Predstavte si malebný ostrov s vkusnými starými domami a čistučkými uličkami, ktorý je s neďalekým brehom spojený železničnou hrádzou a cestným mostom. Keď sa pozriete ďalekohľadom ponad vody Bodamského jazera, ktoré ho obmývajú, uvidíte na juhu a východe za jasného počasia brehy Rakúska a na juhozápade brehy Švajčiarska. Ideálne miesto na kongresovú turistiku.
.von z izolácie
Mestečko Lindau síce nemá vysokú školu, no každý rok sa tu stretávajú najlepšie hlavy z celého sveta. Je to podujatie, ktoré môže slovenská veda Nemcom len závidieť. Lindauské stretnutia nobelovských laureátov (taký je oficiálny názov) sa tu konajú od roku 1951. Začiatky trochu pripomínajú príbeh našej prestížnej medzinárodnej bezpečnostnej konferencie Globsec, za ktorou stála partia ambicióznych mladíkov bez väčších skúseností. Nobelovcov k Bodamskému jazeru začali pozývať internista z okresnej nemocnice, gynekológ s vlastnou praxou a člen mestskej rady. Ich cieľom bolo prelomiť medzinárodnú izoláciu, do ktorej sa nemecká veda dostala počas druhej svetovej vojny. Patróna, ktorý im dodal kredibilitu, si našli v švédskom grófovi Lennartovi Bernadottovi. Šľachticovi patril jeden z ostrovov na Bodamskom jazere a organizátori využili jeho kontakty na Nobelov výbor v Štokholme.
Keďže Nobelova cena za ekonómiu je tak trochu od macochy (udeľuje ju až od roku 1969 na pamiatku Alfreda Nobela švédska centrálna banka), stretli sa ekonómovia tento rok v Lindau len piatykrát. Vypočuť a debatovať s nimi prišlo 460 mladých vedcov z 80 krajín sveta. Nobelovcov síce prišlo na štvordňové podujatie osemnásť, no iba sedemnásti dostali svoje ocenenie za prínos k ekonomickej vede. Čerešničkou na torte bol peruánsky prozaik Mario Vargas Llosa, ktorému udelili Nobelovu cenu v roku 2010 za literatúru a nemecké fórum využil, aby pranieroval postupný ústup intelektuálov i umelcov z politických debát do súkromnej ulity. Asi neprekvapí, že horúco diskutovanou témou v Lindau boli otázky, ktoré hýbu ekonómiou i politikou súčasne. Zlá správa z podujatia je, že tieň ďalšej krízy naďalej robí zasväteným vrásky na čele.
„Ak sa oblasti tieňového bankovníctva neprizrieme pod lupou s dôslednosťou, je nebezpečenstvo ďalšej krízy na finančných trhoch v podstate predprogramované,“ vyhlásila nemecká kancelárka Angela Merkelová počas svojho otváracieho príhovoru. Tieňové banky sú finančné inštitúcie, ktoré robia bankové obchody, ale nie sú bankami formálne. Nevzťahuje sa na nich banková regulácia, ale ich klienti nemajú ani nárok na pomoc z fondu ochrany vkladov. Ide v podstate o investičné fondy alebo rôzne účelovo založené dcérske spoločnosti bánk. Merkelovej obavy sa týkajú možnosti, že problémy dôležitej tieňovej banky môžu rozkývať celý finančný systém, keďže finančníci majú tendenciu unikať pred zväzujúcimi reguláciami bežného bankového sektora práve do tieňového bankovníctva.
.kritika Merkelovej
Pre poslucháča, navyknutého na banálne prejavy slovenských politikov, pôsobil otvárací prejav spolkovej kancelárky neobvykle sviežo. Vyštudovaná fyzička Merkelová predniesla celkom slušnú a netriviálnu analýzu vzťahu politiky a ekonomickej vedy. Politik robí rozhodnutia a nesie za ne zodpovednosť pred voličmi, ekonóm poskytuje v úlohe poradcu politikovi odborné možnosti, ako riešiť problémy. No čo ak sa politik ocitne pred protichodnými radami z expertnej scény? – Čosi, čo spolková vláda zažila v horúcej fáze krízy pred pár rokmi. Ekonómovia by podľa Merkelovej mali priznávať „neostrosť svojich vedeckých výsledkov“. Inými slovami, musíme o limitoch ekonomického bádania diskutovať rovnako ako o nových poznatkoch, ktoré vďaka nemu získavame. „Komplexnosť a dynamika reality sa nedajú tak ľahko vtesnať do ekonomických modelov,“ vyhlásila kancelárka.
