Z kázní a úvah Jána Bohdana Hroboňa

„Pred časom sa ma jedna novinárka v Augsburgu opýtala, čo by som si prial, keď budeme vstupovať do Európskej únie. Povedal som jej, že teraz máme iné starosti a nech sa o vstup do EÚ starajú tí, ktorí sú za to platení. Keby sa ma to spýtala ešte raz a mal by som čas rozmyslieť si to, tak by som si želal, aby sa stalo niečo podobné ako na Letnice – že ľudia hovoria jednou rečou. Tu sa Boh prejavil nielen ako otec, ale aj ako matka – v materinskej reči, s ktorou sme sa narodili. Materinská reč – to nie sú len hlásky a koncovky, ale to je reč lásky, a preto je materinská. Všetci ľudia jej môžu rozumieť. To je reč najkrajšia. Inak nemôžeme spolu nič stavať, a najmä nie cirkev. Keď budeme rozvadení, všetko sa nám bude rúcať. A vtedy budeme Božie deti, keď budeme naplnení láskou a touto rečou budeme hovoriť. Budeme sa podobať na Neho, lebo On je láska. Potom bude naše dielo trvácne a večné. To, čo je z lásky, nepominie. Bez toho sa nikde nedohovoríme. Ani najväčší géniovia sa nedohovoria. Nie rôzne reči nás rozdeľujú, rozdeľuje nás neláska.“
„Hitler už mal za sebou v roku 1938 dosť rečí a činov na to, aby ho svet považoval za novú šelmu. Nie! Urobili mu ústupky, dali mu všetky možnosti aj čas, aby rozpútal druhú svetovú vojnu. Aj Stalin na konci druhej svetovej vojny už mal toho na konte dosť, aby svet jasne poznal, že je to šelma a antikrist. Upozorňoval na to len anglický ministerský predseda. Ostatní sa správali k nemu ako k dobrosrdečnému ruskému báťuškovi, rozdelili si s ním svet a umožnili mu, aby nivočil ďalšie milióny nevinných ľudí. Dnes svet nepochybuje o tom, že to boli diabli, no súčasných satanášov na významných miestach necháva bačovať ďalej. Necháva ich, aby ničili svoje národy, doslova ich nechali vyhladovať, aby ohrozovali svet atómovými bombami, a tých, ktorí chcú s nimi skoncovať, nazývajú vojnovými štváčmi.”
„Na dôchodku sa mi množia prečítané knihy aj poznámky. Som rád, že mám možnosť čo-to z toho odovzdať pri rozhovoroch s vlastnými v rodine, s priateľmi, kolegami, aj čo-to napísať, aj o tom porozmýšľať s veriacimi na službách Božích. Lepšie sa mi to robí od pultu pri oltári, lebo štverať sa na starodávne kancle je pre staršieho farára nie najpohodlnejšie. Mám možnosť učiť časti Starej zmluvy v Biblickej škole či na Katedre humanistiky v Žiline. Technické a byrokratické služby okolo toho robia iní, čo im nezávidím. Nemám si čo želať viac. Som vďačný Bohu za tento stav ,vo výslužbe'. Pri tom som trochu aj diakon, nezanedbávam ani druhú najdôležitejšiu vec po slove Božom, ktorou je dobré jedlo. Ono prispieva aj k budovaniu spoločenstva bratov a sestier. Keď som už dolámaný od sedenia za stolíkom, idem sa o výrobu zdravej zložky potravy pričiniť do záhradky. Ak je vonku zima alebo prší, rád smutno-bôľno-krásne ,dumem'. Podľa mňa je to dobrá predohra k inšpirácii. Ak mám pocit, že ona nie je zo mňa, veľmi ma poteší tento veľký dar. Vtedy kalich môj až preteká.“
„Je to veľká milosť Božia, keď človeku dá vidieť Pán Boh pred smrťou zasľúbenú zem. Tak sa to stalo Mojžišovi. Nemusí to byť vôbec niečo podobné. Ale každý človek by mal vo svojom živote prežiť taký kľúčový zážitok, v ktorom by veľmi jasne pocítil Božiu moc, Božiu milosť, Božiu prítomnosť. Aby kus neba, ktoré prežije, mu mohol zostať, sprevádzať ho v jeho živote a keď raz príde hodina smrti, aby veľmi dobre vedel, komu má všetko s láskou a úctou odovzdať do rúk.“