Kováči, hrnčiari, tkáči, krasličiarky, čipkárky... Majstri predvádzajúci výrobu ľudovoumeleckých výrobkov sú už dnes takmer povinnou atrakciou každého väčšieho jarmoku či folklórneho festivalu. Len raz do roka sa z nich však stávajú hlavní aktéri podujatia a len raz do roka máte istotu, že uvidíte tých najlepších z najlepších a to, čo vyjde spod ich rúk, nálepku „ľudovoumelecký“ bez začervenania znesie.
.čo je vlastne ľudovoumelecký výrobok?
„Jeho hlavným znakom je estetická, dekoratívna funkcia povýšená nad úžitkovosť,“ vysvetľuje generálna riaditeľka Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) a súčasne etnologička Dana Kľučárová. „Pôvodná remeselná výroba sa zameriavala predovšetkým na výrobu úžitkových predmetov, či už išlo o mestských remeselníkov, alebo domácku výrobu vidieckeho obyvateľstva, ktorá slúžila pre jeho priamu spotrebu či príležitostný predaj v prípade nadprodukcie.“ Takže vo chvíli, keď ľudia do črpáka prestali liať žinčicu, ale kúpili si ho na poličku ako ozdobu, stal sa z kuchynského riadu ľudovoumelecký predmet. No a to môže byť, žiaľ, aj chvíľa, keď zručný remeselník začne vyrábať gýče. Niekedy preto, aby vyšiel v ústrety vkusu nakupujúcich, inokedy preto, že jednoducho nemá estetické cítenie. Aj preto sa za ďalší znak ľudovoumeleckej výroby považuje to, že je organizovaná a usmerňovaná.
Preskočme začiatky jej organizovania siahajúce do obdobia národného buditeľstva v spolkoch ako boli Izabella, Detva či Lipa, až do roku 1945, keď vznikol ÚĽUV. Vďaka nemu a výnimke zo zákona mohli mnohé remeslá a ľudové výroby vôbec prežiť aj po zlikvidovaní súkromného podnikania. V období, keď musel mať každý pečiatku zamestnávateľa v občianskom preukaze, mohli výrobcovia robiť doma, platiť odvody a mať sociálne a zdravotné zabezpečenie. Po revolúcii sa situácia zmenila, výrobcovia mohli začať opäť podnikať, i keď je pravda, že nie všetkým sa do toho chcelo a nie všetci na to majú schopnosti.
„ÚĽUV dnes eviduje 1 700 výrobcov. Ocenenie Majster ĽUV doteraz získalo 399 výrobcov,“ vypočítava námestníčka GR pre úsek starostlivosti o ĽUV Helena Haberernová. „Živnostníci tvoria len asi 20 percent výrobcov, väčšina má výrobu ako voľnočasovú aktivitu alebo doplnkové zamestnanie zväčša popri dôchodku. Prevažujú ľudia vo vyššom veku. Našou snahou je podporovať všetkých talentovaných výrobcov, ktorých cielene vyhľadávame na regionálnych kultúrnych podujatiach. Taktiež dokumentujeme zanikajúce remeselné techniky, ktoré sú námetom na organizovanie kurzov.“
.zručnosť vs. výtvarná komisia
Tu však do hry vstupuje výtvarná komisia pre posudzovanie výtvarnej a estetickej stránky návrhov šírených pod značkou ÚĽUV. Stane sa, že novým nadšeným výrobcom neschvália ich výrobky a oni znechutení odídu z ÚĽUV-u preč. Riaditeľka Dana Kľučárová sa snaží zmeniť komunikáciu komisie, ktorá sleduje vysoké výtvarné kritériá a nezohľadňuje fakt, že s nádejným výrobcom treba dlhodobo pracovať: „Od výtvarnej komisie teraz požadujeme, aby k verdiktu, či výrobca so svojím vzorom vyhovel/nevyhovel, pridali aj odborné vyjadrenie, aby dostal spätnú väzbu a vedel, čo má zlepšiť,“ vysvetľuje.
Výtvarníčka Jana Menkynová, ktorej autorský rukopis nesie množstvo ikonických úľuváckych výrobkov, uvádza príklad z minulosti: „Pred vyše pätnástimi rokmi k nám prišiel kováč Jožko Tomčala, doniesol kozubové náradie, korytnačku a korpus. Bol mladý a remeselne dobrý, to bola vzácnosť, ale komisia mu vtedy nič neschválila. Tak som sa ho ujala a vytvorila mu kompletný úžitkový sortiment. Dnes on sám tvorí nové veci, niektoré odvodené z tých pôvodných. Dokáže tiež reprodukovať tvorbu iných majstrov, ktorí už zomreli, a bolo by škoda, keby ich krásne veci zanikli.“ Od roku 2010 je Majster ĽUV.
