„Neuvidíte tu žiadnu súčasnú architektúru, toto bienále neprezentuje súčasný stav,” pripomína kurátor Rem Koolhaas. Toto bienále je o presahoch, o zážitku, nie o informácii (aj keď faktov, grafov a infografík tu je neúrekom). Toto bienále je o spoločnosti, ktorá produkuje a dáva priestor architektúre.
Každé dva roky sa v priestoroch benátskych Giardini, teda záhrad a Arsenale, vojenskej lodenici, uskutočňuje bienále umenia. Od roku 1980 dostala architektúra rovnocenný priestor v párne roky a tento rok sa koná 14. ročník. Bienále architektúry v Benátkach je tradične najzaujímavejším a najrenomovanejším podujatím tohto odboru, aj keď sa z neho stáva najmä veľké spoločné stretnutie profesijnej smotánky (to počas otváracieho týždňa) a pútnické miesto pre ostatných (to po zvyšok trvania). No je to aj podujatie otvorené verejnosti.
Štrnáste bienále je však v niečom iné. Je dlhšie, začalo sa už v júni a končí sa až koncom novembra, teda trvá temer dvojnásobne dlhšie ako po minulé ročníky. Vďaka tomu spolupracuje s bienále hudby a tanca, ktoré boli čiastočne integrované do výstav. Taktiež, je koncepčnejšie a disciplinovanejšie v dodržiavaní témy, čo umožnilo pracovať s dramaturgiou kompozične. Tieto zmeny si vyžiadal kurátor. Rem Koolhaas je architekt a spisovateľ, pričom spojka „a” tu má rovnocenný charakter. Ako bývalý novinár má schopnosť s nadhľadom britko komentovať situácie. Rád provokuje, nehanbí sa byť naivne osobný, zvedavý. Postmoderný. A také je aj bienále v jeho réžii. Aj v pokročilom služobnom veku vie byť Koolhaas súčasný a zdá sa, že našiel zaujímavú polohu v trpkej irónií.
Koolhaas poňal sté výročie začiatku prvej svetovej vojny ako sto rokov spoločenského triumfu moderny a modernej architektúry. No nie je to oslava a nie je to ani pocta, ale ohliadnutie dozadu. Architektúra je v kríze a 14. bienále sa rozhodol venovať sebareflexii profesie. „Chcel som sa na chvíľu zastaviť a popremýšľať, v akom stave je architektúra,” vraví. Čo sa však môže zdať ako akademická debata, je v skutočnosti diskusia otvorená a prístupná verejnosti. A to aj obsahom, ktorý je spoločensky orientovaný, ako aj formou, ktorá je až surreálne zážitková. Expozícia je rozdelená na tematické celky: Národné pavilóny reflektujú „absorbovanie modernity 1914 ‒ 2014”, centrálny pavilón obsadili „fundamentals”, teda základné prvky a veľkú plochu bývalých skladísk v Arsenale okupuje „Monditalia”.
.absorbovanie moderny
Národné pavilóny dostali za úlohu zmapovať vplyv a dopad modernizácie architektúry vo svojich krajinách. Všeobecná téza znie, že moderná architektúra bola štýlom medzinárodným, zaujímavé je preto porovnávanie a otázka, či to je naozaj tak. Absorbovanie je príznačný výraz: Moderna bola úderom a niekedy i pod pás.
Spôsobom poňatia témy sa pavilóny rôznia a práve tieto spôsoby odzrkadľujú rôzne mentality a nastavenia jednotlivých krajín. Niektoré expozície sa s modernou vyrovnávajú triezvo a so šarmom, ako britský pavilón, kde koalícia pop-artu Mechanického pomaranča a architektúry brutalizmu stojí v nevypovedanom konflikte s konzervativizmom. Iné, ako japonský a kórejský (ocenený Zlatým levom za najlepší pavilón), surovým objemom dát vytvárajú krajinu artefaktov a príbehov, veď dvadsiate storočie bolo komplexné a ťažko ho vyjadriť pomocou jednej zástupnej témy.
