Prijala ma jedna euroúradníčka. Veľká a pevná, s krátkym platinovým účesom, sebavedomá Estónka brázdila v „EÚ-Buse“ opustené provincie Arménska. Arméni sa pýtali na európske peniaze a vojenskú bezpečnosť, na požiadavky EÚ o právach homosexuálov „nemali čas“. Keď som v jednej otázke umiestnil Arménsko do Európy, prerušila ma: „Aká Európa, toto tu je stredný Východ!“
Mojím prvým vodičom bol gruzínsky taxikár z Kutaisi do Chaschuri. Na Kaukaze je bežné, že sa cudzí ľudia spoja pri dlhej ceste a podelia sa o jeden taxík. Musel som hodinu čakať na tretieho pasažiera. Krátko po tom, čo sme vyrazili, nasledovala dlhá pauza na tankovanie nafty. Potom ďalšia na benzín, ešte jedna na naftu, na dofúkanie pneumatík. Keď som naznačil kritiku, oznamoval vodič ďalšie zastávky nasledovne: „Teraz idem nakúpiť zlato“ a „Teraz sa idem poobzerať po diamantoch.“ Pýtal som sa jedného z pasažierov: „Vy sa neponáhľate?“ „Dokonca veľmi, práve mi operujú syna. Ale ničego nepodéľaš.“ Achalziche-Achalkalaki: Prvý arménsky taxikár. „Bratku,“ vykrikoval dve hodiny, „Martin Džan!“ Achalkalaki-Jerevan: Cesta ubehla rýchlo, ale na konci ušiel s mojím výdavkom.
Sewan: Potreboval som taxík k známej riviére na sewanskom jazere. Vodič ma priviezol na neosvetlený kus pláže, mal som si vystúpiť pri jednej chatke za bahnitými cestičkami. Taxikár to tak robí so všetkými, lebo jeho susedka je tam dole čašníčkou. Sewan – Jerevan: Namiesto na autobusovej stanici vyhodil vodič driemajúcich turistov z autobusu na kraji mesta. Pri vystupovaní som si zabudol kufor. Naskočil som do ďalšej lady, hnali sme sa za nejakým bielym autobusom, ale autobusy boli všetky biele. „Viem, prečo slabo zarábaš,“ hovorí mi vráskavý taxikár, „Martin Džan, si príliš poctivý.“ A potom mi so špinavým úsmevom z roličky bankoviek vytiahne ešte jednu navyše. Jerevan-Šuši: Mladý grobian, ktorý sa pri každom stánku s ovocím pod Araratom pýtal na cenu broskýň a paradajok. Goris-Jerevan: Z autobusu ma premiestnili do auta a po 300 metroch do iného. Taxikár, s ktorým som mal stráviť nasledujúcich päť hodín, ustavične nadával na ľudí. „Správajte sa slušne,” napomenul som starého pána. Potom blahodarne stíchol, pri tankovaní v osamelej oáze vládlo niečo ako harmónia, cestujúca spoločnosť si rozdelila zelenú minerálku. Keď som však v Jerevane vystupoval, rozlúčil sa tým, že na mňa po arménsky navrieskal.
Už som mal dosť všetkých vodičov, ale potreboval som ešte jedného, aby som sa dostal z tejto krajiny. Prisadol si ku mne jeden: „Nerozumiem tým ľuďom, každý chce mať väčší dom ako sused.“ Získal si moju dôveru, dohodli sme sa na trasu Jerevan – Achalkalaki. Ale najskôr si musel odskočiť domov, do neomietnutej hrubej stavby, väčšej ako domy jeho susedov. Jeho mladá žena v tigrovaných legínach oddane pobehovala mlčky okolo nás, zimprovizovala večeru. Nasledovala najnepríjemnejšia nočná jazda v mojom živote. Trvala dvakrát toľko, ako bolo nutné, a všetko, čo povedal, sa ukázalo ako lož.