Ak niektoré titulky nemeckých médií hlásili, že Merkelová sa pustila do ekonómov, druhá strana jej nezostala nič dlžná. „Hrozí dlhoročná depresia, horšia než bola japonská stratená dekáda,“ vyhlásil nobelovec Joseph Stiglitz, keynesiánsky ekonóm a kritik politiky úsporných opatrení. Táto politika, ktorú Angela Merkelová naordinovala Európe, podľa neho bráni zotaveniu agregátneho dopytu, brzdí rast a spochybňuje tiež prežitie eura. Stiglitz argumentuje aj ekonomickými ukazovateľmi. Eurozóna nerastie, pričom Nemecko sa dokonca v druhom štvrťroku ocitlo v miernej recesii. Kontinent obchádza strašidlo deflácie (ECB by rada videla aspoň dvojpercentnú infláciu), kým nezamestnanosť v eurozóne dosahuje úroveň 11,5 percenta, čo vytvára ešte väčšie riziká pre sociálne a politické turbulencie. Spojeným štátom a Veľkej Británii sa darí o niečo lepšie pri oveľa menej reštriktívnej politike.
Podľa Stiglitza nie jednotlivé národné vlády sú nezodpovedné, ale zväzujúce pravidlá hospodárenia v eurozóne, presadené Nemeckom, vytvárajú akýsi systémový korzet, ktorý menovú úniu sťahuje do víru recesie. Hlbšia integrácia a ručenie Nemcov za dlhy ostatných členských štátov sú podľa Stiglitza správnou cestou, ako odvrátiť ešte väčší zosuv eurozóny do problémov. Štáty sa musia viac zadlžovať, aby mohli viac míňať na verejné projekty, ktoré by roztočili hospodárstvo. Vlastne ide v Stiglitzovom podaní o prastaré keynesiánske rady, na ktorých je sotva niečo nové. Takisto by štát mal zabezpečiť rovnomernejšie rozdelenie príjmov, aby ľudia mohli viac míňať. Duch Thomasa Pikettyho, ktorý rozčeril hladinu medzinárodnej ekonomickej diskusie svojím bestsellerom Kapitál v 21. storočí, sa tak vznášal aj nad vodami Bodamského jazera.
.pingpong obrov
Prirodzene, Angela Merkelová nie je človekom, ktorý by sa dal zneistiť tým, že jej názorový oponent dostal pred rokmi Nobelovu cenu. Svoju politiku tvrdošijne obhajuje. Podľa spolkovej kancelárky sa rásť dá aj bez zadlžovania, čo ukázalo práve Nemecko. Kľúčom sú štrukturálne reformy. Za impulz pre hospodársky rast bez zadlžovania označila aj rozhovory so Spojenými štátmi o Transatlantickej zóne voľného obchodu.
No takéto vyhlásenia na Stiglitza nerobia dojem. Ten tvrdí, že odstránenie colných bariér medzi Amerikou a Európou nejaké veľké efekty neprinesie, keďže tie sú už dnes nízke (v čom má zrejme pravdu). Skutočným kameňom úrazu sú bariéry vzájomnému obchodu v podobe labyrintu odlišných regulácií na oboch kontinentoch. Podľa Stiglitza ich zlaďovanie či odstraňovanie sa bude diať na úkor spotrebiteľov, lebo veď kvôli ich ochrane regulácie predsa existujú. No nobelovský ekonóm a jeho ľavicoví fanúšikovia po celom svete zabúdajú, že regulácie existujú na ochranu spotrebiteľov pred prechmatmi firiem len teoreticky. Veľmi často sa skôr stáva, že etablovaní podnikatelia si u zákonodarcu nechajú ušiť regulácie svojho odvetvia na mieru, ktoré spĺňajú iba oni, pričom pre ďalších prípadných záujemcov o vstup na trh by ich splnenie predstavovalo nezanedbateľné náklady. Ak by sa tento druh regulácií, slúžiacich etablovaným firmám, podarilo osekať, spotrebitelia by z väčšej konkurencie na trhu, naopak, profitovali.