Národné mentality sa tu vynárajú medzi riadkami: Severské krajiny nepopierajú modernizáciu, ale ustavične pripomínajú, že v ich ponímaní krajiny je stále na prvom mieste príroda, teda materiály ako drevo a priestor lesa. Rusi prekvapili a namiesto opulentnosti a zakomplexovanosti predstavujú svoju modernu, doslova, ako veľtrh na východoeurópsky spôsob, so všetkou lacnotou, pachuťou a gýčom, ktoré k nemu patria. Gratulujem. Snaha zaujať skôr expozíciou ako jej obsahom je typická pre kultúrne rozvojové krajiny východnej Európy, Ázie a Afriky, ktoré sa ‒ skôr ako s históriou ‒ vyrovnávajú so súčasnosťou a miestenku na bienále chápu stále ako príležitosť zažiariť.
Táto obava bola prítomná aj pred vstupom do „nášho”, spoločného česko-slovenského pavilónu (v úvodzovkách, pretože opatrovníctvo sa podľa dohody strieda a tentoraz bol pavilón v opatere českej strany). Jeho kurátor, architekt Martin Hejl, však výzvu vcelku zvládol: Vývoj moderny zdokumentoval cez typológiu, ktorej boli naši občania vystavení najviac ‒ 2 x 100 mil. m2 obytnej plochy. Česko a Slovensko a ich dvadsiate storočie bolo zaujímavým laboratóriom modernej spoločnosti, kde sa striedali ideológie.
V našom pavilóne lemujú steny plagáty s axonometrickým zobrazením obytných celkov: od Baťovho Zlína cez panelákové sídliská Ostravy, Petržalky a Prahy-Jižní Město až po obytnú typológiu dneška, katalógový dom a jeho suburbánnu, satelitnú krajinu. Forma je popovo hravá, ale dáva zmysel. Nepúta vytŕčavo pozornosť, až sa zdá, že je iba sprievodnou ilustráciou ku knihe, respektíve katalógu výstavy. V tomto kontexte potom však rôzne artefakty a plochy, ktoré dopĺňajú steny s ilustráciami, pôsobia, akoby ich jediným účelom bolo vypĺňanie priestoru. Nefunkčné detské preliezky, známe zo sídlisk, inštalované pred pavilónom, model ‒ socha obytných typov poskladaných na sebe. Výsledný dojem je kvalitný a svieži, aj keď trochu rozpačitý: inštalácia je zmesou prvkov, ktoré ilustrujú knihu. Táto však nie je v centre pozornosti a je otázne, či by inštalácia uspela bez nej. V každom prípade, výber témy bývania, hoci môže pôsobiť prvoplánovo, je trefný. So žiadnym iným prejavom modernity sme neboli konfrontovaní tak traumaticky.
.fundamentals
Akokoľvek zaujímavé národné pavilóny sú, kvalitnejšie sú expozície, ktoré priamo navrhol či zorganizoval Koolhaas a AMO, čo je výskumná odnož jeho ateliéru Office for Metropolitan Architecture.
Centrálny pavilón stojí v strede koncepcie: Fundamentals, teda základy, základné prvky. Podlaha, stena, strop, dvere, okno, fasáda, balkón, chodba, ohnisko, záchod, schod, výťah, eskalátor, rampa. Stĺp bol opomenutý. Výber prvkov aj tém, ktoré obsahujú, sa zdá náhodný a je to zrejme aj zámer. Cieľom je skôr zaujímavosť ako katalogizácia. Koolhaas výstavou nepíše skriptá, ale esej. Metóda, s ktorou sa pracuje, je protiklad, chaos a najmä, interpretácia: súčasnosť a história elementu, jeho slepé vetvy, nenaplnené možnosti. Skepsa a melanchólia číha odvšadiaľ. Obsesia súčasnej spoločnosti bezpečnosťou a funkčnosťou zamedzuje zaujímavé riešenia.
Taká rampa je etablovaná ako demokratizačný prvok, ale ako sa dozvieme v inej miestnosti, v rovnakom roku, ako sa narodil propagátor rampy, sa narodil aj umelec, ktorý presadzoval naklonenú rovinu ako ideál moderného bývania. Znie to šialene, ale pri inštalácií schodísk, eskalátorov si uvedomíte, aké pohodlné, bezpečné a zároveň nudné je žiť v normovanej, regulovanej a certifikovanej dobe. A tiež, že normalizácia z elementov vytvorila nutnosť, nie výzvu a je neustále ťažšie pre architekta s nimi pracovať koncepčne. Najlepšie to dokumentuje pobyt v miestnosti venovanej elementu stena: dokonale hladká, tenká sadrokartónová priečka ako kulisa postavená pred ošarpanou storočnou meter hrubou a samozrejme nezateplenou stenou pavilónu. „Toto sme (architekti) teraz a tamto sme boli predtým,” komentuje Koolhaas. Architekt súčasnosti vytesnený do roly scénografa a kulisára. V expozícii stropov je lacný sadrokartónový podhľad, zahaľujúci črevá, rúry vzduchotechniky, vodovodov, kanalizácie, zavesený v protiklade, pod krásnou kupolou pavilónu zdobenou freskami.
