.na Slovensku máme asi 25-tisíc fariem. Osemdesiat percent všetkej pôdy patrí 2 500 veľkým farmám, teda desiatim percentám z celkového počtu. Okrem toho u nás hospodári asi dvetisíc samostatne hospodáriacich roľníkov (SHR), pričom na jedného pripadá okolo päťsto hektárov. Len na porovnanie, v Rakúsku je to okolo tridsať hektárov. „Zvyšných“ necelých 21-tisíc malých rodinných fariem doslova bojuje o prežitie.
„Vzťah všetkých vládnych garnitúr k vidieku je zúfalý. Nemáme definované rodinné farmy. O predaji z dvora sa roky iba rozpráva. Už som vzdal úsilie bojovať vo vysokej politike o lepšie podmienky,“ hovorí sklamane predseda Združenia pre rozvoj vidieka v Banskobystrickom samosprávnom kraji Igor Pašmík a pokračuje: „Pomáhame farmárom získavať informácie a finančné zdroje. Kontinuita farmárčenia bola u nás prerušená štyrmi desaťročiami socializmu. A nadšenie po roku 1989 už dávno vyprchalo. Štát im hádže pod nohy byrokratické polená. Ak predávate nadbytok, povedzme mlieko, tak stačí zaregistrovať zviera. No ak chcete vyrábať syry, džemy alebo jogurty, musíte mať schválenú malú prevádzku. Potrebujete na ňu toľko povolení ako na veľký závod.“
Pašmík ďalej pripomína, že napríklad v Česku je situácia oveľa lepšia. V malých mestečkách bývajú farmárske trhy, na ktorých malí výrobcovia predávajú svoju produkciu. Prvé pokusy spájať sa a otvárať predajne v Bratislave už majú naši farmári za sebou. Je to často jediná šanca na prežitie. „Predstava, ktorú možno vidieť v zahraničných filmoch o varení, že šéfkuchár si ráno na miestnom trhu nakúpi suroviny, je zatiaľ z ríše snov,“ dodáva Pašmík.
.vynálezca agrokruhu
Už prvé zoznámenie s Jánom Šlinským (55) pripomína sci-fi. Tak trochu génius, tak trochu jurodivý roľník a pestovateľ štrnástich druhov zeleniny, ktorý (možno) so svojimi nápadmi predbehol dobu. Už príjazd na jeho rodinnú farmu v Hornom Šúri pri Bratislave evokuje film. Poľná cesta sa točí okolo domu v susedstve jeho farmy, ktorý má akési čudesné zeleno-žlté kupoly, pripomínajúce observatórium. Ak sa pozriete lepšie, tak na poliach zarastených plevelom uvidíte tri zvláštne železné konštrukcie – nazvime ich Šlínskeho agrokruhy.
„Agrokruh je systémový nosič náradia, ktorý vychádza z koncepcie agrotechnických mostov, ako ich poznáme z Anglicka alebo z Izraela. Ide o širokozáberové prostriedky s ramenom dlhým osemnásť metrov, ktoré obrábajú pôdu s vylúčením jej degradácie prejazdom traktorom alebo iným vozidlom,“ vysvetľuje Šlinský a pokračuje: „Moje hobby bolo vždy modelárstvo. Prototyp agrokruhu som skonštruoval aj na diaľkové ovládanie. Stačí zapnúť stroj a cez noc máte poorané. Pri otáčaní mostu okolo svojej osi sa zároveň otáča reťaz po obvode reťazového kolesa a vzniká riadok v tvare špirály, kde sa medziriadková vzdialenosť rovná obvodu použitého kolesa. Tým sa napĺňa moja myšlienka – bio a ekokvalita za cenu konvenčnej kvality zeleniny.“
Pochopiteľne, farmár Šlinsky púta pozornosť. Zaujímajú sa o neho aj Vesmírní lidé, ktorí strašia apokalypsou, no správne rozpoznal, že ide o nebezpečnú sektu, s ktorou nechce mať nič spoločné. Pevným základom je okruh asi tridsiatich odberateľov, najmä z Bratislavy. Jeho životná dráha pripomína tak trochu odyseu. Hrdo hovorí, že chlap, ak stojí rovnými nohami na svojej pôde, ktorú obrába, bude vždy nezávislý. Jeho víziou je veľký počet malých fariem, teda opak súčasného stavu na Slovensku. A ako to celé funguje? Dobrá otázka. Šlinský má dva hektáre pôdy, čo znamená pätnásť kružníc. Ako už bolo povedané, jeho agrokruh šetrne poorie a obrobí územie s priemerom 36 metrov. Potom sa presunie na iné miesto tak, aby sa v jednom bode kružnice dotýkali. Neobrobený medzipriestor nazýva ekostabilizačná zóna s antieróznym efektom a vysádza na ňom rôzne bylinky.
