Veštiť slovenský rok 2008 je ešte riskantnejšie ako zvyčajne, keďže vlaňajší presvedčil o tom, že kľúčové roly zaujalo príliš veľa nevypočítateľných aktérov. Staviť sa dá azda len na to, že v rade rokov, z ktorých každý ďalší bol ekonomicky lepší ako predchádzajúci, bude 2008 ten posledný.
Hoci v bilanciách roka 2007 sa uvádza, že Ficova vláda reformy nejako výrazne nerozbabrala, je to obrovské nedorozumenie, ona škodila už tým, že existuje. Všeobecné uspokojenie z takzvane urobených reforiem v kombinácii s rekordným rastom navodili klamlivý dojem prekonaných problémov a bohatnutia až do konca vekov. Avšak kým premiér v eufórii „prijíma záväzok, že životná úroveň ľudí už nikdy nesmie klesať“ (!!!), všetko nasvedčuje tomu, že prínosy z reforiem sú vyčerpané. Verejné financie drží na uzde najmä investičný boom z minulosti a globálny rast, aj ten sa však chýli k nezvratnému koncu. A zdravotníctvo a dôchodky sú už znovu rovnakým problémom, ako boli pred Zajacom a Kaníkom. Nekompetencia vlády má inkubačnú lehotu, takže než udrie v praxi, rok 2008 sa ešte ponesie v atmosfére „rastu rastu“. Ale veľký žúr sa pomaly končí.
Prijatie či neprijatie Slovenska do eurozóny, čo bude bezkonkurenčná kauza roka, zakladá dva veľmi odlišné scenáre vývoja. Hoci pravdepodobnosť, že o rok už nebudeme platiť korunou, je vraj 90-percentná, ťažko posúdiť, do akej miery je to umelý optimizmus a do akej realita. Nesmie sa zabúdať, že všetci analytici komerčných bánk, ktorí sa k téme vyjadrujú, sú v konflikte záujmov, pretože ak existuje niekto, kto na euromene zarobí stopercentne, tak sú to ich zamestnávatelia. Hoci sa pred Silvestrom pretrhlo vrece rozhovorov s Jánom Počiatkom, jediná relevantná otázka nepadla: Stavili by ste na euro 1. januára 2009 podobnú sumu ako v kasíne v Las Vegas? Určujúce totiž nebudú maastrichtské kritériá, ale skôr politická úvaha, či by odmietnutie Slovenska pri ich splnení nezničilo naivný eurooptimizmus nielen slovenských voličov. A či by ešte viac neradikalizovalo už tak neštandardnú garnitúru v Bratislave – politicky i ekonomicky. Toto môže rozhodnúť. Česká diskusia o eure, ktorá bola, takpovediac, fundamentálna, pritom nikoho nenecháva na pochybách, že 1. január 2009 je chyba. To je však menej zodpovednosť Fica a viac – Dzurindu a Mikloša.
Milým prekvapením by bolo, keby sa predseda vlády na konci roka nevolal Robert Fico. Milým preto, lebo garnitúra, ktorú zložil, je skutočne akoby posledné vzopätie duchov minulosti, ktoré azda ešte viac ako na ekonomike pácha škody na duši národa. Debaty, ktoré tu po dekáde opäť recidivujú (starí Slováci, Jánošík, Hlinka, Beneš, „nebudeme tolerovať prekračovanie hraníc“), neťahajú krajinu ani tak do nejakého „putinizmu light“ (hoci sa to nedá podceňovať), ale celkom iste do zblbnutia.
Privolávať skracovanie volebných období nie je štandardné. Na druhej strane platí, že konflikty urýchľujú procesy, ktoré inak postupujú až depresívne pomaly. Hoci, pravdu povediac, ťažko si predstaviť takú explóziu, ktorá by v súčasnej opozícii privodila zmenu. Fico teda premiérom zostane, avšak to, čo azda nie je písmo sväté, je koalícia Smer-SNS-HZDS, ktorú môže vystriedať nejaký nepravidelný útvar s vyhliadkou predčasných volieb 2009. Nuž, spoliehajme sa na Mečiara...
