Bol tu už veľakrát, ale cítil, že musí prísť ešte raz ‒ na sedemdesiate výročie tej leteckej bitky. Z 20. bombardovacej perute, ktorá vtedy celá skončila v kopcoch a údoliach Bielych Karpát, už bude na spomienkových akciách jediný. Pán Dickinson sa ešte chcel stretnúť s priateľmi, ktorých si tu na moravsko-slovenskom pomedzí našiel, a cítil povinnosť uctiť si ešte raz priamo na mieste pamiatku 41 amerických letcov. Tých, ktorí nemali to šťastie ako on a leteckú bitku nad Bielymi Karpatmi neprežili.
.thank you
Loy A. Dickinson sedel na invalidnom vozíčku, no keď miestna dychovka spustila hymnu, postavil sa. Keď sa mal prihovoriť miestnym, zvyčajne iba ďakoval a dojatým hlasom opakoval: „Thank you for being here“ alebo „it´s very nice to be here.“ Po jeho boku boli aj príbuzní ďalších amerických vojakov, ktorí zažili leteckú bitku nad Bielymi Karpatmi. Bola tu napríklad dcéra seržanta Josepha Owsianika. Na cintorín v Rudiciach, kde je pamätník dvoch padlých amerických letcov, prišla v miestnom kroji. Chcela tak vyjadriť vďaku a úctu miestnym ľuďom. Jej otec tú bitku prežil a rád sa sem vracal. Bol tu aj Todd Weiler, synovec pilota Jamesa A. Weilera, ktorý tu nad Bielymi Karpatmi zahynul. Pán Weiler sa na miesto, kde zahynul jeho strýko, prišiel pozrieť v roku 2007, a príbeh leteckej bitky ho vtedy tak zaujal, že dnes je hlavným historikom Asociácie 2. bombardovacej skupiny. Tento vysoký urastený muž nemohol teda chýbať ani na spomienkových oslavách 70. výročia leteckej bitky nad Bielymi Karpatami.
Keď k Loyovi A. Dickinsonovi na cintoríne v Slavičíne podišli novinári a požiadali ho, aby ešte raz pripomenul tú dávnu históriu spred 70 rokov, povedal len pár slov: „Viete, mal som devätnásť rokov a bol som navigátorom... Ale bol som vlastne ešte také bejby, dieťa vo vojne.“ Hrdlo sa mu stiahlo dojatím, hlas sa zlomil a pán Dickinson nedokázal nič viac dodať. Napokon, ani nemusel. História tej leteckej bitky je aj vďaka nemu dnes dobre známa, aj tragický osud 20. bombardovacej perute, ktorú nad Bielymi Karpatmi kompletne zlikvidovali nemecké stíhačky. V tejto bitke, ktorá netrvala ani dvadsať minút, zahynulo 41 amerických letcov zahynulo. Konala sa 29. augusta 1944. V Banskej Bystrici práve vypuklo Povstanie.
.misia 263
Loy A. Dickinson a jeho druhovia z 20. bombardovacej perute z 2. bombardovacej skupiny boli príslušníkmi 15. americkej leteckej armády, ktorá sa podieľala na ničení nemeckých závodov na výrobu lietadiel, rafinérií, gumární, muničných skladov a oslabovala tak nemecké pozície. Veliteľstvo sídlilo v talianskom meste Bari a jej letci operovali v strednej Európe, v Nemecku, na Balkáne či v južnom Francúzsku. Táto letecká armáda zbombardovala aj zbrojovku v Dubnici nad Váhom.
V lete 1944 sa americkí letci sústreďovali najmä na ničenie rafinérií a cisterien s benzínom. Bola to bitka o benzín, v ktorej išlo o to, aby Nemci nemali pohonné látky a nemohli ich posielať na východný front či do Normandie. (Súčasťou bitky o benzín bolo aj zbombardovanie bratislavskej Apolky.)
