Ako človek, ktorý sa nielen narodil a vyrastal v Banskej Bystrici, ale navštevoval aj Základnú školu Slobodného slovenského vysielača, mám k Slovenskému národnému povstaniu blízky vzťah. Boj povstalcov a partizánov s fašistami sa nám ako deťom zdal podobne hrdinský ako súboje indiánov s kovbojmi.
Hoci komunisti tvrdili, že to bolo ich povstanie, aj vplyvom rodičovskej výchovy sme im celkom neverili. Spoznávali sme príbehy generálov Goliana a Viesta, ale aj apokryfné verzie „hrdinského skonu” Jana Švermu a neučebnicové (lebo málo hrdinské) detaily partizánskych bojov. No a, samozrejme, boli aj takí, ktorí nám hovorili, že celé SNP bolo jedným veľkým omylom (v lepšom prípade) či priamo zločinným útokom proti úspešne sa rozvíjajúcemu slovenskému štátu.
Na to všetko som si počas Povstania v Divadle Aréna spomenul.
.šesť hriechov
Prv než sa dostaneme k samotnej inscenácii, pár slov o občianskom cykle Divadla Aréna, ktorý sa v roku 2005 začal inscenáciou Tiso a po Dr. Gustávovi Husákovi, Komunizme, Kukurovi, Holokauste a Kapitáli sa končí Povstaním.
Ak divadlo skutočne pomáha vyrovnať sa s historickými traumami či dilemami, tak Sedem hlavných hriechov (ako cyklus nazývajú v Aréne) ukazuje, ako na to. Tých šesť doterajších inscenácií pristúpilo k citlivým miestam našich dejín bez zbytočnej bázne, no ich autori sa vyhli aj pokušeniu povrchnej karikaturizácie témy. Zároveň vytvorili živé inscenácie, ktoré diváka vedú mimo jeho komfortnej zóny a kladú mu otázky, ktorých sa nezbaví ani dlho po záverečnej klaňačke.
Šesť doterajších „hriechov” v Divadle Aréna svojou znepokojivosťou a odvahou znovu otvoriť skrine s kostlivcami a pozrieť sa, čo všetko – a prečo – sa v nich skrýva, je nesporným počinom Arény. Je však aj výzvou pre inscenátorov Povstania. Povstania, ktoré sa nám vďaka splošteným interpretáciám komunistov tak trochu „zunovalo”. Povstania, ktoré rodoľubi v gardistických uniformách označujú za zradu vlastného národa. Povstania, ktorého odkaz je v roku, ktorý sa začal protestmi na Majdane, pokračoval ruskou okupáciou Krymu a (zatiaľ) vrcholí ruskou inváziou vo východnej Ukrajine, aktuálnejší než kedykoľvek predtým.
.siedmy hriech
Povstanie pozostáva z desiatich scénických obrazov od siedmich autorov: Evy Maliti-Fraňovej, Slávy Daubnerovej, Ľubomíra Feldeka, Martina Čičváka, Michala Hvoreckého, Petra Lomnického a Pavla Kohouta. Inscenáciu drží pokope scéna (jej autorom je Juraj Kuchárek), pripomínajúca masívny, chladný, travertínový pomník, ktorý poskytuje inscenátorom rôznorodé využitie: od úkrytu partizánov cez pietne miesto až po masívny stôl maturitnej komisie.
V prvom obraze vidíme na vyvýšenej časti scény – vtedy nám ešte pripomína terasu starosvetsky štýlovej reštaurácie – ženu vo vysokom štádiu tehotenstva. Všetko je zdanlivo tak ako má byť, budúca mamička s radosťou aj obavami očakáva narodenie dieťaťa. Bezstarostnosť vystriedajú pôrodné bolesti. Vojenské lietadlá a vybuchujúce bomby. Začalo sa Povstanie.
Ďalšie obrazy nasledujú v historickej chronológii: vidíme partizánsku skupinu aj s odvážnou partizánkou, sme svedkami procesov proti účastníkom Povstania, ako aj tvorby odbojárskych zásluh pred kádrovými komisiami. Živé Povstanie sa mení na prázdny pomník, vyrovnávajú sa s ním jeho účastníci aj ich deti, spomína naň partizán, z ktorého sa stal jáchymovský väzeň, svoju „pravdu” o „židoboľševickom sprisahaní proti slovenskému národu” na nás chrlí tupý, prostoduchý mládenec. Až nakoniec zisťujeme, že naša vlastná interpretácia histórie sa odvíja od osobných tráum, ktoré si v sebe nesieme.