V každom prípade, Merkelovú nekritizoval len Joseph Stiglitz, ktorého akademické názory i politická blízkosť k ľavici boli známe dlho pred krízou. „Merkelová v Európe sleduje úplne pomýlenú politiku. Ňou naordinovaný úsporný kurz pošle eurozónu do depresie,“ vyhlásil pre noviny Welt am Sonntag ekonóm Eric Maskin. Tento profesor na Harvarde vlani poskytol počas návštevy Slovenska rozhovor aj nášmu časopisu (vyšiel v .týždni 21/2013). Je dlhodobo zástancom keynesiánskych podporných programov, ale súčasne aj štrukturálnych reforiem, napríklad trhu práce. Ďalší nobelovec Edmund Phelps (rozhovor s ním vyšiel v .týždni 39/2010), zase v Nemecku vyhlásil, že Európa, čo sa týka vynaliezavosti, intelektuálne zbankrotovala.
Protivietor silného nesúhlasu od najväčších ekonomických autorít planéty, s ktorými sa Merkelová musela vyrovnávať na domácej pôde, môže pre ňu mať aj dlhodobejšie politické následky na európskej úrovni. Krátko po skončení podujatia v Lindau panovali otázniky, či Nemecko nebude musieť v eurozóne ustúpiť tlaku predovšetkým Francúzska a Talianska. Obe krajiny nesú ťažko úsporný režim. A Merkelová je v jeho presadzovaní prakticky osamotená. Sú proti nej viacerí európski partneri, Barack Obama aj väčšina renomovaných ekonómov.
No minulý týždeň prišla z Paríža pozoruhodná správa, ktorá zapôsobila ako bomba. Francúzsky prezident vymenoval za ministra hospodárstva 36-ročného bývalého bankára Emmanuela Macrona. Hollande tým na jednej strane rozhorčil ľavé krídlo svojich socialistov, no na druhej strane vyslal do sveta dôležitý signál. Zdá sa, že chce zohrať na francúzskej politickej scéne rolu Gerharda Schrödera. Bývalý sociálnodemokratický nemecký kancelár pred viac ako desaťročím presadil reformy sociálneho systému a trhu práce, ktoré zdynamizovali dovtedy chorľavú nemeckú ekonomiku. Paradoxné je, že dnes je v Nemecku Angela Merkelová obviňovaná, že jej veľká koalícia kresťanských a sociálnych demokratov postupne odbúrava faktory, ktoré pomohli v uplynulých rokoch ekonomiku nakopnúť...
.trh myšlienok
No podujatie v Lindau nie je primárne o politike, ale o zdieľaní kontaktov a vedeckých poznatkov, hoci konflikt Merkelová verzus nobelovci je pre médiá nepochybne príťažlivý. Na webstránke lindau-nobel.org sa nachádzajú videá s prednáškami jednotlivých laureátov. Ak teda viete po anglicky, študujete alebo sa zaujímate o ekonómiu, môžete gro obsahu tohto podujatia zažiť sprostredkovane vo vašej obývačke.
O Lindau je známe, že nobelovci tam chodia radi, lebo medzi mladými vedcami z celého sveta nachádzajú jednak kvalifikovaných partnerov na diskusiu so zaujímavými nápadmi, jednak potenciálnych spolupracovníkov, ktorých môžu získať do svojich tímov. Mladí vedci si tu môžu nájsť mentora alebo medzi sebou prinajmenšom zdieľať svoje skúsenosti s rovesníkmi. V istom zmysle je to tiež pódium, kde si mladý vedec z rozvojovej krajiny, v ktorej by nemal šancu na rozvoj, môže nájsť študijnú, výskumnú, prípadne pracovnú príležitosť na špičkových svetových pracoviskách.