Dnes okrem hlavného výtvarníka s výrobcami pracujú aj konzultanti, ktorí majú výtvarné vzdelanie a skúsenosti s výrobou. „Spolupráca s výrobcami má veľmi široký záber, s niektorými spolupracujeme niekoľko desaťročí, iní sa k nám vracajú, ako napríklad tokár Ľubomír Otiepka, ktorý kedysi s nami spolupracoval a na penzii sa chce k tokárstvu vrátiť. Remeselne je zdatný, ale jeho kolekcia výrobkov by sa dnes už ťažšie predávala. Dohodli sme sa, že vyskúša výrobu drevených sústružených soľničiek od dizajnéra Michala Hanulu, ktorý je ochotný s ním konzultovať a riešiť technické problémy. Uvidíme, či to bude fungovať, bude to precedens, ako by mohla vyzerať spolupráca výrobcu a dizajnéra, ktorý má záujem, aby sa jeho návrhy reprodukovali,“ vysvetľuje Helena Haberernová.
.dni majstrov nielen ÚĽUV-u
Výtvarníčka Jana Menkynová je dnes členkou komisie, ktorá vyberá, ktorých päť-šesť výrobcov získa čestný titul majster ľudovej umeleckej výroby. „Jedno z kritérií je desať rokov práce v odbore. Za ten čas môže výrobca dosiahnuť technické majstrovstvo, zvládnuť technológiu, náročné vzory, a zvýrazniť to vlastným tvorivým vstupom,“ hovorí. ÚĽUV toto ocenenie udeľuje od roku 1959, dnes sa oň môže uchádzať ktokoľvek, nie je podmienkou, aby spolupracoval s ÚĽUV-om.
Ocenenia sa budú odovzdávať na Dňoch majstrov v centre Bratislavy. Popri vyše stovke majstrov ÚĽUV-u sú na námestia pozvaní predvádzať svoje umenie aj šindliar a povrazník. Nevyrábajú síce ľudové umelecké výrobky, ale inde už neuvidíte ich remeselnú zručnosť. Majstrovskú zručnosť.
.čo je vlastne ľudovoumelecký výrobok?
„Jeho hlavným znakom je estetická, dekoratívna funkcia povýšená nad úžitkovosť,“ vysvetľuje generálna riaditeľka Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) a súčasne etnologička Dana Kľučárová. „Pôvodná remeselná výroba sa zameriavala predovšetkým na výrobu úžitkových predmetov, či už išlo o mestských remeselníkov, alebo domácku výrobu vidieckeho obyvateľstva, ktorá slúžila pre jeho priamu spotrebu či príležitostný predaj v prípade nadprodukcie.“ Takže vo chvíli, keď ľudia do črpáka prestali liať žinčicu, ale kúpili si ho na poličku ako ozdobu, stal sa z kuchynského riadu ľudovoumelecký predmet. No a to môže byť, žiaľ, aj chvíľa, keď zručný remeselník začne vyrábať gýče. Niekedy preto, aby vyšiel v ústrety vkusu nakupujúcich, inokedy preto, že jednoducho nemá estetické cítenie. Aj preto sa za ďalší znak ľudovoumeleckej výroby považuje to, že je organizovaná a usmerňovaná.
Preskočme začiatky jej organizovania siahajúce do obdobia národného buditeľstva v spolkoch ako boli Izabella, Detva či Lipa, až do roku 1945, keď vznikol ÚĽUV. Vďaka nemu a výnimke zo zákona mohli mnohé remeslá a ľudové výroby vôbec prežiť aj po zlikvidovaní súkromného podnikania. V období, keď musel mať každý pečiatku zamestnávateľa v občianskom preukaze, mohli výrobcovia robiť doma, platiť odvody a mať sociálne a zdravotné zabezpečenie. Po revolúcii sa situácia zmenila, výrobcovia mohli začať opäť podnikať, i keď je pravda, že nie všetkým sa do toho chcelo a nie všetci na to majú schopnosti.