Ani farmár Šlinský nie je doma prorokom. Pochádza z východu. Kedysi pracoval na družstve v Pavlovciach nad Uhom. Keď tam so svojimi vynálezmi nepochodil, presunul sa na západ. Agrokruh ocenila ako jeden z dvoch vynálezov v celej Európe japonská nadácia Toyota Environmental Foundation. Dnes hľadá výrobcu, ktorý by ho vyrobil vo forme modulovej skladačky. Na otázku, koľko kilogramov akej zeleniny vie s pomocou jedného agrokruhu dopestovať, nemá jasnú odpoveď. „Garantujem iba stopercentú biokvalitu, všetko ostatné je u Pána Boha. Hľadám číslo jeho telefónu, no zatiaľ som ho nenašiel. Keby som sa mu dovolal, poviem mu, aby mi dal dva špagáty. Červený na slnko a modrý na dážď,“ dodáva s úsmevom vynálezca Šlinský.
.postarať sa o krajinu
V istom zmysle opakom pocitu chaosu na farme Jána Šlinského je rodinná farma Michala Demeša (30) v Hornom Oháji pri Vrábľoch. Všade je čisto, upratané, každá vec má svoje miesto a funkciu. Jeho otec kedysi pracoval ako informačný manažér v organizácii OSN pre poľnohospodárstvo a výživu (FAO), kde mal na starosti strednú a východnú Európu. „Otec cestoval po svete a ak sa mu niečo páčilo, usiloval sa to uplatniť na naše podmienky. Spočiatku sme sa uchádzali o zdroje z programov na rozvoj vidieka, no vždy to narazilo na nejaký byrokratický zádrh. Tak sme sa na to vykašľali a všetko sme vybudovali svojpomocne,“ opisuje začiatky farmár Demeš.
Začínali tak, že v roku 1996 kúpili areál pri riečke Žitava od vnučiek posledného mlynára Mašeka. Kamenný mlyn tu stál od roku 1929, predtým tu boli od 14. storočia drevené mlyny. Na farme je okrem mlynu dom, v ktorom žil mlynár – dnes slúži na ubytovanie s kapacitou pätnástich postelí. V dome mlynárových synov žije dnes farmár Demeš a manželkou a dcérkou. Je tu aj letná kuchynka a pajta, čiže veľká hospodárska stavba. Demešovci majú 25 hektárov pôdy, chovajú oslíky, ovce, daniele, kamerunské kozy, biele kozy. Kedysi mali aj päť koníkov a jazdeckú školu. Nadbytky plodín, ktoré dopestujú, predávajú. „Náš hlavný cieľ je postarať sa o krajinu. Nerobíme chemické postreky, riadime sa princípmi permakultúry. Otec chcel rodinnú farmu, na ktorú budú naviazaní odberatelia tak, ako je to bežné vo vyspelom zahraničí. Asi trochu predbehol dobu...“ povie Demeš, ktorý vyštudoval environmentalistiku v Nitre.
Čo sa týka hospodárenia, farma si zarobí na seba a je v miernom pluse. Financie však nie sú pre Demešovcov to hlavné. Organizujú víkendové kurzy permakultúrneho dizajnu, ovocinárske kurzy a prednášky o bylinkách. No nielen to. Na farmu Mašekov dvor sa chodia fotografovať svadobčania, obľúbené sú aj firemné „garden párty“ spojené s guľášom, s opekačkou či so zabíjačkou mangalice. Široké spektrum dopĺňa hudobný festival, ktorý navštívilo do tristo ľudí.
„Vízie? Chceli by sme obnoviť pôvodnú vodnú elektráreň. A samozrejme, chceme rozvíjať farmu a postarať sa o krajinu, lebo je v zlom stave,“ dodáva Demeš.
.tichomír alebo Siegfried?