.von z izolácie
Mestečko Lindau síce nemá vysokú školu, no každý rok sa tu stretávajú najlepšie hlavy z celého sveta. Je to podujatie, ktoré môže slovenská veda Nemcom len závidieť. Lindauské stretnutia nobelovských laureátov (taký je oficiálny názov) sa tu konajú od roku 1951. Začiatky trochu pripomínajú príbeh našej prestížnej medzinárodnej bezpečnostnej konferencie Globsec, za ktorou stála partia ambicióznych mladíkov bez väčších skúseností. Nobelovcov k Bodamskému jazeru začali pozývať internista z okresnej nemocnice, gynekológ s vlastnou praxou a člen mestskej rady. Ich cieľom bolo prelomiť medzinárodnú izoláciu, do ktorej sa nemecká veda dostala počas druhej svetovej vojny. Patróna, ktorý im dodal kredibilitu, si našli v švédskom grófovi Lennartovi Bernadottovi. Šľachticovi patril jeden z ostrovov na Bodamskom jazere a organizátori využili jeho kontakty na Nobelov výbor v Štokholme.
Keďže Nobelova cena za ekonómiu je tak trochu od macochy (udeľuje ju až od roku 1969 na pamiatku Alfreda Nobela švédska centrálna banka), stretli sa ekonómovia tento rok v Lindau len piatykrát. Vypočuť a debatovať s nimi prišlo 460 mladých vedcov z 80 krajín sveta. Nobelovcov síce prišlo na štvordňové podujatie osemnásť, no iba sedemnásti dostali svoje ocenenie za prínos k ekonomickej vede. Čerešničkou na torte bol peruánsky prozaik Mario Vargas Llosa, ktorému udelili Nobelovu cenu v roku 2010 za literatúru a nemecké fórum využil, aby pranieroval postupný ústup intelektuálov i umelcov z politických debát do súkromnej ulity. Asi neprekvapí, že horúco diskutovanou témou v Lindau boli otázky, ktoré hýbu ekonómiou i politikou súčasne. Zlá správa z podujatia je, že tieň ďalšej krízy naďalej robí zasväteným vrásky na čele.
„Ak sa oblasti tieňového bankovníctva neprizrieme pod lupou s dôslednosťou, je nebezpečenstvo ďalšej krízy na finančných trhoch v podstate predprogramované,“ vyhlásila nemecká kancelárka Angela Merkelová počas svojho otváracieho príhovoru. Tieňové banky sú finančné inštitúcie, ktoré robia bankové obchody, ale nie sú bankami formálne. Nevzťahuje sa na nich banková regulácia, ale ich klienti nemajú ani nárok na pomoc z fondu ochrany vkladov. Ide v podstate o investičné fondy alebo rôzne účelovo založené dcérske spoločnosti bánk. Merkelovej obavy sa týkajú možnosti, že problémy dôležitej tieňovej banky môžu rozkývať celý finančný systém, keďže finančníci majú tendenciu unikať pred zväzujúcimi reguláciami bežného bankového sektora práve do tieňového bankovníctva.
.kritika Merkelovej
Pre poslucháča, navyknutého na banálne prejavy slovenských politikov, pôsobil otvárací prejav spolkovej kancelárky neobvykle sviežo. Vyštudovaná fyzička Merkelová predniesla celkom slušnú a netriviálnu analýzu vzťahu politiky a ekonomickej vedy. Politik robí rozhodnutia a nesie za ne zodpovednosť pred voličmi, ekonóm poskytuje v úlohe poradcu politikovi odborné možnosti, ako riešiť problémy. No čo ak sa politik ocitne pred protichodnými radami z expertnej scény? – Čosi, čo spolková vláda zažila v horúcej fáze krízy pred pár rokmi. Ekonómovia by podľa Merkelovej mali priznávať „neostrosť svojich vedeckých výsledkov“. Inými slovami, musíme o limitoch ekonomického bádania diskutovať rovnako ako o nových poznatkoch, ktoré vďaka nemu získavame. „Komplexnosť a dynamika reality sa nedajú tak ľahko vtesnať do ekonomických modelov,“ vyhlásila kancelárka.
