„V našej rodine sú moji synovia šiestou evanjelickou farárskou generáciou z otca na syna. Prapraotec vystúpil prvýkrát na kazateľnicu pred vyše 200 rokmi. Posledný Hroboň, dúfam, z nej zostúpi na konci sveta. Po praslici siahajú farári v našej rodine až kdesi k začiatkom protireformácie. Nechýbali v Štúrovej družine, ani v povstaní a teraz sa celkom tešia do Európskej únie,“ povedal Ján Bohdan Hroboň v júni 2003 v rozhovore pre časopis Evanjelický posol spod Tatier. Rozhovor je súčasťou knihy Kazateľ Ján Bohdan Hroboň, ktorú tento rok vydal evanjelický cirkevný zbor v Martine. Jej obsahom sú Hroboňove kázne, biblické a teologické úvahy, články, eseje, zamyslenia a rozhovory z rokov 1993 až 2005, ktoré strávil v Martine a v Turci.
.tradícia ako dar
Keď Ján Bohdan Hroboň vyrastal ako syn evanjelického farára v Rimavskej Sobote, náboženstvo bolo považované za nebezpečné ópium ľudstva. Komunistická strana ako vedúca sila robotníckej triedy mu predpovedala skorý „odchod do histórie“. Cirkev bola centrom ideologického spiatočníctva, tí, ktorí sa nebáli chodiť do kostolov boli vnímaní v lepšom prípade ako pomýlení, v horšom ako nebezpeční. Napriek tomu sa rozhodol ísť v päťdesiatych rokoch študovať teológiu a v roku 1960 bol vysvätený za farára.
Čítajúc jeho kázne si človek uvedomí, že evanjelickú teologickú a cirkevnú tradíciu chápal ako vzácny dar. V jej centre je Lutherov dôraz na „sola scriptura“, „iba Písmo“, čo v Hroboňovom chápaní znamená vážne a nepretržité štúdium Biblie a jej výklad – nielen v bohoslužobných homíliách, ale aj v novinových článkoch či teologických úvahách. „Za vlastnú farársku prácu považujem prípravu a zvesť evanjelia, iné bohoslužobné úkony a pastoračno-misijnú prácu,“ píše J. B. Hroboň v článku Niečo zo spovede farára ECAV na dôchodku. ”Konečne na dôchodku mám čas pravidelne študovať Bibliu. Až teraz zisťujem, koľko som toho nevedel a o čo viac som mohol hladným-nehladným mne zvereným dušiam dať, keby som mal dosť času na štúdium Božieho slova, vyučovanie, prípravu kázní, výkladov, prednášok,” dodáva so skromnosťou sebe vlastnou.
Evanjelická tradícia je v jeho prípade živá, fascinujúca a tvorivá. Jeho kázne nie sú len formálnym a suchým výkladom biblických textov. Oni tie texty oživujú pohľadom človeka z konca 20. a začiatku 21. storočia. Človeka, ktorý žije vo svojom meste, rozumie radostiam a starostiam svojich susedov, sleduje politické zápasy, vníma „ducha doby“. Hroboňovsky chápané kresťanstvo je živým, autentickým hľadaním hlbokého vzťahu s Bohom, zápasom o porozumenie toho, čo znamená byť „človekom evanjelia“ teraz a tu.
Hoci je Ján Bohdan Hroboň hrdým (nikdy však nie pyšným) evanjelikom, z jeho kázaných či písaných slov ako aj z jeho života je jasné, že bol kresťanom otvoreným, ekumenickým. Keď sa s ním v pohrebnej reči lúči vtedajší martinský rímskokatolícky farár Pavol Zemko, hovorí o ňom ako o blízkom priateľovi: „Od prvého okamihu som cítil, že mám v ňom vzor staršieho brata, kamaráta so zanietenosťou pre Božiu vec, ale i pre humor a úsmev, ktorý mu bol vlastný; stal sa akýmsi mojim vodcom, ktorého som v kútiku duše obdivoval.“ Neprekvapuje preto, že Ján Bohdan Hroboň v deväťdesiatych rokoch prednášal homiletiku a biblistiku okrem iného aj na katolíckych kňazských seminároch v Badíne a v Spišskej Kapitule.