Na lazoch pri Detve farmárči rodáčka z popradského sídliska Lucia Vágnerová (37). Pred hodinou odišli hostia z Česka, ktorí sa nedočkali pôrodu teliatka – zvedavý chlapec chodil každú chvíľu nadvíhať kravičke Bibe chvost, aby sa presvedčil, či sa neotelí. Mali smolu, príroda to zariadila inak. Pôrod sa začal o štvrtej popoludní na lúke nad gazdovstvom. Farmárka si pripravila aj lano. „Ty sa uhni, lebo spadne na teba teľa!“ napomenie ostro psíka, ktorý sa tmolí okolo a líže plodové obaly. Po chvíľke si kravka ľahne. Vidno už kopýtka aj jazyk. „No čo moja, ideme ti pomôcť?“ prihovára sa jej farmárka. Zviera je statočné. Ide o holandské plemeno červený holštýn, ku ktorému pripustili slovenského strakatého. Po štvrťhodinke je teliatko na svete. Je to býček. Podľa kalendára by mal dostať meno Tichomír alebo Siegfried. Ťažká voľba.
Manželia Milan a Lucia Vágnerovci začínali tak, že v roku 2006 dostali od kamaráta z vysokej školy teliatko ako svadobný dar. Dnes majú tri kravy, dve jalovice a dve prasiatka. Teraz v seprembri plánujú kúpiť aj ovečky. S pomocou eurofondov si vybudovali aj agroturistický penzión s kapacitou dvanástich postelí v troch izbách. Majú tri a pol hektára svojej pôdy, plus ďalšie štyri v prenájme. Prvé zdroje na rozbehnutie podnikania zarobili počas troch rokov na brigádach vo Francúzsku.
„Od štátu beriem iba dotácie na skosenú lúku, inak nám úradníci len podkopávajú nohy,“ hovorí smutne Vágnerová a pokračuje: „Robíme to najmä kvôli sebe a našim deťom, aby sme mali prístup k dobrým a zdravým potravinám. Až neskôr nás to začalo trochu živiť, no nebyť toho, že manžel pracuje v poľnohospodárskej firme, nevyžili by sme iba z agroturistiky a farmárčenia.“
Vágnerovci predávajú v Detve syry, tvaroh a iné mliečne výrobky. Hovoria, že už majú svoju klientelu, väčšinou dôchodcov. Farmárke najviac chýba voľný čas pre seba – je pripútaná k zvieratám a nemá ju kto zastúpiť. Pri otázke, čo je na farmárčení najťažšie, sa na okamih zamyslí a povie: „Medziľudské vzťahy. Chceli by sme si vziať do prenájmu aj viac pôdy, ale keď ľudia uvideli, že sa nám darí, tak nám ju už nechcú dať. Alebo predaj z dvora. Sekíruje vás úradník, ktorý v živote nevidel, ako sa robí syr. Môj názor je, že keď by som raz zákazníkovi predala nekvalitný výrobok, tak už si v živote nič odo mňa nekúpi a zlý chýr by sa šíril ďalej. Na kvalitu nepotrebujem nijaké kontroly z hygieny ani nijaké papiere.“
.sto metrov syra
Farmárka Marta Tužinská (39) vyrába už desať rokov rôzne mliečne výrobky vrátane populárnych syrových tort. Na svojej farme Tuška v Kosoríne pri Žiari nad Hronom má tri kravky. Kedysi pracovala v hlinikárni, kde ochorela. Rozhodla sa preto z fabriky odísť a začala hospodáriť. Dnes už má dve predajne, z toho jednu v Bratislave. Manžel pracuje vo firme na obrábanie kovov.
„Pomaličky sme sa začali napĺňať sny. Teta Teličáková zo Zázrivej ma naučila robiť syrové korbáčiky a ťahať syr. Som v tom už taká dobrá, že na Ovenáliách vo Východnej som zvíťazila. Pred dvoma rokmi som dosiahla rekord 152 metrov syra,“ smeje sa farmárka Tužinská. Jej rekord ešte nikto neprekonal. Nejde však o čísla.
Manželia Tužinskí zaevidovali ako prví v Kosoríne zvieratá na centrálnej evidencii. Prešli si, ako hovoria, galejami. Neraz to chceli vzdať. Aj vtedy, keď im pri krupobití uhynulo päť kráv – odvtedy sa viac zamerali na 150 oviec a 40 kôz. Podnikanie sa im natoľko rozbehlo, že majú desať zamestnancov a chcú sa namiesto chovu postupne zamerať iba na výrobu a distribúciu mliečnych výrobkov. Farma Tuška je svetlou výnimkou, ktorej sa ako-tak darí uživiť sa. „Tento štát nám v ničom nepomáha. Raz nás nakrútili do Markízy a na druhý deň som tu mala kontrolu z veteriny. Nebyť našich zákazníkov, ktorí vedia, že sme kvalitní, ocitli by sme sa na pokraji bankrotu,“ dodáva na záver Marta Tužinská.