Je určite odvážne inštalovať Mussoliniho balkón v Benátkach, ale je to tak: balkón je najpolitickejší, najverejnejší z elementov, preto inštalácia balkóna je poňatá ako modely v mierke 1:1, na ktorých sa môžete vcítiť do roly politika nad námestím. Zatiaľ čo súčasná fasáda je vystavená veľmi banálne ako kus odevu, ktorým, koniec koncov, aj je. Zahaľuje a integruje technologický triumf lenivosti a márnivosti: zatepľuje, tieni, klimatizuje a je krásna. Zanecháva okno vo vedľajšej miestnosti ako pozostatok primitívnej barbarskej doby, keď sme museli do fasády robiť diery, namiesto toho, aby bola celá transparentná. Súčasné okno je technologicky vycizelované, certifikované, pohodlné a dokonale nudné riešenie pre masy. Potom sa otočíte a uvidíte zbierku skvostných anglických historických okien.
.monditalia
Areál Arsenale, vytvorený zo skladísk vojenských lodeníc, umožnil vytvoriť vari najsilnejší zážitok na bienále – a to vďaka expozícii Monditalia ‒ taliansky svet. Taliansko je prezentované ako prípadová štúdia súčasnej krajiny Západu. Krajiny, ktorá má neuveriteľne bohatú históriu, prešla komplikovaným politickým vývojom, krajina, ktorá je historická a zároveň avantgardná a moderná. Krajina, ktorá má obrovský potenciál, ale v súčasnosti za ním zaostáva. Taliansko sa predstavuje cez drobné inštalácie, filmové dokumenty, faktografické výstavy, úryvky zásadných filmov talianskej moderny a aj tancom. Výstavu môžete uchopiť ako sled informácií, ale najsilnejší je celkový dojem a atmosféra. Celá komplexnosť talianskej kultúry je prezentovaná ako kakofónia vnemov a vy pochopíte, že v takej bohatej a protikladnej krajine zaťaženej históriou, súčasnosťou a nárokmi na kvalitu budúcnosti je náročné nebyť v rozpakoch.
Benátske bienále každé dva roky ponúka správu o stave architektúry spôsobom veľtrhu, ktorý bol relevantný pri jeho vzniku. Skôr ako o ucelenú a úprimnú reflexiu však šlo posledné ročníky o medzikontinentálne gratulácie k dobre odvedenej práci, doplnené o inštalácie na pomedzí umenia. Architektonický svet totiž ešte trávi zásadný zlom, ktorým bola (je) ekonomická kríza a určitá miera vytesňovania bola teda primeraná. Veď zaujímavý dom, mesto či inštalácia potešia milovníka umenia a architektúry, kríza-nekríza. To boli dozvuky hedonizmu rokov predkrízových a rôzne kŕčovité reakcie naň.
Tohtoročné bienále však konečne svojou koncepciou na novú situáciu reaguje zmysluplne. A je to reakcia trpká, miestami ironická, miestami nostalgická. Skôr poukazuje na komplexnosť, neuchopiteľnosť, na modernu ako na ranu, s ktorou sa vyrovnávame ešte stále. A ako sme viac oddaní pohodliu než dobrodružstvu, ktoré architektúra hľadá dnes skôr v márnivosti, ako v hlbšom zážitku. „Étos slobody, rovnosti a bratstva sme nahradili bezpečnosťou, pohodlím a udržateľnosťou. A nemyslím si, že je to posun v dobrom,” komentuje Koolhaas.
Je celkom možné, že vás tento ročník bienále, v ktorej neuvidíte ani jednu súčasnú budovu, zneistí, zosmutní a určite vás nenakŕmi pohľadom na krásne budovy. To však nevadí, je to zážitok rozmieňania situácie na drobné. V architektúre to znamená, že moderna je nadnárodná, je to jazyk, ktorý sa prekladá rôzne, a Taliansko je kultúrne bohatá krajina, ale aj nesmierne protirečivá. A na konci budovy opery je naozaj ten záchod.
