Doron Lenferink je Holanďanka. Má 27 rokov, tancuje od piatich rokov, absolvovala tanečné konzervatórium, štyri roky pôsobila v Het Internationaal Danstheater v Amsterdame. Začínala klasickým baletom, prešla džezovým aj súčasným moderným tancom, vie stepovať, je certifikovaná trénerka Zumby. Univerzálna tanečnica, ktorá by mohla na profesionálnej úrovni tancovať čokoľvek. Napríklad slovenský ľudový tanec. To presne už tretí rok robí. Šokujúce? Nuž, je načase zvykať si na legionárov nielen v profesionálnom športe, ale aj v profesionálnom tanci. A nielen na Slovákov vonku, ale aj cudzincov u nás.
Načase je tiež zbaviť sa romantickej predstavy o prirodzených talentoch, ktorých po slovenských dedinách a lazoch vyhľadáva skaut s národopisným vzdelaním, ako ho v propagandistickom filme Jozefa Macha Rodná zem stvárnil Karol Zachar, aby potom všetci vedno celodenne odetí v krojoch šantili v Rusovskom kaštieli. Realita bola celkom iná už v roku 1953, keď film o zakladaní Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK) vznikol. Je pravda, že úplne prví tanečníci SĽUK-u, ktorí vystúpili na historickom prvom predstavení na Zvolenskom zámku v roku 1949 počas veľkolepých osláv piateho výročia SNP, boli naozaj neškolení tanečníci z rôznych krajov Slovenska. Ale už vtedy sa ukázalo, že ich autentický tanečný prejav typický pre región, z ktorého pochádzajú, je pre profesionálny javiskový program skôr nevýhodou ako prednosťou. Takže hneď potom začal SĽUK hľadať mladých univerzálnych tanečníkov, schopných zatancovať zemplínsky čapáš, goralský kresaný, detviansky štrikovaný aj myjavský nahadzovaný rovnako dobre, a klásť dôraz na profesionálne tanečné techniky vrátane klasického tanca.
.potom prišla realita
Azda najbližšie laickej predstave, ako sa človek stane z nadšeného amatéra profesionálnym tanečníkom SĽUK-u, je tridsaťosemročný sólista Ondrej Mlynárik, ktorý tento rok načne svoju dvadsiatu sezónu. Rodený Banskobystričan prešiel detskými a amatérskymi folklórnymi súbormi, aby sa v osemnástich rozhodol, že nebude robiť to, čo vyštudoval, teda elektrotechnickú priemyslovku, ale skúsi šťastie na konkurze v SĽUK-u. „Tanec ma veľmi bavil, myslel som si, že to bude ako profesionálny šport, budem mať mrte peňazí, veľa príležitostí vycestovať. Potom prišla realita,“ smeje sa Ondrej a dodáva: „Žiaden tanečník dnes nie je bohatý a nerobí to pre peniaze. Musí ho to napĺňať iným spôsobom, zvnútra, aby vydržal odtancovať 22 rokov a v zdraví a pri sile sa dožil toho príspevku, ktorý sa voľakedy volal tanečný dôchodok.“
Opačnú cestu k ľudovému tancu má za sebou dvadsaťpäťročná sólistka Sára Danielová. V desiatich rokoch začala navštevovať Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej a až keď sa mala rozhodovať, akému tancu sa bude venovať, videla pár predstavení folklórnych súborov. To ju očarilo. „Energia v ľudovom tanci je oveľa väčšia ako v balete,“ hovorí Sára a dodáva: „Pred piatimi rokmi som skončila školu a rozhodla sa ísť do jediného profesionálneho telesa na Slovensku. To je všetko.“
