Sporiť sa je správne/
Aliancia za rodinu sa v referendových otázkach pýta na veci, ktoré spolu s ňou za dôležitú otázku verejného záujmu považuje 400 000 občanov Slovenskej republiky. To by v čistej verzii priamej demokracie malo stačiť na to, aby aj zvyšok dostal príležitosť sa vyjadriť. Vo verzii konštitučnej demokracie to nestačí, tam sa žiada aj hmotnoprávne kritérium ľudskoprávnej „udržateľnosti“ témy.
Žiada sa ako záruka pred besmi davu. Ako záruka, že väčšina si nepresadí pravidlo, popierajúce rovnosť jednotlivcov v slobode a v dôstojnosti. Že sa ženy alebo muži, chudobní alebo bohatí, deti alebo starci, bieli alebo čierni, podnikatelia alebo zamestnanci, jedného dňa nezobudia s tým, že sú mimo základného právneho rámca, spoločného pre všetkých. Ten hmotnoprávny korektív slúži na ochranu osobnej slobody pred svojvôľou masy.
Dve oči sa na tie otázky musia pozrieť. Jedno oko má skúmať práve spôsobilosť odpovede zbaviť jednotlivca rovnakého morálneho nároku na spoločnú ochranu, akú požíva iný jeho spoluobčan. Druhé oko má skúmať kvalitu práva každého občana potvrdiť svoj podiel na pôvode všetkej moci v štáte. Z povahy veci to často býva škuľavý pohľad.
Ten môj je poznačený jednou úchylkou a jednou zásadou. Úchylkou je tzv. populistický konštitucionalizmus. Neprajný výklad v ňom vidí sebadeštruktívnu odolnosť voči skúsenosti, ktorú s mobilizovanými väčšinami máme. Prajný výklad ponúka americký liberálny filozof Balkin, keď píše: „Práve v okamihoch, keď sú občania najviac motivovaní a angažovaní, majú pokrokári najmenšiu radosť z výsledkov. Zenergizovaná verejnosť je, nanešťastie, posilnená ľudovými postojmi a ľudovými emóciami. Pokrokárstvo má tendenciu podozrievať takúto energiu, považujúc ju za zle informovanú a pomýlenú prefíkanou manipuláciou. Pokrokárstvo preto neustále dúfa v aktívneho občana, ale zároveň sa vždy bojí, že dosiahne to, po čom túži... Je to súčasne dôvera v demokratický proces v jeho abstraktnej podobe, spojená s nedôverou v ten istý proces, ak ho realizujú a kontrolujú obyčajní občania.“ Ja dodávam, že uzatváranie prístupových ciest k rozhodovaniu občanov o otázkach spoločného záujmu je zároveň uzatváraním výpustov, ktoré týmto občanom – nemajúcim už viac, než svoj hlas – slúžia na ventiláciu frustrácie z totálneho odcudzenia elít od normatívnych očakávaní a predstáv spoločenstva, ktoré vedú.
Zásadou je trvanie na konštantnom výkladovom pravidle, ktoré som nevymyslel, iba našiel v ústavnej judikatúre a pochopil: Právo na referendum je pravidlom, obmedzenie tohto práva je výnimkou z neho. Práva sa vykladajú extenzívne, výnimky z nich reštriktívne, tak, aby podstata práva zostala zachovaná.
Lenže predmetné otázky nie sú arénou pre minuciózne legalistické analýzy, ale arénou kultúrneho sporu. Referendum je veľmi nepraktickým, ale zároveň úplne legitímnym frontom na jeho vedenie.
.radoslav Procházka
Autor je ústavný právnik a líder strany Sieť
Mal by rozhodnúť Ústavný súd/
Ako právnička si myslim, že referendové otázky sú otázkami o základných právach a slobodách. Čítala som rôzne stanoviská, konzultovala ich s odborníkmi na ústavné právo a dospela som k tomuto názoru. Nepochybujem však o tom, že rovnako ako pri iných ústavnoprávnych otázkách, aj v tomto prípade existujú rôzne názory. Odborné argumenty nechám právnikom-nepolitikom. Sú jednoducho témy, pri ktorých platí, že akékoľvek argumenty dá na stôl politik, osoba s vymedzenou hodnotovo-politickou argumentáciou, tie vždy budú vnímané cez túto orientáciu, a nie cez právne argumenty. Slovenská Ústava dáva priestor prezidentovi obrátiť sa pred vypísaním referenda na Ústavný súd s otázkou posúdenia jeho ústavnosti. A to je dobré, pretože tým vzniká priestor, aby o ústavnosti referenda nerozhodol politik, ale inštitúcia povolaná posudzovať ústavnoprávne otázky. Ak tak prezident urobí, budem to považovať za dobré rozhodnutie. Pretože rozhodnutie prezidenta, politika, nech by bolo akokoľvek vyargumetované odborne, bolo by vnímane primárne politicky. Akokoľvek by rozhodol. Oboma stranami sporu. Pretože akokoľvek je téma referenda prezentovaná, je to politika a je to veľký spor, ktorý spôsobom, akým sa vedie, polarizuje spoločnosť.