.autor je architekt.
Každé dva roky sa v priestoroch benátskych Giardini, teda záhrad a Arsenale, vojenskej lodenici, uskutočňuje bienále umenia. Od roku 1980 dostala architektúra rovnocenný priestor v párne roky a tento rok sa koná 14. ročník. Bienále architektúry v Benátkach je tradične najzaujímavejším a najrenomovanejším podujatím tohto odboru, aj keď sa z neho stáva najmä veľké spoločné stretnutie profesijnej smotánky (to počas otváracieho týždňa) a pútnické miesto pre ostatných (to po zvyšok trvania). No je to aj podujatie otvorené verejnosti.
Štrnáste bienále je však v niečom iné. Je dlhšie, začalo sa už v júni a končí sa až koncom novembra, teda trvá temer dvojnásobne dlhšie ako po minulé ročníky. Vďaka tomu spolupracuje s bienále hudby a tanca, ktoré boli čiastočne integrované do výstav. Taktiež, je koncepčnejšie a disciplinovanejšie v dodržiavaní témy, čo umožnilo pracovať s dramaturgiou kompozične. Tieto zmeny si vyžiadal kurátor. Rem Koolhaas je architekt a spisovateľ, pričom spojka „a” tu má rovnocenný charakter. Ako bývalý novinár má schopnosť s nadhľadom britko komentovať situácie. Rád provokuje, nehanbí sa byť naivne osobný, zvedavý. Postmoderný. A také je aj bienále v jeho réžii. Aj v pokročilom služobnom veku vie byť Koolhaas súčasný a zdá sa, že našiel zaujímavú polohu v trpkej irónií.
Koolhaas poňal sté výročie začiatku prvej svetovej vojny ako sto rokov spoločenského triumfu moderny a modernej architektúry. No nie je to oslava a nie je to ani pocta, ale ohliadnutie dozadu. Architektúra je v kríze a 14. bienále sa rozhodol venovať sebareflexii profesie. „Chcel som sa na chvíľu zastaviť a popremýšľať, v akom stave je architektúra,” vraví. Čo sa však môže zdať ako akademická debata, je v skutočnosti diskusia otvorená a prístupná verejnosti. A to aj obsahom, ktorý je spoločensky orientovaný, ako aj formou, ktorá je až surreálne zážitková. Expozícia je rozdelená na tematické celky: Národné pavilóny reflektujú „absorbovanie modernity 1914 ‒ 2014”, centrálny pavilón obsadili „fundamentals”, teda základné prvky a veľkú plochu bývalých skladísk v Arsenale okupuje „Monditalia”.
.absorbovanie moderny
Národné pavilóny dostali za úlohu zmapovať vplyv a dopad modernizácie architektúry vo svojich krajinách. Všeobecná téza znie, že moderná architektúra bola štýlom medzinárodným, zaujímavé je preto porovnávanie a otázka, či to je naozaj tak. Absorbovanie je príznačný výraz: Moderna bola úderom a niekedy i pod pás.
Spôsobom poňatia témy sa pavilóny rôznia a práve tieto spôsoby odzrkadľujú rôzne mentality a nastavenia jednotlivých krajín. Niektoré expozície sa s modernou vyrovnávajú triezvo a so šarmom, ako britský pavilón, kde koalícia pop-artu Mechanického pomaranča a architektúry brutalizmu stojí v nevypovedanom konflikte s konzervativizmom. Iné, ako japonský a kórejský (ocenený Zlatým levom za najlepší pavilón), surovým objemom dát vytvárajú krajinu artefaktov a príbehov, veď dvadsiate storočie bolo komplexné a ťažko ho vyjadriť pomocou jednej zástupnej témy.
Národné mentality sa tu vynárajú medzi riadkami: Severské krajiny nepopierajú modernizáciu, ale ustavične pripomínajú, že v ich ponímaní krajiny je stále na prvom mieste príroda, teda materiály ako drevo a priestor lesa. Rusi prekvapili a namiesto opulentnosti a zakomplexovanosti predstavujú svoju modernu, doslova, ako veľtrh na východoeurópsky spôsob, so všetkou lacnotou, pachuťou a gýčom, ktoré k nemu patria. Gratulujem. Snaha zaujať skôr expozíciou ako jej obsahom je typická pre kultúrne rozvojové krajiny východnej Európy, Ázie a Afriky, ktoré sa ‒ skôr ako s históriou ‒ vyrovnávajú so súčasnosťou a miestenku na bienále chápu stále ako príležitosť zažiariť.
