Najprv poviem, že nielen pre úctu k otcom zakladateľom demokracií, ale aj vzhľadom na poznanie našich väčšín nie som priaznivec referenda ako takého. Naše väčšiny sa väčšinou mýlia, preto som voči každému posilňovaniu priamej demokracie veľmi obozretný. Zastupiteľskú demokraciu považujem za bezpečnejšiu aj viac zodpovedajúcu konzervatívnemu videniu sveta, v ktorom sa nepestujú utópie o dobrom ľude a zlej vrchnosti.
Ale v niektorých kľúčových otázkach je referendum správne. Ide o otázky existencie štátu, jeho vzniku a zániku, a potom ešte zopár najzákladnejších sporov. Patrí sem spor, ktorý bol sformulovaný v štyroch otázkach petície za referendum?
Myslím si, že nie.
Nepatrím pritom k tým, čo chcú civilizačné otázky vytlačiť do súkromia alebo dokonca do minulosti. Vnímam morálnu krízu Západu, naše dekadentné trendy a áno, aj častú tendenciu urobiť z nich normy. To všetko je hodné odhodlaného zápasu aj tu, na Slovensku.
Ale urobiť väčšinové referendum o otázkach homosexuálnej menšiny mi v mentálnych podmienkach dnešného Slovenska príde nefér. Ešte sme sa nenaučili vzájomnému rešpektu, stále sme dva dosť uzavreté svety, a za väčšinu, ktorej som členom, musím priznať pretrvávajúcu nízku mieru empatie. Samozrejme, aj dotknutá menšina má problém, a nemyslím len na stereotypy voči cirkvi a prekvapujúco slabú toleranciu hlasných ctiteľov tolerancie k iným názorom. Väčší problém však cítim u väčšiny.
Poviem to jemne: Aliancia za rodinu po prijatí ústavného zákona o rodine týmto referendom zákopy nezmenšuje, ale prehlbuje.
Navyše sa tu postupne vytvára atmosféra, akoby sa v relativistickom a skazenom svete odhodlali signatári s podporou cirkvi na jeho akútnu nápravu, pričom alfa a omega tejto nápravy leží v štyroch referendových otázkach, takže tí, ktorí nadšene nesúhlasia, napríklad prezident, akoby stránili zlu.
Nerobme to, prosím.
Slovensko je skazené celkom inde. Toto nie je krajina homosexuálnych excesov ani dúhovej menšiny, ktorá prevracia naše mysle a pustoší naše rodiny. Toto je krajina problémových heterosexuálov.
To my sme predsa zrodili Mečiara, Slotu, pozadie Smeru, Dzurindovho Palacku, narcistných gazdov aj ich infantilných odpočúvačov, to my sme slovo zbavili váhy, politiku slušnosti a cirkev autority. Kde boli státisíce podpisov vtedy? Prečo sme boli tichšie, keď bol do úzadia vytlačený Anton Srholec, Vlado Jukl a napokon aj Róbert Bezák, keď Sokol robil hroznú hanbu, Korec žehnal Mečiara aj Fica a keď tu z organizátorov Sviečkovej demonštrácie robil kdekto celé roky komikov? A prečo aktuálne nevznikol masívnejší odpor proti odpornej intrige na Katolíckej univerzite?
V týchto kľúčových problémoch sme radšej tichšie, a kričíme, až keď je nášmu hlasu vystavená slabšia menšina. Je to odvážna obrana rodiny a pravdy v dekadentnom svete, či skôr zástupný a aj trochu zbabelý počin, ktorým si na menšine budujeme stratenú morálnu prevahu?
Mnohých ľudí spomedzi organizátorov petície a jej signatárov si vážim. Ale prepáčte mi, toto referendum nie je celkom o rodine.
Ale v niektorých kľúčových otázkach je referendum správne. Ide o otázky existencie štátu, jeho vzniku a zániku, a potom ešte zopár najzákladnejších sporov. Patrí sem spor, ktorý bol sformulovaný v štyroch otázkach petície za referendum?
Myslím si, že nie.
Nepatrím pritom k tým, čo chcú civilizačné otázky vytlačiť do súkromia alebo dokonca do minulosti. Vnímam morálnu krízu Západu, naše dekadentné trendy a áno, aj častú tendenciu urobiť z nich normy. To všetko je hodné odhodlaného zápasu aj tu, na Slovensku.
Ale urobiť väčšinové referendum o otázkach homosexuálnej menšiny mi v mentálnych podmienkach dnešného Slovenska príde nefér. Ešte sme sa nenaučili vzájomnému rešpektu, stále sme dva dosť uzavreté svety, a za väčšinu, ktorej som členom, musím priznať pretrvávajúcu nízku mieru empatie. Samozrejme, aj dotknutá menšina má problém, a nemyslím len na stereotypy voči cirkvi a prekvapujúco slabú toleranciu hlasných ctiteľov tolerancie k iným názorom. Väčší problém však cítim u väčšiny.
Poviem to jemne: Aliancia za rodinu po prijatí ústavného zákona o rodine týmto referendom zákopy nezmenšuje, ale prehlbuje.
Navyše sa tu postupne vytvára atmosféra, akoby sa v relativistickom a skazenom svete odhodlali signatári s podporou cirkvi na jeho akútnu nápravu, pričom alfa a omega tejto nápravy leží v štyroch referendových otázkach, takže tí, ktorí nadšene nesúhlasia, napríklad prezident, akoby stránili zlu.
Nerobme to, prosím.
Slovensko je skazené celkom inde. Toto nie je krajina homosexuálnych excesov ani dúhovej menšiny, ktorá prevracia naše mysle a pustoší naše rodiny. Toto je krajina problémových heterosexuálov.
To my sme predsa zrodili Mečiara, Slotu, pozadie Smeru, Dzurindovho Palacku, narcistných gazdov aj ich infantilných odpočúvačov, to my sme slovo zbavili váhy, politiku slušnosti a cirkev autority. Kde boli státisíce podpisov vtedy? Prečo sme boli tichšie, keď bol do úzadia vytlačený Anton Srholec, Vlado Jukl a napokon aj Róbert Bezák, keď Sokol robil hroznú hanbu, Korec žehnal Mečiara aj Fica a keď tu z organizátorov Sviečkovej demonštrácie robil kdekto celé roky komikov? A prečo aktuálne nevznikol masívnejší odpor proti odpornej intrige na Katolíckej univerzite?
V týchto kľúčových problémoch sme radšej tichšie, a kričíme, až keď je nášmu hlasu vystavená slabšia menšina. Je to odvážna obrana rodiny a pravdy v dekadentnom svete, či skôr zástupný a aj trochu zbabelý počin, ktorým si na menšine budujeme stratenú morálnu prevahu?
Mnohých ľudí spomedzi organizátorov petície a jej signatárov si vážim. Ale prepáčte mi, toto referendum nie je celkom o rodine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.