Český týždeň Tomáša Nemečka

Premiérovo vystúpenie po summite EÚ k novému kolu sankcií proti Rusku znechutilo už aj umiernených komentátorov. Aby český premiér hovoril ako Robert Fico alebo ako Rakúšania, to sme si azda nezaslúžili. Na východe Ukrajiny operujú ruskí vojaci – a Sobotka sa v Bruseli stará, aby sankcie hlavne nepostihli českého vývozcu obrábacích strojov Kovosvit Sezimovo Ústí (áno, česká vláda chce rokovať o obrábacích strojoch po tom, čo už aj Francúzsko s krvácajúcim srdcom a peňaženkou pozastavilo predaj vojnových krížnikov Mistral). Ďalej sa vraj musia pred schválením sankcií „uskutočniť rokovania medzi predstaviteľmi EÚ a Ruska o riešení krízy (áno, navrhuje premiér krajiny, ktorej historickou traumou je Mníchov 1938; aj Ukrajinci si zrejme majú zažiť svoje „o nás bez nás“). Opozičné strany ODS a TOP 09 presadili na túto stredu mimoriadnu schôdzu snemovne, kde hodlajú premiéra smažiť a ochrániť „dôstojnosť Českej republiky a jej povesť krajiny, ktorá ctí slobodu, demokraciu a medzinárodné právo“.
Denník SME pre toto všetko vhodil Sobotku k Ficovi a Orbánovi do jedného vreca. Zvonku to tak možno vyzerá. Ale každého z tých troch vedú odlišné motivácie. Sobotka si pripadá ako majster realizmu a vyvažovania: zostať v európskom hlavnom prúde, ale nepohnevať si protiukrajinsky naladených voličov a členov ČSSD.
Všetci nemusíme byť hrdinami, ale občas by to mal skúsiť každý. Český premiér prepásol príležitosť prehovoriť jasne, slušne a ostro v prospech územnej celistvosti Ukrajiny; pretože nedotknuteľnosť hraníc je aj v českom (alebo slovenskom) národnom záujme. Bohuslav Sobotka je však, bohužiaľ, politik, ktorý sa bojí faciek. S takými to v českej aj slovenskej histórii zvyčajne dopadlo zle.