Pod bielym tropickým slnkom ticho pozerajú na obzor, trpezlivo čakajú na rybársku loď, ktorá ich odvezie k dreveným pontónom, čo sa vznášajú na vode niekoľko sto metrov od pobrežia. Hoci tieto plošiny vyzerajú spočiatku ako pripravené na rybačku, na dne mora tu spočíva niečo omnoho cennejšie než ryby: jeden z najdrahších kovov na svete.
.cín pre smartfóny
Bangka je ostrov o niečo väčší ako Cyprus, má milión obyvateľov a obstaráva asi tretinu svetovej produkcie cínu – kovu, ktorý sa využíva na také rozličné účely, ako je výroba autosúčiastok, konzerv či plechov. Päťdesiatdva percent cínu sa využíva pri spájkovaní – drží pohromade dosky integrovaných spojov a komponenty vo výrobkoch, ktoré sú symbolom dneška: v smartfónoch, notebookoch a tabletoch. Vlani výroba tabletov prekonala jednu miliardu a 184 miliónov kusov a cena cínu sa vyšplhala do vesmírnych výšok: za posledných desať rokov stúpla z piatich na viac ako 23 amerických dolárov za kilogram. No kým Bangka sýti globálny hlad po elektronických produktoch, cín čoraz citeľnejšie mení tento kedysi rajský ostrov na peklo.
Pôvodne nepoškvrnené tropické lesy dnes hyzdia tisícky mesačných kráterov plných kyslej vody a ťažkých kovov. Je to výsledok trinástich rokov bezohľadnej ťažby. Po tom, čo bol ťažobný priemysel v roku 2001 liberalizovaný, trh zaplavili desiatky tisíc neorganizovaných baníkov. Podľa ministerstva baní a energie v provinčnej vláde sa ťažbe aktívne venuje 30 až 40 percent obyvateľov ostrova. Prevažná väčšina práce pritom prebieha v ilegálnych oblastiach, ktoré sa tiahnu, kam až oko dovidí, často aj uprostred chránených lesov. Široko sa využíva detská práca, časté sú zranenia a smrteľné nehody.
.potápači riskujú
Muži sú už na pontónoch a náhlivo sa púšťajú do práce. Uprostred provizórneho bazéna, ktorý pontóny na hladine vytvorili, sa traja z nich potopia do kalnej vody, ktorá kontrastuje s tyrkysovou farbou okolitého mora. Potápači sajú cínovú rudu z morského dna cez veľkú plastovú rúru, ktorá je napojená na dieselové čerpadlo. Celé to vyzerá ako obrovský vysávač. Muži z pontónu zároveň pracujú s ďalšími sacími potrubiami a stále udierajú o dno dlhými bambusovými palicami, aby rozptýlili piesok a obnažili rudu. Po vysatí na pontóny sa ťažšia ruda usádza na drevenej plošine, kým ľahší piesok sa zmýva späť do mora. Do večera sa na jednom pontóne zhromaždí aj 15 kilogramov rudy, približne v hodnote 100 amerických dolárov. Podľa svetovej ceny cínu môže jeden baník zarobiť okolo 15 dolárov denne, čo je dvojnásobok priemernej mzdy poľnohospodárskeho robotníka. Lenže toto bohatstvo nie je zadarmo – najmä u tých, ktorí ťažia v mori.
„Najviac riskujú potápači!“ ‒ kričí 31-ročný Huawei Liong, aby sme ho uprostred rytmického a ohlušujúceho búšenia čerpadiel vôbec počuli. Jamy, ktoré sa na morskom dne pri ťažbe cínu vytvárajú, sú hlboké a poľahky sa môžu zosypať. V takom prípade sa potápači ocitnú pod niekoľkometrovou lavínou piesku, ako to Liong z vlastnej skúsenosti dobre vie. Dnes vlastní pontón, ale keď bol ešte potápačom, prežil niekoľko takmer osudných zosuvov. Mnohí pritom nemali podobné šťastie: podľa miestnej environmentálnej organizácie Walhi zomiera na Bangke priemerne jeden potápač týždenne.