„Vzťah všetkých vládnych garnitúr k vidieku je zúfalý. Nemáme definované rodinné farmy. O predaji z dvora sa roky iba rozpráva. Už som vzdal úsilie bojovať vo vysokej politike o lepšie podmienky,“ hovorí sklamane predseda Združenia pre rozvoj vidieka v Banskobystrickom samosprávnom kraji Igor Pašmík a pokračuje: „Pomáhame farmárom získavať informácie a finančné zdroje. Kontinuita farmárčenia bola u nás prerušená štyrmi desaťročiami socializmu. A nadšenie po roku 1989 už dávno vyprchalo. Štát im hádže pod nohy byrokratické polená. Ak predávate nadbytok, povedzme mlieko, tak stačí zaregistrovať zviera. No ak chcete vyrábať syry, džemy alebo jogurty, musíte mať schválenú malú prevádzku. Potrebujete na ňu toľko povolení ako na veľký závod.“
Pašmík ďalej pripomína, že napríklad v Česku je situácia oveľa lepšia. V malých mestečkách bývajú farmárske trhy, na ktorých malí výrobcovia predávajú svoju produkciu. Prvé pokusy spájať sa a otvárať predajne v Bratislave už majú naši farmári za sebou. Je to často jediná šanca na prežitie. „Predstava, ktorú možno vidieť v zahraničných filmoch o varení, že šéfkuchár si ráno na miestnom trhu nakúpi suroviny, je zatiaľ z ríše snov,“ dodáva Pašmík.
.vynálezca agrokruhu
Už prvé zoznámenie s Jánom Šlinským (55) pripomína sci-fi. Tak trochu génius, tak trochu jurodivý roľník a pestovateľ štrnástich druhov zeleniny, ktorý (možno) so svojimi nápadmi predbehol dobu. Už príjazd na jeho rodinnú farmu v Hornom Šúri pri Bratislave evokuje film. Poľná cesta sa točí okolo domu v susedstve jeho farmy, ktorý má akési čudesné zeleno-žlté kupoly, pripomínajúce observatórium. Ak sa pozriete lepšie, tak na poliach zarastených plevelom uvidíte tri zvláštne železné konštrukcie – nazvime ich Šlínskeho agrokruhy.
„Agrokruh je systémový nosič náradia, ktorý vychádza z koncepcie agrotechnických mostov, ako ich poznáme z Anglicka alebo z Izraela. Ide o širokozáberové prostriedky s ramenom dlhým osemnásť metrov, ktoré obrábajú pôdu s vylúčením jej degradácie prejazdom traktorom alebo iným vozidlom,“ vysvetľuje Šlinský a pokračuje: „Moje hobby bolo vždy modelárstvo. Prototyp agrokruhu som skonštruoval aj na diaľkové ovládanie. Stačí zapnúť stroj a cez noc máte poorané. Pri otáčaní mostu okolo svojej osi sa zároveň otáča reťaz po obvode reťazového kolesa a vzniká riadok v tvare špirály, kde sa medziriadková vzdialenosť rovná obvodu použitého kolesa. Tým sa napĺňa moja myšlienka – bio a ekokvalita za cenu konvenčnej kvality zeleniny.“
Pochopiteľne, farmár Šlinsky púta pozornosť. Zaujímajú sa o neho aj Vesmírní lidé, ktorí strašia apokalypsou, no správne rozpoznal, že ide o nebezpečnú sektu, s ktorou nechce mať nič spoločné. Pevným základom je okruh asi tridsiatich odberateľov, najmä z Bratislavy. Jeho životná dráha pripomína tak trochu odyseu. Hrdo hovorí, že chlap, ak stojí rovnými nohami na svojej pôde, ktorú obrába, bude vždy nezávislý. Jeho víziou je veľký počet malých fariem, teda opak súčasného stavu na Slovensku. A ako to celé funguje? Dobrá otázka. Šlinský má dva hektáre pôdy, čo znamená pätnásť kružníc. Ako už bolo povedané, jeho agrokruh šetrne poorie a obrobí územie s priemerom 36 metrov. Potom sa presunie na iné miesto tak, aby sa v jednom bode kružnice dotýkali. Neobrobený medzipriestor nazýva ekostabilizačná zóna s antieróznym efektom a vysádza na ňom rôzne bylinky.
