.dostali ste sa aj na územia, ktoré kontrolujú proruskí rebeli?
Áno aj nie. To je ťažké povedať. S kolegami sme sa chceli dostať do Donecka, čo sa nám však nepodarilo predovšetkým z praktických dôvodov. Išli sme autom a nemali sme dostatok peňazí.
.dostatok peňazí na úplatky?
Áno, a tiež na to, aby sme auto schovali niekam do bezpečia a aby sme si mohli zaplatiť sprievodcu. Rôzni čudní ľudia, o ktorých sme nevedeli, ku komu patria, nám ponúkali, že nás tam za peniaze prevedú. Nebola som si istá, či je to bezpečné, tak sme to odmietli. Náš cieľ bol obísť Ukrajinu a zmapovať nálady v rôznych jej častiach. Napríklad v dedine Marynka nebola zreteľná frontová línia v zmysle, že dôjdete na posledné stanovište a po sto metroch sa už začína územie druhej strany. Jednotlivé dedinky, ktorými sme prechádzali, kontrolovali rôzne oddiely, ktoré boli čiastočne lojálne voči Kyjevu. Bolo to neprehľadné.
.videli ste bojové operácie ukrajinskej armády?
Videli sme menšie bojové operácie. Veľké bojové operácie prebiehajú na východ od Donecka aj od Luhanska a my sme to územie prechádzali zo západu. Z diaľky sme videli explózie, zblízka aj drobnejšie operácie v dedinách, ktoré vyzerali skôr ako policajné akcie. Stretávali sme tam vojakov, ktorí boli odvedení mobilizáciou, ale aj tých, čo tam boli ako dobrovoľníci, a potom aj vojakov bývalých vojsk ministerstva vnútra, ktoré sa dnes nazývajú Národná garda. Títo všetci tam robili najmä policajné razie – videli sme zadržiavanie podozrivých osôb, kedy prečesávali dedinu. Mali ich fotografie, podľa ktorých ich hľadali.
.má ukrajinská strana podrobnú evidenciu proruských rebelov?
Myslím, že majú veľmi podrobnú evidenciu vedenia ozbrojených skupín. Nemyslím si, že by sa armáda do detailov zaoberala názormi bežných ľudí. To sme videli v Marynke, kde sme sedeli s miestnymi vo výčape, ktorý napodiv fungoval aj napriek napätej atmosfére. Ľudia tam nadávali na kyjevskú vládu a tvrdili, že fašisti zo západu tam vtrhnú a ukradnú im peniaze. A pritom okolo nás chodili vládni vojaci a vôbec si to nevšímali. Agenda zatýkania sa týka iba iniciátorov a bojovníkov, ktorí prišli z Ruska, nie bežných ľudí.
.aký dopad majú boje na civilistov? Uvádza sa, že z Luhanska ušla polovica zo 425-tisíc obyvateľov a tí, čo tam ostali, sú už dva týždne bez vody a bez elektriny.
Práve v Luhansku je úplne najhoršia situácia. Aj v obciach na západných predmestiach Donecka sú čiastočne rozstrieľané budovy. Mimochodom, trochu to splýva s rozpadnutými továrňami ešte z čias Sovietskeho zväzu. Nebol to extra prosperujúci a krásny kraj ani pred vojnou. Tí ľudia mali otvorenú cestu predovšetkým do Mariupoľa, kde sme stretli množstvá utečencov, vrátane detského domova s maličkými deťmi vo veku od jedného do troch rokov. Kto mohol a kto na to mal peniaze, ten z bojových zón odišiel.
.čo je pre civilistov najhoršie?
Jednoznačne stres, oni sa šialene boja. Sú spracovaní ruskou propagandou a naozaj sa nás každý druhý človek pýtal, či sme videli ukrajinských fašistov a čo robia s ľuďmi. Oni majú pocit, že ukrajinská armáda je horda zločincov, ktorá ich teraz príde povraždiť za to, že sympatizovali s takzvanou Doneckou ľudovou republikou. To sa, samozrejme, nedeje, ale strach majú.
.videli ste aj utečenecké tábory?
