.ako sa dievča z Pavčinej Lehoty dostane k parkúru? Demänovská dolina predsa nie je známa výrazným výskytom koní.
To rozhodne nie je, ale neďaleko od nás je pony-farma. Vždy keď sme išli okolo a boli vo výbehu, tak som sa na ne pozerala a chcela som si skúsiť na nich zajazdiť. Neskôr som si to naozaj párkrát skúsila, ale ku koňom som sa dostala inou cestou. Môj otec je doktor a jedna jeho sestrička pomáhala chorým deťom cez hippoterapiu. Raz sa spýtala otca, či by som si to nechcela vyskúšať, a ja som, samozrejme, chcela. No a keď som si prvý raz sadla na koňa, hneď som si povedala, že toto chcem robiť do konca života.
.to bolo v Liptovskom Mikuláši?
Áno. Mala som asi deväť rokov, prihlásili ma do klubu, kde sa zhodou okolností robil parkúr. Zaplatili sme členské a oni ma nechali jazdiť na jednom zo svojich koní. Prišli prvé preteky, najprv len také jednoduché dedinské v okolí, ale neskôr pribúdali aj väčšie. A čím väčšie preteky, tým väčšie množstvo ľudí, ktorí sa tomu viac venujú a lepšie rozumejú. Takže sme niečo napočúvali, niečo nám poradili a postupne sme sa učili.
.ako sa dieťa učí jazdiť a skákať cez prekážky?
V prvom rade musí dieťa nájsť na koni rovnováhu a naučiť sa koordinovať svoje pohyby s pohybmi koňa. Potom sa učí koňa naozaj ovládať a nakoniec sa učí koňovi rozumieť, čiže cítiť, či je kôň uvoľnený alebo napätý, či je zdravý alebo má nejaký problém, či chce alebo nechce spolupracovať. A tiež rozumieť povahe toho koňa. Pretože tak ako ľudia, tak aj kone sú každý iný. Sú kone temperamentné aj kone flegmatické, tlačivé kone, utekavé kone a ide vlastne o to, či jazdec toho koňa s konkrétnou povahou zvládne.
.kone, na ktorých jazdíte, patria klubu?
Nie, to sú naše vlastné kone. Prvého sme kúpili, keď som ja mala dvanásť a on tri roky. Poznala som ho od narodenia, pretože sa narodil práve vtedy, keď som tam začala chodiť. Mám ho dodnes, aj keď momentálne je na východe vo výbehu, pretože bol zranený a ešte stále sa z toho lieči. Ale on už nikdy nebude na súťaže. Na to mám teraz dve kobyly a tie sú super.
.tie kobyly ste si pripravovali sami?
Tá prvá vedela v čase, keď sme ju kúpili, len úplné základy. Mala komplikovanú povahu, bola veľmi dominantná, nikoho neposlúchala a robila si, čo chcela. Ale trochu som sa s ňou pohrala a keď si na mňa zvykla, tak sa celkom upokojila, teraz je to v podstate flegmatický kôň. A výborne skáče, dostala sa do tých najťažších typov súťaží. A pritom je ešte stále mladá, má len deväť rokov.
.a tá druhá?
Tá je o rok mladšia a keď sme si ju pred tromi rokmi vzali, tak nevedela skoro nič. Tú sme nekupovali, vymenili sme ju za inú kobylu, ktorá už bola staršia a mala aj nejaké zdravotné problémy. Tak sme ju vymenili na chov, na žriebätá. Dostali sme za ňu tú moju druhú, na ktorú dovtedy majitelia nemali dosť času. Aj s ňou som sa pohrala a tiež sa ukazuje vo veľmi dobrom svetle. Akurát minulý týždeň sme skákali prvý raz 140 cm a zvládla to úplne krásne.
.nakoľko je výkon na pretekoch vecou jazdca a nakoľko vecou koňa?
