by sa pre taký príbeh našiel. Milióny ľudí v mojej krajine vtedy už boli na svete a radi by si prečítali dobrú rekonštrukciu obdobia začiatku 80. rokov. Problém je, že milióny ľudí si rok 1981 pamätajú lepšie ako ja. A mohli by namietať, že napríklad Margaret Thatcherová predsa takým alebo onakým spôsobom nerozprávala. Alebo by mi vyčítali, že tá a tá stanica londýnskeho metra bola v roku 1981 zavretá kvôli opravám. Vaše autorské možnosti sú teda veľmi obmedzené.
.hlavným hrdinom vašich románov je bystrý mladík menom Aelric, ktorý sa zapletie do politicko-náboženských intríg a z barbarskej Británie sa cez Rím postupne dostane až na byzantský dvor. Odkiaľ prišla inšpirácia pre túto postavu?
Sú dva spôsoby ako vytvárať charakter. Hollywoodsky spôsob je, že máte tím ľudí, ktorí si sadnú a dohodnú sa na určitých charakteristikách. Od toho sa odvíja všetko ostatné. A tento spôsob funguje. No ja to robím tak, že si sadnem, začnem písať a sám sa nechám sústavne prekvapovať, ako sa dej vyvíja ďalej. Na začiatku som nemal poňatia, ako sa tie romány vyvinú a počas písania väčšinou neviem, čo sa stane za ďalším rohom.
.to prekvapuje, keďže zápletky tých románov sú pomerne komplexné, čo pôsobí tak, že si dej plánujete dopredu.
Neexistuje jediný správny spôsob ako písať. Agatha Christie bola veľkou autorkou detektívnych románov. Najskôr napísala poslednú kapitolu a potom postupovala späť až k začiatku. Iní autori sedia, premýšľajú a všetko majú v hlave až po jednotlivé bodky a čiarky. Keď to majú pohromade, začnú písať. Ďalší si kapitoly dopredu metodicky rozvrhnú v notese a rozpíšu si: toto sa stane v prvej kapitole, toto v druhej, toto je hlavné postava, toto zase vedľajšia. Tiež som sa o to pokúšal, no u mňa to nefungovalo. Ja postupujem tak, že začnem s malou myšlienkou, ako by to asi mohlo skončiť. Začnem teda písať a dúfam, že príbeh sa vynorí a bude to fungovať. Pre mňa je písanie procesom objavovania.
.aelric je mladík, vyrastajúci v biednych pomeroch a potom vďaka svojmu šarmu, ctižiadosti a dôvtipu rýchlo stúpa v byzantskej hierarchii. Niektorí kritici vám vyčítajú, že príliš pripomína moderného selfmademana. Navyše je absolútne cynický, pokiaľ ide o politiku a náboženstvo, čo kritikom nezapadá príliš do 7. storočia.
Moja odpoveď na túto výčitku je, že ľudská prirodzenosť sa v čase a priestore príliš nemení. Priznávam, na Aelrica sa dá hľadieť aj ako na anglického liberála z 18. storočia, ktorý sa náhodou ocitne v gigantickom blázinci pod holým nebom, ktorým Byzantská ríša v 7. storočí nepochybne bola. No v jeho charaktere nie je nič absurdné alebo neuveriteľné. Vždy existovali ľudia, ktorí boli skeptickí, pokiaľ ide o politiku alebo náboženstvo. Niektorí tvrdia, že pred rokom 1600 bolo nemožné, aby bol človek filozofickým ateistom. Je to nezmysel. Povedať, že neverím v existenciu Boha, si nevyžaduje priveľa sofistikovanej filozofie. Stačí chýbajúca viera. A takých ľudí žilo dosť v každej generácii.
.ako vás ovplyvnil u nás populárny fínsky spisovateľ Mika Waltari? Z vašej webstránky je zrejmé, že ho poznáte.
Prvú knihu od neho som čítal, keď som mal dvanásť. Bol som natoľko unesený, že som ju hneď začal čítať znova. Prečítal som ju päť- alebo šesťkrát, kým som ju odložil a začal som sa obzerať po ďalších. Waltari je jeden z veľkých románopiscov 20. storočia, môj jediný problém s ním je, že jeho romány nemajú šťastné konce. Mám rád pozitívne konce, keď dobrí ľudia končia dobre a zlí ľudia zle.
