Útok na Novoazovsk a jeho obsadenie uskutočnili vojská z ruského územia s ruskými insígniami a ruskými vlajkami. Žiadni „zelení mužíčkovia bez insígnií“ ako vo februári na Kryme alebo v apríli v Slavjansku. Rusko začalo priamu vojenskú inváziu na Ukrajinu, lebo „proruskí povstalci“ bez masívnej podpory obyvateľstva na Donbase nedokázali brániť svoje pozície pred ozbrojenými silami Ukrajiny. Ukrajina má tak ďalší problém: Vojna a voľby nejdú dohromady.
.prvá etapa a Putinovi turisti
Ukrajina potrebuje politickú konsolidáciu, potrebuje zvoliť nový parlament a sformovať vládu, ktorá bude mať demokratickú legitimitu na reformy. Rusko sa rozhodlo jej to nedovoliť – destabilizovať ju i za cenu priamej vojny. Ak bude vojna, voľby v októbri nebudú, Ukrajina nebude mať nový parlament, novú vládu a ani čas na reformy. Rusko, ktoré chce zabrániť politickej konsolidácii Ukrajiny, má na to jediný prostriedok: vojnu v Donbase.
Aby sme pochopili, čo sa môže stať, treba si pripomenúť etapy rusko-ukrajinskej krízy. A krízu treba od 26. februára nazývať pravým menom: nie ukrajinská kríza, ale rusko-ukrajinská kríza. A je to aj európska kríza.
Rusko z vnútornej politickej ukrajinskej krízy spravilo vlastnú, keď okupovalo Krym. Stalo sa tak štyri dni po úteku Janukovyča z Kyjeva a tri dni po tom, ako ukrajinský parlament vyslovil dôveru novej vláde strán, ktoré viedli Majdan. V prvej etape (obdobie február-marec) v Ukrajine zvíťazila revolúcia a Rusko anektovalo Krym.
V období marec-máj prebehla invázia „Putinových turistov“ do ôsmich regiónov juhovýchodnej Ukrajiny, ktoré mali podľa očakávaní Putina začať revolúciu proti „fašistickej chunte“ v Kyjeve. Boli to skupiny 100 až 300 športovo vyzerajúcich mladých mužov v civilnom oblečení, ktorí obsadzovali vládne budovy v Charkove, Luhansku, Donecku, Dneprotetrovsku, Záporoží, Mykolajeve, Chersone a Odese. Vyzývali ruskojazyčné obyvateľstvo, aby protestovalo proti zmenám v Kyjeve. Lenže protirevolučná nálada nevypukla. Naopak, Ukrajina sa v smutných časoch niekoľko dní bavila na tom, ako „Putinovi turisti“ namiesto mestského úradu v Charkove obsadili divadlo. Miliónu Charkovčanov pripadalo neuveriteľné, že asi 200 ich „mladých rodákov“ nevie trafiť na mestský úrad.
.druhá etapa a zelení mužíčkovia
A tak znova prišli na scénu „zelení mužíčkovia“ bez insígnií. Začala sa ďalšia etapa krízy, repríza krymského scenára v Donbase (Luhanská a Donecká oblasť). Dňa 5. apríla „miestni dobrovoľníci“ v maskáčoch, perfektne vyzbrojení vrátane vozidiel bojovej pechoty (BVP) a tankov, ktoré si kúpili v miestnych army shopoch, obsadili Slavjansk. Nasledoval Kramatorsk, Doneck, Luhansk, ďalšie mestá a mestečká. Do konca mája „povstalci“ kontrolovali dve tretiny ukrajinského Donbasu. Velili im veteráni sovietskej vojny v Afganistane a rusko-čečenských vojen (napríklad Igor Girkin alias Strelkov alebo Strelok, minister obrany tzv. Doneckej ľudovej republiky – DĽR), ale aj ruskí politológovia (napríklad Alexander Borodaj, predseda vlády tzv. DĽR) a manažéri so skúsenosťou z vládnutia v iných separatistických územiach, ktoré vznikli s podporou Ruska na území bývalého ZSSR (napríklad Vladimír Anťufejev, bývalý podpredseda vlády Podnesterska, v súčasnosti podpredseda vlády tzv. DĽR). Všetko páni s občianstvom Ruskej federácie a trvalým pobytom v Moskve. Podľa slov Putina však šlo o miestnu záležitosť, s ktorou Rusko nemá nič.
