Má v sebe niečo ostrieľané a pevné. Akoby to už všetko dávno premyslel a vzdal. Ešte desivejší prípad je ten druhý. Psychoš. Má nečakané záchvaty slovnej agresivity, ktorá sa rozlieha doďaleka, po celom parku. Ako keby tu občas pre nás hral divadlo herec s mocným hlasom: „Vy špinyyyyy! Vy svine skur...néééé, vyje...néééé!“, hromží tak, že sa to odráža na všetky strany a trieska donekonečna o múr časopismi Krivého. Stavím sa, že hrá pre celý dom. Všetci sa naňho dívame. Tento Psychoš nemá určite ani tridsať a podľa mňa trpí schizofréniou. Je to údes pozerať sa na to, ako ním lomcuje záchvat, zvlášť tým, že je to aj smiešne. Neviem ako iní, ale ja mám pocit viny. Ako sa dá takémuto človeku pomôcť? Kým neohrozuje seba alebo druhých, vraj nijako. V zime býval nejaký čas v prázdnom novinovom stánku, ale nepáčilo sa to komusi z nášho domu, zavolali políciu a dostali ho odtiaľ. Občanom už očividne lezie na nervy. Minule sa z okna ozval hromový hlas suseda: „Drž pi... ty hajzel smradľavý!“ Je to len otázka času, kedy dostane nakladačku. Za svoju agresivitu, za svoju chorobu. Včera som stretla Psychoša na korze. Bol triezvy a pokojný, len tak stál, usmieval sa tajomne kamsi doďaleka, akoby vedel čosi, čo my nevieme a pohľad mal taký čistý a modrý, akoby mu patrila celá obloha. Hajzel! Aj za to by si zaslúžil nakladačku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.