.názvy vašich románov tvorí vždy nejaké emóciou nabité slovo a meno mesta, či už Ríma, Konštantínopolu, Alexandrie, Damašku, Atén alebo Babylonu. Máte tiež svoje obľúbené mesto?
Hlavným mestom Byzancie bol Konštantínopol, dnešný Istanbul. Je to úžasné mesto. Román Teror v Konštantínopole som napísal predtým, než som ho skutočne navštívil. A následne som musel knihu prepísať. Neuvedomoval som si totiž, koľko kopcov tam je. Pri písaní som mlčky predpokladal, že mesto bude rovinaté. Tie kopce úplne menia celý pocit, ktorý z Istanbulu máte.
.skončila sa vaša byzantská séria o Aelricovi týmito šiestimi knihami alebo napíšete ďalšie?
Potrebujem oddych, lebo napísať šesť hrubých kníh za šesť rokov je pomerne únavné. Aj keď píšem rýchlo, veľa času strávim tým, že vlastne nie som so svojou rodinou. Môžete sa nachádzať s nimi v tých istých miestnostiach, no v skutočnosti nie ste s nimi. Ste niekde inde.
.nežiarli vaša rodina na vaše literárne postavy?
Oceňujú peniaze, ktoré to prináša, takže samozrejme, že nie (úsmev).
.niektorí kritici vám vyčítajú opisy násilia. V románe Krv Alexandrie je mimoriadne odpudivá, niekoľkostranová scéna, kde vládna moc berie nevinných ľudí z ulice a napichuje ich na kôl. Nebojíte sa, že prílišnou názornosťou násilia odradíte časť čitateľov?
Ak to niekoho odradí, je mi to ľúto. Lenže násilie nie je pekné. Ja ho neglorifikujem. Násilie je nechutné a opisuje ho rozprávač, ktorého tie výjavy odpudzujú. Čo myslíte, že práve robia tí rebeli ISIS v Iraku? Nechodia klopkať od dverí k dverám, roznášajúc letáky. Vraždia ľudí náhodne a vo veľkých množstvách. Mimochodom, keď k vám na konci vojny prišla sovietska armáda, tiež odvliekla množstvo vašich ľudí. Moc je hrubo zneužívaná počas celých ľudských dejín. Pričom násilie je v našich spoločnostiach endemické. Nenapadá mi žiadna spoločnosť, ktorá by v konečnom dôsledku nebola závislá od kata a mučiarne. Ignorovať násilie je horšie, než ukázať ľuďom, ako moc funguje.
.na druhej strane, pokiaľ ide o milostné scény, sú vaše opisy striedmejšie.
Má to mnoho dôvodov. Po prvé, je ľahké opísať, ako niekoho naťahujú na škripec. Bolesť je bolesť, poníženie je poníženie, hrôza je hrôza. No je nepomerne náročnejšie napísať slušný opis sexuálnej scény. V mnohých knihách je tento druh scén opísaný neeroticky, nerealisticky a vynechaním by dej nijako neutrpel. Po roku 1960 sú sexuálne scény do kníh vkladané hlavne kvôli tomu, lebo vydavateľ alebo spisovateľ si od toho sľubujú viac predaných výtlačkov. A zase, povedzme si úprimne, keď chce niekto čítať erotiku, na internete sú aj takejto literárnej pornografie tony.
.o vás je známe, že ste libertarián a zaujímajú vás širšie otázky organizácie spoločnosti. V 7. storočí, v ktorom sa odohrávajú vaše romány, sa Byzantská ríša z každej strany nachádzala pod vojenským tlakom susedov. Je to zároveň obdobie, keď vznikol islam. Arabi rýchlo dobyli Sýriu a Egypt, no nikdy sa im nepodarilo ovládnuť jadro byzantského územia. V tomto období podstúpila byzantská spoločnosť pozoruhodnú transformáciu, ktorá ju zachránila na niekoľko ďalších storočí. Ako sa jej to podarilo?
