O najväčšie televízne prekvapenie v čase Silvestra a Nového roka sa rozhodne zaslúžila Slovenská televízia. Na prelome rokov zaznela iba štátna hymna, a potom už nasledovali len upútavky na podradné filmy a nekonečne dlhé reklamné šoty.
Žiadny slávnostný príhovor, žiadne šampanské. A zvláštny pocit z toho, že na verejnoprávnej televízii nemá v úvode nového roka kto povedať pár milých ľudských slov. Žeby pocit smútku? Alebo škodoradosti? Zadosťučinenia či skôr sklamania? Možno to bol najviac pocit trápnosti z tej totálnej rezignácie. Veď načo nejaké príhovory? Komu to práve z STV treba?
Napríklad tým tisíckam opustených ľudí, čo trávia Silvester doma úplne sami, a nemajú si s kým ani štrngnúť. Hádam ešte aj Robert Fico, vyobliekaný do tmavomodrého saka s prudko červenou kravatou, upäto držiaci pred sebou čašu šampanského, tárajúci o „starých Slovákoch“ a rozumnom historizme, by bol znesiteľnejšou alternatívou ako tá prázdnota po štátnej hymne.
Kde sú rešpektované tváre tejto krajiny, ktoré by sa mohli prihovoriť z verejnoprávneho kanála? Naozaj takých niet? Naozaj rezignujeme na akékoľvek dôstojné slovo, povedané v pravý čas z televíznej obrazovky? Fakt už celkom postačí, keď tú čašu so šampanským na Silvestra symbolicky pozdvihne riaditeľ komerčnej televízie, obklopený spievajúcimi deťmi a profesionálne sa usmievajúcimi moderátormi? Možno to už stačí, ktovie.
Našťastie je tu ešte tradičný novoročný príhovor. Príhovor prezidenta. Našťastie aspoň táto tradícia ostala. Vďaka jej pretrvávaniu môžeme dúfať, že raz – po kováčovskom, schusterovskom a gašparovičovskom období banálnych fráz a pochybného moralizovania – príde do prezidentského paláca aj trochu lepší rečník a o čosi dôstojnejší štátnik. Zatiaľ si pamätníci môžu pri prúde prázdnych slov aspoň nostalgicky zaspomínať na prejavy, ktoré nám začiatkom deväťdesiatych rokov prednášal neprirodzene upätý, viditeľne nervózny, ale zaujímavý a ľudsky inšpiratívny Havel.
Zatiaľ si ľud našiel náhradu. Novoročný príhovor tety Márgit z jojkárskej Mafstory si vraj pozrelo viac divákov ako prezidentský príhovor Ivana Gašparoviča. Márgit zaujala 535-tisíc divákov, Ivan 462-tisíc. Pravdupovediac, aj tých 462-tisíc ľudí, čo si ho zapli, je malým zázrakom.
Mimochodom, Havel. Aj on patril k silvestrovským televíznym prekvapeniam – naservírovala ho pred polnocou česká TV Prima. Vidieť tohto starnúceho muža, symbolizujúceho odpor proti komunizmu a jeho zideologizovanej kultúre, ako v Lucerne v čestnom prvom rade tlieska Vondráčkovej, Gottovi či Davidovi a najväčším hitom Karla Svobodu, navodilo tiež pocit trápnosti. A ľútosti.
Žiadny slávnostný príhovor, žiadne šampanské. A zvláštny pocit z toho, že na verejnoprávnej televízii nemá v úvode nového roka kto povedať pár milých ľudských slov. Žeby pocit smútku? Alebo škodoradosti? Zadosťučinenia či skôr sklamania? Možno to bol najviac pocit trápnosti z tej totálnej rezignácie. Veď načo nejaké príhovory? Komu to práve z STV treba?
Napríklad tým tisíckam opustených ľudí, čo trávia Silvester doma úplne sami, a nemajú si s kým ani štrngnúť. Hádam ešte aj Robert Fico, vyobliekaný do tmavomodrého saka s prudko červenou kravatou, upäto držiaci pred sebou čašu šampanského, tárajúci o „starých Slovákoch“ a rozumnom historizme, by bol znesiteľnejšou alternatívou ako tá prázdnota po štátnej hymne.
Kde sú rešpektované tváre tejto krajiny, ktoré by sa mohli prihovoriť z verejnoprávneho kanála? Naozaj takých niet? Naozaj rezignujeme na akékoľvek dôstojné slovo, povedané v pravý čas z televíznej obrazovky? Fakt už celkom postačí, keď tú čašu so šampanským na Silvestra symbolicky pozdvihne riaditeľ komerčnej televízie, obklopený spievajúcimi deťmi a profesionálne sa usmievajúcimi moderátormi? Možno to už stačí, ktovie.
Našťastie je tu ešte tradičný novoročný príhovor. Príhovor prezidenta. Našťastie aspoň táto tradícia ostala. Vďaka jej pretrvávaniu môžeme dúfať, že raz – po kováčovskom, schusterovskom a gašparovičovskom období banálnych fráz a pochybného moralizovania – príde do prezidentského paláca aj trochu lepší rečník a o čosi dôstojnejší štátnik. Zatiaľ si pamätníci môžu pri prúde prázdnych slov aspoň nostalgicky zaspomínať na prejavy, ktoré nám začiatkom deväťdesiatych rokov prednášal neprirodzene upätý, viditeľne nervózny, ale zaujímavý a ľudsky inšpiratívny Havel.
Zatiaľ si ľud našiel náhradu. Novoročný príhovor tety Márgit z jojkárskej Mafstory si vraj pozrelo viac divákov ako prezidentský príhovor Ivana Gašparoviča. Márgit zaujala 535-tisíc divákov, Ivan 462-tisíc. Pravdupovediac, aj tých 462-tisíc ľudí, čo si ho zapli, je malým zázrakom.
Mimochodom, Havel. Aj on patril k silvestrovským televíznym prekvapeniam – naservírovala ho pred polnocou česká TV Prima. Vidieť tohto starnúceho muža, symbolizujúceho odpor proti komunizmu a jeho zideologizovanej kultúre, ako v Lucerne v čestnom prvom rade tlieska Vondráčkovej, Gottovi či Davidovi a najväčším hitom Karla Svobodu, navodilo tiež pocit trápnosti. A ľútosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.