Skôr než tábory sme videli okolo Slavjanska a na pobreží Azovského mora rekreačné zariadenia, ktoré slúžili ako útočisko pre utečencov. Zdalo sa mi, že to majú Ukrajinci dosť dobre zorganizované. Po celej krajine okamžite vznikli lokálne humanitárne zbierky medzi občanmi. Iste, je tam občas počuť hlasy, že oni ešte pred chvíľou chceli na nás hádzať bomby a teraz sa máme o nich starať. Ale nakoniec sa tí ľudia nejako dohodnú a nevidela som excesy. Naopak, táto situácia ich zbližuje. Ľudia z Donecka, ktorí sympatizovali s Putinom, a dúfali, že sa stanú súčasťou Ruska, sa teraz ocitli trebárs v Mariupole u sympatizantov Majdanu. Zblížilo ich to a dokážu nájsť spoločnú reč.
.aká je na východe Ukrajiny väčšinová verejná mienka, proruská alebo proukrajinská?
Cestu som podnikla presne kvôli tejto otázke. Napriek tomu, že som na Ukrajine bola za posledný polrok štyrikrát, nemala som v tom jasno. A musím povedať, že v tom jasno nemám ani teraz. Veľmi sa to líši podľa oblasti. V Odese ľudia prešli dramatickou skúsenosťou a ocitli sa na hranici vojny. Stačilo málo, a boli by tam také isté boje ako v okolí Donecka. V mnohých mestách som zažila, že si ľudia hovoria ukrajinskí vlastenci, aj keď majú ruskú národnosť. Ich heslo je: chceme zmenu a chceme žiť podľa európskych pravidiel. No a potom je tam samozrejme proruská časť spoločnosti, ktorá sa mení a zmenšuje podľa toho, ako sa ukazuje, že sa neosvedčil pôvodný scenár vytvorenia Novoruska na východe Ukrajiny. V Mariupole väčšina ľudí čaká, ako to dopadne. Sú tam desaťtisíce robotníkov, ktorí chcú mať hlavne prácu. Počkajú, kto to vyhrá a na tú stranu sa pridajú. Dejiny vždy tvorí aktívna skupina a pokiaľ preváži proeurópsky pohľad, čo sa mi zdá, tak to napokon dopadne tak, že rozdiely medzi východom a západom budú menšie. Putin sa asi prepočítal. Na druhej strane, v dedinách okolo Donecka, kde už čiastočne ukrajinská armáda operovala, sú ľudia silno zameraní proti Kyjevu. Verili, že tam príde Pravý sektor, že je to najbohatšia oblasť Ukrajiny, ktorá kŕmi celý jej zvyšok a že tí „darmožráči zo západu“ im chcú ukradnúť ich peniaze. A argumenty, že Doneck je oblasť, ktorá sa už v posledných rokoch dotovala z Kyjeva, nechcú veľmi počuť. Niektorí tam stále čakajú, že im Rusko príde na pomoc, či už vojensky, alebo politicky alebo humanitárne.
.mali ste možnosť sledovať miestne proruské médiá, ako informujú o situácii?
Áno, len čo sme sa dostali na východ, začali sme v aute počúvať rôzne obskúrne rozhlasové stanice. Tvrdili, že v Mariupole dochádza k obrovskému rabovaniu, že sú popravovaní ľudia, ktorí sympatizujú s Doneckou ľudovou republikou.
.bola to pravda?
Nebola. Aj keď celkom určite dochádza k excesom, čo nám potvrdili aj niektorí ukrajinskí velitelia. V dobrovoľníckych práporoch je problém s disciplínou a boli zaznamenané prípady rabovania aj násilia. Ale nepresiahlo to bežnú mieru. Ja som zažila veľa vojnových konfliktov a vždy to tam bolo prítomné. Videla som, že v mestách pod ukrajinskou kontrolou bol poriadok. Mohli sme tam bez obáv parkovať a pohybovať sa. Začali tam fungovať banky. Trochu iná bola situácie v Slavjansku, ktorý zrejme prežil v uplynulých týždňoch a mesiacoch naozaj obrovskú traumu. Tam sú ľudia nevraživí, ukrajinskú armádu nevítajú. A na novinárov sa tiež pozerali veľmi nepriateľsky. Ľudia sú tam nahnevaní na obidve strany. Hovoria: separatisti nám sľubovali raj na zemi a priniesli nám vojnu a ukrajinské jednotky nás nakoniec aj tak okradnú a vyženú z bytov. Šíri sa tam fáma, ktorú som počula mnohokrát, že obyvatelia, ktorí sympatizovali s Doneckou ľudovou republikou, sú na nejakých zoznamoch, podľa ktorých sú vysťahovaní z bytov a na ich miesta prichádzajú ľudia zo západnej Ukrajiny. Neverím však, že niekto zo západnej Ukrajiny sa bude práve teraz sťahovať do Donecka. To je naozaj súčasť vojnového mýtu.