Ilegálni baníci sa zároveň nebezpečne zahrávajú s políciou. Presne ako 33-ročná Malasari Amirudin a jej 15-ročná dcéra Novi Akher. V čase našej návštevy trávili ráno vo svojom sparťansky zariadenom dome v Batake spolu s dvoma ďalšími baníčkami. Len predošlý večer robila polícia raziu na morskom ložisku, kde pracovali, a celé to tam uzavrela. „Nemáme inú možnosť, musíme čakať, kým sa otvorí nové ložisko. Väčšinou to netrvá dlhšie než týždeň,“ vysvetľuje Malasari Amirudin, ktorá pri ťažbe cínu pracuje od desiatich rokov.
Vykope sa jama, a potom baníci vyčistia zem vodou striekajúcou z veľkých hadíc. Bahno sa cez plastové potrubie nasaje do premývacích liniek, čo sú vlastne len jednoduché drevené nádoby, neprestajne zaplavované vodou. Tam sa ruda podrobuje rovnakému procesu, aký sme videli na pontónoch. Tak ako väčšina tých, ktorí cín ťažia, ani Amirudin s dcérou nemajú potuchy, na čo sa tento kov využíva.
.obnova zlyháva
Tropický les rýchlo ustupuje novým ložiskám, väčšinu tých starých baníci opúšťajú. Úrady vyžadujú od licencovaných banských spoločností, aby pôdu, kde ťažili, vyčistili, no stačí sa previezť po ostrove a človek uvidí obrovské parcely vyťaženej zeme, ktoré sú jednoznačne opustené – a nikto sa ich nepokúsil dať do poriadku. Štátna cínová spoločnosť PT Timah tvrdí, že mnohí neorganizovaní baníci vstupujú aj do oblastí, ktoré už firma uviedla do poriadku. Je to čiastočne pravda, ale Dr. Ismed Inonu, zástupca rektora z univerzity Bankga Belitung a odborník na životné prostredie a poľnohospodárstvo, pripisuje vinu za daný stav aj firmám. „Jednou z príčin environmentálnych škôd je odkladanie obnovy pôdy,“ hovorí. „Firmy by mali obnovovať rýchlo a vláda by mala sankcionovať tie, ktoré povinnosť nesplnia.“
Ešte horšia situácia je na mori. Stovky provizórnych pontónov pracujú pri flotile 52 rýpadiel a odsávacích lodí, ktorá patrí firme PT Timah a iným. Neprestajne vysávajú rudu z morského dna a piesok či iný odpad vracajú naspäť do vody. Podľa nedávnej štúdie, ktorú vykonala univerzita Bangka Belitung, už takéto vysýpanie piesku zahubilo 30 až 60 percent miestneho koralového útesu, keď vyhnalo ryby ďalej od pobrežia. Zároveň trpí cestovný ruch. Napriek tomu, že ťažiarske firmy sa čoraz väčšmi zameriavajú na morskú ťažbu, miesta vláda nijako nereguluje obnovu prostredia po ťažbe na mori.
V Bangke pracuje vyše 40 hutných spoločností a ostrov produkuje až 90 percent objemu indonézskeho cínu. Z tohto množstva sa 95 percent predáva do zahraničia, či už do Číny, do Európy, alebo do Ázie. Vystopovať pôvod cínu je takmer nemožné. Vzhľadom na ťažkosti pri regulovaní trhu sa v roku 2012 environmentálna skupina Priatelia Zeme pustila do kampane, ktorá žiada hlavných výrobcov mobilných telefónov, aby prevzali zodpovednosť za škody na životnom prostredí na ostrove Bangka a bojovali za transparentnosť pri dodávkach cínu. Po niekoľkých mesiacoch intenzívnej kampane uznalo v roku 2013 šesť firiem (Blackberry, LG Electronix, Motorola Mobility, Nokia, Samsung a Sony Mobile), že využíva cín z ostrova Bangka. V roku 2014 ich príklad nasledoval Apple a inicioval vznik pracovnej skupiny, ktorá má zhodnotiť produkciu cínu na tomto ostrove.