.zamaskované sacrum
Otvorený a vnímavý bol však nielen voči kresťanom z iných cirkví, ale aj voči svetu, v ktorom žil. V jednom článku do Evanjelického posla spod Tatier píše o tom, ako pri čítaní religionistických štúdií Mircea Eliadeho porozumel, že sacrum, teda túžba duchovnosti a svätosti je človeku vlastné a ako také sa nikdy nemôže celkom vytratiť, len sa „zamaskuje“: „Používa sekulárne výrazy, formy, ale ,žasnutie', potreba toho, čo ma presahuje, je rovnako silná, ba možno ešte silnejšia ako v tradičných formách svätého.“ K teoretickej úvahe hneď pridáva „trochu drastickú skúsenosť s tým skrytým, zamaskovaným ,svätým' doslova z dnešnej ulice.“ Pred kostolom na Memorandovom námestí v Martine sa dal do reči so zvedavým mladíkom. Rozprával mu o cirkevnom zbore, o kostole, o Bohu. „Môj nečakaný hosť sa oprel o bráničku a sústredene počúval. Po mojom vysvetlení sa zmohol na slovo obdivu a úžasu. Jeho komentár s pokrútením hlavy a presvedčivým prízvukom, že to, čo počul sa ho hlboko dotklo, znel: ,Kurva!' Prijal som to ako náboženský prejav v surovo sekulárnej forme. Sakrálna forma by povedzme bola: ,Haleluja!' Bolo by zaujímavé vyskúmať, v ktorom prejave by sa dala nájsť väčšia hĺbka posvätného úžasu.“
Ján Bohdan Hroboň sa celý život snažil komunikovať kresťanstvo ľuďom, s ktorými žil. Či to boli formálni, nábožensky vychladnutí cirkevníci, alebo susedia v meste, ktorí nie celkom dokázali svoju túžbu po duchovnom rozmere života vyjadriť v nábožensky korektných formuláciách. Nesnažil sa byť „cool“, evanjelium nepotreboval obaľovať do ligotavého, zdanlivo príťažlivého pozlátka. Aj tu zostával nasledovníkom reformátorov, ktorým stačilo samotné Božie slovo, ochota neustále sa učiť, túžba porozumieť človeku a prijímať ho takého aký je. „Aj naša evanjelická luteránska reformácia, ak chce pokračovať ďalej, potrebuje, aby v srdciach jej stúpencov bolo viac Božej lásky,“ hovorí v jednej zo svojich kázní. „Čo je to kresťanská morálka?“ rétoricky sa pýta v homílii z roku 1995. „Je to správny impulz viery. Nie to, o čom počúvame, že sa deje v severnom Írsku alebo v Libanone či v Bosne. Ale to, čoho je schopné pokorné veriace srdce – obete, lásky, rozdávania sa.“
.vážnosť a láska
Jána Bohdana Hroboňa som poznal osobne. Strávili sme spolu veľa rozhovorov na martinskej fare, počul som ho kázať v kostole, aj prednášať a diskutovať – napríklad o nacionalizme alebo postmodernej kultúre. Tak ako mnoho ľudí, s ktorým prišiel počas svojho života do styku, aj ja som ho považoval za svojho priateľa.
Vždy, keď si naňho spomeniem, napadnú mi dve slová: vážnosť a láska. Hoci mal výborný zmysel pre humor, Bohdan bral svoj život, svoju cirkev, svoj zbor, svojho Boha nesmierne vážne. Aj jeho vianočná úvaha z roku 1995 končí výzvou: „Vezmime konečne vážne Pána Boha! V opačnom prípade v honbe za úspechom zlikvidujeme jeden druhého, a potom nad našou časnou i večnou biedou sa bude ozývať smiech toho, ktorý sa z faločných úspechov teší najviac.“
Bohdanovo kresťanstvo bolo radikálne, dalo by sa povedať, že „nekompromisné“, keby toto slovo nemalo takú negatívnu konotáciu. Jeho podstatou nebola príslušnosť k tej správnej cirkvi, ani znalosť katechizmu, ale každodenný zápas o ono „sacrum“, každodenná snaha žiť v pravde a láske.
V inom kontexte a o inom človeku by tieto slová zneli ako nábožné frázy, v prípade Bohdana to bol autentický životný postoj.
Bude to už hádam aj desať rokov, keď sme so Štefanom Hríbom pozvali Bohdana do programu Pod lampou v Slovenskej televízii. Nespomínam si už, o čom sme sa v štúdiu rozprávali, v pamäti mi utkvela úplne iná epizóda. Bohdan si na chodbe pred štúdiom všimol takmer vyschnuté rastliny v črepníkoch, ktoré už veľmi dávno nikto nepolial. Všetci sme okolo nich chodili a považovali sme ich za akési smutné rekvizity zanedbaných televíznych priestorov. On však odkiaľsi zohnal prázdnu fľašu na pomerne vzdialených toaletách ju naplnil vodou a vysychajúce rastliny popolieval. Bolo ich veľa, črepníky boli veľké, takže sa musel otočiť viackrát. „Veď by boli úplne uschli,“ povedal nám, keď videl, že nás to prekvapilo.