.témou týchto dní je ruský konvoj 280 nákladných vozidiel s humanitárnou pomocou. Zaregistrovali ste aj takéto konvoje z ukrajinskej strany?
Áno, stretli sme tam nášho europoslanca a podpredsedu branného výboru Európskeho parlamentu, Jaromíra Štětinu. Bol s pracovníkmi OSN, ktorí tam už vozili pomoc, robili monitoring a pripravovali ďalšiu pomoc. Podľa môjho názoru je pomoci zúfalo málo a preto ten ruský konvoj má istým spôsobom svoje opodstatnenie, aj keď je absurdný. Ale tí ľudia trpia a pomoc potrebujú, to je pravda. Druhá vec je, že nikde – a to ani vo veľmi postihnutých oblastiach s výnimkou Luhanska – nemali ľudia až také problémy s jedlom. Pretože je leto a vojna zatiaľ netrvá tak dlho.
.s čím tam teda majú problém?
S prístreším, s pitnou vodou. A hlavný problém je strašný stres. Akákoľvek pomoc a prejav solidarity ho zmierňuje. Oni sa tam cítia zabudnutí. Chýbajú tam medzinárodní pozorovatelia, ktorí by ich vypočuli a ktorí by monitorovali situáciu. Ľudia tam nemajú napríklad elektrinu. Nikto k nim neprišiel, len tam pobehujú rôzni ozbrojenci, o ktorých nevedia, kto to presne je. Hneď ako by sa objavil ruský humanitárny konvoj, tak by to malo pre nich obrovský propagandistický dôsledok.
.aký je váš názor na ruský humanitárny konvoj?
Veľa som o tom uvažovala. Keby namiesto konvoja prezident Putin so svojou takmer miliónovou armádou zaistil úplnú nepriechodnosť hraníc, tak by bolo do štrnástich dní, ako sa hovorí u nás v Česku, vymaľované. Ukrajinská strana by mohla v tom prípade zaviesť poriadok oveľa menej drastickými spôsobmi, než aké používa teraz. Je potrebné si uvedomiť, že ak majú proruskí rebeli Grady alebo iné protiraketové systémy, tak sa proti nim musí bojovať adekvátnymi prostriedkami – a trpia civilisti. Keby rebeli nemali k dispozícii sofistikované zbrane, malo by to podobu krátkej protiteroristickej policajne operácie. Toto je však zákopová vojna a vina je jednoznačne na ruskej strane, ktorá umožnila prienik žoldnierov aj vojenskej techniky. Konvoj považujem za veľkú propagandistickú akciu, ktorej ďalším motívom je odpútanie pozornosti. Je totiž podozrivé, že vo chvíli, keď konvoj stál na hraniciach a všetka pozornosť novinárov bola zameraná naň, tak práve vtedy o pár kilometrov južnejšie prešla z Ruska na Ukrajinu vojenská kolóna. Na odpútanie pozornosti poukazuje aj fakt, že nákladné autá Kamaz v konvoji sú poloprázdne. Ako mi potvrdili nemenovaní kolegovia z ruskej televízie, bolo to zorganizované veľmi narýchlo a autá nestihli naložiť.
.písali ste o ľuďoch, ako je Igor Strelkov, čo bol donedávna minister obrany takzvanej Doneckej ľudovej republiky, alebo jeho pravá ruka Sergej Zdriljuk. Máte informácie, že títo ľudia sa teraz pokúšajú dostať do bezpečia do Ruska?
