Katedrála v Korčuli je katedrálou svätého Mareka, na námestí sv. Mareka. Korčula je tiež možné rodisko Marca Pola (druhým sú Benátky), slávneho cestovateľa, ktorý sa v 13. storočí dostal až do Číny a stal sa obľúbencom Kublajchána.
Ďalším „exotickým“ obyvateľom Korčuly bol sir Fitzroy Maclean, škótsky šľachtic, diplomat a vojak, po 2. svetovej vojne tiež konzervatívny poslanec. Za vojny bol britským styčným dôstojníkom u Tita a jeho komunistických partizánov. Tita si obľúbil (a Tito jeho); bol to on, kto presvedčil Churchilla, aby Briti prestali podporovať srbského monarchistického generála Mihailoviča a začali pomáhať Titovi a jeho partizánom – pretože Tito bojuje proti Nemcom účinnejšie.
Zaujímavé priateľstvo: juhoslovanský komunista a škótsky konzervatívec. Maclean si v 60. rokoch mohol kúpiť jeden dom (vilu) v starom meste Korčula, kde trávil leto. Juhoslovanské komunistické zákony však zakazovali cudzincom kupovať nehnuteľnosti; čo by však pre kamaráda neurobil Tito? Korčula bola na čas vyhlásená za slobodné mesto, Maclean si vilu kúpil – a vzápätí bol štatút Korčuly ako slobodného mesta zrušený. Socialistická zákonnosť a jej „pragmatizmus“ v praxi...
Maclean žil až do polovice 90. rokov 20. storočia a počas chorvátskej vojny za nezávislosť organizoval v Británii v prospech Chorvátska humanitárnu pomoc. Vďaka tomu sa stal obľúbencom aj novej, nekomunistickej vlády samostatného Chorvátska.
A Tito? Teraz v zabudnutí, no predtým výrazná postava Juhoslávie. Začínal ako stalinista, ale potom sa Stalinovi postavil. Po vojne nariadil tvrdé represie a popravy nielen fašistov, ale aj nekomunistov a demokratov, perzekúciu cirkvi a záhrebského arcibiskupa Stepinaca. Svoju krajinu však od Nemcov oslobodil sám a nechcel byť len Stalinovým miestodržiteľom. V 60. a 70. rokoch svoj režim zmiernil, nebol už totalitný, len autoritatívny. Juhoslovania mohli cestovať na Západ a podnikať – a my všetci v komunistickom bloku sme im závideli. V zahraničnej politike dodržiaval prísnu neutralitu – a stal sa tak miláčikom Západu i Východu. V roku 1968 varoval Dubčeka pred sovietskou agresiou. Povstalecké noviny počas SNP v roku 1944 písali: „Odkazuje maršál Tito, bite Nemcov ako žito!“ Niektorí humoristi to v auguste 1968 parafrázovali: „Odkazuje maršál Tito, bite Rusov ako žito!“
Jeho životný štýl bol ako u orientálneho despotu, s luxusom, harémom. Držal Juhosláviu pokope pevnou rukou a charizmou; po jeho smrti sa rozpadla. Niet sa čomu diviť, bol to veľmi heterogénny útvar.
Slovinsko a Chorvátsko boli západné krajiny, zvyknuté na civilizované politické pomery posledného polstoročia rakúskej monarchie. Vodca juhoslovanského bloku v rakúskej štátnej Rade, Slovinec, dr. Anton Korošec, bol kňazom a určitý čas i spovedníkom cisárovnej. Slovinci a Chorváti boli zvyknutí na rakúske slobody a parlamentarizmus. Srbi a Čiernohorci na despotickú vládu Turkov – či na boj na život a na smrť proti nim. Pre parlamentné zdvorilosti priveľa pochopenia nemali. V roku 1928 veľkosrbský poslanec Račič v Skupštine zastrelil vodcu Chorvátov dr. Štefana Radiča a niekoľko ďalších poslancov. Kráľ Alexander nastolil diktatúru, a potom to už išlo len k horšiemu.
Teraz je pokoj. Spomínam na slová umierajúceho cisára Karla na Madeire: „Musím tak trpieť, aby moje národy mohli byť opäť spolu.“ Teraz sú; nie tak, ako si predstavoval, ale sú. Stačí nám sadnúť si do auta a za osem-deväť hodín sme bez prekážok na pláži v Slovinsku a Chorvátsku. Národy cisára Karla sú opäť spolu.