Ak niektoré titulky nemeckých médií hlásili, že Merkelová sa pustila do ekonómov, druhá strana jej nezostala nič dlžná. „Hrozí dlhoročná depresia, horšia než bola japonská stratená dekáda,“ vyhlásil nobelovec Joseph Stiglitz, keynesiánsky ekonóm a kritik politiky úsporných opatrení. Táto politika, ktorú Angela Merkelová naordinovala Európe, podľa neho bráni zotaveniu agregátneho dopytu, brzdí rast a spochybňuje tiež prežitie eura. Stiglitz argumentuje aj ekonomickými ukazovateľmi. Eurozóna nerastie, pričom Nemecko sa dokonca v druhom štvrťroku ocitlo v miernej recesii. Kontinent obchádza strašidlo deflácie (ECB by rada videla aspoň dvojpercentnú infláciu), kým nezamestnanosť v eurozóne dosahuje úroveň 11,5 percenta, čo vytvára ešte väčšie riziká pre sociálne a politické turbulencie. Spojeným štátom a Veľkej Británii sa darí o niečo lepšie pri oveľa menej reštriktívnej politike.
Podľa Stiglitza nie jednotlivé národné vlády sú nezodpovedné, ale zväzujúce pravidlá hospodárenia v eurozóne, presadené Nemeckom, vytvárajú akýsi systémový korzet, ktorý menovú úniu sťahuje do víru recesie. Hlbšia integrácia a ručenie Nemcov za dlhy ostatných členských štátov sú podľa Stiglitza správnou cestou, ako odvrátiť ešte väčší zosuv eurozóny do problémov. Štáty sa musia viac zadlžovať, aby mohli viac míňať na verejné projekty, ktoré by roztočili hospodárstvo. Vlastne ide v Stiglitzovom podaní o prastaré keynesiánske rady, na ktorých je sotva niečo nové. Takisto by štát mal zabezpečiť rovnomernejšie rozdelenie príjmov, aby ľudia mohli viac míňať. Duch Thomasa Pikettyho, ktorý rozčeril hladinu medzinárodnej ekonomickej diskusie svojím bestsellerom Kapitál v 21. storočí, sa tak vznášal aj nad vodami Bodamského jazera.
.pingpong obrov
Prirodzene, Angela Merkelová nie je človekom, ktorý by sa dal zneistiť tým, že jej názorový oponent dostal pred rokmi Nobelovu cenu. Svoju politiku tvrdošijne obhajuje. Podľa spolkovej kancelárky sa rásť dá aj bez zadlžovania, čo ukázalo práve Nemecko. Kľúčom sú štrukturálne reformy. Za impulz pre hospodársky rast bez zadlžovania označila aj rozhovory so Spojenými štátmi o Transatlantickej zóne voľného obchodu.
No takéto vyhlásenia na Stiglitza nerobia dojem. Ten tvrdí, že odstránenie colných bariér medzi Amerikou a Európou nejaké veľké efekty neprinesie, keďže tie sú už dnes nízke (v čom má zrejme pravdu). Skutočným kameňom úrazu sú bariéry vzájomnému obchodu v podobe labyrintu odlišných regulácií na oboch kontinentoch. Podľa Stiglitza ich zlaďovanie či odstraňovanie sa bude diať na úkor spotrebiteľov, lebo veď kvôli ich ochrane regulácie predsa existujú. No nobelovský ekonóm a jeho ľavicoví fanúšikovia po celom svete zabúdajú, že regulácie existujú na ochranu spotrebiteľov pred prechmatmi firiem len teoreticky. Veľmi často sa skôr stáva, že etablovaní podnikatelia si u zákonodarcu nechajú ušiť regulácie svojho odvetvia na mieru, ktoré spĺňajú iba oni, pričom pre ďalších prípadných záujemcov o vstup na trh by ich splnenie predstavovalo nezanedbateľné náklady. Ak by sa tento druh regulácií, slúžiacich etablovaným firmám, podarilo osekať, spotrebitelia by z väčšej konkurencie na trhu, naopak, profitovali.