Sú rôzne indície, ale musím povedať, že nie je nikto – a to som sa na to pýtala mojich nemenovaných kolegov, dobre informovaných novinárov v Moskve, kto by potvrdil, že prebieha odsun významných ľudí ako Strelkov alebo Borodin do Ruska. Sú ešte iné teórie, ktoré som počula napríklad na Echu Moskvy. Podľa nich je v tradíciách KGB, že sa Rusko vždy usiluje fyzicky zbaviť týchto ľudí. Aby neboli dôkazom. Vyniesla ich vlna proruskej propagandy a ocitli sa v čele čudných útvarov ako takzvaná Donecká ľudová republika alebo Luhanská ľudová republika. Títo ľudia nemajú kam odísť. Myslím si, že v Rusku ich príliš nechcú. Nakoniec ich tam asi prijmú, tak ako prijali prezidenta Janukovyča, ale čo ich čaká? Všetky svoje majetky budú musieť nechať na východnej Ukrajine. Ale koridor do Ruska stále existuje a môžu sa pokúsiť cezeň dostať von z Ukrajiny.
.podľa Kyjeva má Rusko na hranici 45-tisíc vojakov, viac ako 1300 obrnených vozidiel, stovky odpaľovacích systémov, tankov a lietadiel. Ako vidíte možnosť priamej vojenskej intervencie Ruska v tejto časti Ukrajiny?
Myslím si, že pravdepodobnosť takejto intervencie sa trochu zmenšila. Aj keď, potom ako Rusko anektovalo Krym, sa už nedá nič vylúčiť. Ale zdá sa mi, že ruská armáda je tam predovšetkým ako zastrašovacia sila. Nemyslím si pritom, že Kremeľ mal na začiatku nejaký presný plán, ktorý by sa za každú cenu usiloval dosiahnuť. Putin, ako ho to učili v školách KGB, musí reagovať na momentálnu situáciu. Improvizáciu vidno aj na jeho prejavoch, na tom, ako sa armáda preskupuje. Nezdá sa mi teraz pre neho výhodné, aby vošli na Ukrajinu ruské tanky. Oveľa pravdepodobnejšie je urobiť to, čo navrhujú niektorí skúsení velitelia, ktorí už bojovali v Čečensku, v Podnestersku, ale aj v bývalej Juhoslávii, a síce stiahnuť teraz do Ruska schopných veliteľov proruských jednotiek – tých neschopných nechajú na Ukrajine napospas svojmu osudu. Potom môže začať diverzná vojna, ktorá je veľmi účinná v tom zmysle, že na východe Ukrajiny nebude pokoj, nebude sa tam investovať, ľudia sa budú báť, nebudú podnikať a bude to Ukrajine škodiť. To sa mi zdá byť pravdepodobnejší plán než otvorená invázia.
.aké šance majú podľa vás ukrajinské sily v tomto konflikte?
Myslím si, že ukrajinské jednotky „to dajú“ a porazia rebelov. Premiér Jaceňjuk oznámil, že tam majú 50-tisíc vojakov, pričom zhruba 23-tisíc ozbrojencov je na strane rebelov. Na ukrajinskej strane som cítila obrovské odhodlanie a vlnu vlastenectva. To slovo vlastenec, ktorému sa my posmievame, tam má svoj hlboký význam. Sú odhodlaní sa ubrániť agresii. Oni to berú jednoznačne ako vojnu s Ruskom.
Petra Procházková/
Narodila sa v roku 1964. Je najznámejšia česká vojnová spravodajkyňa. Pre rôzne médiá písala o konfliktoch v Osetsku, v Abcházsku, v Gruzínsku, v Tadžikistane, v Náhornom Karabachu alebo v Afganistane. Pôsobila aj v období najťažších bojov v Čečensku. Po obsadení nemocnice v Buďonovsku prívržencami Šamila Basajeva v roku 1995 sa spoločne s niekoľkými ďalšími novinármi ponúkla ako rukojemníčka výmenou za pacientov. Vyštudovala na Fakulte žurnalistiky Karlovej univerzity. V roku 1992 sa stala zahraničnou dopisovateľkou v Rusku. V roku 1994 založila s Jaromírom Štětinom novinársku agentúru Epicentrum. Natáčali aj pre zahraničné médiá vrátane BBC a nemeckých, ruských i francúzskych televíznych kanálov. V roku 2000 sa prvýkrát na rok prestala venovať novinárčine a v Groznom založila detský domov pre päťdesiat vojnových sirôt. V tom istom roku ju ruské úrady označili za „nežiadúcu osobu“ a z Ruska ju vyhostily. Onedlho potom spolu s Janou Hradílkovou založila občianske združenie Berkat, ktoré pomáha najmä ženám a deťom v Afganistane a Čečensku a tiež utečencom v Českej republike.
