OECD (Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj) je dnes známa ako klub približne troch desiatok najvyspelejších krajín sveta a keď sa Slovensko v roku 2001 stalo jej členom, bola pri tejto príležitosti vo vládnom hoteli Bôrik právom usporiadaná oslava.
Je iba milou náhodou, že tá istá OECD vznikla pred šesťdesiatimi rokmi ako organizácia, ktorá mala administrovať Marshallov plán pre Európu zničenú vojnou? A ak dnes hovoríme o klube najbohatších, znamená to, že tých 12,5 miliardy amerických dolárov bolo najefektívnejšou investíciou v dejinách? Nie, a pritom áno.
Tých 12,5 miliardy dolárov bolo, samozrejme, v tom čase ohromné množstvo peňazí, ktoré mali pomôcť európskym krajinám, zničeným druhou svetovou vojnou, obnoviť normálny život a postaviť na nohy ekonomiky, ktorých zvyšky boli zväčša preorientované na vojnovú výrobu. V čase, keď hrozil chaos, hlad, nepokoje a komunistické revolúcie, to bola životne dôležitá pomoc. Veľmi rozumný a v istom zmysle veľmi americký bol aj spôsob, akým Američania tieto peniaze ponúkali: nie vrecia bankoviek na voľné použitie, ale konkrétna pomoc. Najskôr najmä potraviny, neskôr najmä technológie, ako aj stáže pre Európanov v amerických podnikoch. Väčšina peňazí, ktoré na projekt vyčlenil americký Kongres, bola použitá na nákup amerických technológií a strojov.
Dnes, po šiestich dekádach, sa dá bilancovať s bezpečným odstupom. Štáty, ktoré boli súčasťou Marshallovho plánu, sú dnes tie najbohatšie a najslobodnejšie na svete. Američania im (pochopiteľne, aj vo vlastnom záujme) pomohli postaviť sa na nohy, naučili ich, navzájom na smrť znepriatelených, spolu komunikovať a obchodovať a pomohli im vyhnúť sa hrôzam komunistickej diktatúry. Tí ostatní, ktorí generála Marshalla odmietli (alebo museli), boli ďalšie štyri desaťročia súčasťou neslobodnej a chudobnej ríše zla.
Marshallov plán bol veľkou pomocou. Jeho význam však nebol primárne ekonomický. Nielen tých necelých 13 miliárd dolárov, ale najmä americké rozhodnutie zotrvať po vojne v Európe, bolo totiž jedným z najentuziastickejších, hoci zároveň v istom zmysle aj najzištnejších amerických počinov v dejinách. A Európa by za všetko, čo tým získala, mala Amerike aj po šiestich desiatkach rokov bez prestania ďakovať.
.robert Žitňanský
Je iba milou náhodou, že tá istá OECD vznikla pred šesťdesiatimi rokmi ako organizácia, ktorá mala administrovať Marshallov plán pre Európu zničenú vojnou? A ak dnes hovoríme o klube najbohatších, znamená to, že tých 12,5 miliardy amerických dolárov bolo najefektívnejšou investíciou v dejinách? Nie, a pritom áno.
Tých 12,5 miliardy dolárov bolo, samozrejme, v tom čase ohromné množstvo peňazí, ktoré mali pomôcť európskym krajinám, zničeným druhou svetovou vojnou, obnoviť normálny život a postaviť na nohy ekonomiky, ktorých zvyšky boli zväčša preorientované na vojnovú výrobu. V čase, keď hrozil chaos, hlad, nepokoje a komunistické revolúcie, to bola životne dôležitá pomoc. Veľmi rozumný a v istom zmysle veľmi americký bol aj spôsob, akým Američania tieto peniaze ponúkali: nie vrecia bankoviek na voľné použitie, ale konkrétna pomoc. Najskôr najmä potraviny, neskôr najmä technológie, ako aj stáže pre Európanov v amerických podnikoch. Väčšina peňazí, ktoré na projekt vyčlenil americký Kongres, bola použitá na nákup amerických technológií a strojov.
Dnes, po šiestich dekádach, sa dá bilancovať s bezpečným odstupom. Štáty, ktoré boli súčasťou Marshallovho plánu, sú dnes tie najbohatšie a najslobodnejšie na svete. Američania im (pochopiteľne, aj vo vlastnom záujme) pomohli postaviť sa na nohy, naučili ich, navzájom na smrť znepriatelených, spolu komunikovať a obchodovať a pomohli im vyhnúť sa hrôzam komunistickej diktatúry. Tí ostatní, ktorí generála Marshalla odmietli (alebo museli), boli ďalšie štyri desaťročia súčasťou neslobodnej a chudobnej ríše zla.
Marshallov plán bol veľkou pomocou. Jeho význam však nebol primárne ekonomický. Nielen tých necelých 13 miliárd dolárov, ale najmä americké rozhodnutie zotrvať po vojne v Európe, bolo totiž jedným z najentuziastickejších, hoci zároveň v istom zmysle aj najzištnejších amerických počinov v dejinách. A Európa by za všetko, čo tým získala, mala Amerike aj po šiestich desiatkach rokov bez prestania ďakovať.
.robert Žitňanský
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.