Hoci v bilanciách roka 2007 sa uvádza, že Ficova vláda reformy nejako výrazne nerozbabrala, je to obrovské nedorozumenie, ona škodila už tým, že existuje. Všeobecné uspokojenie z takzvane urobených reforiem v kombinácii s rekordným rastom navodili klamlivý dojem prekonaných problémov a bohatnutia až do konca vekov. Avšak kým premiér v eufórii „prijíma záväzok, že životná úroveň ľudí už nikdy nesmie klesať“ (!!!), všetko nasvedčuje tomu, že prínosy z reforiem sú vyčerpané. Verejné financie drží na uzde najmä investičný boom z minulosti a globálny rast, aj ten sa však chýli k nezvratnému koncu. A zdravotníctvo a dôchodky sú už znovu rovnakým problémom, ako boli pred Zajacom a Kaníkom. Nekompetencia vlády má inkubačnú lehotu, takže než udrie v praxi, rok 2008 sa ešte ponesie v atmosfére „rastu rastu“. Ale veľký žúr sa pomaly končí.
Prijatie či neprijatie Slovenska do eurozóny, čo bude bezkonkurenčná kauza roka, zakladá dva veľmi odlišné scenáre vývoja. Hoci pravdepodobnosť, že o rok už nebudeme platiť korunou, je vraj 90-percentná, ťažko posúdiť, do akej miery je to umelý optimizmus a do akej realita. Nesmie sa zabúdať, že všetci analytici komerčných bánk, ktorí sa k téme vyjadrujú, sú v konflikte záujmov, pretože ak existuje niekto, kto na euromene zarobí stopercentne, tak sú to ich zamestnávatelia. Hoci sa pred Silvestrom pretrhlo vrece rozhovorov s Jánom Počiatkom, jediná relevantná otázka nepadla: Stavili by ste na euro 1. januára 2009 podobnú sumu ako v kasíne v Las Vegas? Určujúce totiž nebudú maastrichtské kritériá, ale skôr politická úvaha, či by odmietnutie Slovenska pri ich splnení nezničilo naivný eurooptimizmus nielen slovenských voličov. A či by ešte viac neradikalizovalo už tak neštandardnú garnitúru v Bratislave – politicky i ekonomicky. Toto môže rozhodnúť. Česká diskusia o eure, ktorá bola, takpovediac, fundamentálna, pritom nikoho nenecháva na pochybách, že 1. január 2009 je chyba. To je však menej zodpovednosť Fica a viac – Dzurindu a Mikloša.
Milým prekvapením by bolo, keby sa predseda vlády na konci roka nevolal Robert Fico. Milým preto, lebo garnitúra, ktorú zložil, je skutočne akoby posledné vzopätie duchov minulosti, ktoré azda ešte viac ako na ekonomike pácha škody na duši národa. Debaty, ktoré tu po dekáde opäť recidivujú (starí Slováci, Jánošík, Hlinka, Beneš, „nebudeme tolerovať prekračovanie hraníc“), neťahajú krajinu ani tak do nejakého „putinizmu light“ (hoci sa to nedá podceňovať), ale celkom iste do zblbnutia.
Privolávať skracovanie volebných období nie je štandardné. Na druhej strane platí, že konflikty urýchľujú procesy, ktoré inak postupujú až depresívne pomaly. Hoci, pravdu povediac, ťažko si predstaviť takú explóziu, ktorá by v súčasnej opozícii privodila zmenu. Fico teda premiérom zostane, avšak to, čo azda nie je písmo sväté, je koalícia Smer-SNS-HZDS, ktorú môže vystriedať nejaký nepravidelný útvar s vyhliadkou predčasných volieb 2009. Nuž, spoliehajme sa na Mečiara...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.