Ak kritika vzíde z politických kruhov, ktoré chcú záchranu eura za akúkoľvek cenu, a súčasne odmietajú reformy, celá vec nadobúda absurdný nádych. Takáto „kafkiáda“ sa najnovšie podarila francúzskemu socialistickému prezidentovi Hollandovi. Ten sa teraz „obul“ do eura, respektíve jeho kurzu. „Euro je príliš silné. Hrozí nám dlhá stagnácia.“ A ešte dodal, že reformy, ktoré už Paríž zrealizoval, nemôžu mať účinok, „ak sa nezmobilizuje aj zvyšok Európy“.
Holland vidí časovanú bombu v kurze eura a v politike iných krajín, v skutočnosti je ňou však práve francúzska ekonomika a jeho hospodárska politika. Situácia je natoľko vážna, že britský The Economist ešte v roku 2012 zverejnil rozsiahlu analýzu, v ktorej označil francúzsku ekonomiku za „časovanú bombu“, s ešte jasnejším odkazom v podnadpise: „Prečo sa Francúzsko môže stať najväčším nebezpečenstvom pre jednotnú menu.“ Ekonomika nerastie, dnes sa zdá nedosiahnuteľný aj vládou predpokladaný chudobný rast vo výške 1 percenta HDP. Ekonomika bez rastu znamená nárast nezamestnanosti, nervozitu medzi voličmi a tiež pokles popularity vládnucich socialistov. Stagnujúca ekonomika si tak logicky vybrala svoju obeť: Prezident odvolal vládny kabinet. Škoda ho však nie je, keďže jeho ministri viedli spory len o tom, či zavedú mierne, alebo radikálne ľavicové opatrenia.
A tu sme pri podstate situácie v celej jej absurdnosti. Francúzska ekonomika roky stráca konkurencieschopnosť. Za takých okolností zvyčajne prichádza na rad oslabenie meny. Túto možnosť však francúzski politici nemajú k dispozícii preto, lebo to boli práve oni, kto patril k najrozhodnejším zástancom zavedenia eura. A tak sa Francúzsko uchýlilo k zvyšovaniu verejných výdavkov a k nabaľovaniu dlhu. Koniec koncov, má v tom dlhú tradíciu. Od roku 1981 nebolo Francúzsko ani raz schopné zostaviť vyrovnaný rozpočet. Vtedy bol štátny dlh na úrovni 22 percent, dnes už viac než 90. Preto neprekvapuje, že Francúzi nie sú v Európe tí, kto presadzuje rozpočtovú disciplínu. Naopak. A tak verejné výdavky v porovnaní s veľkosťou ekonomiky môžu nerušene rásť – dosahujú už okolo 57 percent HDP, čo je najviac v eurozóne.
Popri rozpočtovej nezodpovednosti však existuje ešte jedna oblasť, kde francúzski politici uštedrili ekonomike ťažký úder. Holland nesplnil svoje sľuby o znižovaní daní a zlepšení podmienok na podnikanie. Kým v roku 2009 predstavovalo celkové daňové zaťaženie asi 41 percent HDP, v roku 2013 to už bolo takmer 46 percent, opäť takmer najviac v eurozóne. Svetové ekonomické fórum pritom zaraďuje Francúzsko v rebríčku 148 krajín na 130. miesto za regulačné zaťaženie, na 134. miesto za výšku daní a na 144. miesto za nadmernú reguláciu prijímania a prepúšťania zamestnancov.
Najväčšiu slabinu francúzskej kritiky eura a iných krajín preto najlepšie vystihuje príslovie: Najprv nech si každý pozametá pred vlastným prahom.
.autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.
Holland vidí časovanú bombu v kurze eura a v politike iných krajín, v skutočnosti je ňou však práve francúzska ekonomika a jeho hospodárska politika. Situácia je natoľko vážna, že britský The Economist ešte v roku 2012 zverejnil rozsiahlu analýzu, v ktorej označil francúzsku ekonomiku za „časovanú bombu“, s ešte jasnejším odkazom v podnadpise: „Prečo sa Francúzsko môže stať najväčším nebezpečenstvom pre jednotnú menu.“ Ekonomika nerastie, dnes sa zdá nedosiahnuteľný aj vládou predpokladaný chudobný rast vo výške 1 percenta HDP. Ekonomika bez rastu znamená nárast nezamestnanosti, nervozitu medzi voličmi a tiež pokles popularity vládnucich socialistov. Stagnujúca ekonomika si tak logicky vybrala svoju obeť: Prezident odvolal vládny kabinet. Škoda ho však nie je, keďže jeho ministri viedli spory len o tom, či zavedú mierne, alebo radikálne ľavicové opatrenia.
A tu sme pri podstate situácie v celej jej absurdnosti. Francúzska ekonomika roky stráca konkurencieschopnosť. Za takých okolností zvyčajne prichádza na rad oslabenie meny. Túto možnosť však francúzski politici nemajú k dispozícii preto, lebo to boli práve oni, kto patril k najrozhodnejším zástancom zavedenia eura. A tak sa Francúzsko uchýlilo k zvyšovaniu verejných výdavkov a k nabaľovaniu dlhu. Koniec koncov, má v tom dlhú tradíciu. Od roku 1981 nebolo Francúzsko ani raz schopné zostaviť vyrovnaný rozpočet. Vtedy bol štátny dlh na úrovni 22 percent, dnes už viac než 90. Preto neprekvapuje, že Francúzi nie sú v Európe tí, kto presadzuje rozpočtovú disciplínu. Naopak. A tak verejné výdavky v porovnaní s veľkosťou ekonomiky môžu nerušene rásť – dosahujú už okolo 57 percent HDP, čo je najviac v eurozóne.
Popri rozpočtovej nezodpovednosti však existuje ešte jedna oblasť, kde francúzski politici uštedrili ekonomike ťažký úder. Holland nesplnil svoje sľuby o znižovaní daní a zlepšení podmienok na podnikanie. Kým v roku 2009 predstavovalo celkové daňové zaťaženie asi 41 percent HDP, v roku 2013 to už bolo takmer 46 percent, opäť takmer najviac v eurozóne. Svetové ekonomické fórum pritom zaraďuje Francúzsko v rebríčku 148 krajín na 130. miesto za regulačné zaťaženie, na 134. miesto za výšku daní a na 144. miesto za nadmernú reguláciu prijímania a prepúšťania zamestnancov.
Najväčšiu slabinu francúzskej kritiky eura a iných krajín preto najlepšie vystihuje príslovie: Najprv nech si každý pozametá pred vlastným prahom.
.autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.