Na utorok 29. augusta 1944 velitelia 15. americkej leteckej armády naplánovali výnimočne mohutnú operáciu a jej hlavný útok mal smerovať na Moravskú Ostravu. Prieskumníci tam totiž ohlásili stovky nemeckých vagónov s vojenským materiálom, veľké množstvo cisterien s pohonnými látkami a navyše blízko boli menšie rafinérie na syntetický benzín v Přívoze a v Bohumíne. V utorok ráno o 6.25 z talianskych vojenských letísk vzlietlo 599 bombardovacích lietadiel typu B-17 a B-24. Z nich 400 bolo určených na bombardovanie Ostravska, zvyšok mal útočiť na klamlivé ciele. Na leteckú podporu bombardérov vzlietlo aj 250 amerických stíhačiek.
Nad Jadranským morom sa stroje zoradili do nacvičenej formácie, ktorá ich mala čo najlepšie chrániť od útoku nemeckých stíhačov. Jednu bombardovaciu skupinu tvorili štyri perute, každá peruť mala sedem lietadiel. Dvadsiata peruť mala svoje miesto určené na samom konci dlhého zväzu strojov. Peruti velil dvadsaťštyriročný poručík Wiliam S. Tune a ako navigátor bol toho dňa v jeho lietadle devätnásťročný Loy A. Dickinson.
Keď lietadlá preleteli more a ocitli sa nad pevninou, ukázalo sa, že 20. peruť zaostala za svojou skupinou. Postupne sa celá bombardovacia skupina začala rozpadať a k osamelej 20. peruti sa pridali ďalšie tri meškajúce stroje. Leteli už bez podpory stíhacích oddielov, ktoré boli vpredu s hlavnou skupinou. Desať osamelých bombardérov sa tak stalo hlavným cieľom nemeckých stíhačiek. Tie využili husté mraky, takticky sa v nich schovali a priblížili sa k bombardérom celkom blízko. Prvý útok prišiel o 10.41 niekde nad Novým Mestom nad Váhom a nemecké messerschmitty a Focke-Wulfy posielali k zemi jedno lietadlo za druhým. Padlo všetkých sedem strojov 20. bombardovacej perute a spolu s nimi aj dve ďalšie lietadlá, ktoré sa oneskorili za svojimi peruťami. Jeden bombardér sa pokúsil vrátiť, no pri Balatone núdzovo pristál.
Bombardér My baby padol pri Novej Bošáci, lietadlo s prezývkou Lovely Ladies sa zrútilo pri Vyškovci, Queen šla k zemi pri Krhove, Tail End Charlie skončil pri Rudiciach, ďalší stroj padol pri Kašave, ďalší pri Liptáli. Snafuperman sa zrútil pri Metyloviciach a stroj prezývaný Rough Cobb spadol pri Nemšovej-Luborči. Počas bitky zahynulo 41 letcov, 55 letcov upadlo do nemeckého zajatia, seržantovi Robertovi D. Donahueovi, poručíkom T. L. Thomasovi a C. B. Jacksonovi sa podarilo dostať na Slovensko. Z povstaleckého územia potom odleteli v septembri 1944 späť do Talianska. Jeden letec Joseph E. Sallings sa až do konca vojny ukrýval v statočnej rodine Pešátovcov v obci Přečkovice.
.dlhoročné priateľstvo
Loy A. Dickinson sa dostal z horiaceho lietadla. Na to, čo sa dialo na palube krátko pred zoskokom, si vôbec nepamätá. Z desaťčlennej posádky sa zachránili ôsmi. Dickinson pristál v blízkosti samoty Kaková, tu ho objavili dvaja miestni chlapci a ukryli ho v sušiarni ovocia. Keď sa o ukrytom letcovi dozvedel dvadsaťročný mladík Mojmír Bača, išiel poňho a doviedol ho domov. Jeho rodina patrila k odbojárom, a tak tu bol v bezpečí. Dickinson sa chcel dostať na Slovensko k partizánom, ale keďže už vypuklo Povstanie, Nemci intenzívne kontrolovali hranice. Bačovci ponúkli americkému letcovi večeru a poslali ho spať. Potom sa radili, čo by bolo najlepšie urobiť. Napokon sa všetci dohodli, že najlepším riešením bude, keď sa sám vzdá českým četníkom. Tí ho potom odovzdali Nemcom a mladý muž putoval do zajateckého tábora. Spomína si, že Nemci sa k nim správali slušne, pretože mnohí tušili, že túto vojnu nevyhrajú. Mohol dokonca napísať domov.
