.o desať rokov, pri nasledujúcom okrúhlom výročí jednej z našich najvýznamnejších udalostí novodobých dejín, budú už ich rady poriadne preriedené. Z niekdajších bojovníkov so zbraňou v ruke sú už často vetchí starčekovia a starenky. Na tých pár metrov, ktoré museli prejsť pri kladení vencov pri pamätníku, a potom aj na čestné miesto pred tribúnou, si však mnohí z nich vystačili sami. Treba oceniť, že obaja prezidenti, Andrej Kiska aj Miloš Zeman, veteránov odboja a partizánov, čo odolávali v horách nacistickej agresii a prevahe, ušetrili fráz a floskulí. Kiska povedal, že na to, aby zvíťazilo zlo, stačí v podstate veľmi málo – aby dobrí ľudia nerobili nič. Aj vtedy, ale aj dnes žijeme v prostredí, keď sa za morálny étos považuje schopnosť chytráčiť bez obetí kdesi v závetrí. Však nás ochránia iní. Kedysi to bola Varšavská zmluva, dnes je to NATO. Naozaj? Normalizácia zničila mnohé pevné chrbtice v Československu a tých pár statočných odbojárov, čo odchádzajú z tohto sveta, to už za ostatných nevybojujú. Dnes „sa nosí“ bezbolestné hromženie, aj vulgárne na internete a na sociálnych sieťach. No najmä z tepla závetria v obývačke.
Každý má pritom na výber. Tí statoční aj dnes môžu ísť s kožou na trh – a nehrozí im už poprava od Gestapa ani upálenie v Kremničke. Túto výsadu naši, ruskí, ale aj francúzski, americkí a iní (na oslavy prišli delegácie zo štyridsiatich krajín) odbojári so samopalom v ruke pred sedemdesiatimi rokmi nemali. Bola vojna a oni do nej išli s jasným vedomím, že kedykoľvek môžu prísť o život, ale aj s nádejou, že môžu prežiť. Boli vystavení zime, hladu, strachu a nacistickej presile. Odišli od rodín, od detí, od najbližších. Ruku na srdce, čo také by sa dnes malo stať, by sme sa správali rovnako odhodlane. Ilúziu, že žijeme v bezpečnom svete, sme už azda opustili. V štáte na východ od našich hraníc je vojna, ktorá už priniesla viac ako dvetisíc obetí a má jasnú inváziu – podporovanú, ale aj priamu z Ruska. Aký k nej máme postoj? „Vychytralý“ ako premiér Fico, ktorý ostro kritizuje sankcie EÚ voči Rusku a je slepý voči vojenskej agresii Moskvy voči zvrchovanému štátu? Čo by teda mal Západ podľa neho robiť? Iba tak sedkať na zadočku a slepo veriť, podobne ako sa o tom snažil presvedčiť na oslavách SNP inak osamotený ruský minister obrany Sergej Šojgu svojho rezortného kolegu Martin Glváča, že „už vidí svetlo na konci tunela“. Čo sú to za pokrytecké reči počas hodín a dní, keď ruská armáda bojuje na Ukrajine?
Nielen miestnym poblúznencom, ktorí v demokratických voľbách zvolili dovtedy dobre prečítaného župana Mariána Kotlebu, adresoval svoje slová český prezident Zeman. Pomenoval to, čo naši kotlebovci, ale ani iní náckovia nechcú počuť. A síce, že ochranná ruka Hitlera nad Tisovym štátom vôbec neznamenala záruku svetlej budúcnosti Slovákov. Naopak, podobne ako všetci Slovania, aj my sme boli v zmysle zvrátených rasových zákonov tretej ríše ako „menejcenenná rasa“ odsúdení v lepšom prípade na odsun za Ural do pracovných táborov či na „prevýchovu“, v horšom na okamžitú smrť. Stačilo pritom, aby Hitler vyhral vojnu a ovládol celú Európu aj Rusko. A že mal reálne ambície tak urobiť, to vie azda každý priemerne vzdelaný Slovák.
