Bilderberská spoločnosť vznikla ako jedna z mnohých atlantických organizácií v čase studenej vojny. Jej cieľom bola západná spolupráca a ochrana slobodného demokratického politického a sociálne trhového ekonomického systému. Chrániť ho bolo treba pred expandujúcim sovietskym komunizmom. Pri zrode Bilderbergu stáli dvaja ľudia, poľský politik a diplomat Józef Retinger a princ Bernhard, manžel holandskej kráľovnej.
Retinger bol počas druhej svetovej vojny poradcom poľského premiéra v exile, generála Sikorského. Bol to demokrat, antinacista a antikomunista – teda niekto, pre koho nebolo v povojnovom Poľsku miesto. Žil v exile, v západnej Európe a nadchol sa pre myšlienku zjednotenej Európy. Veril totiž tomu, že rozdrobené a rozhádané štáty budú voči Moskve príliš slabé a zraniteľné. Založil preto Európske hnutie, stál pri vzniku Rady Európy, patril jednoducho do spoločnosti Schumanna, Monneta, Adenauera a ďalších.
V roku 1954 mu napadlo založiť neformálnu spoločnosť, kde sa budú stretávať poprední politici, finančníci a ekonómovia nielen z Európy, ale aj severnej Ameriky. Nešlo mu teda o inštitucionálne, ale neformálne prepojenie západných elít, ktoré by mali možnosť stretnúť sa, zoznámiť, pohovoriť si, prípadne sa spriateliť. Bez prítomnosti novinárov a strachu, že keď niečo povedia, dostane sa to do novín. Išlo teda doslova o kultivovanie transatlantického priateľstva na osobnej báze. Retinger s tým oslovil holandského princa Bernharda, tomu sa myšlienka zapáčila a prvé stretnutie sa uskutočnilo v holandskom hoteli Bilderberg pred 60 rokmi v roku 1954.
Princ Bernhard von Lippe-Biesterfeld pochádzal zo saskej šľachty a v roku 1937 sa oženil s holandskou korunnou princeznou Julianou. Kritici Bilderbergu nezabudnú pripomenúť, že v mladosti bol členom NSDAP, čo je, samozrejme, pravda, ale nie celá. Neskôr sa totiž obrátil a stal sa kritikom nacizmu a Adolfa Hitlera. A keď sa stal holandským princom, správal sa ako príkladný vlastenec. Keď nacisti napadli Holandsko, strieľal na lietadlá Luftwaffe, nechcel Holandsko opustiť a trval na tom, že zostane doma bojovať. Až na rozkaz kráľovnej odišiel do Británie. Tam bojoval v holandských jednotkách RAF ako pilot. Zaujímavé je, že Churchill požiadal o jeho preverenie, ktoré pripadlo spravodajskému dôstojníkovi Ianovi Flemingovi (ktorý neskôr stvoril postavu Jamesa Bonda). Ten ho považoval za lojálneho a Bernharda pustili do hlavného velenia spojencov, pričom pred 70 rokmi, v roku 1944 sa stal veliteľom holandských vojsk.
Bernhard, ktorý sa osobne poznal zo západnou elitou počas vojny, teda mohol využiť osobné kontakty na podujatie, akým sa stal Bilderberg. Dwight Eisenhower, ktorý bol v roku 1954 americkým prezidentom a predtým prvým vrchným veliteľom NATO v Európe, bol napríklad počas vojny Bernhardov priamy vojenský nadriadený. Asi päťdesiat Západoeurópanov a desiatka Američanov sa v roku 1954 rozhodla, že podobné stretnutia budú opakovať každoročne. Bernhard im predsedal až do roku 1975, Retinger bol až do smrti v roku 1960 jeho tajomníkom.
Princa Bernharda neskôr nahradili na jeho poste vyslúžilí politici a štátnici, patriaci zväčša k strednému prúdu. Napríklad bývalý nemecký vicepremiér Walter Scheel alebo bývalý britský konzervatívny premiér Alec Douglas-Home či umiernený laborista Denis Healey, bývalý minister obrany a financií.
Na stretnutia najčastejšie chodia politici na konci kariéry, o žiadnom vyberaní novej elity tu nemôže byť ani reči. Organizátori sa síce snažia pozývať aj vychádzajúcich politikov, ako to bolo v roku 1975 s Margaret Thatcherovou, ale predstava, že táto pozvánka rozhoduje o ch politickej budúcnosti, je za hranicou naivity. Potvrdzuje to aj Alexander Vondra, bývalý český diplomat a minister obrany, ktorý bol členom Trilaterálnej komisie a na podobné stretávanie má vyhranený názor: platiť za ubytovanie v drahých hoteloch, aby sa stretol s politickými dôchodcami, nemá cenu. Niekoho možno podobný pocit, naopak, psychologicky priťahuje, ale praktické dôsledky sú rovnaké. A to napriek tomu, že sa tu v minulosti vyskytli anekdoty, ako je výrok Helmuta Kohla, ktorý na položenú otázku v polovici 80. rokov odpovedal, že spojenie Nemecka je dlhodobo nevyhnutnosťou. Prítomní sa zasmiali, aj keď to Kohl myslel vážne.