Táto obava bola prítomná aj pred vstupom do „nášho”, spoločného česko-slovenského pavilónu (v úvodzovkách, pretože opatrovníctvo sa podľa dohody strieda a tentoraz bol pavilón v opatere českej strany). Jeho kurátor, architekt Martin Hejl, však výzvu vcelku zvládol: Vývoj moderny zdokumentoval cez typológiu, ktorej boli naši občania vystavení najviac ‒ 2 x 100 mil. m2 obytnej plochy. Česko a Slovensko a ich dvadsiate storočie bolo zaujímavým laboratóriom modernej spoločnosti, kde sa striedali ideológie.
V našom pavilóne lemujú steny plagáty s axonometrickým zobrazením obytných celkov: od Baťovho Zlína cez panelákové sídliská Ostravy, Petržalky a Prahy-Jižní Město až po obytnú typológiu dneška, katalógový dom a jeho suburbánnu, satelitnú krajinu. Forma je popovo hravá, ale dáva zmysel. Nepúta vytŕčavo pozornosť, až sa zdá, že je iba sprievodnou ilustráciou ku knihe, respektíve katalógu výstavy. V tomto kontexte potom však rôzne artefakty a plochy, ktoré dopĺňajú steny s ilustráciami, pôsobia, akoby ich jediným účelom bolo vypĺňanie priestoru. Nefunkčné detské preliezky, známe zo sídlisk, inštalované pred pavilónom, model ‒ socha obytných typov poskladaných na sebe. Výsledný dojem je kvalitný a svieži, aj keď trochu rozpačitý: inštalácia je zmesou prvkov, ktoré ilustrujú knihu. Táto však nie je v centre pozornosti a je otázne, či by inštalácia uspela bez nej. V každom prípade, výber témy bývania, hoci môže pôsobiť prvoplánovo, je trefný. So žiadnym iným prejavom modernity sme neboli konfrontovaní tak traumaticky.
.fundamentals
Akokoľvek zaujímavé národné pavilóny sú, kvalitnejšie sú expozície, ktoré priamo navrhol či zorganizoval Koolhaas a AMO, čo je výskumná odnož jeho ateliéru Office for Metropolitan Architecture.
Centrálny pavilón stojí v strede koncepcie: Fundamentals, teda základy, základné prvky. Podlaha, stena, strop, dvere, okno, fasáda, balkón, chodba, ohnisko, záchod, schod, výťah, eskalátor, rampa. Stĺp bol opomenutý. Výber prvkov aj tém, ktoré obsahujú, sa zdá náhodný a je to zrejme aj zámer. Cieľom je skôr zaujímavosť ako katalogizácia. Koolhaas výstavou nepíše skriptá, ale esej. Metóda, s ktorou sa pracuje, je protiklad, chaos a najmä, interpretácia: súčasnosť a história elementu, jeho slepé vetvy, nenaplnené možnosti. Skepsa a melanchólia číha odvšadiaľ. Obsesia súčasnej spoločnosti bezpečnosťou a funkčnosťou zamedzuje zaujímavé riešenia.
Taká rampa je etablovaná ako demokratizačný prvok, ale ako sa dozvieme v inej miestnosti, v rovnakom roku, ako sa narodil propagátor rampy, sa narodil aj umelec, ktorý presadzoval naklonenú rovinu ako ideál moderného bývania. Znie to šialene, ale pri inštalácií schodísk, eskalátorov si uvedomíte, aké pohodlné, bezpečné a zároveň nudné je žiť v normovanej, regulovanej a certifikovanej dobe. A tiež, že normalizácia z elementov vytvorila nutnosť, nie výzvu a je neustále ťažšie pre architekta s nimi pracovať koncepčne. Najlepšie to dokumentuje pobyt v miestnosti venovanej elementu stena: dokonale hladká, tenká sadrokartónová priečka ako kulisa postavená pred ošarpanou storočnou meter hrubou a samozrejme nezateplenou stenou pavilónu. „Toto sme (architekti) teraz a tamto sme boli predtým,” komentuje Koolhaas. Architekt súčasnosti vytesnený do roly scénografa a kulisára. V expozícii stropov je lacný sadrokartónový podhľad, zahaľujúci črevá, rúry vzduchotechniky, vodovodov, kanalizácie, zavesený v protiklade, pod krásnou kupolou pavilónu zdobenou freskami.