Odkaz evanjelického farára Jána Bohdana Hroboňa, múdreho a láskavého človeka, nič nevyjadruje jasnejšie.
Kazateľ Ján Bohdan Hroboň, zostavila Zuzana Bukovská, Cirkevný zbor ECAV Martin, 2014
.tradícia ako dar
Keď Ján Bohdan Hroboň vyrastal ako syn evanjelického farára v Rimavskej Sobote, náboženstvo bolo považované za nebezpečné ópium ľudstva. Komunistická strana ako vedúca sila robotníckej triedy mu predpovedala skorý „odchod do histórie“. Cirkev bola centrom ideologického spiatočníctva, tí, ktorí sa nebáli chodiť do kostolov boli vnímaní v lepšom prípade ako pomýlení, v horšom ako nebezpeční. Napriek tomu sa rozhodol ísť v päťdesiatych rokoch študovať teológiu a v roku 1960 bol vysvätený za farára.
Čítajúc jeho kázne si človek uvedomí, že evanjelickú teologickú a cirkevnú tradíciu chápal ako vzácny dar. V jej centre je Lutherov dôraz na „sola scriptura“, „iba Písmo“, čo v Hroboňovom chápaní znamená vážne a nepretržité štúdium Biblie a jej výklad – nielen v bohoslužobných homíliách, ale aj v novinových článkoch či teologických úvahách. „Za vlastnú farársku prácu považujem prípravu a zvesť evanjelia, iné bohoslužobné úkony a pastoračno-misijnú prácu,“ píše J. B. Hroboň v článku Niečo zo spovede farára ECAV na dôchodku. ”Konečne na dôchodku mám čas pravidelne študovať Bibliu. Až teraz zisťujem, koľko som toho nevedel a o čo viac som mohol hladným-nehladným mne zvereným dušiam dať, keby som mal dosť času na štúdium Božieho slova, vyučovanie, prípravu kázní, výkladov, prednášok,” dodáva so skromnosťou sebe vlastnou.
Evanjelická tradícia je v jeho prípade živá, fascinujúca a tvorivá. Jeho kázne nie sú len formálnym a suchým výkladom biblických textov. Oni tie texty oživujú pohľadom človeka z konca 20. a začiatku 21. storočia. Človeka, ktorý žije vo svojom meste, rozumie radostiam a starostiam svojich susedov, sleduje politické zápasy, vníma „ducha doby“. Hroboňovsky chápané kresťanstvo je živým, autentickým hľadaním hlbokého vzťahu s Bohom, zápasom o porozumenie toho, čo znamená byť „človekom evanjelia“ teraz a tu.
Hoci je Ján Bohdan Hroboň hrdým (nikdy však nie pyšným) evanjelikom, z jeho kázaných či písaných slov ako aj z jeho života je jasné, že bol kresťanom otvoreným, ekumenickým. Keď sa s ním v pohrebnej reči lúči vtedajší martinský rímskokatolícky farár Pavol Zemko, hovorí o ňom ako o blízkom priateľovi: „Od prvého okamihu som cítil, že mám v ňom vzor staršieho brata, kamaráta so zanietenosťou pre Božiu vec, ale i pre humor a úsmev, ktorý mu bol vlastný; stal sa akýmsi mojim vodcom, ktorého som v kútiku duše obdivoval.“ Neprekvapuje preto, že Ján Bohdan Hroboň v deväťdesiatych rokoch prednášal homiletiku a biblistiku okrem iného aj na katolíckych kňazských seminároch v Badíne a v Spišskej Kapitule.