Nemyslím si, že toto referendum (bez ohľadu na jeho ústavnosť) niečo podstatné v spoločnosti vyrieši. Rozumiem, ak má byť referendum preto, že rozhodujúca časť politickej reprezentácie má na zásadnú otázku života spoločnosti iný názor ako podstatná časť verejnosti, a je teda namieste zastaviť konanie politikov. Rozumiem referendu aj vtedy, keď nie je jasný väčšinový názor verejnosti na zásadnú otázku smerovania krajiny a je potrebné sa na to ľudí spýtať. Dnes však nič také na stole nie je. Pri súčasnom zložení parlamentu je takmer nemožné, aby bol schválený zákon o adopciách homosexuálnymi pármi alebo o manželstve takýchto párov. Položením otázok v pripravovanom referende tak len ďalej polarizujeme spoločnosť, pretože ju nepriamo podnecujeme na diskusiu, ktorá generuje aj mnohé nenávistné postoje (stačilo si pozrieť videoblog kňaza Kuffu), alebo prisudzuje menšine aj požiadavky, ktoré sama nemá. Mojou politickou snahou je polarity zmierňovať, nie vytvárať nové, aj preto sa v spôsobe vedenia predreferendovej diskusie cítim nekomfortne.
Toto referendum považujem za zlú tendenciu aj preto, že môže vytvoriť pre budúcnosť nebezpečný precedens. Ak si väčšinová časť spoločnosti alebo jej politická reprezentácia niekedy v budúcnosti povie, že niektorá menšina by si teoreticky mohla niečo nárokovať a lepšie bude, keď jej to radšej preventívne zakážeme referendom, dôjde k deštrukcii ústavného poriadku.
Štát by mal vytvárať podmienky na dôstojný a lepší život všetkým jeho občanom, aj príslušníkom menšín. V tomto prípade sa o zlepšení kvality života, aspoň tej časti spoločnosti, voči ktorej sú referendové otázky namierené, asi nedá hovoriť.
.lucia Žitňanská
Autorka je bývalá ministerka spravodlivosti a podpredsedníčka strany Most- Híd
Aliancia za rodinu sa v referendových otázkach pýta na veci, ktoré spolu s ňou za dôležitú otázku verejného záujmu považuje 400 000 občanov Slovenskej republiky. To by v čistej verzii priamej demokracie malo stačiť na to, aby aj zvyšok dostal príležitosť sa vyjadriť. Vo verzii konštitučnej demokracie to nestačí, tam sa žiada aj hmotnoprávne kritérium ľudskoprávnej „udržateľnosti“ témy.
Žiada sa ako záruka pred besmi davu. Ako záruka, že väčšina si nepresadí pravidlo, popierajúce rovnosť jednotlivcov v slobode a v dôstojnosti. Že sa ženy alebo muži, chudobní alebo bohatí, deti alebo starci, bieli alebo čierni, podnikatelia alebo zamestnanci, jedného dňa nezobudia s tým, že sú mimo základného právneho rámca, spoločného pre všetkých. Ten hmotnoprávny korektív slúži na ochranu osobnej slobody pred svojvôľou masy.
Dve oči sa na tie otázky musia pozrieť. Jedno oko má skúmať práve spôsobilosť odpovede zbaviť jednotlivca rovnakého morálneho nároku na spoločnú ochranu, akú požíva iný jeho spoluobčan. Druhé oko má skúmať kvalitu práva každého občana potvrdiť svoj podiel na pôvode všetkej moci v štáte. Z povahy veci to často býva škuľavý pohľad.
Ten môj je poznačený jednou úchylkou a jednou zásadou. Úchylkou je tzv. populistický konštitucionalizmus. Neprajný výklad v ňom vidí sebadeštruktívnu odolnosť voči skúsenosti, ktorú s mobilizovanými väčšinami máme. Prajný výklad ponúka americký liberálny filozof Balkin, keď píše: „Práve v okamihoch, keď sú občania najviac motivovaní a angažovaní, majú pokrokári najmenšiu radosť z výsledkov. Zenergizovaná verejnosť je, nanešťastie, posilnená ľudovými postojmi a ľudovými emóciami. Pokrokárstvo má tendenciu podozrievať takúto energiu, považujúc ju za zle informovanú a pomýlenú prefíkanou manipuláciou. Pokrokárstvo preto neustále dúfa v aktívneho občana, ale zároveň sa vždy bojí, že dosiahne to, po čom túži... Je to súčasne dôvera v demokratický proces v jeho abstraktnej podobe, spojená s nedôverou v ten istý proces, ak ho realizujú a kontrolujú obyčajní občania.“ Ja dodávam, že uzatváranie prístupových ciest k rozhodovaniu občanov o otázkach spoločného záujmu je zároveň uzatváraním výpustov, ktoré týmto občanom – nemajúcim už viac, než svoj hlas – slúžia na ventiláciu frustrácie z totálneho odcudzenia elít od normatívnych očakávaní a predstáv spoločenstva, ktoré vedú.
