Nie je isté, či sa v roku 2008 podarí spustiť reformu základného a stredného školstva, isté však je, že sa o nej bude veľa hovoriť. Ministerstvo školstva má totiž v pláne takúto reformu nielen predložiť na verejnú diskusiu, ono ju mieni ešte na jar vo forme vládneho zákona predložiť parlamentu a od septembra ju chce spustiť na školách.
Dá sa očakávať, že diskusia o tejto reforme bude plná paradoxov. Už len samotný fakt, že výrazne antireformná vláda prichádza s reformnou iniciatívou, je pomerne prekvapivý. Žeby jej predsa len záležalo aj na niečom inom než na moci a na peniazoch? Nuž, celkom tak to asi nebude. V školstve sa síce obyčajne netočia nijaké veľké peniaze, ale niekoľko nasledujúcich rokov bude výnimkou. Z európskych štrukturálnych fondov môžu do nášho školstva pritiecť závratné sumy a tento tok je viazaný na určité zmeny, ktoré asi nebudú môcť byť len kozmetické. Európske peniaze, ktoré pre školstvo vybavila ešte Dzurindova vláda, sa tak zrejme stanú motorom reformných snáh Ficovej vlády.
Ďalšou zvláštnosťou je, že doterajšia iniciatíva ministerstva školstva je v mnohých dôležitých bodoch celkom rozumná. Obsahuje síce mnoho prázdnych fráz a niektoré evidentné hlúposti (napríklad nadradenie jednej konkrétnej pedagogickej teórie nad všetky ostatné), ale okrem toho obsahuje aj úplne správne veci, ako napríklad výraznú redukciu školských osnov alebo presun značnej časti tvorby učebných programov z ministerstva priamo na školy. Fakt, že Slotov minister bude predkladať do Ficovej vlády návrh podstatnej liberalizácie školského systému, predstavuje naozaj pôvabný paradox.
Ani to však ešte nie je všetko. Ako voči každej reforme, aj voči tejto sa zdvihne obrovské množstvo všakovakých hlasov. Niektoré z nich budú rozumné, ale mnohé budú brojiť práve proti vyššie spomínaným pozitívam. Minister nominovaný Slovenskou národnou stranou tak bude nútený verejne obhajovať rozumné myšlienky proti nerozumným útokom – vec vskutku nevídaná.
Doterajšie skúsenosti s Jánom Mikolajom však naznačujú, že ich nebude obhajovať príliš šikovne. Kritici s ním budú mať pomerne ľahkú robotu, a to napriek tomu, že v podstatných veciach sa budú pravdepodobne mýliť. Dá sa totiž očakávať, že oponenti budú zdôrazňovať najmä nedostatočnú pripravenosť reformy a šibeničné termíny. A hoci je pravda, že reforma má byť pripravená lepšie a harmonogram jej zavádzania má byť realistickejší, dôraz na oveľa starostlivejšiu prípravu a mäkšie termíny nie je správny. Príliš podrobná príprava a príliš dlhý čas sú totiž v prípade reformy školstva škodlivé.
To hlavné, čo naše školstvo potrebuje, je uvoľnenie zo zvieracej kazajky nezmyselne prepchatých osnov a prílišnej uniformity. A to sa dá urobiť aj bez siahodlhých príprav a pomerne rýchlo. Ak by sa toto zovretie odstránilo, umožnilo by to tvorivým a aktívnym učiteľom učiť spôsobom, ktorý považujú za lepší než ten, ku ktorému boli nútení doteraz. Na druhej strane tí učitelia, ktorým doterajší spôsob vyhovoval, by mali mať možnosť pokračovať v ňom ďalej. Reforma by rozhodne nemala nútiť všetkých učiť po novom, mala by to len umožniť tým, ktorí majú schopnosti a chuť.
Dôležitým aspektom ľubovoľnej školskej reformy, ktorá má mať šancu na úspech, je práve toto: nemá ísť o nanútenie zmeny zhora, ale o umožnenie zmeny zdola. Ak by Ján Mikolaj okrem redukcie osnov a presunu niektorých významných kompetencií z ministerstva na školy zdôrazňoval aj tento tretí dôležitý aspekt dobrej školskej reformy, zaslúžil by si zrejme našu podporu. Aj keď ani tá by mu zrejme nepomohla.
Mikolajov boj o liberálnu školskú reformu je totiž s najväčšou pravdepodobnosťou dopredu odsúdený na prehru. Pretože, ak si Robert Fico v jednej chvíli naozaj uvedomí, čo to vlastne s tým školstvom Mikolaj chystá, pravdepodobne mu celú tú zábavu okamžite zatrhne. Mikolaj, ktorý predkladá vcelku rozumnú reformu – to je paradox. Fico, ktorý vcelku rozumnú reformu podporuje – to je nonsens.