.tretia etapa: iniciatíva Ukrajiny
Na konci mája došlo k zásadnej zmene. Prvýkrát od konca februára prebrala iniciatívu ukrajinská strana. Hlavným predpokladom boli úspešné prezidentské voľby, ktoré sa konali 25. mája. Prvýkrát v moderných politických dejinách Ukrajiny vyhral voľby jeden z kandidátov už v prvom kole. Volieb sa zúčastnilo 60 percent právoplatných voličov a Petro Porošenko získal 54,7 percenta hlasov. Čo však bolo najdôležitejšie, Porošenko, jeden z lídrov Oranžovej revolúcie 2004 i Majdanu 2013 až 2014, vyhral voľby vo všetkých regiónoch Ukrajiny aj v ôsmich juhovýchodných ruskojazyčných regiónoch. Spochybniť politický mandát Porošenka už nemohol ani Putin.
Po obsadení Slavjanska 5. apríla vláda Majdanu vedená Arsenijom Jaceňukom rozhodla o začatí protiteroristickej operácie. Vláda zistila, že zo 180-tisícovej armády, ktorú zdedila po Janukovyčovi, je bojaschopných približne 10-tisíc vojakov. Vyhlásila čiastočnú mobilizáciu, zaviedla tzv. vojnovú daň a zorganizovala zbierky na podporu armády. Prispeli najmä bohatí oligarchovia juhovýchodu. Začali financovať dobrovoľnícke prápory, do ktorých sa zapísalo niekoľko desiatok tisíc ľudí.
V apríli a máji sa Ukrajinci iba spamätávali z diania v Donbase. Zlom nastal až po prezidentských voľbách. Porošenko vymenil ministra obrany a velenie armády. Najprv vyhlásil jednostranné prímerie a požiadal „povstalcov“, aby zložili zbrane, sľúbil amnestiu tým, ktorí nespáchali zločiny na civilistoch, a požiadal „ruských dobrovoľníkov“, aby opustili Ukrajinu. Keďže návrh „povstalci“ neakceptovali, 1. júla sa začala nová etapa protiteroristickej operácie. Prebehla úspešne. Za dva mesiace zúžili ukrajinské ozbrojené sily územie kontrolované separatistami o viac ako dve tretiny. Padli ozbrojené bašty separatistov Slavjansk a Kramatorsk. Podarilo sa obkľúčiť Luhansk i Doneck a vytvoriť koridor, čo oddelil územie tzv. LĽR od tzv. DĽR. Skúsený vojak Igor Strelkov, do zostrelenia lietadla malajzijských aerolínií 17. júla tzv. minister obrany tzv. DĽR, začiatkom júla vyhlásil, že ak „povstalcom“ nepríde na pomoc regulárna ruská armáda, tlak ukrajinských síl nevydržia.
.dôsledok: otvorená invázia
Existovali na to dva hlavné dôvody, politický a vojenský. Politický spočíval v tom, že muži na Donbase nechceli bojovať na strane separatistov do takej miery, aby početne vyvážili dobrovoľníkov, ktorí sa pridali k ukrajinskej armáde z ostatných regiónov. To už nemohli vykompenzovať dobrovoľníci z Ruska. Až toľko ich nebolo.
Vojenský dôvod spočíval najmä v tom, že Ukrajinci využívali letectvo, ktoré „povstalci“ nemali, a navyše obsadili letiská v Donecku a Luhansku, takže „leasing lietadiel“ neprichádzal do úvahy – iba ak by lietadlá lietali rovno z Ruska. V tom čase však Rusko ešte nebolo pripravené na otvorenú inváziu aj s letectvom. „Buky“ na leasing prišli z Ruska v júli a čiastočne splnili svoj účel: „povstalci“ zostrelili niekoľko bojových ukrajinských lietadiel a dodnes nevedno, či nie aj lietadlo malajzijských aerolínií. Bolo čoraz jasnejšie, že ak Rusko nerezignuje na svoj cieľ, znemožniť konsolidáciu Ukrajiny po Majdane, bude musieť zasiahnuť ruská armáda. Ani „Putinovi turisti“, ani „zelení mužíčkovia“ neboli v Donbase úspešní. Tak museli prísť ruskí vojaci. Dňa 26. augusta sa začala ďalšia etapa rusko-ukrajinskej krízy. Hybridná vojna na Donbase dospela do „klasickej“ rusko-ukrajinskej vojny.