.realisticky je koniec nemožný
Miestne úrady na ostrove pritom otvorene uznávajú, že je veľmi ťažké ukončiť ilegálnu ťažbu. „Musíme to vidieť realisticky. V krátkodobom horizonte je to celkom nemožné. Najskôr musíme ľuďom poskytnúť pracovné miesta, aby mohli uživiť svoje deti,“ vysvetľuje Yan Megawandi, ktorý v provinčnej vláde vedie ministerstvo plánovania. Dr. Inonu z univerzity však varuje, že ostrov čaká pochmúrna budúcnosť. „Dopad ničenia, ktoré máme pred očami, pretrvá desaťročia, ba aj storočia,“ odhaduje. „Niektoré druhy živočíchov už miznú a strácajú sa aj kvalitné stromy z lesov. Ak niečo nepodnikneme hneď a zaraz, stane sa tu niečo veľmi zlé.“
.cín pre smartfóny
Bangka je ostrov o niečo väčší ako Cyprus, má milión obyvateľov a obstaráva asi tretinu svetovej produkcie cínu – kovu, ktorý sa využíva na také rozličné účely, ako je výroba autosúčiastok, konzerv či plechov. Päťdesiatdva percent cínu sa využíva pri spájkovaní – drží pohromade dosky integrovaných spojov a komponenty vo výrobkoch, ktoré sú symbolom dneška: v smartfónoch, notebookoch a tabletoch. Vlani výroba tabletov prekonala jednu miliardu a 184 miliónov kusov a cena cínu sa vyšplhala do vesmírnych výšok: za posledných desať rokov stúpla z piatich na viac ako 23 amerických dolárov za kilogram. No kým Bangka sýti globálny hlad po elektronických produktoch, cín čoraz citeľnejšie mení tento kedysi rajský ostrov na peklo.
Pôvodne nepoškvrnené tropické lesy dnes hyzdia tisícky mesačných kráterov plných kyslej vody a ťažkých kovov. Je to výsledok trinástich rokov bezohľadnej ťažby. Po tom, čo bol ťažobný priemysel v roku 2001 liberalizovaný, trh zaplavili desiatky tisíc neorganizovaných baníkov. Podľa ministerstva baní a energie v provinčnej vláde sa ťažbe aktívne venuje 30 až 40 percent obyvateľov ostrova. Prevažná väčšina práce pritom prebieha v ilegálnych oblastiach, ktoré sa tiahnu, kam až oko dovidí, často aj uprostred chránených lesov. Široko sa využíva detská práca, časté sú zranenia a smrteľné nehody.
.potápači riskujú
Muži sú už na pontónoch a náhlivo sa púšťajú do práce. Uprostred provizórneho bazéna, ktorý pontóny na hladine vytvorili, sa traja z nich potopia do kalnej vody, ktorá kontrastuje s tyrkysovou farbou okolitého mora. Potápači sajú cínovú rudu z morského dna cez veľkú plastovú rúru, ktorá je napojená na dieselové čerpadlo. Celé to vyzerá ako obrovský vysávač. Muži z pontónu zároveň pracujú s ďalšími sacími potrubiami a stále udierajú o dno dlhými bambusovými palicami, aby rozptýlili piesok a obnažili rudu. Po vysatí na pontóny sa ťažšia ruda usádza na drevenej plošine, kým ľahší piesok sa zmýva späť do mora. Do večera sa na jednom pontóne zhromaždí aj 15 kilogramov rudy, približne v hodnote 100 amerických dolárov. Podľa svetovej ceny cínu môže jeden baník zarobiť okolo 15 dolárov denne, čo je dvojnásobok priemernej mzdy poľnohospodárskeho robotníka. Lenže toto bohatstvo nie je zadarmo – najmä u tých, ktorí ťažia v mori.
„Najviac riskujú potápači!“ ‒ kričí 31-ročný Huawei Liong, aby sme ho uprostred rytmického a ohlušujúceho búšenia čerpadiel vôbec počuli. Jamy, ktoré sa na morskom dne pri ťažbe cínu vytvárajú, sú hlboké a poľahky sa môžu zosypať. V takom prípade sa potápači ocitnú pod niekoľkometrovou lavínou piesku, ako to Liong z vlastnej skúsenosti dobre vie. Dnes vlastní pontón, ale keď bol ešte potápačom, prežil niekoľko takmer osudných zosuvov. Mnohí pritom nemali podobné šťastie: podľa miestnej environmentálnej organizácie Walhi zomiera na Bangke priemerne jeden potápač týždenne.
Ilegálni baníci sa zároveň nebezpečne zahrávajú s políciou. Presne ako 33-ročná Malasari Amirudin a jej 15-ročná dcéra Novi Akher. V čase našej návštevy trávili ráno vo svojom sparťansky zariadenom dome v Batake spolu s dvoma ďalšími baníčkami. Len predošlý večer robila polícia raziu na morskom ložisku, kde pracovali, a celé to tam uzavrela. „Nemáme inú možnosť, musíme čakať, kým sa otvorí nové ložisko. Väčšinou to netrvá dlhšie než týždeň,“ vysvetľuje Malasari Amirudin, ktorá pri ťažbe cínu pracuje od desiatich rokov.