Veľa ľudí povie, že kôň robí jazdca. A je pravda, že ak má kôň krv na skákanie, tak dokáže s jazdcom veľa spraviť. Lenže často sa stane, že kôň sa sklame a potom už nechce skákať. To sa stane napríklad vtedy, keď jazdec privedie koňa do takej situácie, že zrútia celý skok. Kôň sa zľakne a začne sa báť, začne zastavovať. A ak sa potom začne báť aj jazdec, tak je zle. V príprave aj priamo na pretekoch je preto mimoriadne dôležitá psychika jazdca. Vo veľkých pretekoch je parkúr viac o jazdcovi a jeho psychike, než o čomkoľvek inom.
.grant z programu Talenty novej Európy sa žiada vždy na niečo konkrétne. Na čo ste ho žiadali vy?
Hlavne na štartovné pre kone. Štartovné na medzinárodné preteky je 350 eur na jedného koňa, a k tomu ešte pristupujú všelijaké ďalšie poplatky. No a potom, samozrejme, aj na výstroj pre kone, ktorá sa časom nutne opotrebováva.
.dá sa starostlivosť o kone, ich tréning a ich prevážanie na rôzne preteky zladiť so školou?
Dá sa to. Na gymnáziu v Mikuláši som mala individuálny študijný plán, teraz v júni som normálne zmaturovala a od jesene idem študovať záhradnú a krajinnú architektúru na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Budem sa venovať len škole a tým svojim dvom koňom. Myslím, že sa to bude dať zvládnuť.
.jazdectvo vie ľudí úplne pohltiť, takže ľudia od koní už často nemajú nijaké iné koníčky. Aj s vami je to tak?
Určite. Desať rokov som pri koňoch a nemám pocit, že by mi za ten čas niečo ušlo. Aj teraz cez prázdniny nerobím nič iné, len sa venujem koňom. Jednoducho robím niečo, čo ma baví, čo má zmysel, v čom chcem niečo dokázať a zatiaľ sa mi to darí. A kone človeku veľa dávajú. To nie je motorka, to je živý tvor. A stále je okolo nich čo robiť. Niežeby som nerobila nič iné, občas zájdem do kina, občas si prečítam knihu, ale nemám na to veľa času. Takže čítam najmä na dovolenke a aj tam sa už teším, ako sa vrátim ku svojim koňom.
To rozhodne nie je, ale neďaleko od nás je pony-farma. Vždy keď sme išli okolo a boli vo výbehu, tak som sa na ne pozerala a chcela som si skúsiť na nich zajazdiť. Neskôr som si to naozaj párkrát skúsila, ale ku koňom som sa dostala inou cestou. Môj otec je doktor a jedna jeho sestrička pomáhala chorým deťom cez hippoterapiu. Raz sa spýtala otca, či by som si to nechcela vyskúšať, a ja som, samozrejme, chcela. No a keď som si prvý raz sadla na koňa, hneď som si povedala, že toto chcem robiť do konca života.
.to bolo v Liptovskom Mikuláši?
Áno. Mala som asi deväť rokov, prihlásili ma do klubu, kde sa zhodou okolností robil parkúr. Zaplatili sme členské a oni ma nechali jazdiť na jednom zo svojich koní. Prišli prvé preteky, najprv len také jednoduché dedinské v okolí, ale neskôr pribúdali aj väčšie. A čím väčšie preteky, tým väčšie množstvo ľudí, ktorí sa tomu viac venujú a lepšie rozumejú. Takže sme niečo napočúvali, niečo nám poradili a postupne sme sa učili.
.ako sa dieťa učí jazdiť a skákať cez prekážky?
V prvom rade musí dieťa nájsť na koni rovnováhu a naučiť sa koordinovať svoje pohyby s pohybmi koňa. Potom sa učí koňa naozaj ovládať a nakoniec sa učí koňovi rozumieť, čiže cítiť, či je kôň uvoľnený alebo napätý, či je zdravý alebo má nejaký problém, či chce alebo nechce spolupracovať. A tiež rozumieť povahe toho koňa. Pretože tak ako ľudia, tak aj kone sú každý iný. Sú kone temperamentné aj kone flegmatické, tlačivé kone, utekavé kone a ide vlastne o to, či jazdec toho koňa s konkrétnou povahou zvládne.