Ani farmár Šlinský nie je doma prorokom. Pochádza z východu. Kedysi pracoval na družstve v Pavlovciach nad Uhom. Keď tam so svojimi vynálezmi nepochodil, presunul sa na západ. Agrokruh ocenila ako jeden z dvoch vynálezov v celej Európe japonská nadácia Toyota Environmental Foundation. Dnes hľadá výrobcu, ktorý by ho vyrobil vo forme modulovej skladačky. Na otázku, koľko kilogramov akej zeleniny vie s pomocou jedného agrokruhu dopestovať, nemá jasnú odpoveď. „Garantujem iba stopercentú biokvalitu, všetko ostatné je u Pána Boha. Hľadám číslo jeho telefónu, no zatiaľ som ho nenašiel. Keby som sa mu dovolal, poviem mu, aby mi dal dva špagáty. Červený na slnko a modrý na dážď,“ dodáva s úsmevom vynálezca Šlinský.
.postarať sa o krajinu
V istom zmysle opakom pocitu chaosu na farme Jána Šlinského je rodinná farma Michala Demeša (30) v Hornom Oháji pri Vrábľoch. Všade je čisto, upratané, každá vec má svoje miesto a funkciu. Jeho otec kedysi pracoval ako informačný manažér v organizácii OSN pre poľnohospodárstvo a výživu (FAO), kde mal na starosti strednú a východnú Európu. „Otec cestoval po svete a ak sa mu niečo páčilo, usiloval sa to uplatniť na naše podmienky. Spočiatku sme sa uchádzali o zdroje z programov na rozvoj vidieka, no vždy to narazilo na nejaký byrokratický zádrh. Tak sme sa na to vykašľali a všetko sme vybudovali svojpomocne,“ opisuje začiatky farmár Demeš.
Začínali tak, že v roku 1996 kúpili areál pri riečke Žitava od vnučiek posledného mlynára Mašeka. Kamenný mlyn tu stál od roku 1929, predtým tu boli od 14. storočia drevené mlyny. Na farme je okrem mlynu dom, v ktorom žil mlynár – dnes slúži na ubytovanie s kapacitou pätnástich postelí. V dome mlynárových synov žije dnes farmár Demeš a manželkou a dcérkou. Je tu aj letná kuchynka a pajta, čiže veľká hospodárska stavba. Demešovci majú 25 hektárov pôdy, chovajú oslíky, ovce, daniele, kamerunské kozy, biele kozy. Kedysi mali aj päť koníkov a jazdeckú školu. Nadbytky plodín, ktoré dopestujú, predávajú. „Náš hlavný cieľ je postarať sa o krajinu. Nerobíme chemické postreky, riadime sa princípmi permakultúry. Otec chcel rodinnú farmu, na ktorú budú naviazaní odberatelia tak, ako je to bežné vo vyspelom zahraničí. Asi trochu predbehol dobu...“ povie Demeš, ktorý vyštudoval environmentalistiku v Nitre.
Čo sa týka hospodárenia, farma si zarobí na seba a je v miernom pluse. Financie však nie sú pre Demešovcov to hlavné. Organizujú víkendové kurzy permakultúrneho dizajnu, ovocinárske kurzy a prednášky o bylinkách. No nielen to. Na farmu Mašekov dvor sa chodia fotografovať svadobčania, obľúbené sú aj firemné „garden párty“ spojené s guľášom, s opekačkou či so zabíjačkou mangalice. Široké spektrum dopĺňa hudobný festival, ktorý navštívilo do tristo ľudí.
„Vízie? Chceli by sme obnoviť pôvodnú vodnú elektráreň. A samozrejme, chceme rozvíjať farmu a postarať sa o krajinu, lebo je v zlom stave,“ dodáva Demeš.
.tichomír alebo Siegfried?
