Paríž je mesto miest. Podobne ako Rím, všakže. No Paríž je v mnohom „naj“. Majú tam Eiffelovku, majú tam najslávnejšiu galériu sveta (Louvre), majú tam Montmartre (kde by ste márne hľadali Améliu) a majú tam kopu iných pamätihodností, kde sa oplatí zastať, dať pod pazuchu bedeker, a tak ako milióny podobných ľudkov z celého sveta, zdvihnúť na úroveň očí mobil a spraviť fotku.
.tam, kde sa pili dejiny
Andrea Puková aj Peter Župník (ktorý, mimochodom, v Paríži už roky žije) ponúkajú posedenie v kaviarňach. V takých, v ktorých sa s chuťou pili dejiny. Nielen pri lahodnom teplom moku, ale aj pri absinte či plebejskejších nápojoch. Autori sa mohli vydať ľahšou cestou a zostaviť klasického sprievodcu po kaviarňach, aj v tom by bola pridaná hodnota. Ich však zaujímalo čosi oveľa hlbšie. Ak chcete, tak si to nazvite genius loci, duch miesta. Veria, a to celkom oprávnene, že ak kdesi pri stolíku poťahoval gauloisku existencionalista Jean-Paul Sartre (Café de Flore), tak vnímavému návštevníkovi stačí len zavrieť oči a presunúť sa neexistujúcim strojom času o pár desaťročí do minulosti. A vtedy, v tom okamihu, má možno pocit, či skôr ho opantá ilúzia, že šťúply a náruživo diskutujúci mužíček s „horčičákmi“ a večne nedohorenou cigaretou v kútiku úst je tam spoločne s ním.
V tejto knihe budete zaručene v dobrej spoločnosti. Ocitnete sa aspoň na pár hodín v šesťdesiatich kaviarňach, troch kníhkupectvách, troch hoteloch, v jednej pasáži, dvoch parkoch, v tančiarni, vinohrade a objavíte aj najmenšiu ulicu Paríža. Kniha je nádherná nielen obsahom, ale aj remeselným spracovaním. Magické fotografie Petra Župníka neslúžia iba na dokreslenie atmosféry textu, ale sú samonosnou časťou knihy, autorskou výpoveďou a obrazovou reflexiou sveta v okolí tej-ktorej kaviarne. Grafická podoba knihy, ktorej autorom je Ján Šicko, citlivo „dávkuje“ obraz podobne, ako si podľa chuti dáte maličké ristretto alebo obrosvké café Americano; v knihe sú na matnom, mierne zažltnutom papieri fotografie od malých až po dvojstranové. A všetko to má svoj rytmus, svoj pulz. Podobne ako mesto, ktoré autori dôverne spoznali. A podobne ako Pukovej texty, v ktorých je množstvo citácií a odkazov na umelecké diela, ktoré v tej-ktorej kaviarni vznikli alebo sa k nej priamo viažu.
Tak napríklad už spomínaná Café de Flore. Kaviareň ako inštitúcia. Jedna z mnohých podobne významných. Ako píše Puková, „začmudená miestnosť, kde sa hlučný dav tiesni okolo hranatých stolíkov, na vás zapôsobí ako niečo dôverne známe. Pamätník histórie je až prekvapivo jednoduchý. Módni hostia sedia roztrúsení po celej kaviarni a pochutnávajú si na predraženej, no výbornej omelete. Okrem terasy – tam sú turisti. No vonku sa Parížanovi nepatrí sedieť, aj keď je tam mimoriadne príjemne.“ Ak nepoznáte jej dejiny, je to pre vás „iba“ príjemná kaviareň. No patrí sa vedieť čosi viac. Aj to, že práve tu Jeana-Paula Sartra opantal komunizmus, tu sa odohrával Vianov svetabôľ, nenaplnené lásky Marguerite Durasovej a Françoise Saganovej, v Café de Flore Parížania odjakživa absolvovali hodiny vášne, milovania, filozofovania, nenávisti, filmu, literatúry, pitia a žitia. Tu sa rozhodovalo o móde Guy Larochea, Diora, Paco Rabany či Givenchy – a o všetkých, ktorí mali butiky za rohom. Nikto ani presne nevie, kedy túto kaviareň otvorili. Žeby v roku 1887? Možno. Priestorom intelektuálov a umelcov bola najneskôr od roku 1913, keď si tu zriadil svoju pracovňu dramatik a lyrik Guillaume Apollinaire a začal tu v dohodnutých termínoch prijímať návštevy, V kaviarni aj zomrel – dva dni pred koncom prvej svetovej vojny. Okrem iných sem chodili aj Jean Cocteau, Max Jacob a hľadal tu každodennú inšpiráciu Antoine de Saint-Exupéry. Koncom tridsiatych rokov tu spolu vysedávali André Breton a Pablo Picasso.