.kone, na ktorých jazdíte, patria klubu?
Nie, to sú naše vlastné kone. Prvého sme kúpili, keď som ja mala dvanásť a on tri roky. Poznala som ho od narodenia, pretože sa narodil práve vtedy, keď som tam začala chodiť. Mám ho dodnes, aj keď momentálne je na východe vo výbehu, pretože bol zranený a ešte stále sa z toho lieči. Ale on už nikdy nebude na súťaže. Na to mám teraz dve kobyly a tie sú super.
.tie kobyly ste si pripravovali sami?
Tá prvá vedela v čase, keď sme ju kúpili, len úplné základy. Mala komplikovanú povahu, bola veľmi dominantná, nikoho neposlúchala a robila si, čo chcela. Ale trochu som sa s ňou pohrala a keď si na mňa zvykla, tak sa celkom upokojila, teraz je to v podstate flegmatický kôň. A výborne skáče, dostala sa do tých najťažších typov súťaží. A pritom je ešte stále mladá, má len deväť rokov.
.a tá druhá?
Tá je o rok mladšia a keď sme si ju pred tromi rokmi vzali, tak nevedela skoro nič. Tú sme nekupovali, vymenili sme ju za inú kobylu, ktorá už bola staršia a mala aj nejaké zdravotné problémy. Tak sme ju vymenili na chov, na žriebätá. Dostali sme za ňu tú moju druhú, na ktorú dovtedy majitelia nemali dosť času. Aj s ňou som sa pohrala a tiež sa ukazuje vo veľmi dobrom svetle. Akurát minulý týždeň sme skákali prvý raz 140 cm a zvládla to úplne krásne.
.nakoľko je výkon na pretekoch vecou jazdca a nakoľko vecou koňa?
Veľa ľudí povie, že kôň robí jazdca. A je pravda, že ak má kôň krv na skákanie, tak dokáže s jazdcom veľa spraviť. Lenže často sa stane, že kôň sa sklame a potom už nechce skákať. To sa stane napríklad vtedy, keď jazdec privedie koňa do takej situácie, že zrútia celý skok. Kôň sa zľakne a začne sa báť, začne zastavovať. A ak sa potom začne báť aj jazdec, tak je zle. V príprave aj priamo na pretekoch je preto mimoriadne dôležitá psychika jazdca. Vo veľkých pretekoch je parkúr viac o jazdcovi a jeho psychike, než o čomkoľvek inom.
.grant z programu Talenty novej Európy sa žiada vždy na niečo konkrétne. Na čo ste ho žiadali vy?
Hlavne na štartovné pre kone. Štartovné na medzinárodné preteky je 350 eur na jedného koňa, a k tomu ešte pristupujú všelijaké ďalšie poplatky. No a potom, samozrejme, aj na výstroj pre kone, ktorá sa časom nutne opotrebováva.
.dá sa starostlivosť o kone, ich tréning a ich prevážanie na rôzne preteky zladiť so školou?
Dá sa to. Na gymnáziu v Mikuláši som mala individuálny študijný plán, teraz v júni som normálne zmaturovala a od jesene idem študovať záhradnú a krajinnú architektúru na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Budem sa venovať len škole a tým svojim dvom koňom. Myslím, že sa to bude dať zvládnuť.
.jazdectvo vie ľudí úplne pohltiť, takže ľudia od koní už často nemajú nijaké iné koníčky. Aj s vami je to tak?
Určite. Desať rokov som pri koňoch a nemám pocit, že by mi za ten čas niečo ušlo. Aj teraz cez prázdniny nerobím nič iné, len sa venujem koňom. Jednoducho robím niečo, čo ma baví, čo má zmysel, v čom chcem niečo dokázať a zatiaľ sa mi to darí. A kone človeku veľa dávajú. To nie je motorka, to je živý tvor. A stále je okolo nich čo robiť. Niežeby som nerobila nič iné, občas zájdem do kina, občas si prečítam knihu, ale nemám na to veľa času. Takže čítam najmä na dovolenke a aj tam sa už teším, ako sa vrátim ku svojim koňom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.