.tancujeme od deviatej do piatej
Traja tanečníci, každý s celkom inou životnou trajektóriou, celkom výstižne reprezentujú aj ďalších štrnásť dievčat a štrnásť chlapcov, ktorí pracujú v SĽUK-u. „O deviatej prídeme do práce, tréning, pauza, nácvik programu, príprava na predstavenie. Denne. Tancujeme od deviatej do piatej,“ vysvetľuje Ondrej ich pracovný režim. „Pravda, ak máme po vystúpení, tak začíname neskôr. Ak máme vystúpenie, často aj cez víkendy, treba sa pred predstavením rozcvičiť, prejsť priestory, pripraviť si veci, rekvizity, baby šminkovanie.“
Poriadne rozcvičenie je pre tanečníkov nesmierne dôležité. Ondrej hovorí, že je ako diesel, keď sa zahreje, tak ide, keď ale zastane, opäť mu chvíľku trvá, pokiaľ sa nakopne. Aj preto nepripadá do úvahy, aby si urobil dlhú pauzu na výdatný obed. Všetci si uvedomujú, že telo je ich pracovný nástroj a treba sa k nemu správať šetrne, dodávať mu vyváženú stravu, nie jedlo, z ktorého sa človek cíti unavený. „Masáže, sauna, čas na dobrý spánok, neponocovať veľa a mať sa rád,“ vymenúva Sára ďalšie predpoklady dobrej kondície. Už aj ona cíti, že čím je staršia, tým sa svaly rozhýbavajú ťažšie. Aj keď pohybu majú všetci na sále a na javisku dosť, rekreačnému tancu ani športovaniu sa nevyhýbajú. Na tanečnom konzervatóriu mali síce nebezpečné športy ako lyžovanie zakázané, ale Doron priznáva, že to porušovala. „Bola to moja voľba a ak by sa mi niečo stalo, ja by som niesla následky, riskla som to. Ale neriskujem zbytočne,“ dodáva.
.hip-hop v mikulášskom rúchu
Byť profesionálnym tanečníkom je skrátka rehoľa podobná vrcholovému športu, i keď tanečníkom sa ani zďaleka takej opatery ako športovcom nedostáva. A aj keď všetci traja zhodne tvrdia, že pri tomto povolaní nejde o peniaze, že dôležitejšia je radosť, ktorú im tanec prináša, predsa len sa musia pri mesačnom príjme, ktorý nedosahuje ani výšku priemernej slovenskej mzdy, poriadne oháňať. Za socializmu si tanečníci prišli na pekné peniaze diétami zo zahraničných zájazdov a mohli si privyrobiť aj vo filme a televízii, dnes je takých príležitostí podstatne menej. Navyše ich vedľajšie aktivity nesmú kolidovať s pracovným programom SĽUK-u. A tak si občas privyrábajú tancovaním v nefolklórnych programoch, vystupovaním s hudobnými skupinami ako Banda, či v tanečných projektoch Laca Cmoreja. Ondrej za svoj najbizarnejší „bočák“ považuje tancovanie hip-hopu v mikulášskom mundúre, Sára tancovanie na festivale Grape s in-linistami a akrobatickými bicyklistami. Doron zas stepuje a s tanečnou skupinou postúpila v súťaži Česko-slovensko má talent, do živého vysielania ich však z neznámych príčin nezavovali. „Ne-va-dí,“ snaží sa Doron hovoriť po slovensky. Vo voľnom čase Doron ešte stíha spievať v evanjelickom kostole a privyrábať si opatrovaním detí. Ondrej istý čas jazdil s autobusom, aj so svetelnou technikou a veľmi sa mu darilo aj vo finančnom poradenstve. Dokonca tak, že jeho kolegovia netrpezlivo čakajú, kedy už konečne dotancuje, aby mal čas sa k tomu vrátiť.