Pán Dickinson sa v tábore dočkal konca vojny a vrátil sa domov, do Denveru. Po vojne si začal pravidelne písať so svojím záchrancom a rovesníkom Mojmírom Bačom. V roku 1979 sa pán Bača dostal do USA a navštívil Dickinsonovcov. Vzájomné vzťahy sa ešte utužili, a Loy Dickinson sa rozhodol v roku 1984 prísť do Československa. Chcel navštíviť Bačovcov a pozrieť si miesta, kde skončila jeho peruť.
Za vlády komunistov sa o amerických obetiach hovorilo málo. Hroby už boli prázdne, pretože Američania svojich vojakov exhumovali a odniesli ešte v roku 1946. V čase výročia prichádzali na pamätné miesta zvyčajne iba ľudia z amerického veľvyslanectva a pár pamätníkov a miestnych, ktorí sa nebáli. Komunisti si neželali, aby sa pripomínali zásluhy Američanov, skôr zdôrazňovali, že vinou ich bombardovania zahynulo v Ostrave vyše 400 ľudí.
Viacerí miestni ľudia však začali nadväzovať – podobne ako Mojmír Bača – kontakty s letcami, ktorí prežili. Pozoruhodnú odvahu prejavil Otto Žitník, ktorý začal sám budovať pomníčky na miestach, kde umreli americkí letci. „Môj otec mal z toho problémy, eštébaci ho za to šikanovali,“ spomína jeho syn aeroarcheológ Michael Žitník, ktorý pokračuje v otcovej misii a v obci Šanov má súkromné múzeum tejto leteckej bitky.
Dnes sú všade nové či vynovené pamätníky a pomníčky pripomínajúce leteckú bitku v Bielych Karpatoch – a to aj na českej, aj na slovenskej strane. Vyšlo o nej aj niekoľko nových publikácií, existujú múzejné expozície v Slavičíne, v Šanove a v Bojkoviciach. Navigátor Loy A. Dickinson sa po roku 1984 vracal pravidelne do Bielych Karpát, stál aj na čele Asociácie 2. bombardovacej skupiny, ktorá organizovala stretnutia veteránov, a postupne doviedol na moravsko-slovenské pomedzie aj ďalších svojich priateľov, ktorí tu s ním kedysi bojovali. Silná zostava priamych účastníkov leteckej bitky prišla pri príležitosti 50. výročia v roku 1994, ale aj potom ešte prichádzali na spomienkové akcie viacerí priami účastníci. No teraz pri sedemdesiatom výročí bol z 20. perute pred pomníkmi svojich druhov už len Loy A. Dickinson. Vlastne spolu s ním tu bol ešte ďalší veterán Charles Child, 94-ročný bývalý vojenský letec, ktorý však nebol v 20. peruti.
Loy A. Dickinson často pripomína, že obdivuje srdečnosť a pohostinnosť miestnych ľudí, ktorí sa k letcom správali statočne a uctievajú ich pamiatku. Aj teraz na pietnych akciách, ktoré trvali tri dni, chodili za ním mnohí miestni ľudia, fotili sa s ním, prosili o autogramy. Stáli o ne najmä mladí ľudia. A pán Dickinson všade opakoval: „Ďakujem, že ste prišli.“
Po oslavách v pondelok ráno sedel v hotelovej jedálni na moravských kopaniciach veľmi unavený, akoby mu už nezostala nijaká energia, nezapájal sa do rozhovorov ostatných členov delegácie, len hľadel pred seba, popíjal kávu, mlčal a o čomsi úporne premýšľal. Možno si uvedomoval, že je tu v Bielych Karpatoch poslednýkrát. Ale nevyzeral smutný, skôr vyrovnaný a pokojný. Prešiel všetky miesta, kde padli bombardéry 20. perute a zomreli členovia ich posádok. Všade videl starostlivo opatrované pamätníčky, múzeá, nové publikácie, nadšencov vojnovej histórie. Videl záujem, úctu, vďaku. A možno aj pochopenie toho, že sloboda nikdy nie je zadarmo.