Za pár dní sa karta obrátila. Invázia ruskej armády z juhu viedla nielen k obsadeniu Novoazovska, získaniu kontroly nad letiskom v Donecku, ale i k obkľúčeniu ukrajinských jednotiek, ktoré v polovici augusta vytvorili klin medzi územiami tzv. LĽR (Luhanská ľudová republika) a DĽR. Súčasne s inváziou na juhu ruská armáda zaútočila na severe, vytlačila ukrajinské jednotky od Luhanska a ovládla luhanské letisko. Ukrajinci (a nielen oni) boli v šoku, pretože chceli (nielen oni) veriť, že k priamej ruskej vojenskej invázii nedôjde.
Došlo k nej v deň, keď si prezidenti Putin a Porošenko podali ruky v Minsku, na rokovaní sprostredkovanom EÚ. V Minsku sa nedohodlo nič a po 26. auguste prišli kritické dni. Na jednej strane visela vo vzduchu veľká vojna, v prípade vojenskej odpovede Ukrajincov, a na strane druhej sa rozhodovalo, čo ďalej. Našťastie, Ukrajinci nereagovali okamžite – Porošenko potreboval vedieť, na čom je vo vzťahoch s EÚ a NATO. Dňa 30. augusta navštívil Brusel, Rada EÚ rozhodla o ďalších sankciách proti Rusku a všetci obrátili oči do Walesu na summit NATO.
.vojna bude pokračovať
Deň pred summitom NATO vo Walese Putin zverejnil návrh na mierové urovnanie konfliktu. Kľúčovou požiadavkou Ruska je stiahnutie ukrajinských síl z Donbasu na vzdialenosť, ktorá by vylúčila artileristické obstreľovanie miest a obcí Donbasu. To je pre Kyjev neprijateľné. Po prvé, Luhanská a Donecká oblasť sú územím Ukrajiny. Po druhé, museli by vrátiť separatistom územia, ktoré získali naspäť za posledné dva mesiace. Vojna bude teda s najväčšou pravdepodobnosťou pokračovať.
V ten istý deň ukrajinská vláda zverejnila program „obnovy Ukrajiny“. Je v ňom obsiahnutý aj cieľ získať vojenskú podporu od signatárov Budapeštianskeho memoranda z roku 1994, čiže od USA a Veľkej Británie, ktoré sa zaviazali garantovať národnú bezpečnosť a územnú integritu Ukrajiny (spolu s Ruskom).
Koncom augusta sa rozhodovalo väčšmi o intenzite a rozmere vojny než o mieri, hoci to na prvý pohľad vyzeralo inak. Porošenko a Putin 3. septembra avizovali prímerie a Putin zverejnil svoj mierový plán. Aby sa mohli rozhodnúť ako ďalej, potrebovali poznať postoje EÚ (konkrétna podoba ďalších sankcií proti Rusku) a summitu NATO (opatrenia NATO). Tieto fakty v čase písania článku neboli známe.
Vojna bude zrejme pokračovať a nielen preto, že Ukrajina bude brániť svoje územie, ale aj preto, že ak chce Rusko dosiahnuť svoj politický cieľ, t.j. autonómiu Donbasu ako páku na federalizáciu Ukrajiny, musí použiť vojenskú silu. Ukrajinské jednotky dobrovoľne z Donbasu neodídu.
Ak zostáva politickým cieľom Putinovej politiky voči Ukrajine jej destabilizácia, pravdepodobný je scenár obmedzenej vojny (územie Donbasu) a vojny malej intenzity, t.j. takej, ktorá bude trvať aspoň najbližšie dva mesiace. Tak, aby sa v Ukrajine neuskutočnili parlamentné voľby plánované na 26. októbra 2014. Intenzita a rozmer rusko-ukrajinskej vojny budú závisieť nielen od rozhodnutí Putina a Porošenka, ale aj od postojov EÚ a NATO, teda aj od postojov našich lídrov. Zostáva sa len modliť, aby rozhodovali dobre. Neuveriteľné, že v roku 2014 sme sa dožili niečoho, čo už sa nemalo v Európe nikdy stať.