Pri všetkej tej hrubosti v správaní musím tým Arménom jedno nechať ‒ nepočul som žiadne politické hlúposti. Strýko na Ukrajine, brat v Moskve, dcéra v LA – Arméni majú informácie z prvej ruky. V Európe je to slušnejšie, hovorili mi rôznymi spôsobmi všetci, ale Európu si ešte nemôžeme dovoliť. Pomocou Ruska nie sme si istí, ale ak pri nás niekto stojí, tak je to Rusko. Vzhľadom na ten únos som sa na svojej ceste mohol rozprávať takmer len s vodičmi a ostatnými cestujúcimi. Na druhej strane je každý Armén akýmsi taxikárom. „Keď Američania pristáli na Mesiaci,“ povedal mi jeden, „už tam čakal arménsky taxikár.“
Mojím prvým vodičom bol gruzínsky taxikár z Kutaisi do Chaschuri. Na Kaukaze je bežné, že sa cudzí ľudia spoja pri dlhej ceste a podelia sa o jeden taxík. Musel som hodinu čakať na tretieho pasažiera. Krátko po tom, čo sme vyrazili, nasledovala dlhá pauza na tankovanie nafty. Potom ďalšia na benzín, ešte jedna na naftu, na dofúkanie pneumatík. Keď som naznačil kritiku, oznamoval vodič ďalšie zastávky nasledovne: „Teraz idem nakúpiť zlato“ a „Teraz sa idem poobzerať po diamantoch.“ Pýtal som sa jedného z pasažierov: „Vy sa neponáhľate?“ „Dokonca veľmi, práve mi operujú syna. Ale ničego nepodéľaš.“ Achalziche-Achalkalaki: Prvý arménsky taxikár. „Bratku,“ vykrikoval dve hodiny, „Martin Džan!“ Achalkalaki-Jerevan: Cesta ubehla rýchlo, ale na konci ušiel s mojím výdavkom.
Sewan: Potreboval som taxík k známej riviére na sewanskom jazere. Vodič ma priviezol na neosvetlený kus pláže, mal som si vystúpiť pri jednej chatke za bahnitými cestičkami. Taxikár to tak robí so všetkými, lebo jeho susedka je tam dole čašníčkou. Sewan – Jerevan: Namiesto na autobusovej stanici vyhodil vodič driemajúcich turistov z autobusu na kraji mesta. Pri vystupovaní som si zabudol kufor. Naskočil som do ďalšej lady, hnali sme sa za nejakým bielym autobusom, ale autobusy boli všetky biele. „Viem, prečo slabo zarábaš,“ hovorí mi vráskavý taxikár, „Martin Džan, si príliš poctivý.“ A potom mi so špinavým úsmevom z roličky bankoviek vytiahne ešte jednu navyše. Jerevan-Šuši: Mladý grobian, ktorý sa pri každom stánku s ovocím pod Araratom pýtal na cenu broskýň a paradajok. Goris-Jerevan: Z autobusu ma premiestnili do auta a po 300 metroch do iného. Taxikár, s ktorým som mal stráviť nasledujúcich päť hodín, ustavične nadával na ľudí. „Správajte sa slušne,” napomenul som starého pána. Potom blahodarne stíchol, pri tankovaní v osamelej oáze vládlo niečo ako harmónia, cestujúca spoločnosť si rozdelila zelenú minerálku. Keď som však v Jerevane vystupoval, rozlúčil sa tým, že na mňa po arménsky navrieskal.
Už som mal dosť všetkých vodičov, ale potreboval som ešte jedného, aby som sa dostal z tejto krajiny. Prisadol si ku mne jeden: „Nerozumiem tým ľuďom, každý chce mať väčší dom ako sused.“ Získal si moju dôveru, dohodli sme sa na trasu Jerevan – Achalkalaki. Ale najskôr si musel odskočiť domov, do neomietnutej hrubej stavby, väčšej ako domy jeho susedov. Jeho mladá žena v tigrovaných legínach oddane pobehovala mlčky okolo nás, zimprovizovala večeru. Nasledovala najnepríjemnejšia nočná jazda v mojom živote. Trvala dvakrát toľko, ako bolo nutné, a všetko, čo povedal, sa ukázalo ako lož.
Pri všetkej tej hrubosti v správaní musím tým Arménom jedno nechať ‒ nepočul som žiadne politické hlúposti. Strýko na Ukrajine, brat v Moskve, dcéra v LA – Arméni majú informácie z prvej ruky. V Európe je to slušnejšie, hovorili mi rôznymi spôsobmi všetci, ale Európu si ešte nemôžeme dovoliť. Pomocou Ruska nie sme si istí, ale ak pri nás niekto stojí, tak je to Rusko. Vzhľadom na ten únos som sa na svojej ceste mohol rozprávať takmer len s vodičmi a ostatnými cestujúcimi. Na druhej strane je každý Armén akýmsi taxikárom. „Keď Američania pristáli na Mesiaci,“ povedal mi jeden, „už tam čakal arménsky taxikár.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.