Režisérka Sláva Daubnerová vytvorila divadelnú mozaiku Povstania siedmich dramatikov bez zbytočnej úcty k ich textom. Niektorými sa nechala skôr inšpirovať, ďalšie zasadila do iného kontextu, rozdelila do viacerých obrazov, inscenačnými postupmi naznačila nové súvislosti. Vážnosť témy jej nebránila viackrát využiť prvky absurdného divadla či grotesky. Aj na veľkej scéne pritom zostala verná expresivite alternatívneho divadla so silnou pohybovo-tanečnou zložkou (skvelá choreografia Stanislavy Vlčekovej) a s dôrazom na vizuálnu stránku predstavenia (funkčne využité videoprojekcie, kostýmy, scéna aj rekvizity). Dôležitou súčasťou inscenácie je hudba a celkový zvukový dizajn, ktorý vytvoril Matej Gyarfáš. Šťastné je aj herecké obsadenie inscenácie. Z výborného, flexibilného ansámbla spomeňme aspoň výrazných hostí: Marianna Mackurová a Mária Šamajová z banskobystrického Bábkového divadla na rázcestí sú presvedčivé v realistických, štylizovaných aj pohybovo náročných polohách, Vlado Zboroň z divadla SkRAT má v sebe prirodzenú „tragikomiku” (ktorej však nie je otrokom), vďaka čomu už roky patrí medzi najvýraznejšie postavy slovenského alternatívneho divadla. Približne v polovici predstavenia príde na scénu takmer nahý Vladimír Sadílek a celkom bez pátosu prednesie monológ partizána v jáchymovskom väzení a je to magické. No a spomenúť treba aj samotnú Slávu Daubnerovú, ktorej partizánka sa (herecky) pohybuje na vzrušujúcej hrane medzi groteskou, pátosom a tragikou.
Povstanie ako výraz idealizmu, Povstanie zneužité, nenávidené a znásilnené, Povstanie ako pomník. Povstanie ako romantická spomienka, tragikomická groteska, neriešiteľný problém, hrdinský čin. Povstanie v desiatich obrazoch. Stále živé, inšpirujúce, provokujúce.
Povstanie. Réžia: Sláva Daubnerová Dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
Choreografia: Stanislava Vlčeková Scéna: Juraj Kuchárek Hudba: Matej Gyarfáš
Hrajú: Sláva Daubnerová, Mariana Mackurová, Mária Šamajová, Peter Brajerčík, Martin Hronský, Marián Prevendarčík, Vladimír Sadílek, Tomáš Vravník, Vladimír Zboroň a Jakub Ďurkáč Premiéra: 28. augusta 2014 v Divadle Aréna.
Hoci komunisti tvrdili, že to bolo ich povstanie, aj vplyvom rodičovskej výchovy sme im celkom neverili. Spoznávali sme príbehy generálov Goliana a Viesta, ale aj apokryfné verzie „hrdinského skonu” Jana Švermu a neučebnicové (lebo málo hrdinské) detaily partizánskych bojov. No a, samozrejme, boli aj takí, ktorí nám hovorili, že celé SNP bolo jedným veľkým omylom (v lepšom prípade) či priamo zločinným útokom proti úspešne sa rozvíjajúcemu slovenskému štátu.
Na to všetko som si počas Povstania v Divadle Aréna spomenul.
.šesť hriechov
Prv než sa dostaneme k samotnej inscenácii, pár slov o občianskom cykle Divadla Aréna, ktorý sa v roku 2005 začal inscenáciou Tiso a po Dr. Gustávovi Husákovi, Komunizme, Kukurovi, Holokauste a Kapitáli sa končí Povstaním.
Ak divadlo skutočne pomáha vyrovnať sa s historickými traumami či dilemami, tak Sedem hlavných hriechov (ako cyklus nazývajú v Aréne) ukazuje, ako na to. Tých šesť doterajších inscenácií pristúpilo k citlivým miestam našich dejín bez zbytočnej bázne, no ich autori sa vyhli aj pokušeniu povrchnej karikaturizácie témy. Zároveň vytvorili živé inscenácie, ktoré diváka vedú mimo jeho komfortnej zóny a kladú mu otázky, ktorých sa nezbaví ani dlho po záverečnej klaňačke.
Šesť doterajších „hriechov” v Divadle Aréna svojou znepokojivosťou a odvahou znovu otvoriť skrine s kostlivcami a pozrieť sa, čo všetko – a prečo – sa v nich skrýva, je nesporným počinom Arény. Je však aj výzvou pre inscenátorov Povstania. Povstania, ktoré sa nám vďaka splošteným interpretáciám komunistov tak trochu „zunovalo”. Povstania, ktoré rodoľubi v gardistických uniformách označujú za zradu vlastného národa. Povstania, ktorého odkaz je v roku, ktorý sa začal protestmi na Majdane, pokračoval ruskou okupáciou Krymu a (zatiaľ) vrcholí ruskou inváziou vo východnej Ukrajine, aktuálnejší než kedykoľvek predtým.