.autor je riaditeľom Občanského institutu v Prahe.
Retinger bol počas druhej svetovej vojny poradcom poľského premiéra v exile, generála Sikorského. Bol to demokrat, antinacista a antikomunista – teda niekto, pre koho nebolo v povojnovom Poľsku miesto. Žil v exile, v západnej Európe a nadchol sa pre myšlienku zjednotenej Európy. Veril totiž tomu, že rozdrobené a rozhádané štáty budú voči Moskve príliš slabé a zraniteľné. Založil preto Európske hnutie, stál pri vzniku Rady Európy, patril jednoducho do spoločnosti Schumanna, Monneta, Adenauera a ďalších.
V roku 1954 mu napadlo založiť neformálnu spoločnosť, kde sa budú stretávať poprední politici, finančníci a ekonómovia nielen z Európy, ale aj severnej Ameriky. Nešlo mu teda o inštitucionálne, ale neformálne prepojenie západných elít, ktoré by mali možnosť stretnúť sa, zoznámiť, pohovoriť si, prípadne sa spriateliť. Bez prítomnosti novinárov a strachu, že keď niečo povedia, dostane sa to do novín. Išlo teda doslova o kultivovanie transatlantického priateľstva na osobnej báze. Retinger s tým oslovil holandského princa Bernharda, tomu sa myšlienka zapáčila a prvé stretnutie sa uskutočnilo v holandskom hoteli Bilderberg pred 60 rokmi v roku 1954.
Princ Bernhard von Lippe-Biesterfeld pochádzal zo saskej šľachty a v roku 1937 sa oženil s holandskou korunnou princeznou Julianou. Kritici Bilderbergu nezabudnú pripomenúť, že v mladosti bol členom NSDAP, čo je, samozrejme, pravda, ale nie celá. Neskôr sa totiž obrátil a stal sa kritikom nacizmu a Adolfa Hitlera. A keď sa stal holandským princom, správal sa ako príkladný vlastenec. Keď nacisti napadli Holandsko, strieľal na lietadlá Luftwaffe, nechcel Holandsko opustiť a trval na tom, že zostane doma bojovať. Až na rozkaz kráľovnej odišiel do Británie. Tam bojoval v holandských jednotkách RAF ako pilot. Zaujímavé je, že Churchill požiadal o jeho preverenie, ktoré pripadlo spravodajskému dôstojníkovi Ianovi Flemingovi (ktorý neskôr stvoril postavu Jamesa Bonda). Ten ho považoval za lojálneho a Bernharda pustili do hlavného velenia spojencov, pričom pred 70 rokmi, v roku 1944 sa stal veliteľom holandských vojsk.
Bernhard, ktorý sa osobne poznal zo západnou elitou počas vojny, teda mohol využiť osobné kontakty na podujatie, akým sa stal Bilderberg. Dwight Eisenhower, ktorý bol v roku 1954 americkým prezidentom a predtým prvým vrchným veliteľom NATO v Európe, bol napríklad počas vojny Bernhardov priamy vojenský nadriadený. Asi päťdesiat Západoeurópanov a desiatka Američanov sa v roku 1954 rozhodla, že podobné stretnutia budú opakovať každoročne. Bernhard im predsedal až do roku 1975, Retinger bol až do smrti v roku 1960 jeho tajomníkom.
Princa Bernharda neskôr nahradili na jeho poste vyslúžilí politici a štátnici, patriaci zväčša k strednému prúdu. Napríklad bývalý nemecký vicepremiér Walter Scheel alebo bývalý britský konzervatívny premiér Alec Douglas-Home či umiernený laborista Denis Healey, bývalý minister obrany a financií.
Na stretnutia najčastejšie chodia politici na konci kariéry, o žiadnom vyberaní novej elity tu nemôže byť ani reči. Organizátori sa síce snažia pozývať aj vychádzajúcich politikov, ako to bolo v roku 1975 s Margaret Thatcherovou, ale predstava, že táto pozvánka rozhoduje o ch politickej budúcnosti, je za hranicou naivity. Potvrdzuje to aj Alexander Vondra, bývalý český diplomat a minister obrany, ktorý bol členom Trilaterálnej komisie a na podobné stretávanie má vyhranený názor: platiť za ubytovanie v drahých hoteloch, aby sa stretol s politickými dôchodcami, nemá cenu. Niekoho možno podobný pocit, naopak, psychologicky priťahuje, ale praktické dôsledky sú rovnaké. A to napriek tomu, že sa tu v minulosti vyskytli anekdoty, ako je výrok Helmuta Kohla, ktorý na položenú otázku v polovici 80. rokov odpovedal, že spojenie Nemecka je dlhodobo nevyhnutnosťou. Prítomní sa zasmiali, aj keď to Kohl myslel vážne.
.autor je riaditeľom Občanského institutu v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.