.autor je riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.
.prvá etapa a Putinovi turisti
Ukrajina potrebuje politickú konsolidáciu, potrebuje zvoliť nový parlament a sformovať vládu, ktorá bude mať demokratickú legitimitu na reformy. Rusko sa rozhodlo jej to nedovoliť – destabilizovať ju i za cenu priamej vojny. Ak bude vojna, voľby v októbri nebudú, Ukrajina nebude mať nový parlament, novú vládu a ani čas na reformy. Rusko, ktoré chce zabrániť politickej konsolidácii Ukrajiny, má na to jediný prostriedok: vojnu v Donbase.
Aby sme pochopili, čo sa môže stať, treba si pripomenúť etapy rusko-ukrajinskej krízy. A krízu treba od 26. februára nazývať pravým menom: nie ukrajinská kríza, ale rusko-ukrajinská kríza. A je to aj európska kríza.
Rusko z vnútornej politickej ukrajinskej krízy spravilo vlastnú, keď okupovalo Krym. Stalo sa tak štyri dni po úteku Janukovyča z Kyjeva a tri dni po tom, ako ukrajinský parlament vyslovil dôveru novej vláde strán, ktoré viedli Majdan. V prvej etape (obdobie február-marec) v Ukrajine zvíťazila revolúcia a Rusko anektovalo Krym.
V období marec-máj prebehla invázia „Putinových turistov“ do ôsmich regiónov juhovýchodnej Ukrajiny, ktoré mali podľa očakávaní Putina začať revolúciu proti „fašistickej chunte“ v Kyjeve. Boli to skupiny 100 až 300 športovo vyzerajúcich mladých mužov v civilnom oblečení, ktorí obsadzovali vládne budovy v Charkove, Luhansku, Donecku, Dneprotetrovsku, Záporoží, Mykolajeve, Chersone a Odese. Vyzývali ruskojazyčné obyvateľstvo, aby protestovalo proti zmenám v Kyjeve. Lenže protirevolučná nálada nevypukla. Naopak, Ukrajina sa v smutných časoch niekoľko dní bavila na tom, ako „Putinovi turisti“ namiesto mestského úradu v Charkove obsadili divadlo. Miliónu Charkovčanov pripadalo neuveriteľné, že asi 200 ich „mladých rodákov“ nevie trafiť na mestský úrad.
.druhá etapa a zelení mužíčkovia
A tak znova prišli na scénu „zelení mužíčkovia“ bez insígnií. Začala sa ďalšia etapa krízy, repríza krymského scenára v Donbase (Luhanská a Donecká oblasť). Dňa 5. apríla „miestni dobrovoľníci“ v maskáčoch, perfektne vyzbrojení vrátane vozidiel bojovej pechoty (BVP) a tankov, ktoré si kúpili v miestnych army shopoch, obsadili Slavjansk. Nasledoval Kramatorsk, Doneck, Luhansk, ďalšie mestá a mestečká. Do konca mája „povstalci“ kontrolovali dve tretiny ukrajinského Donbasu. Velili im veteráni sovietskej vojny v Afganistane a rusko-čečenských vojen (napríklad Igor Girkin alias Strelkov alebo Strelok, minister obrany tzv. Doneckej ľudovej republiky – DĽR), ale aj ruskí politológovia (napríklad Alexander Borodaj, predseda vlády tzv. DĽR) a manažéri so skúsenosťou z vládnutia v iných separatistických územiach, ktoré vznikli s podporou Ruska na území bývalého ZSSR (napríklad Vladimír Anťufejev, bývalý podpredseda vlády Podnesterska, v súčasnosti podpredseda vlády tzv. DĽR). Všetko páni s občianstvom Ruskej federácie a trvalým pobytom v Moskve. Podľa slov Putina však šlo o miestnu záležitosť, s ktorou Rusko nemá nič.