Áno aj nie. To je ťažké povedať. S kolegami sme sa chceli dostať do Donecka, čo sa nám však nepodarilo predovšetkým z praktických dôvodov. Išli sme autom a nemali sme dostatok peňazí.
.dostatok peňazí na úplatky?
Áno, a tiež na to, aby sme auto schovali niekam do bezpečia a aby sme si mohli zaplatiť sprievodcu. Rôzni čudní ľudia, o ktorých sme nevedeli, ku komu patria, nám ponúkali, že nás tam za peniaze prevedú. Nebola som si istá, či je to bezpečné, tak sme to odmietli. Náš cieľ bol obísť Ukrajinu a zmapovať nálady v rôznych jej častiach. Napríklad v dedine Marynka nebola zreteľná frontová línia v zmysle, že dôjdete na posledné stanovište a po sto metroch sa už začína územie druhej strany. Jednotlivé dedinky, ktorými sme prechádzali, kontrolovali rôzne oddiely, ktoré boli čiastočne lojálne voči Kyjevu. Bolo to neprehľadné.
.videli ste bojové operácie ukrajinskej armády?
Videli sme menšie bojové operácie. Veľké bojové operácie prebiehajú na východ od Donecka aj od Luhanska a my sme to územie prechádzali zo západu. Z diaľky sme videli explózie, zblízka aj drobnejšie operácie v dedinách, ktoré vyzerali skôr ako policajné akcie. Stretávali sme tam vojakov, ktorí boli odvedení mobilizáciou, ale aj tých, čo tam boli ako dobrovoľníci, a potom aj vojakov bývalých vojsk ministerstva vnútra, ktoré sa dnes nazývajú Národná garda. Títo všetci tam robili najmä policajné razie – videli sme zadržiavanie podozrivých osôb, kedy prečesávali dedinu. Mali ich fotografie, podľa ktorých ich hľadali.
.má ukrajinská strana podrobnú evidenciu proruských rebelov?
Myslím, že majú veľmi podrobnú evidenciu vedenia ozbrojených skupín. Nemyslím si, že by sa armáda do detailov zaoberala názormi bežných ľudí. To sme videli v Marynke, kde sme sedeli s miestnymi vo výčape, ktorý napodiv fungoval aj napriek napätej atmosfére. Ľudia tam nadávali na kyjevskú vládu a tvrdili, že fašisti zo západu tam vtrhnú a ukradnú im peniaze. A pritom okolo nás chodili vládni vojaci a vôbec si to nevšímali. Agenda zatýkania sa týka iba iniciátorov a bojovníkov, ktorí prišli z Ruska, nie bežných ľudí.
.aký dopad majú boje na civilistov? Uvádza sa, že z Luhanska ušla polovica zo 425-tisíc obyvateľov a tí, čo tam ostali, sú už dva týždne bez vody a bez elektriny.
Práve v Luhansku je úplne najhoršia situácia. Aj v obciach na západných predmestiach Donecka sú čiastočne rozstrieľané budovy. Mimochodom, trochu to splýva s rozpadnutými továrňami ešte z čias Sovietskeho zväzu. Nebol to extra prosperujúci a krásny kraj ani pred vojnou. Tí ľudia mali otvorenú cestu predovšetkým do Mariupoľa, kde sme stretli množstvá utečencov, vrátane detského domova s maličkými deťmi vo veku od jedného do troch rokov. Kto mohol a kto na to mal peniaze, ten z bojových zón odišiel.
.čo je pre civilistov najhoršie?
Jednoznačne stres, oni sa šialene boja. Sú spracovaní ruskou propagandou a naozaj sa nás každý druhý človek pýtal, či sme videli ukrajinských fašistov a čo robia s ľuďmi. Oni majú pocit, že ukrajinská armáda je horda zločincov, ktorá ich teraz príde povraždiť za to, že sympatizovali s takzvanou Doneckou ľudovou republikou. To sa, samozrejme, nedeje, ale strach majú.
.videli ste aj utečenecké tábory?