Odpoviem vám trochu okľukou. Keby ste sa spýtali ľudí, či by chceli žiť v starovekej Rímskej ríši, mnohí by odpovedali, že áno. Predstavia si senátorov v tógach, matróny v nádherných šatoch a všetky tie výstavné mestá. Lenže ľudia, ktorí si romantizujú minulosť, a možno by si v nej aj priali žiť, si vždy sami seba predstavujú ako členov vyššej spoločenskej vrstvy. Takýto život sa týkal možno dvoch až piatich percent obyvateľov toho obdobia. Zvyšok populácie živoril vo veľmi zlých podmienkach, na nízkej životnej úrovni. Často v otrockom postavení. Teda Rímska ríša bola pre bežných ľudí príšerným miestom pre život.
.ako súvisí kvalita života v Rímskej ríši s reformami v Byzancii?
Byzantská ríša bola vlastne Východorímskou ríšou. Pretrvala, aj keď Západorímska ríša v 5. storočí zanikla. Problémom Rímskej ríše ešte pred rozdelením bola obrovská byrokracia, ktorá ako upír vyciciavala na daniach ľudí. Bola tu veľká armáda, ktorú nikto nedokázal kontrolovať. A k tomu ešte parazitická šľachta, ktorá časom stratila zmysel. Na čele stál cisár, ktorý bol v mnohých prípadoch nekompetentný a krutý. Masa bežných ľudí bola zatiaľ postupne odzbrojená, zbavili ju vlastníctva pôdy, ktorú obrábala a sústavne ju obťažovali vyberači daní. Za týchto okolností asi neprekvapí, že keď barbari prekročili Rýn a Dunaj, a zaplavili Itáliu, Galiu a Hispániu, väčšina bežných ľudí ani nezdvihla hlavu od ich práce na poli. Nezáležalo im na tom, kto bude vládnuť, keďže ako faktickí otroci aj tak nemali žiadne slovo v spoločnosti.
.byzancia ako dedička Ríma zdedila toto usporiadanie spoločnosti?
Presne tak. Lenže keď Západorímska ríša padla, Byzancia na východe čoraz viac strácala svoju rímskosť. Napríklad sa trochu poľudštili trestné zákony. Cisár nemohol rozhodovať ako úplný samovládca a tak vládnutie bolo viac konsenzuálne. Lenže v 7. storočí nadišli zlé časy. Byzancia čelila Avarom a Slovanom v Európe, na východe zase Peržanom. Neskôr sa objavili Arabi. Ríša sa ocitla na pokraji kolapsu, neboli už peniaze na zaplatenie žoldnierov. Na to, aby prežila, musela uskutočniť ďalekosiahle vnútorné zmeny.
.v čom spočívali?
Byrokracia bola zosekaná a radikálne decentralizovaná, dane i výdavky sa znížili, razenie mincí sa stabilizovalo. Obrovské veľkostatky aristokracie sa prerozdelili v prospech roľníkov, ktorí na nich pracovali. Ponúkol sa im obchod, ktorému nemohli odolať: Pôda bude odteraz vaša, no musíte sa naučiť používať meč a brániť ju v miestnej domobrane v prípade nepriateľskej invázie. Roľníci dostali pôdu výmenou za vojenskú a civilnú službu, čím získali zištný záujem na zachovaní ríše. Cisár Hérakleios, ktorý túto revolúciu zhora inicioval, vďaka tomu dokázal zachrániť jadro byzantského územia na území dnešného Turecka.
.ríšu sa síce podarilo na niekoľko ďalších storočí zachrániť, lenže neskôr aj tak padla. Prečo?
Zmeny, ktoré sa zaviedli v 7. storočí, vydržali asi ďalších štyristo rokov. No okolo roku 1000 našla nová aristokracia cesty, ako opäť koncentrovať vlastníctvo pôdy do svojich rúk, kým roľníci boli tlačení do postavenia nevoľníkov. Cisár sa už následne nemohol spoliehať na miestne milície a musel opäť vydržiavať žoldnierske vojsko. Byzancia sa ocitla tam, kde bola pred reformami a išlo to s ňou dolu vodou.