.zamaskované sacrum
Otvorený a vnímavý bol však nielen voči kresťanom z iných cirkví, ale aj voči svetu, v ktorom žil. V jednom článku do Evanjelického posla spod Tatier píše o tom, ako pri čítaní religionistických štúdií Mircea Eliadeho porozumel, že sacrum, teda túžba duchovnosti a svätosti je človeku vlastné a ako také sa nikdy nemôže celkom vytratiť, len sa „zamaskuje“: „Používa sekulárne výrazy, formy, ale ,žasnutie', potreba toho, čo ma presahuje, je rovnako silná, ba možno ešte silnejšia ako v tradičných formách svätého.“ K teoretickej úvahe hneď pridáva „trochu drastickú skúsenosť s tým skrytým, zamaskovaným ,svätým' doslova z dnešnej ulice.“ Pred kostolom na Memorandovom námestí v Martine sa dal do reči so zvedavým mladíkom. Rozprával mu o cirkevnom zbore, o kostole, o Bohu. „Môj nečakaný hosť sa oprel o bráničku a sústredene počúval. Po mojom vysvetlení sa zmohol na slovo obdivu a úžasu. Jeho komentár s pokrútením hlavy a presvedčivým prízvukom, že to, čo počul sa ho hlboko dotklo, znel: ,Kurva!' Prijal som to ako náboženský prejav v surovo sekulárnej forme. Sakrálna forma by povedzme bola: ,Haleluja!' Bolo by zaujímavé vyskúmať, v ktorom prejave by sa dala nájsť väčšia hĺbka posvätného úžasu.“
Ján Bohdan Hroboň sa celý život snažil komunikovať kresťanstvo ľuďom, s ktorými žil. Či to boli formálni, nábožensky vychladnutí cirkevníci, alebo susedia v meste, ktorí nie celkom dokázali svoju túžbu po duchovnom rozmere života vyjadriť v nábožensky korektných formuláciách. Nesnažil sa byť „cool“, evanjelium nepotreboval obaľovať do ligotavého, zdanlivo príťažlivého pozlátka. Aj tu zostával nasledovníkom reformátorov, ktorým stačilo samotné Božie slovo, ochota neustále sa učiť, túžba porozumieť človeku a prijímať ho takého aký je. „Aj naša evanjelická luteránska reformácia, ak chce pokračovať ďalej, potrebuje, aby v srdciach jej stúpencov bolo viac Božej lásky,“ hovorí v jednej zo svojich kázní. „Čo je to kresťanská morálka?“ rétoricky sa pýta v homílii z roku 1995. „Je to správny impulz viery. Nie to, o čom počúvame, že sa deje v severnom Írsku alebo v Libanone či v Bosne. Ale to, čoho je schopné pokorné veriace srdce – obete, lásky, rozdávania sa.“
.vážnosť a láska
Jána Bohdana Hroboňa som poznal osobne. Strávili sme spolu veľa rozhovorov na martinskej fare, počul som ho kázať v kostole, aj prednášať a diskutovať – napríklad o nacionalizme alebo postmodernej kultúre. Tak ako mnoho ľudí, s ktorým prišiel počas svojho života do styku, aj ja som ho považoval za svojho priateľa.
Vždy, keď si naňho spomeniem, napadnú mi dve slová: vážnosť a láska. Hoci mal výborný zmysel pre humor, Bohdan bral svoj život, svoju cirkev, svoj zbor, svojho Boha nesmierne vážne. Aj jeho vianočná úvaha z roku 1995 končí výzvou: „Vezmime konečne vážne Pána Boha! V opačnom prípade v honbe za úspechom zlikvidujeme jeden druhého, a potom nad našou časnou i večnou biedou sa bude ozývať smiech toho, ktorý sa z faločných úspechov teší najviac.“
Bohdanovo kresťanstvo bolo radikálne, dalo by sa povedať, že „nekompromisné“, keby toto slovo nemalo takú negatívnu konotáciu. Jeho podstatou nebola príslušnosť k tej správnej cirkvi, ani znalosť katechizmu, ale každodenný zápas o ono „sacrum“, každodenná snaha žiť v pravde a láske.
V inom kontexte a o inom človeku by tieto slová zneli ako nábožné frázy, v prípade Bohdana to bol autentický životný postoj.
Bude to už hádam aj desať rokov, keď sme so Štefanom Hríbom pozvali Bohdana do programu Pod lampou v Slovenskej televízii. Nespomínam si už, o čom sme sa v štúdiu rozprávali, v pamäti mi utkvela úplne iná epizóda. Bohdan si na chodbe pred štúdiom všimol takmer vyschnuté rastliny v črepníkoch, ktoré už veľmi dávno nikto nepolial. Všetci sme okolo nich chodili a považovali sme ich za akési smutné rekvizity zanedbaných televíznych priestorov. On však odkiaľsi zohnal prázdnu fľašu na pomerne vzdialených toaletách ju naplnil vodou a vysychajúce rastliny popolieval. Bolo ich veľa, črepníky boli veľké, takže sa musel otočiť viackrát. „Veď by boli úplne uschli,“ povedal nám, keď videl, že nás to prekvapilo.
Odkaz evanjelického farára Jána Bohdana Hroboňa, múdreho a láskavého človeka, nič nevyjadruje jasnejšie.
Kazateľ Ján Bohdan Hroboň, zostavila Zuzana Bukovská, Cirkevný zbor ECAV Martin, 2014
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.