Café de Flore by nikdy nebola taká šialene slávna, nebyť jednej z najprominentnejších romancí intelektuálskych dejín – Sartra a Beauvoirovej. A Jean-Paul tu popri zvádzaní žien, ktoré mu jeho milá dohadzovala, napísal Bytie a ničotu.
.choucroute garnie
Alebo ďalšia kaviareň, Les deux Magots. Tu v roku 1930 napísali pamflet proti duchovnému otcovi surrealizmu André Bretonovi a dali mu poetický názov Un cadavre (Mŕtvola), tu sa udeľovala a udeľuje literárna cena Deux magots spojená s finančnou odmenou 1 300 frankov. Lenže čas plynul... Ako píše Puková, „stolíky kráľov literatúry sú opustené, upravené a okolití hostia už nepripomínajú zúrivú parížsku bohému mysliteľov. Ani Françoise Saganová sa tu viac nezastaví z nočného žúru krátko po polnoci, a nezakričí veselo: Už sme zajtra!“ Nevadí. Aj po zenite slávy si túto nemodernú kaviareň vyberá Umberto Eco, aby ju začlenil do svojich moderných Poznámok na zápalkových škatuľkách.
Prejdite ďalej a ocitnete sa v Brasserie Lipp. Legenda hovorí, že si lippmanské pivo a kyslú kapustu dal do bytu dopravovať aj Marcel Proust. Vyhľadávanou gurmánskou pochúťkou tu bolo choucroute garnie – teda kapusta na víne a krkovičke. Za oknami na bulvári Saint-Germain urobil niekoľko zo svojich slávnych (a notoricky známych) čiernobielych fotografií fotografujúci maliar a zakladateľ agentúry Magnum Henri-Cartier Bresson.
Človek na dovolenke túži po čo najviac „naj“. Zberateľ zážitkov a konzument pamätihodností. Tvor biedny, spotený a uštvaný. V Le Procope objaví pamätnú dosku s bustou, že ide o najstaršiu kaviareň sveta. Roku 1686 ju založil Sicílčan Francesco Procopio dei Coltelli, aby parížsku verejnosť zoznámil s kávou. Ktovie. A možno je to inak.
Andrea Puková, Peter Župník: Zaľúbení do Paríža, Petrus, 2014 ako 5. zväzok edície CAMERA.
.tam, kde sa pili dejiny
Andrea Puková aj Peter Župník (ktorý, mimochodom, v Paríži už roky žije) ponúkajú posedenie v kaviarňach. V takých, v ktorých sa s chuťou pili dejiny. Nielen pri lahodnom teplom moku, ale aj pri absinte či plebejskejších nápojoch. Autori sa mohli vydať ľahšou cestou a zostaviť klasického sprievodcu po kaviarňach, aj v tom by bola pridaná hodnota. Ich však zaujímalo čosi oveľa hlbšie. Ak chcete, tak si to nazvite genius loci, duch miesta. Veria, a to celkom oprávnene, že ak kdesi pri stolíku poťahoval gauloisku existencionalista Jean-Paul Sartre (Café de Flore), tak vnímavému návštevníkovi stačí len zavrieť oči a presunúť sa neexistujúcim strojom času o pár desaťročí do minulosti. A vtedy, v tom okamihu, má možno pocit, či skôr ho opantá ilúzia, že šťúply a náruživo diskutujúci mužíček s „horčičákmi“ a večne nedohorenou cigaretou v kútiku úst je tam spoločne s ním.
V tejto knihe budete zaručene v dobrej spoločnosti. Ocitnete sa aspoň na pár hodín v šesťdesiatich kaviarňach, troch kníhkupectvách, troch hoteloch, v jednej pasáži, dvoch parkoch, v tančiarni, vinohrade a objavíte aj najmenšiu ulicu Paríža. Kniha je nádherná nielen obsahom, ale aj remeselným spracovaním. Magické fotografie Petra Župníka neslúžia iba na dokreslenie atmosféry textu, ale sú samonosnou časťou knihy, autorskou výpoveďou a obrazovou reflexiou sveta v okolí tej-ktorej kaviarne. Grafická podoba knihy, ktorej autorom je Ján Šicko, citlivo „dávkuje“ obraz podobne, ako si podľa chuti dáte maličké ristretto alebo obrosvké café Americano; v knihe sú na matnom, mierne zažltnutom papieri fotografie od malých až po dvojstranové. A všetko to má svoj rytmus, svoj pulz. Podobne ako mesto, ktoré autori dôverne spoznali. A podobne ako Pukovej texty, v ktorých je množstvo citácií a odkazov na umelecké diela, ktoré v tej-ktorej kaviarni vznikli alebo sa k nej priamo viažu.