.siedmy hriech
Povstanie pozostáva z desiatich scénických obrazov od siedmich autorov: Evy Maliti-Fraňovej, Slávy Daubnerovej, Ľubomíra Feldeka, Martina Čičváka, Michala Hvoreckého, Petra Lomnického a Pavla Kohouta. Inscenáciu drží pokope scéna (jej autorom je Juraj Kuchárek), pripomínajúca masívny, chladný, travertínový pomník, ktorý poskytuje inscenátorom rôznorodé využitie: od úkrytu partizánov cez pietne miesto až po masívny stôl maturitnej komisie.
V prvom obraze vidíme na vyvýšenej časti scény – vtedy nám ešte pripomína terasu starosvetsky štýlovej reštaurácie – ženu vo vysokom štádiu tehotenstva. Všetko je zdanlivo tak ako má byť, budúca mamička s radosťou aj obavami očakáva narodenie dieťaťa. Bezstarostnosť vystriedajú pôrodné bolesti. Vojenské lietadlá a vybuchujúce bomby. Začalo sa Povstanie.
Ďalšie obrazy nasledujú v historickej chronológii: vidíme partizánsku skupinu aj s odvážnou partizánkou, sme svedkami procesov proti účastníkom Povstania, ako aj tvorby odbojárskych zásluh pred kádrovými komisiami. Živé Povstanie sa mení na prázdny pomník, vyrovnávajú sa s ním jeho účastníci aj ich deti, spomína naň partizán, z ktorého sa stal jáchymovský väzeň, svoju „pravdu” o „židoboľševickom sprisahaní proti slovenskému národu” na nás chrlí tupý, prostoduchý mládenec. Až nakoniec zisťujeme, že naša vlastná interpretácia histórie sa odvíja od osobných tráum, ktoré si v sebe nesieme.
Režisérka Sláva Daubnerová vytvorila divadelnú mozaiku Povstania siedmich dramatikov bez zbytočnej úcty k ich textom. Niektorými sa nechala skôr inšpirovať, ďalšie zasadila do iného kontextu, rozdelila do viacerých obrazov, inscenačnými postupmi naznačila nové súvislosti. Vážnosť témy jej nebránila viackrát využiť prvky absurdného divadla či grotesky. Aj na veľkej scéne pritom zostala verná expresivite alternatívneho divadla so silnou pohybovo-tanečnou zložkou (skvelá choreografia Stanislavy Vlčekovej) a s dôrazom na vizuálnu stránku predstavenia (funkčne využité videoprojekcie, kostýmy, scéna aj rekvizity). Dôležitou súčasťou inscenácie je hudba a celkový zvukový dizajn, ktorý vytvoril Matej Gyarfáš. Šťastné je aj herecké obsadenie inscenácie. Z výborného, flexibilného ansámbla spomeňme aspoň výrazných hostí: Marianna Mackurová a Mária Šamajová z banskobystrického Bábkového divadla na rázcestí sú presvedčivé v realistických, štylizovaných aj pohybovo náročných polohách, Vlado Zboroň z divadla SkRAT má v sebe prirodzenú „tragikomiku” (ktorej však nie je otrokom), vďaka čomu už roky patrí medzi najvýraznejšie postavy slovenského alternatívneho divadla. Približne v polovici predstavenia príde na scénu takmer nahý Vladimír Sadílek a celkom bez pátosu prednesie monológ partizána v jáchymovskom väzení a je to magické. No a spomenúť treba aj samotnú Slávu Daubnerovú, ktorej partizánka sa (herecky) pohybuje na vzrušujúcej hrane medzi groteskou, pátosom a tragikou.
Povstanie ako výraz idealizmu, Povstanie zneužité, nenávidené a znásilnené, Povstanie ako pomník. Povstanie ako romantická spomienka, tragikomická groteska, neriešiteľný problém, hrdinský čin. Povstanie v desiatich obrazoch. Stále živé, inšpirujúce, provokujúce.
Povstanie. Réžia: Sláva Daubnerová Dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
Choreografia: Stanislava Vlčeková Scéna: Juraj Kuchárek Hudba: Matej Gyarfáš
Hrajú: Sláva Daubnerová, Mariana Mackurová, Mária Šamajová, Peter Brajerčík, Martin Hronský, Marián Prevendarčík, Vladimír Sadílek, Tomáš Vravník, Vladimír Zboroň a Jakub Ďurkáč Premiéra: 28. augusta 2014 v Divadle Aréna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.