.teraz tancujeme, potom uvidíme
„Viem, že príde zlom a bojím sa toho,“ priznáva Ondrej. „O tri roky by som mal ísť do ,tanečného dôchodku' a chcel by som ostať v SĽUK-u, je to pre mňa druhá rodina. Či už ako asistent alebo technik. Alebo si sadnem na vrátnicu, ako to dôchodcovia robia...“ Sára, hoci je oveľa mladšia, si tiež uvedomuje, že to nie je večné: „Rozmýšľam nad tým každý deň,“ hovorí. „Je hrozne veľa vecí, ktoré ma zaujímajú, ale nič pre to aktívne nerobím. Mám poistku – a na to som hrdá – pedagogické minimum, čiže by som mohla na ZUŠ-ke vyučovať tanec. Ale tiež to nie je to, čo by som túžila robiť.“ Ani Doron si nemyslí, že by chcela učiť niekoho tancovať. „Ak učiť, tak by to malo byť niečo viac, povedzme s deťmi, ktoré majú nejaký problém, Downov syndróm, robiť kreatívnu terapiu,“ vysvetľuje, ale súčasne dodáva: „Mám veľmi rada ten život, ktorý vediem, vždy som chcela len tancovať. Mám rada aj množstvo iných vecí, ale teraz sa tým nezaoberám.“ A čo rodina? „Chcem deti,“ odpovedá, „ale netuším kedy. Teraz tancujem, potom niekedy. Stále viac ľudí má deti v neskoršom veku, nie som v tomto až taká výnimka. Uvidíme.“ Momentálne v omladenom SĽUK-u nie je ani jedna tancujúca matka, posledné dve pred dvoma rokmi odišli do „tanečného dôchodku“, a aj otcovskú časť osadenstva zachraňuje spolu s jediným kolegom len Ondrej, pre ktorého je rodina nadovšetko.
„Každý deň, čo som tu, je pre mňa prekvapenie,“ vracia nás k tancu Doron. „Repertoár je rôznorodý a reakcie divákov sú neskutočne živé, najmä na festivaloch. Zo začiatku ma to standing ovation zakaždým dojalo až k slzám. V Holandsku všetci slušne sedia a vlažne tlieskajú. Tu folklór skutočne žije!“
Popisky k fotkám/
Sára Danielová má rada všetky tance, okrem Horehronia a postavy Smrtky v detskom predstavení Gašparko, lebo deti sa jej boja a utekajú pred ňou.
Doron Lenferink najradšej tancuje tance z Myjavy, lebo miluje výskoky. Najväčší rešpekt má pred goralskými tancami, v tých sa cíti neisto.
Ondrej Mlynárik obľubuje tanečné regióny, kde sa tancuje mäkko, napríklad Podpoľanie. Východ, kde sa veľa čapášuje, až tak veľmi nemusí.
Načase je tiež zbaviť sa romantickej predstavy o prirodzených talentoch, ktorých po slovenských dedinách a lazoch vyhľadáva skaut s národopisným vzdelaním, ako ho v propagandistickom filme Jozefa Macha Rodná zem stvárnil Karol Zachar, aby potom všetci vedno celodenne odetí v krojoch šantili v Rusovskom kaštieli. Realita bola celkom iná už v roku 1953, keď film o zakladaní Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK) vznikol. Je pravda, že úplne prví tanečníci SĽUK-u, ktorí vystúpili na historickom prvom predstavení na Zvolenskom zámku v roku 1949 počas veľkolepých osláv piateho výročia SNP, boli naozaj neškolení tanečníci z rôznych krajov Slovenska. Ale už vtedy sa ukázalo, že ich autentický tanečný prejav typický pre región, z ktorého pochádzajú, je pre profesionálny javiskový program skôr nevýhodou ako prednosťou. Takže hneď potom začal SĽUK hľadať mladých univerzálnych tanečníkov, schopných zatancovať zemplínsky čapáš, goralský kresaný, detviansky štrikovaný aj myjavský nahadzovaný rovnako dobre, a klásť dôraz na profesionálne tanečné techniky vrátane klasického tanca.