Skôr než tábory sme videli okolo Slavjanska a na pobreží Azovského mora rekreačné zariadenia, ktoré slúžili ako útočisko pre utečencov. Zdalo sa mi, že to majú Ukrajinci dosť dobre zorganizované. Po celej krajine okamžite vznikli lokálne humanitárne zbierky medzi občanmi. Iste, je tam občas počuť hlasy, že oni ešte pred chvíľou chceli na nás hádzať bomby a teraz sa máme o nich starať. Ale nakoniec sa tí ľudia nejako dohodnú a nevidela som excesy. Naopak, táto situácia ich zbližuje. Ľudia z Donecka, ktorí sympatizovali s Putinom, a dúfali, že sa stanú súčasťou Ruska, sa teraz ocitli trebárs v Mariupole u sympatizantov Majdanu. Zblížilo ich to a dokážu nájsť spoločnú reč.
.aká je na východe Ukrajiny väčšinová verejná mienka, proruská alebo proukrajinská?
Cestu som podnikla presne kvôli tejto otázke. Napriek tomu, že som na Ukrajine bola za posledný polrok štyrikrát, nemala som v tom jasno. A musím povedať, že v tom jasno nemám ani teraz. Veľmi sa to líši podľa oblasti. V Odese ľudia prešli dramatickou skúsenosťou a ocitli sa na hranici vojny. Stačilo málo, a boli by tam také isté boje ako v okolí Donecka. V mnohých mestách som zažila, že si ľudia hovoria ukrajinskí vlastenci, aj keď majú ruskú národnosť. Ich heslo je: chceme zmenu a chceme žiť podľa európskych pravidiel. No a potom je tam samozrejme proruská časť spoločnosti, ktorá sa mení a zmenšuje podľa toho, ako sa ukazuje, že sa neosvedčil pôvodný scenár vytvorenia Novoruska na východe Ukrajiny. V Mariupole väčšina ľudí čaká, ako to dopadne. Sú tam desaťtisíce robotníkov, ktorí chcú mať hlavne prácu. Počkajú, kto to vyhrá a na tú stranu sa pridajú. Dejiny vždy tvorí aktívna skupina a pokiaľ preváži proeurópsky pohľad, čo sa mi zdá, tak to napokon dopadne tak, že rozdiely medzi východom a západom budú menšie. Putin sa asi prepočítal. Na druhej strane, v dedinách okolo Donecka, kde už čiastočne ukrajinská armáda operovala, sú ľudia silno zameraní proti Kyjevu. Verili, že tam príde Pravý sektor, že je to najbohatšia oblasť Ukrajiny, ktorá kŕmi celý jej zvyšok a že tí „darmožráči zo západu“ im chcú ukradnúť ich peniaze. A argumenty, že Doneck je oblasť, ktorá sa už v posledných rokoch dotovala z Kyjeva, nechcú veľmi počuť. Niektorí tam stále čakajú, že im Rusko príde na pomoc, či už vojensky, alebo politicky alebo humanitárne.
.mali ste možnosť sledovať miestne proruské médiá, ako informujú o situácii?
Áno, len čo sme sa dostali na východ, začali sme v aute počúvať rôzne obskúrne rozhlasové stanice. Tvrdili, že v Mariupole dochádza k obrovskému rabovaniu, že sú popravovaní ľudia, ktorí sympatizujú s Doneckou ľudovou republikou.
.bola to pravda?
Nebola. Aj keď celkom určite dochádza k excesom, čo nám potvrdili aj niektorí ukrajinskí velitelia. V dobrovoľníckych práporoch je problém s disciplínou a boli zaznamenané prípady rabovania aj násilia. Ale nepresiahlo to bežnú mieru. Ja som zažila veľa vojnových konfliktov a vždy to tam bolo prítomné. Videla som, že v mestách pod ukrajinskou kontrolou bol poriadok. Mohli sme tam bez obáv parkovať a pohybovať sa. Začali tam fungovať banky. Trochu iná bola situácie v Slavjansku, ktorý zrejme prežil v uplynulých týždňoch a mesiacoch naozaj obrovskú traumu. Tam sú ľudia nevraživí, ukrajinskú armádu nevítajú. A na novinárov sa tiež pozerali veľmi nepriateľsky. Ľudia sú tam nahnevaní na obidve strany. Hovoria: separatisti nám sľubovali raj na zemi a priniesli nám vojnu a ukrajinské jednotky nás nakoniec aj tak okradnú a vyženú z bytov. Šíri sa tam fáma, ktorú som počula mnohokrát, že obyvatelia, ktorí sympatizovali s Doneckou ľudovou republikou, sú na nejakých zoznamoch, podľa ktorých sú vysťahovaní z bytov a na ich miesta prichádzajú ľudia zo západnej Ukrajiny. Neverím však, že niekto zo západnej Ukrajiny sa bude práve teraz sťahovať do Donecka. To je naozaj súčasť vojnového mýtu.