Tak napríklad už spomínaná Café de Flore. Kaviareň ako inštitúcia. Jedna z mnohých podobne významných. Ako píše Puková, „začmudená miestnosť, kde sa hlučný dav tiesni okolo hranatých stolíkov, na vás zapôsobí ako niečo dôverne známe. Pamätník histórie je až prekvapivo jednoduchý. Módni hostia sedia roztrúsení po celej kaviarni a pochutnávajú si na predraženej, no výbornej omelete. Okrem terasy – tam sú turisti. No vonku sa Parížanovi nepatrí sedieť, aj keď je tam mimoriadne príjemne.“ Ak nepoznáte jej dejiny, je to pre vás „iba“ príjemná kaviareň. No patrí sa vedieť čosi viac. Aj to, že práve tu Jeana-Paula Sartra opantal komunizmus, tu sa odohrával Vianov svetabôľ, nenaplnené lásky Marguerite Durasovej a Françoise Saganovej, v Café de Flore Parížania odjakživa absolvovali hodiny vášne, milovania, filozofovania, nenávisti, filmu, literatúry, pitia a žitia. Tu sa rozhodovalo o móde Guy Larochea, Diora, Paco Rabany či Givenchy – a o všetkých, ktorí mali butiky za rohom. Nikto ani presne nevie, kedy túto kaviareň otvorili. Žeby v roku 1887? Možno. Priestorom intelektuálov a umelcov bola najneskôr od roku 1913, keď si tu zriadil svoju pracovňu dramatik a lyrik Guillaume Apollinaire a začal tu v dohodnutých termínoch prijímať návštevy, V kaviarni aj zomrel – dva dni pred koncom prvej svetovej vojny. Okrem iných sem chodili aj Jean Cocteau, Max Jacob a hľadal tu každodennú inšpiráciu Antoine de Saint-Exupéry. Koncom tridsiatych rokov tu spolu vysedávali André Breton a Pablo Picasso.
Café de Flore by nikdy nebola taká šialene slávna, nebyť jednej z najprominentnejších romancí intelektuálskych dejín – Sartra a Beauvoirovej. A Jean-Paul tu popri zvádzaní žien, ktoré mu jeho milá dohadzovala, napísal Bytie a ničotu.
.choucroute garnie
Alebo ďalšia kaviareň, Les deux Magots. Tu v roku 1930 napísali pamflet proti duchovnému otcovi surrealizmu André Bretonovi a dali mu poetický názov Un cadavre (Mŕtvola), tu sa udeľovala a udeľuje literárna cena Deux magots spojená s finančnou odmenou 1 300 frankov. Lenže čas plynul... Ako píše Puková, „stolíky kráľov literatúry sú opustené, upravené a okolití hostia už nepripomínajú zúrivú parížsku bohému mysliteľov. Ani Françoise Saganová sa tu viac nezastaví z nočného žúru krátko po polnoci, a nezakričí veselo: Už sme zajtra!“ Nevadí. Aj po zenite slávy si túto nemodernú kaviareň vyberá Umberto Eco, aby ju začlenil do svojich moderných Poznámok na zápalkových škatuľkách.
Prejdite ďalej a ocitnete sa v Brasserie Lipp. Legenda hovorí, že si lippmanské pivo a kyslú kapustu dal do bytu dopravovať aj Marcel Proust. Vyhľadávanou gurmánskou pochúťkou tu bolo choucroute garnie – teda kapusta na víne a krkovičke. Za oknami na bulvári Saint-Germain urobil niekoľko zo svojich slávnych (a notoricky známych) čiernobielych fotografií fotografujúci maliar a zakladateľ agentúry Magnum Henri-Cartier Bresson.
Človek na dovolenke túži po čo najviac „naj“. Zberateľ zážitkov a konzument pamätihodností. Tvor biedny, spotený a uštvaný. V Le Procope objaví pamätnú dosku s bustou, že ide o najstaršiu kaviareň sveta. Roku 1686 ju založil Sicílčan Francesco Procopio dei Coltelli, aby parížsku verejnosť zoznámil s kávou. Ktovie. A možno je to inak.
Andrea Puková, Peter Župník: Zaľúbení do Paríža, Petrus, 2014 ako 5. zväzok edície CAMERA.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.