V každom prípade, Merkelovú nekritizoval len Joseph Stiglitz, ktorého akademické názory i politická blízkosť k ľavici boli známe dlho pred krízou. „Merkelová v Európe sleduje úplne pomýlenú politiku. Ňou naordinovaný úsporný kurz pošle eurozónu do depresie,“ vyhlásil pre noviny Welt am Sonntag ekonóm Eric Maskin. Tento profesor na Harvarde vlani poskytol počas návštevy Slovenska rozhovor aj nášmu časopisu (vyšiel v .týždni 21/2013). Je dlhodobo zástancom keynesiánskych podporných programov, ale súčasne aj štrukturálnych reforiem, napríklad trhu práce. Ďalší nobelovec Edmund Phelps (rozhovor s ním vyšiel v .týždni 39/2010), zase v Nemecku vyhlásil, že Európa, čo sa týka vynaliezavosti, intelektuálne zbankrotovala.
Protivietor silného nesúhlasu od najväčších ekonomických autorít planéty, s ktorými sa Merkelová musela vyrovnávať na domácej pôde, môže pre ňu mať aj dlhodobejšie politické následky na európskej úrovni. Krátko po skončení podujatia v Lindau panovali otázniky, či Nemecko nebude musieť v eurozóne ustúpiť tlaku predovšetkým Francúzska a Talianska. Obe krajiny nesú ťažko úsporný režim. A Merkelová je v jeho presadzovaní prakticky osamotená. Sú proti nej viacerí európski partneri, Barack Obama aj väčšina renomovaných ekonómov.
No minulý týždeň prišla z Paríža pozoruhodná správa, ktorá zapôsobila ako bomba. Francúzsky prezident vymenoval za ministra hospodárstva 36-ročného bývalého bankára Emmanuela Macrona. Hollande tým na jednej strane rozhorčil ľavé krídlo svojich socialistov, no na druhej strane vyslal do sveta dôležitý signál. Zdá sa, že chce zohrať na francúzskej politickej scéne rolu Gerharda Schrödera. Bývalý sociálnodemokratický nemecký kancelár pred viac ako desaťročím presadil reformy sociálneho systému a trhu práce, ktoré zdynamizovali dovtedy chorľavú nemeckú ekonomiku. Paradoxné je, že dnes je v Nemecku Angela Merkelová obviňovaná, že jej veľká koalícia kresťanských a sociálnych demokratov postupne odbúrava faktory, ktoré pomohli v uplynulých rokoch ekonomiku nakopnúť...
.trh myšlienok
No podujatie v Lindau nie je primárne o politike, ale o zdieľaní kontaktov a vedeckých poznatkov, hoci konflikt Merkelová verzus nobelovci je pre médiá nepochybne príťažlivý. Na webstránke lindau-nobel.org sa nachádzajú videá s prednáškami jednotlivých laureátov. Ak teda viete po anglicky, študujete alebo sa zaujímate o ekonómiu, môžete gro obsahu tohto podujatia zažiť sprostredkovane vo vašej obývačke.
O Lindau je známe, že nobelovci tam chodia radi, lebo medzi mladými vedcami z celého sveta nachádzajú jednak kvalifikovaných partnerov na diskusiu so zaujímavými nápadmi, jednak potenciálnych spolupracovníkov, ktorých môžu získať do svojich tímov. Mladí vedci si tu môžu nájsť mentora alebo medzi sebou prinajmenšom zdieľať svoje skúsenosti s rovesníkmi. V istom zmysle je to tiež pódium, kde si mladý vedec z rozvojovej krajiny, v ktorej by nemal šancu na rozvoj, môže nájsť študijnú, výskumnú, prípadne pracovnú príležitosť na špičkových svetových pracoviskách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.