Je určite odvážne inštalovať Mussoliniho balkón v Benátkach, ale je to tak: balkón je najpolitickejší, najverejnejší z elementov, preto inštalácia balkóna je poňatá ako modely v mierke 1:1, na ktorých sa môžete vcítiť do roly politika nad námestím. Zatiaľ čo súčasná fasáda je vystavená veľmi banálne ako kus odevu, ktorým, koniec koncov, aj je. Zahaľuje a integruje technologický triumf lenivosti a márnivosti: zatepľuje, tieni, klimatizuje a je krásna. Zanecháva okno vo vedľajšej miestnosti ako pozostatok primitívnej barbarskej doby, keď sme museli do fasády robiť diery, namiesto toho, aby bola celá transparentná. Súčasné okno je technologicky vycizelované, certifikované, pohodlné a dokonale nudné riešenie pre masy. Potom sa otočíte a uvidíte zbierku skvostných anglických historických okien.
.monditalia
Areál Arsenale, vytvorený zo skladísk vojenských lodeníc, umožnil vytvoriť vari najsilnejší zážitok na bienále – a to vďaka expozícii Monditalia ‒ taliansky svet. Taliansko je prezentované ako prípadová štúdia súčasnej krajiny Západu. Krajiny, ktorá má neuveriteľne bohatú históriu, prešla komplikovaným politickým vývojom, krajina, ktorá je historická a zároveň avantgardná a moderná. Krajina, ktorá má obrovský potenciál, ale v súčasnosti za ním zaostáva. Taliansko sa predstavuje cez drobné inštalácie, filmové dokumenty, faktografické výstavy, úryvky zásadných filmov talianskej moderny a aj tancom. Výstavu môžete uchopiť ako sled informácií, ale najsilnejší je celkový dojem a atmosféra. Celá komplexnosť talianskej kultúry je prezentovaná ako kakofónia vnemov a vy pochopíte, že v takej bohatej a protikladnej krajine zaťaženej históriou, súčasnosťou a nárokmi na kvalitu budúcnosti je náročné nebyť v rozpakoch.
Benátske bienále každé dva roky ponúka správu o stave architektúry spôsobom veľtrhu, ktorý bol relevantný pri jeho vzniku. Skôr ako o ucelenú a úprimnú reflexiu však šlo posledné ročníky o medzikontinentálne gratulácie k dobre odvedenej práci, doplnené o inštalácie na pomedzí umenia. Architektonický svet totiž ešte trávi zásadný zlom, ktorým bola (je) ekonomická kríza a určitá miera vytesňovania bola teda primeraná. Veď zaujímavý dom, mesto či inštalácia potešia milovníka umenia a architektúry, kríza-nekríza. To boli dozvuky hedonizmu rokov predkrízových a rôzne kŕčovité reakcie naň.
Tohtoročné bienále však konečne svojou koncepciou na novú situáciu reaguje zmysluplne. A je to reakcia trpká, miestami ironická, miestami nostalgická. Skôr poukazuje na komplexnosť, neuchopiteľnosť, na modernu ako na ranu, s ktorou sa vyrovnávame ešte stále. A ako sme viac oddaní pohodliu než dobrodružstvu, ktoré architektúra hľadá dnes skôr v márnivosti, ako v hlbšom zážitku. „Étos slobody, rovnosti a bratstva sme nahradili bezpečnosťou, pohodlím a udržateľnosťou. A nemyslím si, že je to posun v dobrom,” komentuje Koolhaas.
Je celkom možné, že vás tento ročník bienále, v ktorej neuvidíte ani jednu súčasnú budovu, zneistí, zosmutní a určite vás nenakŕmi pohľadom na krásne budovy. To však nevadí, je to zážitok rozmieňania situácie na drobné. V architektúre to znamená, že moderna je nadnárodná, je to jazyk, ktorý sa prekladá rôzne, a Taliansko je kultúrne bohatá krajina, ale aj nesmierne protirečivá. A na konci budovy opery je naozaj ten záchod.
.autor je architekt.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.