.thank you
Loy A. Dickinson sedel na invalidnom vozíčku, no keď miestna dychovka spustila hymnu, postavil sa. Keď sa mal prihovoriť miestnym, zvyčajne iba ďakoval a dojatým hlasom opakoval: „Thank you for being here“ alebo „it´s very nice to be here.“ Po jeho boku boli aj príbuzní ďalších amerických vojakov, ktorí zažili leteckú bitku nad Bielymi Karpatmi. Bola tu napríklad dcéra seržanta Josepha Owsianika. Na cintorín v Rudiciach, kde je pamätník dvoch padlých amerických letcov, prišla v miestnom kroji. Chcela tak vyjadriť vďaku a úctu miestnym ľuďom. Jej otec tú bitku prežil a rád sa sem vracal. Bol tu aj Todd Weiler, synovec pilota Jamesa A. Weilera, ktorý tu nad Bielymi Karpatmi zahynul. Pán Weiler sa na miesto, kde zahynul jeho strýko, prišiel pozrieť v roku 2007, a príbeh leteckej bitky ho vtedy tak zaujal, že dnes je hlavným historikom Asociácie 2. bombardovacej skupiny. Tento vysoký urastený muž nemohol teda chýbať ani na spomienkových oslavách 70. výročia leteckej bitky nad Bielymi Karpatami.
Keď k Loyovi A. Dickinsonovi na cintoríne v Slavičíne podišli novinári a požiadali ho, aby ešte raz pripomenul tú dávnu históriu spred 70 rokov, povedal len pár slov: „Viete, mal som devätnásť rokov a bol som navigátorom... Ale bol som vlastne ešte také bejby, dieťa vo vojne.“ Hrdlo sa mu stiahlo dojatím, hlas sa zlomil a pán Dickinson nedokázal nič viac dodať. Napokon, ani nemusel. História tej leteckej bitky je aj vďaka nemu dnes dobre známa, aj tragický osud 20. bombardovacej perute, ktorú nad Bielymi Karpatmi kompletne zlikvidovali nemecké stíhačky. V tejto bitke, ktorá netrvala ani dvadsať minút, zahynulo 41 amerických letcov zahynulo. Konala sa 29. augusta 1944. V Banskej Bystrici práve vypuklo Povstanie.
.misia 263
Loy A. Dickinson a jeho druhovia z 20. bombardovacej perute z 2. bombardovacej skupiny boli príslušníkmi 15. americkej leteckej armády, ktorá sa podieľala na ničení nemeckých závodov na výrobu lietadiel, rafinérií, gumární, muničných skladov a oslabovala tak nemecké pozície. Veliteľstvo sídlilo v talianskom meste Bari a jej letci operovali v strednej Európe, v Nemecku, na Balkáne či v južnom Francúzsku. Táto letecká armáda zbombardovala aj zbrojovku v Dubnici nad Váhom.
V lete 1944 sa americkí letci sústreďovali najmä na ničenie rafinérií a cisterien s benzínom. Bola to bitka o benzín, v ktorej išlo o to, aby Nemci nemali pohonné látky a nemohli ich posielať na východný front či do Normandie. (Súčasťou bitky o benzín bolo aj zbombardovanie bratislavskej Apolky.)
Na utorok 29. augusta 1944 velitelia 15. americkej leteckej armády naplánovali výnimočne mohutnú operáciu a jej hlavný útok mal smerovať na Moravskú Ostravu. Prieskumníci tam totiž ohlásili stovky nemeckých vagónov s vojenským materiálom, veľké množstvo cisterien s pohonnými látkami a navyše blízko boli menšie rafinérie na syntetický benzín v Přívoze a v Bohumíne. V utorok ráno o 6.25 z talianskych vojenských letísk vzlietlo 599 bombardovacích lietadiel typu B-17 a B-24. Z nich 400 bolo určených na bombardovanie Ostravska, zvyšok mal útočiť na klamlivé ciele. Na leteckú podporu bombardérov vzlietlo aj 250 amerických stíhačiek.