Vykope sa jama, a potom baníci vyčistia zem vodou striekajúcou z veľkých hadíc. Bahno sa cez plastové potrubie nasaje do premývacích liniek, čo sú vlastne len jednoduché drevené nádoby, neprestajne zaplavované vodou. Tam sa ruda podrobuje rovnakému procesu, aký sme videli na pontónoch. Tak ako väčšina tých, ktorí cín ťažia, ani Amirudin s dcérou nemajú potuchy, na čo sa tento kov využíva.
.obnova zlyháva
Tropický les rýchlo ustupuje novým ložiskám, väčšinu tých starých baníci opúšťajú. Úrady vyžadujú od licencovaných banských spoločností, aby pôdu, kde ťažili, vyčistili, no stačí sa previezť po ostrove a človek uvidí obrovské parcely vyťaženej zeme, ktoré sú jednoznačne opustené – a nikto sa ich nepokúsil dať do poriadku. Štátna cínová spoločnosť PT Timah tvrdí, že mnohí neorganizovaní baníci vstupujú aj do oblastí, ktoré už firma uviedla do poriadku. Je to čiastočne pravda, ale Dr. Ismed Inonu, zástupca rektora z univerzity Bankga Belitung a odborník na životné prostredie a poľnohospodárstvo, pripisuje vinu za daný stav aj firmám. „Jednou z príčin environmentálnych škôd je odkladanie obnovy pôdy,“ hovorí. „Firmy by mali obnovovať rýchlo a vláda by mala sankcionovať tie, ktoré povinnosť nesplnia.“
Ešte horšia situácia je na mori. Stovky provizórnych pontónov pracujú pri flotile 52 rýpadiel a odsávacích lodí, ktorá patrí firme PT Timah a iným. Neprestajne vysávajú rudu z morského dna a piesok či iný odpad vracajú naspäť do vody. Podľa nedávnej štúdie, ktorú vykonala univerzita Bangka Belitung, už takéto vysýpanie piesku zahubilo 30 až 60 percent miestneho koralového útesu, keď vyhnalo ryby ďalej od pobrežia. Zároveň trpí cestovný ruch. Napriek tomu, že ťažiarske firmy sa čoraz väčšmi zameriavajú na morskú ťažbu, miesta vláda nijako nereguluje obnovu prostredia po ťažbe na mori.
V Bangke pracuje vyše 40 hutných spoločností a ostrov produkuje až 90 percent objemu indonézskeho cínu. Z tohto množstva sa 95 percent predáva do zahraničia, či už do Číny, do Európy, alebo do Ázie. Vystopovať pôvod cínu je takmer nemožné. Vzhľadom na ťažkosti pri regulovaní trhu sa v roku 2012 environmentálna skupina Priatelia Zeme pustila do kampane, ktorá žiada hlavných výrobcov mobilných telefónov, aby prevzali zodpovednosť za škody na životnom prostredí na ostrove Bangka a bojovali za transparentnosť pri dodávkach cínu. Po niekoľkých mesiacoch intenzívnej kampane uznalo v roku 2013 šesť firiem (Blackberry, LG Electronix, Motorola Mobility, Nokia, Samsung a Sony Mobile), že využíva cín z ostrova Bangka. V roku 2014 ich príklad nasledoval Apple a inicioval vznik pracovnej skupiny, ktorá má zhodnotiť produkciu cínu na tomto ostrove.
.realisticky je koniec nemožný
Miestne úrady na ostrove pritom otvorene uznávajú, že je veľmi ťažké ukončiť ilegálnu ťažbu. „Musíme to vidieť realisticky. V krátkodobom horizonte je to celkom nemožné. Najskôr musíme ľuďom poskytnúť pracovné miesta, aby mohli uživiť svoje deti,“ vysvetľuje Yan Megawandi, ktorý v provinčnej vláde vedie ministerstvo plánovania. Dr. Inonu z univerzity však varuje, že ostrov čaká pochmúrna budúcnosť. „Dopad ničenia, ktoré máme pred očami, pretrvá desaťročia, ba aj storočia,“ odhaduje. „Niektoré druhy živočíchov už miznú a strácajú sa aj kvalitné stromy z lesov. Ak niečo nepodnikneme hneď a zaraz, stane sa tu niečo veľmi zlé.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.