Zásadou je trvanie na konštantnom výkladovom pravidle, ktoré som nevymyslel, iba našiel v ústavnej judikatúre a pochopil: Právo na referendum je pravidlom, obmedzenie tohto práva je výnimkou z neho. Práva sa vykladajú extenzívne, výnimky z nich reštriktívne, tak, aby podstata práva zostala zachovaná.
Lenže predmetné otázky nie sú arénou pre minuciózne legalistické analýzy, ale arénou kultúrneho sporu. Referendum je veľmi nepraktickým, ale zároveň úplne legitímnym frontom na jeho vedenie.
.radoslav Procházka
Autor je ústavný právnik a líder strany Sieť
Mal by rozhodnúť Ústavný súd/
Ako právnička si myslim, že referendové otázky sú otázkami o základných právach a slobodách. Čítala som rôzne stanoviská, konzultovala ich s odborníkmi na ústavné právo a dospela som k tomuto názoru. Nepochybujem však o tom, že rovnako ako pri iných ústavnoprávnych otázkách, aj v tomto prípade existujú rôzne názory. Odborné argumenty nechám právnikom-nepolitikom. Sú jednoducho témy, pri ktorých platí, že akékoľvek argumenty dá na stôl politik, osoba s vymedzenou hodnotovo-politickou argumentáciou, tie vždy budú vnímané cez túto orientáciu, a nie cez právne argumenty. Slovenská Ústava dáva priestor prezidentovi obrátiť sa pred vypísaním referenda na Ústavný súd s otázkou posúdenia jeho ústavnosti. A to je dobré, pretože tým vzniká priestor, aby o ústavnosti referenda nerozhodol politik, ale inštitúcia povolaná posudzovať ústavnoprávne otázky. Ak tak prezident urobí, budem to považovať za dobré rozhodnutie. Pretože rozhodnutie prezidenta, politika, nech by bolo akokoľvek vyargumetované odborne, bolo by vnímane primárne politicky. Akokoľvek by rozhodol. Oboma stranami sporu. Pretože akokoľvek je téma referenda prezentovaná, je to politika a je to veľký spor, ktorý spôsobom, akým sa vedie, polarizuje spoločnosť.
Nemyslím si, že toto referendum (bez ohľadu na jeho ústavnosť) niečo podstatné v spoločnosti vyrieši. Rozumiem, ak má byť referendum preto, že rozhodujúca časť politickej reprezentácie má na zásadnú otázku života spoločnosti iný názor ako podstatná časť verejnosti, a je teda namieste zastaviť konanie politikov. Rozumiem referendu aj vtedy, keď nie je jasný väčšinový názor verejnosti na zásadnú otázku smerovania krajiny a je potrebné sa na to ľudí spýtať. Dnes však nič také na stole nie je. Pri súčasnom zložení parlamentu je takmer nemožné, aby bol schválený zákon o adopciách homosexuálnymi pármi alebo o manželstve takýchto párov. Položením otázok v pripravovanom referende tak len ďalej polarizujeme spoločnosť, pretože ju nepriamo podnecujeme na diskusiu, ktorá generuje aj mnohé nenávistné postoje (stačilo si pozrieť videoblog kňaza Kuffu), alebo prisudzuje menšine aj požiadavky, ktoré sama nemá. Mojou politickou snahou je polarity zmierňovať, nie vytvárať nové, aj preto sa v spôsobe vedenia predreferendovej diskusie cítim nekomfortne.
Toto referendum považujem za zlú tendenciu aj preto, že môže vytvoriť pre budúcnosť nebezpečný precedens. Ak si väčšinová časť spoločnosti alebo jej politická reprezentácia niekedy v budúcnosti povie, že niektorá menšina by si teoreticky mohla niečo nárokovať a lepšie bude, keď jej to radšej preventívne zakážeme referendom, dôjde k deštrukcii ústavného poriadku.
Štát by mal vytvárať podmienky na dôstojný a lepší život všetkým jeho občanom, aj príslušníkom menšín. V tomto prípade sa o zlepšení kvality života, aspoň tej časti spoločnosti, voči ktorej sú referendové otázky namierené, asi nedá hovoriť.
.lucia Žitňanská
Autorka je bývalá ministerka spravodlivosti a podpredsedníčka strany Most- Híd
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.