.témou týchto dní je ruský konvoj 280 nákladných vozidiel s humanitárnou pomocou. Zaregistrovali ste aj takéto konvoje z ukrajinskej strany?
Áno, stretli sme tam nášho europoslanca a podpredsedu branného výboru Európskeho parlamentu, Jaromíra Štětinu. Bol s pracovníkmi OSN, ktorí tam už vozili pomoc, robili monitoring a pripravovali ďalšiu pomoc. Podľa môjho názoru je pomoci zúfalo málo a preto ten ruský konvoj má istým spôsobom svoje opodstatnenie, aj keď je absurdný. Ale tí ľudia trpia a pomoc potrebujú, to je pravda. Druhá vec je, že nikde – a to ani vo veľmi postihnutých oblastiach s výnimkou Luhanska – nemali ľudia až také problémy s jedlom. Pretože je leto a vojna zatiaľ netrvá tak dlho.
.s čím tam teda majú problém?
S prístreším, s pitnou vodou. A hlavný problém je strašný stres. Akákoľvek pomoc a prejav solidarity ho zmierňuje. Oni sa tam cítia zabudnutí. Chýbajú tam medzinárodní pozorovatelia, ktorí by ich vypočuli a ktorí by monitorovali situáciu. Ľudia tam nemajú napríklad elektrinu. Nikto k nim neprišiel, len tam pobehujú rôzni ozbrojenci, o ktorých nevedia, kto to presne je. Hneď ako by sa objavil ruský humanitárny konvoj, tak by to malo pre nich obrovský propagandistický dôsledok.
.aký je váš názor na ruský humanitárny konvoj?
Veľa som o tom uvažovala. Keby namiesto konvoja prezident Putin so svojou takmer miliónovou armádou zaistil úplnú nepriechodnosť hraníc, tak by bolo do štrnástich dní, ako sa hovorí u nás v Česku, vymaľované. Ukrajinská strana by mohla v tom prípade zaviesť poriadok oveľa menej drastickými spôsobmi, než aké používa teraz. Je potrebné si uvedomiť, že ak majú proruskí rebeli Grady alebo iné protiraketové systémy, tak sa proti nim musí bojovať adekvátnymi prostriedkami – a trpia civilisti. Keby rebeli nemali k dispozícii sofistikované zbrane, malo by to podobu krátkej protiteroristickej policajne operácie. Toto je však zákopová vojna a vina je jednoznačne na ruskej strane, ktorá umožnila prienik žoldnierov aj vojenskej techniky. Konvoj považujem za veľkú propagandistickú akciu, ktorej ďalším motívom je odpútanie pozornosti. Je totiž podozrivé, že vo chvíli, keď konvoj stál na hraniciach a všetka pozornosť novinárov bola zameraná naň, tak práve vtedy o pár kilometrov južnejšie prešla z Ruska na Ukrajinu vojenská kolóna. Na odpútanie pozornosti poukazuje aj fakt, že nákladné autá Kamaz v konvoji sú poloprázdne. Ako mi potvrdili nemenovaní kolegovia z ruskej televízie, bolo to zorganizované veľmi narýchlo a autá nestihli naložiť.
.písali ste o ľuďoch, ako je Igor Strelkov, čo bol donedávna minister obrany takzvanej Doneckej ľudovej republiky, alebo jeho pravá ruka Sergej Zdriljuk. Máte informácie, že títo ľudia sa teraz pokúšajú dostať do bezpečia do Ruska?