.tretia etapa: iniciatíva Ukrajiny
Na konci mája došlo k zásadnej zmene. Prvýkrát od konca februára prebrala iniciatívu ukrajinská strana. Hlavným predpokladom boli úspešné prezidentské voľby, ktoré sa konali 25. mája. Prvýkrát v moderných politických dejinách Ukrajiny vyhral voľby jeden z kandidátov už v prvom kole. Volieb sa zúčastnilo 60 percent právoplatných voličov a Petro Porošenko získal 54,7 percenta hlasov. Čo však bolo najdôležitejšie, Porošenko, jeden z lídrov Oranžovej revolúcie 2004 i Majdanu 2013 až 2014, vyhral voľby vo všetkých regiónoch Ukrajiny aj v ôsmich juhovýchodných ruskojazyčných regiónoch. Spochybniť politický mandát Porošenka už nemohol ani Putin.
Po obsadení Slavjanska 5. apríla vláda Majdanu vedená Arsenijom Jaceňukom rozhodla o začatí protiteroristickej operácie. Vláda zistila, že zo 180-tisícovej armády, ktorú zdedila po Janukovyčovi, je bojaschopných približne 10-tisíc vojakov. Vyhlásila čiastočnú mobilizáciu, zaviedla tzv. vojnovú daň a zorganizovala zbierky na podporu armády. Prispeli najmä bohatí oligarchovia juhovýchodu. Začali financovať dobrovoľnícke prápory, do ktorých sa zapísalo niekoľko desiatok tisíc ľudí.
V apríli a máji sa Ukrajinci iba spamätávali z diania v Donbase. Zlom nastal až po prezidentských voľbách. Porošenko vymenil ministra obrany a velenie armády. Najprv vyhlásil jednostranné prímerie a požiadal „povstalcov“, aby zložili zbrane, sľúbil amnestiu tým, ktorí nespáchali zločiny na civilistoch, a požiadal „ruských dobrovoľníkov“, aby opustili Ukrajinu. Keďže návrh „povstalci“ neakceptovali, 1. júla sa začala nová etapa protiteroristickej operácie. Prebehla úspešne. Za dva mesiace zúžili ukrajinské ozbrojené sily územie kontrolované separatistami o viac ako dve tretiny. Padli ozbrojené bašty separatistov Slavjansk a Kramatorsk. Podarilo sa obkľúčiť Luhansk i Doneck a vytvoriť koridor, čo oddelil územie tzv. LĽR od tzv. DĽR. Skúsený vojak Igor Strelkov, do zostrelenia lietadla malajzijských aerolínií 17. júla tzv. minister obrany tzv. DĽR, začiatkom júla vyhlásil, že ak „povstalcom“ nepríde na pomoc regulárna ruská armáda, tlak ukrajinských síl nevydržia.
.dôsledok: otvorená invázia
Existovali na to dva hlavné dôvody, politický a vojenský. Politický spočíval v tom, že muži na Donbase nechceli bojovať na strane separatistov do takej miery, aby početne vyvážili dobrovoľníkov, ktorí sa pridali k ukrajinskej armáde z ostatných regiónov. To už nemohli vykompenzovať dobrovoľníci z Ruska. Až toľko ich nebolo.
Vojenský dôvod spočíval najmä v tom, že Ukrajinci využívali letectvo, ktoré „povstalci“ nemali, a navyše obsadili letiská v Donecku a Luhansku, takže „leasing lietadiel“ neprichádzal do úvahy – iba ak by lietadlá lietali rovno z Ruska. V tom čase však Rusko ešte nebolo pripravené na otvorenú inváziu aj s letectvom. „Buky“ na leasing prišli z Ruska v júli a čiastočne splnili svoj účel: „povstalci“ zostrelili niekoľko bojových ukrajinských lietadiel a dodnes nevedno, či nie aj lietadlo malajzijských aerolínií. Bolo čoraz jasnejšie, že ak Rusko nerezignuje na svoj cieľ, znemožniť konsolidáciu Ukrajiny po Majdane, bude musieť zasiahnuť ruská armáda. Ani „Putinovi turisti“, ani „zelení mužíčkovia“ neboli v Donbase úspešní. Tak museli prísť ruskí vojaci. Dňa 26. augusta sa začala ďalšia etapa rusko-ukrajinskej krízy. Hybridná vojna na Donbase dospela do „klasickej“ rusko-ukrajinskej vojny.