Na lazoch pri Detve farmárči rodáčka z popradského sídliska Lucia Vágnerová (37). Pred hodinou odišli hostia z Česka, ktorí sa nedočkali pôrodu teliatka – zvedavý chlapec chodil každú chvíľu nadvíhať kravičke Bibe chvost, aby sa presvedčil, či sa neotelí. Mali smolu, príroda to zariadila inak. Pôrod sa začal o štvrtej popoludní na lúke nad gazdovstvom. Farmárka si pripravila aj lano. „Ty sa uhni, lebo spadne na teba teľa!“ napomenie ostro psíka, ktorý sa tmolí okolo a líže plodové obaly. Po chvíľke si kravka ľahne. Vidno už kopýtka aj jazyk. „No čo moja, ideme ti pomôcť?“ prihovára sa jej farmárka. Zviera je statočné. Ide o holandské plemeno červený holštýn, ku ktorému pripustili slovenského strakatého. Po štvrťhodinke je teliatko na svete. Je to býček. Podľa kalendára by mal dostať meno Tichomír alebo Siegfried. Ťažká voľba.
Manželia Milan a Lucia Vágnerovci začínali tak, že v roku 2006 dostali od kamaráta z vysokej školy teliatko ako svadobný dar. Dnes majú tri kravy, dve jalovice a dve prasiatka. Teraz v seprembri plánujú kúpiť aj ovečky. S pomocou eurofondov si vybudovali aj agroturistický penzión s kapacitou dvanástich postelí v troch izbách. Majú tri a pol hektára svojej pôdy, plus ďalšie štyri v prenájme. Prvé zdroje na rozbehnutie podnikania zarobili počas troch rokov na brigádach vo Francúzsku.
„Od štátu beriem iba dotácie na skosenú lúku, inak nám úradníci len podkopávajú nohy,“ hovorí smutne Vágnerová a pokračuje: „Robíme to najmä kvôli sebe a našim deťom, aby sme mali prístup k dobrým a zdravým potravinám. Až neskôr nás to začalo trochu živiť, no nebyť toho, že manžel pracuje v poľnohospodárskej firme, nevyžili by sme iba z agroturistiky a farmárčenia.“
Vágnerovci predávajú v Detve syry, tvaroh a iné mliečne výrobky. Hovoria, že už majú svoju klientelu, väčšinou dôchodcov. Farmárke najviac chýba voľný čas pre seba – je pripútaná k zvieratám a nemá ju kto zastúpiť. Pri otázke, čo je na farmárčení najťažšie, sa na okamih zamyslí a povie: „Medziľudské vzťahy. Chceli by sme si vziať do prenájmu aj viac pôdy, ale keď ľudia uvideli, že sa nám darí, tak nám ju už nechcú dať. Alebo predaj z dvora. Sekíruje vás úradník, ktorý v živote nevidel, ako sa robí syr. Môj názor je, že keď by som raz zákazníkovi predala nekvalitný výrobok, tak už si v živote nič odo mňa nekúpi a zlý chýr by sa šíril ďalej. Na kvalitu nepotrebujem nijaké kontroly z hygieny ani nijaké papiere.“
.sto metrov syra
Farmárka Marta Tužinská (39) vyrába už desať rokov rôzne mliečne výrobky vrátane populárnych syrových tort. Na svojej farme Tuška v Kosoríne pri Žiari nad Hronom má tri kravky. Kedysi pracovala v hlinikárni, kde ochorela. Rozhodla sa preto z fabriky odísť a začala hospodáriť. Dnes už má dve predajne, z toho jednu v Bratislave. Manžel pracuje vo firme na obrábanie kovov.
„Pomaličky sme sa začali napĺňať sny. Teta Teličáková zo Zázrivej ma naučila robiť syrové korbáčiky a ťahať syr. Som v tom už taká dobrá, že na Ovenáliách vo Východnej som zvíťazila. Pred dvoma rokmi som dosiahla rekord 152 metrov syra,“ smeje sa farmárka Tužinská. Jej rekord ešte nikto neprekonal. Nejde však o čísla.
Manželia Tužinskí zaevidovali ako prví v Kosoríne zvieratá na centrálnej evidencii. Prešli si, ako hovoria, galejami. Neraz to chceli vzdať. Aj vtedy, keď im pri krupobití uhynulo päť kráv – odvtedy sa viac zamerali na 150 oviec a 40 kôz. Podnikanie sa im natoľko rozbehlo, že majú desať zamestnancov a chcú sa namiesto chovu postupne zamerať iba na výrobu a distribúciu mliečnych výrobkov. Farma Tuška je svetlou výnimkou, ktorej sa ako-tak darí uživiť sa. „Tento štát nám v ničom nepomáha. Raz nás nakrútili do Markízy a na druhý deň som tu mala kontrolu z veteriny. Nebyť našich zákazníkov, ktorí vedia, že sme kvalitní, ocitli by sme sa na pokraji bankrotu,“ dodáva na záver Marta Tužinská.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.