Sú rôzne indície, ale musím povedať, že nie je nikto – a to som sa na to pýtala mojich nemenovaných kolegov, dobre informovaných novinárov v Moskve, kto by potvrdil, že prebieha odsun významných ľudí ako Strelkov alebo Borodin do Ruska. Sú ešte iné teórie, ktoré som počula napríklad na Echu Moskvy. Podľa nich je v tradíciách KGB, že sa Rusko vždy usiluje fyzicky zbaviť týchto ľudí. Aby neboli dôkazom. Vyniesla ich vlna proruskej propagandy a ocitli sa v čele čudných útvarov ako takzvaná Donecká ľudová republika alebo Luhanská ľudová republika. Títo ľudia nemajú kam odísť. Myslím si, že v Rusku ich príliš nechcú. Nakoniec ich tam asi prijmú, tak ako prijali prezidenta Janukovyča, ale čo ich čaká? Všetky svoje majetky budú musieť nechať na východnej Ukrajine. Ale koridor do Ruska stále existuje a môžu sa pokúsiť cezeň dostať von z Ukrajiny.
.podľa Kyjeva má Rusko na hranici 45-tisíc vojakov, viac ako 1300 obrnených vozidiel, stovky odpaľovacích systémov, tankov a lietadiel. Ako vidíte možnosť priamej vojenskej intervencie Ruska v tejto časti Ukrajiny?
Myslím si, že pravdepodobnosť takejto intervencie sa trochu zmenšila. Aj keď, potom ako Rusko anektovalo Krym, sa už nedá nič vylúčiť. Ale zdá sa mi, že ruská armáda je tam predovšetkým ako zastrašovacia sila. Nemyslím si pritom, že Kremeľ mal na začiatku nejaký presný plán, ktorý by sa za každú cenu usiloval dosiahnuť. Putin, ako ho to učili v školách KGB, musí reagovať na momentálnu situáciu. Improvizáciu vidno aj na jeho prejavoch, na tom, ako sa armáda preskupuje. Nezdá sa mi teraz pre neho výhodné, aby vošli na Ukrajinu ruské tanky. Oveľa pravdepodobnejšie je urobiť to, čo navrhujú niektorí skúsení velitelia, ktorí už bojovali v Čečensku, v Podnestersku, ale aj v bývalej Juhoslávii, a síce stiahnuť teraz do Ruska schopných veliteľov proruských jednotiek – tých neschopných nechajú na Ukrajine napospas svojmu osudu. Potom môže začať diverzná vojna, ktorá je veľmi účinná v tom zmysle, že na východe Ukrajiny nebude pokoj, nebude sa tam investovať, ľudia sa budú báť, nebudú podnikať a bude to Ukrajine škodiť. To sa mi zdá byť pravdepodobnejší plán než otvorená invázia.
.aké šance majú podľa vás ukrajinské sily v tomto konflikte?
Myslím si, že ukrajinské jednotky „to dajú“ a porazia rebelov. Premiér Jaceňjuk oznámil, že tam majú 50-tisíc vojakov, pričom zhruba 23-tisíc ozbrojencov je na strane rebelov. Na ukrajinskej strane som cítila obrovské odhodlanie a vlnu vlastenectva. To slovo vlastenec, ktorému sa my posmievame, tam má svoj hlboký význam. Sú odhodlaní sa ubrániť agresii. Oni to berú jednoznačne ako vojnu s Ruskom.
Petra Procházková/
Narodila sa v roku 1964. Je najznámejšia česká vojnová spravodajkyňa. Pre rôzne médiá písala o konfliktoch v Osetsku, v Abcházsku, v Gruzínsku, v Tadžikistane, v Náhornom Karabachu alebo v Afganistane. Pôsobila aj v období najťažších bojov v Čečensku. Po obsadení nemocnice v Buďonovsku prívržencami Šamila Basajeva v roku 1995 sa spoločne s niekoľkými ďalšími novinármi ponúkla ako rukojemníčka výmenou za pacientov. Vyštudovala na Fakulte žurnalistiky Karlovej univerzity. V roku 1992 sa stala zahraničnou dopisovateľkou v Rusku. V roku 1994 založila s Jaromírom Štětinom novinársku agentúru Epicentrum. Natáčali aj pre zahraničné médiá vrátane BBC a nemeckých, ruských i francúzskych televíznych kanálov. V roku 2000 sa prvýkrát na rok prestala venovať novinárčine a v Groznom založila detský domov pre päťdesiat vojnových sirôt. V tom istom roku ju ruské úrady označili za „nežiadúcu osobu“ a z Ruska ju vyhostily. Onedlho potom spolu s Janou Hradílkovou založila občianske združenie Berkat, ktoré pomáha najmä ženám a deťom v Afganistane a Čečensku a tiež utečencom v Českej republike.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.