Nie, SNP sa v istom zmysle neskončilo. Odpor proti neľudskej ideológii, nech má akúkoľvek formu, bude pokračovať ďalej. Dnes je to Sýria, Islamský štát a Ukrajina. Zajtra to môže byť inde, možno ešte bližšie k nám. Zlo je ako mentálny úhor, vyšmykne sa, ak ho pevne nestisnete. Nie, ani dnes nestačí nerobiť nič, prípadne komentovať správy s pivom v ruke z bezpečia obývačky. Minimom je bojovať proti neprávostiam v najbližšom okolí.
Každý má pritom na výber. Tí statoční aj dnes môžu ísť s kožou na trh – a nehrozí im už poprava od Gestapa ani upálenie v Kremničke. Túto výsadu naši, ruskí, ale aj francúzski, americkí a iní (na oslavy prišli delegácie zo štyridsiatich krajín) odbojári so samopalom v ruke pred sedemdesiatimi rokmi nemali. Bola vojna a oni do nej išli s jasným vedomím, že kedykoľvek môžu prísť o život, ale aj s nádejou, že môžu prežiť. Boli vystavení zime, hladu, strachu a nacistickej presile. Odišli od rodín, od detí, od najbližších. Ruku na srdce, čo také by sa dnes malo stať, by sme sa správali rovnako odhodlane. Ilúziu, že žijeme v bezpečnom svete, sme už azda opustili. V štáte na východ od našich hraníc je vojna, ktorá už priniesla viac ako dvetisíc obetí a má jasnú inváziu – podporovanú, ale aj priamu z Ruska. Aký k nej máme postoj? „Vychytralý“ ako premiér Fico, ktorý ostro kritizuje sankcie EÚ voči Rusku a je slepý voči vojenskej agresii Moskvy voči zvrchovanému štátu? Čo by teda mal Západ podľa neho robiť? Iba tak sedkať na zadočku a slepo veriť, podobne ako sa o tom snažil presvedčiť na oslavách SNP inak osamotený ruský minister obrany Sergej Šojgu svojho rezortného kolegu Martin Glváča, že „už vidí svetlo na konci tunela“. Čo sú to za pokrytecké reči počas hodín a dní, keď ruská armáda bojuje na Ukrajine?
Nielen miestnym poblúznencom, ktorí v demokratických voľbách zvolili dovtedy dobre prečítaného župana Mariána Kotlebu, adresoval svoje slová český prezident Zeman. Pomenoval to, čo naši kotlebovci, ale ani iní náckovia nechcú počuť. A síce, že ochranná ruka Hitlera nad Tisovym štátom vôbec neznamenala záruku svetlej budúcnosti Slovákov. Naopak, podobne ako všetci Slovania, aj my sme boli v zmysle zvrátených rasových zákonov tretej ríše ako „menejcenenná rasa“ odsúdení v lepšom prípade na odsun za Ural do pracovných táborov či na „prevýchovu“, v horšom na okamžitú smrť. Stačilo pritom, aby Hitler vyhral vojnu a ovládol celú Európu aj Rusko. A že mal reálne ambície tak urobiť, to vie azda každý priemerne vzdelaný Slovák.
Nie, SNP sa v istom zmysle neskončilo. Odpor proti neľudskej ideológii, nech má akúkoľvek formu, bude pokračovať ďalej. Dnes je to Sýria, Islamský štát a Ukrajina. Zajtra to môže byť inde, možno ešte bližšie k nám. Zlo je ako mentálny úhor, vyšmykne sa, ak ho pevne nestisnete. Nie, ani dnes nestačí nerobiť nič, prípadne komentovať správy s pivom v ruke z bezpečia obývačky. Minimom je bojovať proti neprávostiam v najbližšom okolí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.