Nad Jadranským morom sa stroje zoradili do nacvičenej formácie, ktorá ich mala čo najlepšie chrániť od útoku nemeckých stíhačov. Jednu bombardovaciu skupinu tvorili štyri perute, každá peruť mala sedem lietadiel. Dvadsiata peruť mala svoje miesto určené na samom konci dlhého zväzu strojov. Peruti velil dvadsaťštyriročný poručík Wiliam S. Tune a ako navigátor bol toho dňa v jeho lietadle devätnásťročný Loy A. Dickinson.
Keď lietadlá preleteli more a ocitli sa nad pevninou, ukázalo sa, že 20. peruť zaostala za svojou skupinou. Postupne sa celá bombardovacia skupina začala rozpadať a k osamelej 20. peruti sa pridali ďalšie tri meškajúce stroje. Leteli už bez podpory stíhacích oddielov, ktoré boli vpredu s hlavnou skupinou. Desať osamelých bombardérov sa tak stalo hlavným cieľom nemeckých stíhačiek. Tie využili husté mraky, takticky sa v nich schovali a priblížili sa k bombardérom celkom blízko. Prvý útok prišiel o 10.41 niekde nad Novým Mestom nad Váhom a nemecké messerschmitty a Focke-Wulfy posielali k zemi jedno lietadlo za druhým. Padlo všetkých sedem strojov 20. bombardovacej perute a spolu s nimi aj dve ďalšie lietadlá, ktoré sa oneskorili za svojimi peruťami. Jeden bombardér sa pokúsil vrátiť, no pri Balatone núdzovo pristál.
Bombardér My baby padol pri Novej Bošáci, lietadlo s prezývkou Lovely Ladies sa zrútilo pri Vyškovci, Queen šla k zemi pri Krhove, Tail End Charlie skončil pri Rudiciach, ďalší stroj padol pri Kašave, ďalší pri Liptáli. Snafuperman sa zrútil pri Metyloviciach a stroj prezývaný Rough Cobb spadol pri Nemšovej-Luborči. Počas bitky zahynulo 41 letcov, 55 letcov upadlo do nemeckého zajatia, seržantovi Robertovi D. Donahueovi, poručíkom T. L. Thomasovi a C. B. Jacksonovi sa podarilo dostať na Slovensko. Z povstaleckého územia potom odleteli v septembri 1944 späť do Talianska. Jeden letec Joseph E. Sallings sa až do konca vojny ukrýval v statočnej rodine Pešátovcov v obci Přečkovice.
.dlhoročné priateľstvo
Loy A. Dickinson sa dostal z horiaceho lietadla. Na to, čo sa dialo na palube krátko pred zoskokom, si vôbec nepamätá. Z desaťčlennej posádky sa zachránili ôsmi. Dickinson pristál v blízkosti samoty Kaková, tu ho objavili dvaja miestni chlapci a ukryli ho v sušiarni ovocia. Keď sa o ukrytom letcovi dozvedel dvadsaťročný mladík Mojmír Bača, išiel poňho a doviedol ho domov. Jeho rodina patrila k odbojárom, a tak tu bol v bezpečí. Dickinson sa chcel dostať na Slovensko k partizánom, ale keďže už vypuklo Povstanie, Nemci intenzívne kontrolovali hranice. Bačovci ponúkli americkému letcovi večeru a poslali ho spať. Potom sa radili, čo by bolo najlepšie urobiť. Napokon sa všetci dohodli, že najlepším riešením bude, keď sa sám vzdá českým četníkom. Tí ho potom odovzdali Nemcom a mladý muž putoval do zajateckého tábora. Spomína si, že Nemci sa k nim správali slušne, pretože mnohí tušili, že túto vojnu nevyhrajú. Mohol dokonca napísať domov.