„ÚĽUV dnes eviduje 1 700 výrobcov. Ocenenie Majster ĽUV doteraz získalo 399 výrobcov,“ vypočítava námestníčka GR pre úsek starostlivosti o ĽUV Helena Haberernová. „Živnostníci tvoria len asi 20 percent výrobcov, väčšina má výrobu ako voľnočasovú aktivitu alebo doplnkové zamestnanie zväčša popri dôchodku. Prevažujú ľudia vo vyššom veku. Našou snahou je podporovať všetkých talentovaných výrobcov, ktorých cielene vyhľadávame na regionálnych kultúrnych podujatiach. Taktiež dokumentujeme zanikajúce remeselné techniky, ktoré sú námetom na organizovanie kurzov.“
.zručnosť vs. výtvarná komisia
Tu však do hry vstupuje výtvarná komisia pre posudzovanie výtvarnej a estetickej stránky návrhov šírených pod značkou ÚĽUV. Stane sa, že novým nadšeným výrobcom neschvália ich výrobky a oni znechutení odídu z ÚĽUV-u preč. Riaditeľka Dana Kľučárová sa snaží zmeniť komunikáciu komisie, ktorá sleduje vysoké výtvarné kritériá a nezohľadňuje fakt, že s nádejným výrobcom treba dlhodobo pracovať: „Od výtvarnej komisie teraz požadujeme, aby k verdiktu, či výrobca so svojím vzorom vyhovel/nevyhovel, pridali aj odborné vyjadrenie, aby dostal spätnú väzbu a vedel, čo má zlepšiť,“ vysvetľuje.
Výtvarníčka Jana Menkynová, ktorej autorský rukopis nesie množstvo ikonických úľuváckych výrobkov, uvádza príklad z minulosti: „Pred vyše pätnástimi rokmi k nám prišiel kováč Jožko Tomčala, doniesol kozubové náradie, korytnačku a korpus. Bol mladý a remeselne dobrý, to bola vzácnosť, ale komisia mu vtedy nič neschválila. Tak som sa ho ujala a vytvorila mu kompletný úžitkový sortiment. Dnes on sám tvorí nové veci, niektoré odvodené z tých pôvodných. Dokáže tiež reprodukovať tvorbu iných majstrov, ktorí už zomreli, a bolo by škoda, keby ich krásne veci zanikli.“ Od roku 2010 je Majster ĽUV.
Dnes okrem hlavného výtvarníka s výrobcami pracujú aj konzultanti, ktorí majú výtvarné vzdelanie a skúsenosti s výrobou. „Spolupráca s výrobcami má veľmi široký záber, s niektorými spolupracujeme niekoľko desaťročí, iní sa k nám vracajú, ako napríklad tokár Ľubomír Otiepka, ktorý kedysi s nami spolupracoval a na penzii sa chce k tokárstvu vrátiť. Remeselne je zdatný, ale jeho kolekcia výrobkov by sa dnes už ťažšie predávala. Dohodli sme sa, že vyskúša výrobu drevených sústružených soľničiek od dizajnéra Michala Hanulu, ktorý je ochotný s ním konzultovať a riešiť technické problémy. Uvidíme, či to bude fungovať, bude to precedens, ako by mohla vyzerať spolupráca výrobcu a dizajnéra, ktorý má záujem, aby sa jeho návrhy reprodukovali,“ vysvetľuje Helena Haberernová.
.dni majstrov nielen ÚĽUV-u
Výtvarníčka Jana Menkynová je dnes členkou komisie, ktorá vyberá, ktorých päť-šesť výrobcov získa čestný titul majster ľudovej umeleckej výroby. „Jedno z kritérií je desať rokov práce v odbore. Za ten čas môže výrobca dosiahnuť technické majstrovstvo, zvládnuť technológiu, náročné vzory, a zvýrazniť to vlastným tvorivým vstupom,“ hovorí. ÚĽUV toto ocenenie udeľuje od roku 1959, dnes sa oň môže uchádzať ktokoľvek, nie je podmienkou, aby spolupracoval s ÚĽUV-om.
Ocenenia sa budú odovzdávať na Dňoch majstrov v centre Bratislavy. Popri vyše stovke majstrov ÚĽUV-u sú na námestia pozvaní predvádzať svoje umenie aj šindliar a povrazník. Nevyrábajú síce ľudové umelecké výrobky, ale inde už neuvidíte ich remeselnú zručnosť. Majstrovskú zručnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.