Za pár dní sa karta obrátila. Invázia ruskej armády z juhu viedla nielen k obsadeniu Novoazovska, získaniu kontroly nad letiskom v Donecku, ale i k obkľúčeniu ukrajinských jednotiek, ktoré v polovici augusta vytvorili klin medzi územiami tzv. LĽR (Luhanská ľudová republika) a DĽR. Súčasne s inváziou na juhu ruská armáda zaútočila na severe, vytlačila ukrajinské jednotky od Luhanska a ovládla luhanské letisko. Ukrajinci (a nielen oni) boli v šoku, pretože chceli (nielen oni) veriť, že k priamej ruskej vojenskej invázii nedôjde.
Došlo k nej v deň, keď si prezidenti Putin a Porošenko podali ruky v Minsku, na rokovaní sprostredkovanom EÚ. V Minsku sa nedohodlo nič a po 26. auguste prišli kritické dni. Na jednej strane visela vo vzduchu veľká vojna, v prípade vojenskej odpovede Ukrajincov, a na strane druhej sa rozhodovalo, čo ďalej. Našťastie, Ukrajinci nereagovali okamžite – Porošenko potreboval vedieť, na čom je vo vzťahoch s EÚ a NATO. Dňa 30. augusta navštívil Brusel, Rada EÚ rozhodla o ďalších sankciách proti Rusku a všetci obrátili oči do Walesu na summit NATO.
.vojna bude pokračovať
Deň pred summitom NATO vo Walese Putin zverejnil návrh na mierové urovnanie konfliktu. Kľúčovou požiadavkou Ruska je stiahnutie ukrajinských síl z Donbasu na vzdialenosť, ktorá by vylúčila artileristické obstreľovanie miest a obcí Donbasu. To je pre Kyjev neprijateľné. Po prvé, Luhanská a Donecká oblasť sú územím Ukrajiny. Po druhé, museli by vrátiť separatistom územia, ktoré získali naspäť za posledné dva mesiace. Vojna bude teda s najväčšou pravdepodobnosťou pokračovať.
V ten istý deň ukrajinská vláda zverejnila program „obnovy Ukrajiny“. Je v ňom obsiahnutý aj cieľ získať vojenskú podporu od signatárov Budapeštianskeho memoranda z roku 1994, čiže od USA a Veľkej Británie, ktoré sa zaviazali garantovať národnú bezpečnosť a územnú integritu Ukrajiny (spolu s Ruskom).
Koncom augusta sa rozhodovalo väčšmi o intenzite a rozmere vojny než o mieri, hoci to na prvý pohľad vyzeralo inak. Porošenko a Putin 3. septembra avizovali prímerie a Putin zverejnil svoj mierový plán. Aby sa mohli rozhodnúť ako ďalej, potrebovali poznať postoje EÚ (konkrétna podoba ďalších sankcií proti Rusku) a summitu NATO (opatrenia NATO). Tieto fakty v čase písania článku neboli známe.
Vojna bude zrejme pokračovať a nielen preto, že Ukrajina bude brániť svoje územie, ale aj preto, že ak chce Rusko dosiahnuť svoj politický cieľ, t.j. autonómiu Donbasu ako páku na federalizáciu Ukrajiny, musí použiť vojenskú silu. Ukrajinské jednotky dobrovoľne z Donbasu neodídu.
Ak zostáva politickým cieľom Putinovej politiky voči Ukrajine jej destabilizácia, pravdepodobný je scenár obmedzenej vojny (územie Donbasu) a vojny malej intenzity, t.j. takej, ktorá bude trvať aspoň najbližšie dva mesiace. Tak, aby sa v Ukrajine neuskutočnili parlamentné voľby plánované na 26. októbra 2014. Intenzita a rozmer rusko-ukrajinskej vojny budú závisieť nielen od rozhodnutí Putina a Porošenka, ale aj od postojov EÚ a NATO, teda aj od postojov našich lídrov. Zostáva sa len modliť, aby rozhodovali dobre. Neuveriteľné, že v roku 2014 sme sa dožili niečoho, čo už sa nemalo v Európe nikdy stať.
.autor je riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.