Hoci tieto momenty dodnes ovplyvňujú vieru miliónov iných, nikde som nevidel také prázdne kostoly, ako práve tu. Keď som doma čítal knihu dnes už nebohého milánskeho arcibiskupa Carla Mariu Martiniho, ktorý povedal, že Cirkev zaostáva za dnešným svetom dvesto rokov, mal som pocit, že tento modernista mohol mať azda na mysli svoje Miláno, a nie celý katolícky svet. Žiaľ, ani kardinál Martini zrejme nepoznal odpoveď na to, ako túto stratu dohnať, inak by milánske kostoly neslúžili najmä turistom. Miláno je v niečom prekvapivo pozadu. Napríklad galéria Pinacoteca di Brera. Galéria ponúka jednu z najkrajších zbierok obrazov v celom Taliansku. Napriek tomu návštevník nechápavo krúti hlavou. Obrazáreň založil Napoleon a obrazy, ktoré tu visia, ukradol z kostolov a súkromných zbierok. Tie obrazy tu visia dodnes. Ako je možné, že vyše 200 rokov po Waterloo sa nevrátili svojim pôvodným majiteľom? Čo presne bráni di Brere vrátiť, čo im nepatrí?
Florencia je v niečom ešte okázalejšia ako Miláno. Je to mesto, ktoré stojí na oslavovaní antického sveta. Renesančnú náladu, ak aj nie priam renesančnú vôňu tohto mesta, možno dodnes zažiť na vlastnej koži. Keď človek z vedľajšej uličky príde na Piazza del Duomo, vchádza akoby naspäť do minulosti. Pár krokov predstavuje celé storočia. Nádhera Brunelleschiho dómu a oproti stojaceho baptistéria, mramorom obloženého antického chrámu, je rovnako úchvatná, aj keď sa opakuje viackrát za deň či týždeň. Florenťania vraj ten malý priestor, tých niekoľko metrov medzi dómom a krstiteľnicou volajú raj, a hoci to znie pyšne, vôbec to nepôsobí prehnane. Sedel som tam na schodoch pred kostolom niekoľko hodín. Sledoval som fotografujúcich Aziatov, vnímal čulý ruch a cítil pokoj. Neviem, či existuje podobne rušné turistické miesto, kde možno nájsť taký pokoj.
Každý deň som navštívil svätú omšu v inom chráme a neviem prečo, ale najosobitejší pocit mi zostal z chrámu San Lorenzo. Je to najstarší katolícky kostol vo Florencii, zvonku nezdobený, pôsobiaci takmer ako kláštor. Michelangelo vraj pripravil návrh vonkajšej výzdoby, nikdy sa však nezrealizovala. O chudobe však nemôže byť ani reči. Interiér kostola je veľkorysý a prekrásny, nielen kvôli Donatellovým kazateľniciam. Na svätej omši nás bolo dvanásť. Ťažko povedať, či za to môžu Mediciovci, alebo tá takmer svetská nádhera interiéru.
Florencia skrýva mnoho ďalších pokladov, ale žiaden mi v mysli nevyryl takú stopu, ako Michelangelov Dávid, socha, ktorá je dnes v galérii dell‘Accademia. Michelangelo vysekal Dávida, keď nemal ani tridsať. Trvalo mu to dva roky, použil mramor, ktorý už niekoľko rokov ležal prachom.
Je to najväčší mužský akt, ideál mužskej krásy, mladosti, a predsa mužnosti. Nepôsobí síce tak detsky mlado ako v Biblii alebo na Caravaggiovom obraze, svaly, ruky a pohľad ho robia starším, ale prsia, tie z neho robia chlapca. Dávid stojí, sústredene stojí, a predsa máte pocit, že sa hýbe. Lepšie povedané už-už hýbe. Akoby ním hýbali myšlienky, ktoré mu dal do hlavy Michelangelo. Hoci súčasní autori, napríklad Antonio Forcellino v svojej knihe Michelangelo. Nepokojný život (Vyšehrad 2012), robia z Dávida ne-biblickú postavu, či dokonca „demokrata“, opis v Prvej knihe Samuelovej Michelangelovu sochu predsa len vystihuje najlepšie.
Dávid vedel, čo robí. Mocnému Goliášovi najskôr do očí vykričal, čo ho čaká a ako ho zabije. „Dnešného dňa ťa Pán vydá do mojej ruky, zrazím ťa, odtnem ti hlavu a mŕtvoly tábora Filištíncov dám dnes nebeským vtákom a zemskej zveri a dozvie sa celé zem, že Izrael má Boha.“ Bol priamy. A drzý. Dnes by sme možno povedali, že provokoval. A hneď potom sa rozbehol. Michelangelov Dávid sa pozerá sústredene. V jednej ruke má prak, v druhej kameň. Svaly sú napäté, myseľ koncentrovaná. Nikto, kto sa na Dávida pozrie, nemôže pochybovať, že tento mladík vyhrá. Jeho dominantnosť je zrejmá. Už tým, aký je – ako socha – v skutočnosti veľký. Jeho skutočnú „veľkosť“ mu však dáva jeho viera a odvaha, je duchovnej povahy. Podobne, ako tomu bolo kedysi s Európou. Nemala vždy prevahu. Voči islamu, Tatárom aj totalitným ideológiám pôsobila skôr ako ten slabší. A predsa napokon zvíťazila. Víťazstvo a vedomie vlastnej prevahy si musela niesť vo vlastnej mysli.
