ISIS kritizovali rôzne moslimské autority od konzervatívcov (šejk Jusuf Qaradáwi) cez intelektuálov (profesor Táriq Ramadan) až po liberálov prednostne preto, že tento štát nemá žiadnu občiansku ani náboženskú legitimitu. Nepredstavuje miesto, v ktorom by mohli nájsť „útočisko prenasledovaní moslimovia, ale je to meč, ktorý visí nad tými, ktorí s ním nesúhlasia“ (Assem Barqawi). Tento štát nie je územím islamu, ale miestom, na ktorom jeho stúpenci vedú šialený boj proti „odpadlíkom“, a nimi sú všetci, ktorí sa im postavia na odpor. Západ síce hovorí o kresťanoch a jezidoch, prenasledovaní sú však najmä arabskí šiíti, sunnitskí Kurdi a tí, ktorí podporujú sýrsku opozíciu a odmietajú ich šialený teror. ISIS primárne jatrí dávne rany vojny v srdci islamu a oživuje spomienky na veľkú fitnu, ktorá znepriatelila moslimov.
Fitna, to je Pandorina skrinka cyklického násilia, ktorá znamená skúšku, ale i pokušenie, ktoré môže vyústiť do sporov a rozkolu celej komunity. V moslimskej obci bola prítomná od počiatku budovania ummy (obce). Moslimovia netvoria jednotný monolit, ale rôzne spoločenstvá s vlastnými predstavami o ideálnom svete.
Pôvodne spor o následníctvo v kalifáte medzi Alim (bratrancom Muhammada) a Muʼávijom (bratrancom tretieho kalifa Uthmána), ktorý vyvrcholil bitkou pri Siffíne (657) a zavraždením kalifa Aliho (661), nakoniec prerástol do náboženského a politického konfliktu medzi šiítmi (stúpenci Alího) a sunnitmi (stúpenci sunny – Prorokovej tradície). Vzájomné náboženské, politické a vojenské konflikty sa odvíjali od toho, ktorá zo strán dominovala. Dnes sú síce menšinou sunniti, ale boli obdobia, v ktorých mocensky dominovali šiíti, a to až pokým kurdský vojvodca Saláh ad-Dín ibn Ajjúb (Saladin) definitívne nepreklopil misky váh na stranu sunnitov. V súvislosti s dianím v Iraku a Sýrii sa však oživuje iná, možno desivejšia spomienka ešte na jednu stranu, ktorá sa objavila v čase veľkej fitny – cháridžovcov.
Po stáročiach, keď upadli do zabudnutia, pred nimi varoval významný učenec a právnik ibn Abidin (z. 1837), ktorý na začiatku 19. storočia karhal wahhabitov, že sú fanatickou skupinou a modernými cháridžovcami. A že sa správajú presne ako tí, ktorí v čase fitny zamietli diplomatické riešenie sporu medzi Muʼáviojom a Alím a požadovali kruté potrestanie tých, ktorí povstali proti kalifovi. Ich prvou obeťou sa však stal práve Ali, ktorý odmietol ich radikalizmus, a tak ho zavraždili. Cháridžovci boli povestní striktnou interpretáciou islamu, na základe ktorej sa stávali všetci ich oponenti automaticky bezvercami. Teda odpadlíkmi. Cháridžovci túžili po mučeníctve, boli presvedčení o svojej výnimočnosti, a preto uznávali len vlastnú spravodlivosti a zbožnosť. Nemilosrdne trestali všetko, čo považovali za prejav slabej viery.
Dnešní cháridžovci podľahli rovnakým utopickým predstavám. Uverili snu o ideálnom štáte. Ich cieľom však nie je zjednotiť všetkých moslimov, je ním krvavá „očista“ spoločnosti. Víziou je uniformita a poslušnosť. Dystopická budúcnosť ich islamského štátu je nehanebným zneuctením islamu. Preto im nedávajme nálepku islamu, skutočným dôvodom ich správania totiž nie je islam, ale pýcha.
.autor je moslim, ako politológ pôsobí na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave
Fitna, to je Pandorina skrinka cyklického násilia, ktorá znamená skúšku, ale i pokušenie, ktoré môže vyústiť do sporov a rozkolu celej komunity. V moslimskej obci bola prítomná od počiatku budovania ummy (obce). Moslimovia netvoria jednotný monolit, ale rôzne spoločenstvá s vlastnými predstavami o ideálnom svete.
Pôvodne spor o následníctvo v kalifáte medzi Alim (bratrancom Muhammada) a Muʼávijom (bratrancom tretieho kalifa Uthmána), ktorý vyvrcholil bitkou pri Siffíne (657) a zavraždením kalifa Aliho (661), nakoniec prerástol do náboženského a politického konfliktu medzi šiítmi (stúpenci Alího) a sunnitmi (stúpenci sunny – Prorokovej tradície). Vzájomné náboženské, politické a vojenské konflikty sa odvíjali od toho, ktorá zo strán dominovala. Dnes sú síce menšinou sunniti, ale boli obdobia, v ktorých mocensky dominovali šiíti, a to až pokým kurdský vojvodca Saláh ad-Dín ibn Ajjúb (Saladin) definitívne nepreklopil misky váh na stranu sunnitov. V súvislosti s dianím v Iraku a Sýrii sa však oživuje iná, možno desivejšia spomienka ešte na jednu stranu, ktorá sa objavila v čase veľkej fitny – cháridžovcov.
Po stáročiach, keď upadli do zabudnutia, pred nimi varoval významný učenec a právnik ibn Abidin (z. 1837), ktorý na začiatku 19. storočia karhal wahhabitov, že sú fanatickou skupinou a modernými cháridžovcami. A že sa správajú presne ako tí, ktorí v čase fitny zamietli diplomatické riešenie sporu medzi Muʼáviojom a Alím a požadovali kruté potrestanie tých, ktorí povstali proti kalifovi. Ich prvou obeťou sa však stal práve Ali, ktorý odmietol ich radikalizmus, a tak ho zavraždili. Cháridžovci boli povestní striktnou interpretáciou islamu, na základe ktorej sa stávali všetci ich oponenti automaticky bezvercami. Teda odpadlíkmi. Cháridžovci túžili po mučeníctve, boli presvedčení o svojej výnimočnosti, a preto uznávali len vlastnú spravodlivosti a zbožnosť. Nemilosrdne trestali všetko, čo považovali za prejav slabej viery.
Dnešní cháridžovci podľahli rovnakým utopickým predstavám. Uverili snu o ideálnom štáte. Ich cieľom však nie je zjednotiť všetkých moslimov, je ním krvavá „očista“ spoločnosti. Víziou je uniformita a poslušnosť. Dystopická budúcnosť ich islamského štátu je nehanebným zneuctením islamu. Preto im nedávajme nálepku islamu, skutočným dôvodom ich správania totiž nie je islam, ale pýcha.
.autor je moslim, ako politológ pôsobí na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.