.potom prišla realita
Azda najbližšie laickej predstave, ako sa človek stane z nadšeného amatéra profesionálnym tanečníkom SĽUK-u, je tridsaťosemročný sólista Ondrej Mlynárik, ktorý tento rok načne svoju dvadsiatu sezónu. Rodený Banskobystričan prešiel detskými a amatérskymi folklórnymi súbormi, aby sa v osemnástich rozhodol, že nebude robiť to, čo vyštudoval, teda elektrotechnickú priemyslovku, ale skúsi šťastie na konkurze v SĽUK-u. „Tanec ma veľmi bavil, myslel som si, že to bude ako profesionálny šport, budem mať mrte peňazí, veľa príležitostí vycestovať. Potom prišla realita,“ smeje sa Ondrej a dodáva: „Žiaden tanečník dnes nie je bohatý a nerobí to pre peniaze. Musí ho to napĺňať iným spôsobom, zvnútra, aby vydržal odtancovať 22 rokov a v zdraví a pri sile sa dožil toho príspevku, ktorý sa voľakedy volal tanečný dôchodok.“
Opačnú cestu k ľudovému tancu má za sebou dvadsaťpäťročná sólistka Sára Danielová. V desiatich rokoch začala navštevovať Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej a až keď sa mala rozhodovať, akému tancu sa bude venovať, videla pár predstavení folklórnych súborov. To ju očarilo. „Energia v ľudovom tanci je oveľa väčšia ako v balete,“ hovorí Sára a dodáva: „Pred piatimi rokmi som skončila školu a rozhodla sa ísť do jediného profesionálneho telesa na Slovensku. To je všetko.“
.tancujeme od deviatej do piatej
Traja tanečníci, každý s celkom inou životnou trajektóriou, celkom výstižne reprezentujú aj ďalších štrnásť dievčat a štrnásť chlapcov, ktorí pracujú v SĽUK-u. „O deviatej prídeme do práce, tréning, pauza, nácvik programu, príprava na predstavenie. Denne. Tancujeme od deviatej do piatej,“ vysvetľuje Ondrej ich pracovný režim. „Pravda, ak máme po vystúpení, tak začíname neskôr. Ak máme vystúpenie, často aj cez víkendy, treba sa pred predstavením rozcvičiť, prejsť priestory, pripraviť si veci, rekvizity, baby šminkovanie.“
Poriadne rozcvičenie je pre tanečníkov nesmierne dôležité. Ondrej hovorí, že je ako diesel, keď sa zahreje, tak ide, keď ale zastane, opäť mu chvíľku trvá, pokiaľ sa nakopne. Aj preto nepripadá do úvahy, aby si urobil dlhú pauzu na výdatný obed. Všetci si uvedomujú, že telo je ich pracovný nástroj a treba sa k nemu správať šetrne, dodávať mu vyváženú stravu, nie jedlo, z ktorého sa človek cíti unavený. „Masáže, sauna, čas na dobrý spánok, neponocovať veľa a mať sa rád,“ vymenúva Sára ďalšie predpoklady dobrej kondície. Už aj ona cíti, že čím je staršia, tým sa svaly rozhýbavajú ťažšie. Aj keď pohybu majú všetci na sále a na javisku dosť, rekreačnému tancu ani športovaniu sa nevyhýbajú. Na tanečnom konzervatóriu mali síce nebezpečné športy ako lyžovanie zakázané, ale Doron priznáva, že to porušovala. „Bola to moja voľba a ak by sa mi niečo stalo, ja by som niesla následky, riskla som to. Ale neriskujem zbytočne,“ dodáva.