Florencia je v niečom ešte okázalejšia ako Miláno. Je to mesto, ktoré stojí na oslavovaní antického sveta. Renesančnú náladu, ak aj nie priam renesančnú vôňu tohto mesta, možno dodnes zažiť na vlastnej koži. Keď človek z vedľajšej uličky príde na Piazza del Duomo, vchádza akoby naspäť do minulosti. Pár krokov predstavuje celé storočia. Nádhera Brunelleschiho dómu a oproti stojaceho baptistéria, mramorom obloženého antického chrámu, je rovnako úchvatná, aj keď sa opakuje viackrát za deň či týždeň. Florenťania vraj ten malý priestor, tých niekoľko metrov medzi dómom a krstiteľnicou volajú raj, a hoci to znie pyšne, vôbec to nepôsobí prehnane. Sedel som tam na schodoch pred kostolom niekoľko hodín. Sledoval som fotografujúcich Aziatov, vnímal čulý ruch a cítil pokoj. Neviem, či existuje podobne rušné turistické miesto, kde možno nájsť taký pokoj.
Každý deň som navštívil svätú omšu v inom chráme a neviem prečo, ale najosobitejší pocit mi zostal z chrámu San Lorenzo. Je to najstarší katolícky kostol vo Florencii, zvonku nezdobený, pôsobiaci takmer ako kláštor. Michelangelo vraj pripravil návrh vonkajšej výzdoby, nikdy sa však nezrealizovala. O chudobe však nemôže byť ani reči. Interiér kostola je veľkorysý a prekrásny, nielen kvôli Donatellovým kazateľniciam. Na svätej omši nás bolo dvanásť. Ťažko povedať, či za to môžu Mediciovci, alebo tá takmer svetská nádhera interiéru.
Florencia skrýva mnoho ďalších pokladov, ale žiaden mi v mysli nevyryl takú stopu, ako Michelangelov Dávid, socha, ktorá je dnes v galérii dell‘Accademia. Michelangelo vysekal Dávida, keď nemal ani tridsať. Trvalo mu to dva roky, použil mramor, ktorý už niekoľko rokov ležal prachom.
Je to najväčší mužský akt, ideál mužskej krásy, mladosti, a predsa mužnosti. Nepôsobí síce tak detsky mlado ako v Biblii alebo na Caravaggiovom obraze, svaly, ruky a pohľad ho robia starším, ale prsia, tie z neho robia chlapca. Dávid stojí, sústredene stojí, a predsa máte pocit, že sa hýbe. Lepšie povedané už-už hýbe. Akoby ním hýbali myšlienky, ktoré mu dal do hlavy Michelangelo. Hoci súčasní autori, napríklad Antonio Forcellino v svojej knihe Michelangelo. Nepokojný život (Vyšehrad 2012), robia z Dávida ne-biblickú postavu, či dokonca „demokrata“, opis v Prvej knihe Samuelovej Michelangelovu sochu predsa len vystihuje najlepšie.
Dávid vedel, čo robí. Mocnému Goliášovi najskôr do očí vykričal, čo ho čaká a ako ho zabije. „Dnešného dňa ťa Pán vydá do mojej ruky, zrazím ťa, odtnem ti hlavu a mŕtvoly tábora Filištíncov dám dnes nebeským vtákom a zemskej zveri a dozvie sa celé zem, že Izrael má Boha.“ Bol priamy. A drzý. Dnes by sme možno povedali, že provokoval. A hneď potom sa rozbehol. Michelangelov Dávid sa pozerá sústredene. V jednej ruke má prak, v druhej kameň. Svaly sú napäté, myseľ koncentrovaná. Nikto, kto sa na Dávida pozrie, nemôže pochybovať, že tento mladík vyhrá. Jeho dominantnosť je zrejmá. Už tým, aký je – ako socha – v skutočnosti veľký. Jeho skutočnú „veľkosť“ mu však dáva jeho viera a odvaha, je duchovnej povahy. Podobne, ako tomu bolo kedysi s Európou. Nemala vždy prevahu. Voči islamu, Tatárom aj totalitným ideológiám pôsobila skôr ako ten slabší. A predsa napokon zvíťazila. Víťazstvo a vedomie vlastnej prevahy si musela niesť vo vlastnej mysli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.