Dá sa očakávať, že diskusia o tejto reforme bude plná paradoxov. Už len samotný fakt, že výrazne antireformná vláda prichádza s reformnou iniciatívou, je pomerne prekvapivý. Žeby jej predsa len záležalo aj na niečom inom než na moci a na peniazoch? Nuž, celkom tak to asi nebude. V školstve sa síce obyčajne netočia nijaké veľké peniaze, ale niekoľko nasledujúcich rokov bude výnimkou. Z európskych štrukturálnych fondov môžu do nášho školstva pritiecť závratné sumy a tento tok je viazaný na určité zmeny, ktoré asi nebudú môcť byť len kozmetické. Európske peniaze, ktoré pre školstvo vybavila ešte Dzurindova vláda, sa tak zrejme stanú motorom reformných snáh Ficovej vlády.
Ďalšou zvláštnosťou je, že doterajšia iniciatíva ministerstva školstva je v mnohých dôležitých bodoch celkom rozumná. Obsahuje síce mnoho prázdnych fráz a niektoré evidentné hlúposti (napríklad nadradenie jednej konkrétnej pedagogickej teórie nad všetky ostatné), ale okrem toho obsahuje aj úplne správne veci, ako napríklad výraznú redukciu školských osnov alebo presun značnej časti tvorby učebných programov z ministerstva priamo na školy. Fakt, že Slotov minister bude predkladať do Ficovej vlády návrh podstatnej liberalizácie školského systému, predstavuje naozaj pôvabný paradox.
Ani to však ešte nie je všetko. Ako voči každej reforme, aj voči tejto sa zdvihne obrovské množstvo všakovakých hlasov. Niektoré z nich budú rozumné, ale mnohé budú brojiť práve proti vyššie spomínaným pozitívam. Minister nominovaný Slovenskou národnou stranou tak bude nútený verejne obhajovať rozumné myšlienky proti nerozumným útokom – vec vskutku nevídaná.
Doterajšie skúsenosti s Jánom Mikolajom však naznačujú, že ich nebude obhajovať príliš šikovne. Kritici s ním budú mať pomerne ľahkú robotu, a to napriek tomu, že v podstatných veciach sa budú pravdepodobne mýliť. Dá sa totiž očakávať, že oponenti budú zdôrazňovať najmä nedostatočnú pripravenosť reformy a šibeničné termíny. A hoci je pravda, že reforma má byť pripravená lepšie a harmonogram jej zavádzania má byť realistickejší, dôraz na oveľa starostlivejšiu prípravu a mäkšie termíny nie je správny. Príliš podrobná príprava a príliš dlhý čas sú totiž v prípade reformy školstva škodlivé.
To hlavné, čo naše školstvo potrebuje, je uvoľnenie zo zvieracej kazajky nezmyselne prepchatých osnov a prílišnej uniformity. A to sa dá urobiť aj bez siahodlhých príprav a pomerne rýchlo. Ak by sa toto zovretie odstránilo, umožnilo by to tvorivým a aktívnym učiteľom učiť spôsobom, ktorý považujú za lepší než ten, ku ktorému boli nútení doteraz. Na druhej strane tí učitelia, ktorým doterajší spôsob vyhovoval, by mali mať možnosť pokračovať v ňom ďalej. Reforma by rozhodne nemala nútiť všetkých učiť po novom, mala by to len umožniť tým, ktorí majú schopnosti a chuť.
Dôležitým aspektom ľubovoľnej školskej reformy, ktorá má mať šancu na úspech, je práve toto: nemá ísť o nanútenie zmeny zhora, ale o umožnenie zmeny zdola. Ak by Ján Mikolaj okrem redukcie osnov a presunu niektorých významných kompetencií z ministerstva na školy zdôrazňoval aj tento tretí dôležitý aspekt dobrej školskej reformy, zaslúžil by si zrejme našu podporu. Aj keď ani tá by mu zrejme nepomohla.
Mikolajov boj o liberálnu školskú reformu je totiž s najväčšou pravdepodobnosťou dopredu odsúdený na prehru. Pretože, ak si Robert Fico v jednej chvíli naozaj uvedomí, čo to vlastne s tým školstvom Mikolaj chystá, pravdepodobne mu celú tú zábavu okamžite zatrhne. Mikolaj, ktorý predkladá vcelku rozumnú reformu – to je paradox. Fico, ktorý vcelku rozumnú reformu podporuje – to je nonsens.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.