.hip-hop v mikulášskom rúchu
Byť profesionálnym tanečníkom je skrátka rehoľa podobná vrcholovému športu, i keď tanečníkom sa ani zďaleka takej opatery ako športovcom nedostáva. A aj keď všetci traja zhodne tvrdia, že pri tomto povolaní nejde o peniaze, že dôležitejšia je radosť, ktorú im tanec prináša, predsa len sa musia pri mesačnom príjme, ktorý nedosahuje ani výšku priemernej slovenskej mzdy, poriadne oháňať. Za socializmu si tanečníci prišli na pekné peniaze diétami zo zahraničných zájazdov a mohli si privyrobiť aj vo filme a televízii, dnes je takých príležitostí podstatne menej. Navyše ich vedľajšie aktivity nesmú kolidovať s pracovným programom SĽUK-u. A tak si občas privyrábajú tancovaním v nefolklórnych programoch, vystupovaním s hudobnými skupinami ako Banda, či v tanečných projektoch Laca Cmoreja. Ondrej za svoj najbizarnejší „bočák“ považuje tancovanie hip-hopu v mikulášskom mundúre, Sára tancovanie na festivale Grape s in-linistami a akrobatickými bicyklistami. Doron zas stepuje a s tanečnou skupinou postúpila v súťaži Česko-slovensko má talent, do živého vysielania ich však z neznámych príčin nezavovali. „Ne-va-dí,“ snaží sa Doron hovoriť po slovensky. Vo voľnom čase Doron ešte stíha spievať v evanjelickom kostole a privyrábať si opatrovaním detí. Ondrej istý čas jazdil s autobusom, aj so svetelnou technikou a veľmi sa mu darilo aj vo finančnom poradenstve. Dokonca tak, že jeho kolegovia netrpezlivo čakajú, kedy už konečne dotancuje, aby mal čas sa k tomu vrátiť.
.teraz tancujeme, potom uvidíme
„Viem, že príde zlom a bojím sa toho,“ priznáva Ondrej. „O tri roky by som mal ísť do ,tanečného dôchodku' a chcel by som ostať v SĽUK-u, je to pre mňa druhá rodina. Či už ako asistent alebo technik. Alebo si sadnem na vrátnicu, ako to dôchodcovia robia...“ Sára, hoci je oveľa mladšia, si tiež uvedomuje, že to nie je večné: „Rozmýšľam nad tým každý deň,“ hovorí. „Je hrozne veľa vecí, ktoré ma zaujímajú, ale nič pre to aktívne nerobím. Mám poistku – a na to som hrdá – pedagogické minimum, čiže by som mohla na ZUŠ-ke vyučovať tanec. Ale tiež to nie je to, čo by som túžila robiť.“ Ani Doron si nemyslí, že by chcela učiť niekoho tancovať. „Ak učiť, tak by to malo byť niečo viac, povedzme s deťmi, ktoré majú nejaký problém, Downov syndróm, robiť kreatívnu terapiu,“ vysvetľuje, ale súčasne dodáva: „Mám veľmi rada ten život, ktorý vediem, vždy som chcela len tancovať. Mám rada aj množstvo iných vecí, ale teraz sa tým nezaoberám.“ A čo rodina? „Chcem deti,“ odpovedá, „ale netuším kedy. Teraz tancujem, potom niekedy. Stále viac ľudí má deti v neskoršom veku, nie som v tomto až taká výnimka. Uvidíme.“ Momentálne v omladenom SĽUK-u nie je ani jedna tancujúca matka, posledné dve pred dvoma rokmi odišli do „tanečného dôchodku“, a aj otcovskú časť osadenstva zachraňuje spolu s jediným kolegom len Ondrej, pre ktorého je rodina nadovšetko.
„Každý deň, čo som tu, je pre mňa prekvapenie,“ vracia nás k tancu Doron. „Repertoár je rôznorodý a reakcie divákov sú neskutočne živé, najmä na festivaloch. Zo začiatku ma to standing ovation zakaždým dojalo až k slzám. V Holandsku všetci slušne sedia a vlažne tlieskajú. Tu folklór skutočne žije!“
Popisky k fotkám/
Sára Danielová má rada všetky tance, okrem Horehronia a postavy Smrtky v detskom predstavení Gašparko, lebo deti sa jej boja a utekajú pred ňou.
Doron Lenferink najradšej tancuje tance z Myjavy, lebo miluje výskoky. Najväčší rešpekt má pred goralskými tancami, v tých sa cíti neisto.
Ondrej Mlynárik obľubuje tanečné regióny, kde sa tancuje mäkko, napríklad Podpoľanie. Východ, kde sa veľa čapášuje, až tak veľmi nemusí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.