Ďalším „exotickým“ obyvateľom Korčuly bol sir Fitzroy Maclean, škótsky šľachtic, diplomat a vojak, po 2. svetovej vojne tiež konzervatívny poslanec. Za vojny bol britským styčným dôstojníkom u Tita a jeho komunistických partizánov. Tita si obľúbil (a Tito jeho); bol to on, kto presvedčil Churchilla, aby Briti prestali podporovať srbského monarchistického generála Mihailoviča a začali pomáhať Titovi a jeho partizánom – pretože Tito bojuje proti Nemcom účinnejšie.
Zaujímavé priateľstvo: juhoslovanský komunista a škótsky konzervatívec. Maclean si v 60. rokoch mohol kúpiť jeden dom (vilu) v starom meste Korčula, kde trávil leto. Juhoslovanské komunistické zákony však zakazovali cudzincom kupovať nehnuteľnosti; čo by však pre kamaráda neurobil Tito? Korčula bola na čas vyhlásená za slobodné mesto, Maclean si vilu kúpil – a vzápätí bol štatút Korčuly ako slobodného mesta zrušený. Socialistická zákonnosť a jej „pragmatizmus“ v praxi...
Maclean žil až do polovice 90. rokov 20. storočia a počas chorvátskej vojny za nezávislosť organizoval v Británii v prospech Chorvátska humanitárnu pomoc. Vďaka tomu sa stal obľúbencom aj novej, nekomunistickej vlády samostatného Chorvátska.
A Tito? Teraz v zabudnutí, no predtým výrazná postava Juhoslávie. Začínal ako stalinista, ale potom sa Stalinovi postavil. Po vojne nariadil tvrdé represie a popravy nielen fašistov, ale aj nekomunistov a demokratov, perzekúciu cirkvi a záhrebského arcibiskupa Stepinaca. Svoju krajinu však od Nemcov oslobodil sám a nechcel byť len Stalinovým miestodržiteľom. V 60. a 70. rokoch svoj režim zmiernil, nebol už totalitný, len autoritatívny. Juhoslovania mohli cestovať na Západ a podnikať – a my všetci v komunistickom bloku sme im závideli. V zahraničnej politike dodržiaval prísnu neutralitu – a stal sa tak miláčikom Západu i Východu. V roku 1968 varoval Dubčeka pred sovietskou agresiou. Povstalecké noviny počas SNP v roku 1944 písali: „Odkazuje maršál Tito, bite Nemcov ako žito!“ Niektorí humoristi to v auguste 1968 parafrázovali: „Odkazuje maršál Tito, bite Rusov ako žito!“
Jeho životný štýl bol ako u orientálneho despotu, s luxusom, harémom. Držal Juhosláviu pokope pevnou rukou a charizmou; po jeho smrti sa rozpadla. Niet sa čomu diviť, bol to veľmi heterogénny útvar.
Slovinsko a Chorvátsko boli západné krajiny, zvyknuté na civilizované politické pomery posledného polstoročia rakúskej monarchie. Vodca juhoslovanského bloku v rakúskej štátnej Rade, Slovinec, dr. Anton Korošec, bol kňazom a určitý čas i spovedníkom cisárovnej. Slovinci a Chorváti boli zvyknutí na rakúske slobody a parlamentarizmus. Srbi a Čiernohorci na despotickú vládu Turkov – či na boj na život a na smrť proti nim. Pre parlamentné zdvorilosti priveľa pochopenia nemali. V roku 1928 veľkosrbský poslanec Račič v Skupštine zastrelil vodcu Chorvátov dr. Štefana Radiča a niekoľko ďalších poslancov. Kráľ Alexander nastolil diktatúru, a potom to už išlo len k horšiemu.
Teraz je pokoj. Spomínam na slová umierajúceho cisára Karla na Madeire: „Musím tak trpieť, aby moje národy mohli byť opäť spolu.“ Teraz sú; nie tak, ako si predstavoval, ale sú. Stačí nám sadnúť si do auta a za osem-deväť hodín sme bez prekážok na pláži v Slovinsku a Chorvátsku. Národy cisára Karla sú opäť spolu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.