Slávny profesor vyhlásil, citujem britský Guardian, že „žiadny potrat plodu s Downovým syndrómom nie je nemorálnym“. „Abortuj ho. A vyskúšaj znovu. Ak máš voľbu, jeho narodenie bude niečím nemorálnym,“ znie Dawkinsova rada pre matky s poškodenými deťmi.
Tie slová vyvolali pobúrenie. Právom. Napriek tomu sa treba na tie slová pozerať ako na prirodzený dôsledok Dawkinsových ateistických východísk. Spojenie ateizmu a hedonizmu musí napokon viesť k zničeniu pojmu ľudskej dôstojnosti. Veď ak je človek len cicavec, zviera, ktoré nie je ani lepšie, ani horšie ako ostatné druhy, tak ľudskosť nemá žiadnu osobitnú hodnotu. Záleží len na tom, či je človek zdravý. Len on má nejakú hodnotu. Dôstojnosť nie je nič absolútne a zrejmé, je to len symbol, dezignát, predpokladajúci stupeň ochrany, ako to ustanovila skupina zdravých zvierat. Choroba, utrpenie, fyzická slabosť, staroba aj slabosť odoberajú v zhode s takýmto tvrdením človeku jeho hodnotu. A hoci Dawkinsove slová znejú kruto, nazýva veci svojimi menami.
Škoda len, že Dawkins si neuvedomil, že konečným cieľom jeho myslenia je celková rezignácia na akékoľvek morálne súdy. Preto jeho názor, že „každý plod je menej ľudský ako vyrastené prasa“ je nielen nedôstojný, ale najmä absurdný. Z jeho vlastnej perspektívy je totiž používanie spojení „menej alebo viac ľudský“ niečím nemožným. Veď to, čo je ľudské, je vlastne zvieracie. Preto niet v Dawkinsovom svete miesto na súdy, ktoré majú univerzálny význam a odvolávajú sa na to, čo je absolútne dobré alebo zlé. Silnejšie samce a samice sa zbavujú slabších a chorých. Vyrastené prasce môžu žiť, ľudské plody nie. Zvyšok je ilúzia. Dobre, že čas od času hovorí niekto tak otvorene.
Tie slová vyvolali pobúrenie. Právom. Napriek tomu sa treba na tie slová pozerať ako na prirodzený dôsledok Dawkinsových ateistických východísk. Spojenie ateizmu a hedonizmu musí napokon viesť k zničeniu pojmu ľudskej dôstojnosti. Veď ak je človek len cicavec, zviera, ktoré nie je ani lepšie, ani horšie ako ostatné druhy, tak ľudskosť nemá žiadnu osobitnú hodnotu. Záleží len na tom, či je človek zdravý. Len on má nejakú hodnotu. Dôstojnosť nie je nič absolútne a zrejmé, je to len symbol, dezignát, predpokladajúci stupeň ochrany, ako to ustanovila skupina zdravých zvierat. Choroba, utrpenie, fyzická slabosť, staroba aj slabosť odoberajú v zhode s takýmto tvrdením človeku jeho hodnotu. A hoci Dawkinsove slová znejú kruto, nazýva veci svojimi menami.
Škoda len, že Dawkins si neuvedomil, že konečným cieľom jeho myslenia je celková rezignácia na akékoľvek morálne súdy. Preto jeho názor, že „každý plod je menej ľudský ako vyrastené prasa“ je nielen nedôstojný, ale najmä absurdný. Z jeho vlastnej perspektívy je totiž používanie spojení „menej alebo viac ľudský“ niečím nemožným. Veď to, čo je ľudské, je vlastne zvieracie. Preto niet v Dawkinsovom svete miesto na súdy, ktoré majú univerzálny význam a odvolávajú sa na to, čo je absolútne dobré alebo zlé. Silnejšie samce a samice sa zbavujú slabších a chorých. Vyrastené prasce môžu žiť, ľudské plody nie. Zvyšok je ilúzia. Dobre, že čas od času hovorí niekto tak otvorene.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.