.čo z toho vyplýva pre súčasnosť?
Jediným základom pre stabilnú a ako-tak slobodnú spoločnosť je súhrn nezávislých občanov, ktorí sú schopní brániť sami seba, živiť sa a držať si od tela politikov. Viete, ja som libertarián, a keďže patrím k strednej vrstve, je mi blízka tradícia myslenia, ktorá slobodu chápe hlavne ako možnosť príslušníkov strednej vrstvy venovať sa nerušene svojmu biznisu a zarábať peniaze. No libertariánstvo má aj druhú stranu, ktorá znamená, že chudobní majú právo zachovať si aj v chudobe svoju dôstojnosť.
.čo to presne znamená?
Neviem, ako to je na Slovensku, no v Británii majú príslušníci najnižšej vrstvy dve možnosti. Buď zostať v sociálnej sieti, ktorá dokáže byť veľkorysá, ak v nej viete chodiť a máte správny počet detí. Alebo si môžete nájsť mizernú a neistú prácu v supermarkete za minimálnu mzdu. Nečudujem sa, že mnohí chudobní ľudia si radšej vyberajú sociálny štát. V slobodnej spoločnosti, ako si ju predstavujem, by bolo menej sociálnych vymožeností, no zároveň viac možností aj pre chudobných ľudí bez vzdelania, ako sa dôstojne a nezávisle od druhých uživiť.
.napríklad?
Keď som bol študent, privyrábal som si ako taxikár. Vtedy si toto povolanie nevyžadovalo skoro žiadne vstupné náklady. Mohol ho robiť hociktorý chlap s autom. Na strane druhej, ženy sa mohli starať o malé deti zaneprázdnených rodičov za menší poplatok. Dnes sú obe tieto činnosti tak preregulované a zaťažené úradnými požiadavkami, licenciami, či poplatkami, že sú príslušníkom najnižšej spoločenskej vrstvy prakticky nedostupné. Toto sa udialo postupne v jednom povolaní za druhým.
.vaša posledná kniha The Break je zo žánru sci-fi. Súčasná Británia bola prenesená v čase tisíc rokov do minulosti a aby vláda situáciu zvládla, zavedie totalitný režim. Čo ste tým chceli povedať?
Skúmal som, ako by naša vláda a spoločnosť reagovali na situáciu, keby sa naša globalizovaná krajina, závislá od vonkajšieho sveta, ocitla zrazu v stredoveku. Je tam perspektíva anglického dievčaťa, ktorého otec vie po latinsky a vďaka tomu pašuje veci do Francúzska a späť. Potom je tam perspektíva Byzantíncov, ktorí zase pozorujú svojimi očami modernú Britániu a chcú tento vzťah využiť vo svoj prospech.
.žijeme v dobe výpravných televíznych seriálov ako Hra o tróny, ktoré sa vyznačujú zaujímavou kombináciou akcie, násilia a sexu, ale aj inteligentnými zápletkami a pointami. Čo by ste povedali, keby vám ponúkli, že z dobrodružstiev vášho Aelrica v stredovekej Byzancii urobia televízny seriál?
Povedal by som tri slová: Ok, za koľko?
Richard Blake/
Vlastným menom Sean Gabb je britský spisovateľ a publicista. Napísal sériu šiestich historických románov: Sprisahanie v Ríme, Teror v Konštantínopole, Krv Alexandrie, Meč Damašku, Duchovia Atén a Prekliatie Babylonu. Prvé tri vyšli aj v slovenčine vo vydavateľstve Slovart. Gabb zverejnil aj dve diela zo žánru science fiction pod vlastným menom (The Churchill Memorandum, The Break). Narodil sa v roku 1960 v meste Chatham, v anglickom Kente. Na začiatku 90. rokov pôsobil na Slovensku ako poradca vtedajšieho premiéra Jána Čarnogurského. Vo Veľkej Británii pôsobí ako libertariánsky aktivista. V lete navštívil Bratislavu s prednáškou pre Inštitút ekonomických a sociálnych štúdií (INESS).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.