Pán Dickinson sa v tábore dočkal konca vojny a vrátil sa domov, do Denveru. Po vojne si začal pravidelne písať so svojím záchrancom a rovesníkom Mojmírom Bačom. V roku 1979 sa pán Bača dostal do USA a navštívil Dickinsonovcov. Vzájomné vzťahy sa ešte utužili, a Loy Dickinson sa rozhodol v roku 1984 prísť do Československa. Chcel navštíviť Bačovcov a pozrieť si miesta, kde skončila jeho peruť.
Za vlády komunistov sa o amerických obetiach hovorilo málo. Hroby už boli prázdne, pretože Američania svojich vojakov exhumovali a odniesli ešte v roku 1946. V čase výročia prichádzali na pamätné miesta zvyčajne iba ľudia z amerického veľvyslanectva a pár pamätníkov a miestnych, ktorí sa nebáli. Komunisti si neželali, aby sa pripomínali zásluhy Američanov, skôr zdôrazňovali, že vinou ich bombardovania zahynulo v Ostrave vyše 400 ľudí.
Viacerí miestni ľudia však začali nadväzovať – podobne ako Mojmír Bača – kontakty s letcami, ktorí prežili. Pozoruhodnú odvahu prejavil Otto Žitník, ktorý začal sám budovať pomníčky na miestach, kde umreli americkí letci. „Môj otec mal z toho problémy, eštébaci ho za to šikanovali,“ spomína jeho syn aeroarcheológ Michael Žitník, ktorý pokračuje v otcovej misii a v obci Šanov má súkromné múzeum tejto leteckej bitky.
Dnes sú všade nové či vynovené pamätníky a pomníčky pripomínajúce leteckú bitku v Bielych Karpatoch – a to aj na českej, aj na slovenskej strane. Vyšlo o nej aj niekoľko nových publikácií, existujú múzejné expozície v Slavičíne, v Šanove a v Bojkoviciach. Navigátor Loy A. Dickinson sa po roku 1984 vracal pravidelne do Bielych Karpát, stál aj na čele Asociácie 2. bombardovacej skupiny, ktorá organizovala stretnutia veteránov, a postupne doviedol na moravsko-slovenské pomedzie aj ďalších svojich priateľov, ktorí tu s ním kedysi bojovali. Silná zostava priamych účastníkov leteckej bitky prišla pri príležitosti 50. výročia v roku 1994, ale aj potom ešte prichádzali na spomienkové akcie viacerí priami účastníci. No teraz pri sedemdesiatom výročí bol z 20. perute pred pomníkmi svojich druhov už len Loy A. Dickinson. Vlastne spolu s ním tu bol ešte ďalší veterán Charles Child, 94-ročný bývalý vojenský letec, ktorý však nebol v 20. peruti.
Loy A. Dickinson často pripomína, že obdivuje srdečnosť a pohostinnosť miestnych ľudí, ktorí sa k letcom správali statočne a uctievajú ich pamiatku. Aj teraz na pietnych akciách, ktoré trvali tri dni, chodili za ním mnohí miestni ľudia, fotili sa s ním, prosili o autogramy. Stáli o ne najmä mladí ľudia. A pán Dickinson všade opakoval: „Ďakujem, že ste prišli.“
Po oslavách v pondelok ráno sedel v hotelovej jedálni na moravských kopaniciach veľmi unavený, akoby mu už nezostala nijaká energia, nezapájal sa do rozhovorov ostatných členov delegácie, len hľadel pred seba, popíjal kávu, mlčal a o čomsi úporne premýšľal. Možno si uvedomoval, že je tu v Bielych Karpatoch poslednýkrát. Ale nevyzeral smutný, skôr vyrovnaný a pokojný. Prešiel všetky miesta, kde padli bombardéry 20. perute a zomreli členovia ich posádok. Všade videl starostlivo opatrované pamätníčky, múzeá, nové publikácie, nadšencov vojnovej histórie. Videl záujem, úctu, vďaku. A možno aj pochopenie toho, že sloboda nikdy nie je zadarmo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.